Azda vážnosť situácie odfiltruje to nedôležité ...

Počet zobrazení: 2797

Atmosféra, aká dlhodobo vládne na slovenskej politickej scéne, ako aj kreativita niektorých politikov praktizujúcich prekvapivé formy boja v súperení o vládnu moc, núti nás uvedomovať si, ako dobre pozorovali a spoznávali mentalitu obyvateľov medzi Tatrami a Dunajom klasici literatúry, keď sa tu zrodili diela ako Kocúrkovo od Chalupku, Reštaurácia od Kalinčiaka či satirické hry Ivana Stodolu. Stále sú aktuálne. Žiaľ. Sú teda výsledky volieb dôvodom na pochvalu slovenského voliča?

Víťazi volieb v pevnej symbióze s mediálnym hlavným prúdom vo výraznom predstihu pred voľbami presviedčali občanov, čo a kto  je tým „najväčším zlom na domácej politickej scéne“ a to „zlo“ je predsa – výsledkom volieb – odstránené, resp. v procese odstraňovania. Na rad prichádzajú už len príjemné a radostné očakávania. Alebo že by ešte stále nie? Ja  osobne sa riadim zásadou, ktorej všetci rozumejú, aj keď nie všetci ju akceptujú. Je to zásada osobného nadšenia, vecí urobených s láskou a chuťou, túžbou dosiahnuť to, o čom snívame a čomu veríme. Naše nadšenie pre to, čo robíme, má byť neutíchajúce, presahujúce rodinu, spoločnosť. Preto, sa musíme neúnavne snažiť hľadať nové cesty, postupy a riešenia, ako zdokonaliť vlastnú existenciu. Existenciu našej rodiny. Existenciu našej spoločnosti, v našej krajine. Aj vďaka či napriek voľbám. Tam je teda „skrytá“ úloha našich politikov, ich nadšenia v prinášaní dobra. V ich nadšení vytvárať nám, občanom Slovenskej republiky podmienky pre nadšenie v realizácii osobných túžob v prospech celej spoločnosti. V súčasnej ponorkovej karanténe hrozí, že nervozita a očakávanie zázračných riešení sa bude stupňovať.  Preto je  veľmi dôležité, aby vládnutie nebolo bez kvalifikovanosti, organizačných skúseností a bez cieľa. Azda vážnosť situácie odfiltruje to nedôležité.  

Pre mňa osobne je vedľajšie, či sú ministri katolíci či neveriaci, či chodia na ryby, sú vegetariáni, či neznášajú daždivé počasie. Nech sú profesionáli v tom, čo budú robiť, nech sú čestní a aby chceli pre túto krajinu aj niečo obetovať. Čo však mňa osobne mrzí v tejto zložitej situácii ?  Akoby sa u mnohých ľudí neaktivoval, resp. oneskorene aktivoval základný inštinkt – ochrana vlastného bezpečia. Aj v tejto situácii sa ukazuje, že nielen v slovenskej spoločnosti sa, bohužiaľ, postupne veľmi dobre udomácnil na spoločnosť deštruktívne pôsobiaci fenomén – strata či nevytváranie rešpektu k prirodzeným autoritám – k ich poznatkom (informáciám) aj dobre mieneným apelom. Jedným z charakteristických znakov postfaktuálnej spoločnosti je, že mnohí majú sklon skôr (u)veriť rôznym naivným i konšpiračným teóriám než osobnostným a inštitucionálnym autoritám. Okrem toho máme vo svete mnohé politické autority, ktoré nezvládajú situáciu ani profesionálne a už vôbec nie so cťou (napr. premiér Veľkej Británie). Ich zlé alebo pomalé rozhodnutia zrejme zasiahnu vo väčšej či menšej miere aj nás. Je to aj vina médií, ich povrchnosti, ich ideologického vyhraňovania sa, odmietanie iných názorov; tým, že ich nositeľov onálepkovali ako konšpirátorov, úplne eliminovali tzv. spoločenský diskurz. Druhá vina je v nás samotných. Konzumný spôsob života nás ženie do záhuby. Nečítame, nerozmýšľame, len si užívame. Ale dokedy?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984