Autentický socializmus – ale ktorý?

Počet zobrazení: 3862

Socializmus je slovo mnohých obsahov. Aj autentickosť je príťažlivé a mnohovravné slovo, akoby bolo zárukou serióznosti. Takže aj autentický socializmus je zárukou serióznosti?

Najprv si treba ujasniť, ktorý socializmus je autentický. Ten, ktorý vytvoril Saint-Simone a ktorý K. Marx nazval utopický? Určite ide o pôvodný, teda autentický socializmus. Neskôr vytvorili teórie socializmu K. Marx, K. Kautsky, E. Berstein, V. I. Lenin, L. D. Trockij, V. Bucharin, ale aj J. V. Stalin či K. Gottwald. No ale aj západní sociálni demokrati po druhej svetovej vojne stvorili demokratický socializmus a niečo podobné dubčekovci v šesťdesiatych rokoch. Socializmov je viditeľne na výber.

socialism_vomacka_berlin1.jpg
Walter Womacka: Socializmus, mozaika na Dome učiteľov, Alexanderplatz, Berlín.
Foto: Jolove55, zdroj: Wikimedia.org    

Ak niekto vytvorí nový, môže byť úspešný. Najstarší autori sa opierali o vidinu rastúceho robotníctva a vzniku väčších sociálnych rozdielov medzi kapitalistami a robotníkmi. Prišli s nápadom (utopickým), že by mohla vládnuť robotnícka trieda aj bez patričného vzdelania. Napokon všetky socializmy boli utopickými, inak to s teóriami ani nejde, veď teórie sú na papieri a do praxe ich zavádzajú politici.

Socializmus – to je v prvom rade sociálny štát, teda taký štát, ktorý sa stará o životné osudy chudobnejších vrstiev. Už Platón napísal, že vlády majú pomáhať chudobnejším, bohatí si pomôžu aj sami. Ono to platí stále.

Takže štát treba dostať z rúk bohatých skupín a politické strany odpojiť od nich. Zároveň je potrebné výrazne, až brutálne zabojovať proti korupcii, aby si nemohli oligarchovia kupovať politikov – ani v obciach, ani v centre moci. Štát nemôže byť zvrchovaných pánom na svojom území, kým bude nástrojom v rukách akýchkoľvek (majetkových, ideologických, sociálnych, zločineckých) skupín.

Ako poznať, že štát nechce byť a nie je sociálnym? No podľa toho, na čo míňa peniaze. Už aj britskí teoretici upozornili na veľký rozdiel medzi tým, ako politici chvália úroveň HDP a ako sa využíva. Ide o to, že majetok, ktorý sa vytvorí v spoločnosti (pracujúcimi vrstvami) má byť využitý pre ich dobro – takže podľa toho, ako sú prostriedky použité na verejný prospech. Tým máme na mysli údržbu škôl, nemocníc, ale aj ciest, lesov, vodných tokov a pod. Je zaujímavé, že dokonca americké vlády pred časom investovali prostriedky na zrod špičkových škôl, vrátane univerzít. Viem, že na Slovensku to nie je možné – miera „kšeftovania“ a rozhodovania po známosti je vysoká, takže by to skončilo jednoduchým tunelovaním štátneho rozpočtu. Vlády by rady zatvárali niektoré zdravotnícke zariadenia, výhovorkou je klamstvo o ich nedostatočnom využívaní. No skúste využiť služby odborných lekárov – čakacia doba je okolo dvoch mesiacov. Takže aj choroby si treba naplánovať podľa toho, kedy sú lekári dostupní.

Nárast HDP teda končí v rukách majetných vrstiev a ich spoločností. Toto je vážny nedostatok vývoja – pritom sú politici, ktorí sami seba označujú za socialistov. Ide o „engelsovský efekt“ – byť majetným továrnikom s ľudovými rečami.

Pravicová politika sa úspešne ukrýva v ľavicovej terminológii. Napokon je veľmi naivné čakať od bohatých politikov, že budú robiť ľavicovú politiku – nejde o sociálnu solidaritu, ale o sociálny súcit, boháčom sa uľútilo chudákov, to tu predsa bolo aj v stredoveku, kedy zemepán rozhodil zopár mincí medzi detváky a na sviatok nejakého svätého dal ľudu koláčiky. Tým nehovorím, že bohatí ľudia sú zbytoční. V minulosti položili základy vysokého školstva, aj zdravotníctva a sociálnych služieb. Dnešné médiá ich však vháňajú do inej trajektórie – smerom k raju bohatých –, kto je bohatý, je aj úspešný a kto je chudobný, tak je neschopný a teda si za svoju situáciu môže sám. No ale žurnalisti chcú byť súčasťou bohatých celebrít, rezignovali (až na výnimky) na tradičné silné miesto v stredných vrstvách a namiesto šírenia informácií a ideí, stavania zrkadla realite, radšej slúžia tomu, kto dá viac. Ako napísal R. Latiff: „žijeme v postpravdivom svete“.

Rozpadom sovietskeho bloku určite odišiel do úzadia komunizmus, nie je potrebný. No socializmus ako spôsob spravovania spoločnosti je stále aktuálny. Napokon ideológia komunizmu vznikla v Stalinovej záhradke pod názvom marxizmus-leninizmus, čo bola vlastne revízia Marxa. Socializmus však vznikol ako základ humánnej spoločnosti, teda ako štátna ochrana všetkých občanov. Kým komunizmus, aj kapitalizmus sa bijú s humanizmom, socializmus je jeho organizačným „poriadkom“.

Rozdelenie straníckeho spektra na pravicu a ľavicu skolabovalo v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Vtedajší západní politici v podstate prevzali zámery ľavice v sociálnej oblasti, veď hospodárstvu sa darilo a liberalizmus bol umiernený. Takže takmer celej spoločnosti sa darilo, navyše ľavicoví politici veľmi spanšteli – chceli vyzerať ako príslušníci hornej elity. V Nemecku bol Oskar Lafontain považovaný za posledného ľavicového vodcu SPD, kým Helmuta Schmidta považovali za vhodného adepta pre ktorúkoľvek nemeckú stranu – nemal ideový základ, bol pragmatikom. No a tomuto trendu sa prispôsobili aj tzv. ľavicoví politici v bývalom sovietskom bloku. 

Dnešné strany nemajú žiadnu ideovú platformu, snažia sa byť pragmatické a surfovať podľa mocenského vetra. Verejnosť však ukazuje, že by si vážila príchod nejakých ideovo zakorenených skupín, strán a lídrov. Preto je schopná uveriť akýmkoľvek dobre kamuflovaným tézam o boji proti korupcii, za slušnú politiku a ktoviečo ešte príde. Verejnosť – to sú v podstate občianski laici, netrávia čas analýzou politiky, ani ekonomiky. Preto majú médiá takú obrovskú moc – dotvoriť čokoľvek na čokoľvek iné.

Takže aj pojem socializmus je mediálne zneuctievaný, lebo sa nehodí k aktuálnym mocenským hrám. Pritom ak vezmeme švédsky obrovsky úspešný variant, tak vidíme iný prístup: kapitalizmus je spôsob podnikania a socializmus spôsob používania štátu na sociálne účely.

Po páde sovietskeho bloku nastal kapitalizmus ako z devätnásteho storočia, teda z Marxových čias. Pre súčasnosť je to nebezpečné, pretože navodzuje vládnutie podľa prežitých zvykov, ale spoločnosť sa zmenila. Dlhodobo je takéto vládnutie neudržateľné. Narastanie nespokojnosti vždy vedie buď k rýchlej a podstatnej reforme, alebo k výbuchu, čo pokračuje anarchiou, alebo brutálnou diktatúrou. Politici, aj politické strany podľahli čaru klientelizmu – službe horným vrstvám. Nepočúvajú hlas verejnosti, lebo ju nepotrebujú. Preložme si antické názvy spoločenských systémov – demokracia je vládou ľudu a republika (res publica) zase vec verejná; čiže ide o vládu verejnosti, no a vláda bohatých sa označovala ako oligarchia.

Chýba nám teória aktuálnej spoločnosti s víziou do budúcnosti, aspoň storočia. Bez toho sa nedajú robiť morálne úsudky, ani seriózna politika pre občanov – bohatých, aj chudobných. Z toho vyplývajú aj medzinárodné dôsledky: kam sa hýbe svet, čo je prežitok a čo progres, čo tvorí morálnu bázu spoločnosti, ako sa správať vo svetosystéme?

Diskusia by mala mať viacero rovín – občiansku, odbornú, politickú aj etickú. Ideme do toho?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984