Reklama
Reklama

August 1968 – II.

(Okupácia alebo vstup cudzích vojsk)
Počet zobrazení: 1952

Úvod
 

Meno je znamením (Nomen omen). Vyjadruje charakteristickú vlastnosť svojho nositeľa alebo miesta, ktoré nesie toto pomenovanie. V inom prípade ako pomenovanie historickej udalosti je už naozaj znamením, predzvesťou. Môže charakterizovať, dokonca predznamenávať chápanie významu určitej dejinnej udalosti. Názov , pomenovanie môže byť návodom, pre individuálnu osobu, pre širšiu verejnosť, celú pospolitosť ako istú udalosť z minulosti má chápať a tiež odporúčaním, čo si o nej má myslieť. Môže byť aj autoritatívnym príkazom, že len takto a nie inak sa o nej má premýšľať, hodnotiť, pretože len takéto slovo, termín – môže vyjadrovať jej zmysel a je správne. Navádza, že netreba samostatne myslieť, kriticky zvažovať protirečivé znaky dávnej situácie, udalosti, dejinného procesu, stačí opakovať počuté, byť „reprodukčným umelcom“. Vyradiť z činnosti šedú kôru, zapnúť reproduktory. Máme istotu, že to, čo nepoužívame, sa nielen nezoderie, ale zákonite atrofuje. Sme však „in“.

Uvádzame tieto poznámky v súvislosti s udalosťami s polstoročnou minulosťou, ktoré sú zviazané s obrazom tankov, obrnených transportérov, oplechovaných automobilov, ku ktorej došlo 21. 8. 1968. Pri minuloročnom výročí tejto udalosti poslanec Národnej rady vyzýval premiéra, členov vládnej koalície, aby túto udalosť pomenovali – výlučne a jednoznačne – iba ako okupáciu, v žiadnom prípade nie ako pomoc, ani nie ako vstup vojsk Varšavskej zmluvy, ani nie ako inváziu a podobne. Mali ju v najlepšom prípade označiť za vojnový zločin, zločin komunizmu. V jednote je sila, jednomyseľnosť nás spája. Nie jedna myseľ, ale jeden názor! Spolu a popri ňom aj ďalšie politické celebrity vyzývali a  ešte viac zaprisahávali verejnosť, že len tento termín, slovo okupácia, je znamením správnosti, jednoty, spojením s vedomím národa a ľudu. Zaprisahávanie bolo spojené so zaklínaním, že len tým sa stanú hodnými zastávať svoje posty. Sankciou by mohla byť ich premena na kamene či soľný stĺp alebo by zhavraneli. Dušpastier sa stará o dobro svojich ovečiek, ale poslanec, hlava štátu, verejný činiteľ by sa nemal považovať za barana len preto, že má tvrdú hlavu, zvonec na krku a chce, aby takú tvrdú hlavu malo celé stádo, celý jeho elektorát.

august_2018_2.jpg

Výstava na Hodžovom námestí, august 2018. Foto: Emil Polák

august_2018_5.jpg

Napokon jedna vývojová možnosť spojená so vstupom vojsk je variant, že tieto vojská zlikvidovali reformu, demokratizáciu socializmu, pokus o demokraciu vôbec, zaviedli tu opätovne reálny socializmus, ktorý sa historicky nielen znemožnil, ale aj umožnil pokojnú trhovú transformáciu, privatizáciu, politický pluralizmus, vďaka ktorému participujú títo činitelia na politickej moci. Pravdepodobne preto každý rok oslavujú 21. august ako udalosť, v ktorej spočívajú ich korene ideologické aj korene ich politickej kariéry.

Pomenovanie historických udalostí má vyjadrovať ich podstatu, ale tiež atribúty, dimenzie, aspekty tohto javu ich kontext vzťahový, príčinný, ich súvislosti vývojové, dodajme konkrétno-historické. Pri adekvátnom prístupe k nim sa nevystačí s jedným pomenovaním, pretože potom sa udalosť zjednodušuje aj pokrivuje, niekedy sa mení na karikatúru, na pomenovanie, ktoré nevysvetľuje zložitosť udalosti, ale je len návodom, ako ju použiť a využiť pre svoje ideologické ciele. Nomen je aj predzvesť niečoho, osudné znamenie. A osudným znamením sa 21. august 1968 stal pre Československo v tom zmysle, akú možnosť vtedajšie stranícke a štátne vedenie katastrofálne pobabralo, spackalo. Akú príležitosť a šancu sme vtedy nevyužili. Nomen est omen, pomenovanie je znamením, ale je aj mementom.
 

I. OKUPÁCIA
 

1.

Okupácia sa štandardne v hovorovom jazyku označuje ako násilné obsadenia územia iného štátu vojenskou silou a jej ďalším znakom je, že okupant, okupujúci štát sa uchopí, zmocní silou správy tohto územia a vykonáva túto správu vydávaním nariadení, iných noriem a pravidiel, ktoré presadzuje voči obyvateľom daného územia a núti ich, aby ich dodržiavali a teda uznali, uznávali jeho nadriadené postavenie, zachovávali poslušnosť voči týmto pravidlám a voči orgánom, ktoré dosadí a ktoré uplatňujú túto jeho moc, ktorú získal nie odvodením od ich vôle, s ich súhlasom, ale ktorú si uzurpoval.

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa prvýkrát charakterizovalo Predsedníctvo ÚV KSČ prijatím vyhlásenia „Všetkému ľudu ČSSR“, a to krátko po prvej hodine po polnoci už dňa 21. augusta 1968. Prijalo ho v pomere 7 : 4. „Zdravým silám“ v predsedníctve sa nepodarilo dosiahnuť pomer hlasov vo svoj prospech, v prospech odmietnutia tohto vyhlásenia odmietajúceho vstup vojsk, pričom kalkulovala s pomerom 6 : 5 v ich prospech. Stalo sa z neho uznesenie, ktoré znemožnilo zámer „zdravých síl“ urobiť mocenský prevrat a požiadať aj dodatočne, výslovne, v mene vedenia KSČ Moskvu o pomoc vrátane o pomoc vojenským zásahom. Vedenie KSČ v tomto svojom uznesení vyhlásilo, že „považuje tento akt za odporujúci nielen základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale za popretie základných noriem medzinárodného práva“.

Ďalšie ústredné orgány štátu, vláda a Národné zhromaždenie rozšírili vo svojich vyhláseniach túto kvalifikáciu o pojmy – intervencia a okupácia. V nasledujúcich hodinách ministerstvo zahraničných vecí ČSSR zosumarizovalo pojmy použité vo vyhláseniach do nóty, ktorú z poverenia vlády a so súhlasom prezidenta ČSSR zaslalo veľvyslanectvám ČSSR v Moskve, Varšave, Berlíne, Budapešti a Sofii. Vniknutie vojsk, obsadenie dôležitých miest za krátky čas nóta zhodnotila ako „násilnú okupáciu Československa“ s tým, že je v rozpore s Chartou OSN, Varšavskou zmluvou a so základnými zásadami medzinárodného práva. Kolektívnou akciou piatich štátov bol podľa tejto nóty podniknutý útok na nezávislosť ČSSR a neslýchaným spôsobom bola porušená jej územná nedotknuteľnosť. Možno povedať, že to celkove bola prvá, bezprostredná reakcia s právnymi závermi. Súčasne bez poznania a zhodnotenia ďalších súvislostí, faktorov, najmä rešpektovania povahy a osobitostí vzťahov týchto štátov Varšavskej zmluvy ich vzájomnej geopolitickej závislosti. Nebola známa hlbšia najmä medzinárodnopolitická motivácia ich konania. Termíny, pomenovania, že ide o intervenciu a okupáciu si osvojili všetky ďalšie orgány štátu, vzalo ho za svoje aj obyvateľstvo, občania, najširšia verejnosť. Pojmy, názvy použité najvyššími orgánmi podnietili aj rezistenciu spoločnosti, určite ju vzhľadom na použitú terminológiu ostro naladili a namierili proti tomu, čo bolo pomenované najtvrdšími pojmami z medzinárodnoprávnej oblasti, proti vojenskému obsadeniu. Protesty sa stupňovali do odporu, ten do istých foriem pasívnej rezistencie, výnimočne aj násilia voči vojakom, interventom. Všetko to sa vyvíjalo akoby v špirále aj s katastrofickou možnosťou, živelného a potom aj organizovaného násilia proti týmto vojskám, ale aj možnej vojenskej masakry. Výzva prezidenta, vlády k nenásiliu nemusela pôsobiť trvalejšie.

Na rozhovoroch medzi československou delegáciou a sovietskymi predstaviteľmi 23. augusta 1968 v Moskve jedine G. Husák, hovoril o vzniknutej situácii ako o „okupácii“. Vystúpil vtedy za československú stranu, ktorá práve pricestovala do Moskvy a ktorú vtedy viedol prezident ČSSR L. Svoboda. Na rokovaniach s dvanástimi členmi Politbyra KSSZ, vedených L. Brežnevom, otvorene a dôrazne povedal, že ide o „okupačný stav“. Preukazoval ho skúsenosťou z Bratislavy, kde vojská znemožnili činnosť rozhlasu, televízie, oficiálnych orgánov a tiež vlády československého štátu. Dodal, že vedenie strany a štátu sa termínu okupácia, okupačný stav vyhýba, nechce ho používať. Ospravedlnil sa súčasne za svoju otvorenosť. Potrebné však bolo túto tému otvoriť pred sovietskym vedením. G. Husák uviedol dve možnosti riešenia tejto situácie, a to buď totálnu okupačnú správu alebo politickú dohodu, podľa ktorej bude musieť nevyhnutne pracovať vláda aj stranícke orgány. V otvorenosti a priamosti pomenovania javov a skutočnosti pokračoval G. Husák aj v priebehu ďalších rokovaní. Pritom v tom čase nebol ani členom vedenia KSČ, ani KSS, ale len členom orgánu, možno povedať s odvodenými až sekundárnymi právomocami, a to vlády ČSSR, pritom aj v nej bol iba na pozícii podpredsedu zodpovedného za prípravu federatívneho usporiadania. Podľa jeho slov sovietski komunisti trochu precenili nebezpečenstvo. Dodal, že všetko bolo možné a dalo sa riešiť aj bez vojenského zásahu, bez intervencie. Ako politik musel vychádzať z poznania a hodnotenia stavu vedomia, spoločenského vedomia aj individuálnych postojov a názorov občanov. Nielen bezpartajní občania, ale aj komunisti prežívali tieto dni ako veľmi tragické. Príchod vojsk nemohli pochopiť. Vojsko, streľba aj krvipreliatie vytvorili nemožnú atmosféru, ktorá sa každý deň zhoršovala. Atmosféra bola taká, že za zradcu a kolaboranta bol vtedy v Československu považovaný každý, kto sa pokúsil hoci aj dohodnúť sa so sovietskymi inštitúciami o bežných miestnych otázkach. Naše národy sú malé, povedal v Moskve G. Husák, mali veľmi ťažkú minulosť a sú značné citlivé na otázky slobody a suverenity. Žiaden československý predstaviteľ takto nehovoril o situácii po vstupe vojsk a po prvých dňoch tohto vstupu tvárou v tvár Brežnevovi. Takýto slovník nepoužili v Kremli ani Svoboda, Dubček, Černík či Smrkovský, muži Pražskej jari. Prognóza po tejto diagnóze znela: ak nenájdeme riešenie začne sa občianska vojna.    

Áno, takto znela prognóza, výhľad na ďalšie najbližšie dni – hrozí občianska vojna. Treba nájsť východisko a potom sa až budeme vzájomne kritizovať, kto urobil viacej chýb. Povedal to L. Brežnev a pripojil sa k tomu aj A. Kosygin, sovietsky premiér. Uvedomili si tiež, pri tomto otvorenom rokovaní, že vstup vojsk, obsadenie územia, neprinieslo okamžité, nimi očakávané vyriešenie situácie. Naopak, pomery sa skomplikovali, vyhrotili, zdramatizovali sa až pred stav – vojny, temer každého s každým, t. j. najhroznejšej vojny, a to občianskej vojny. Brežnev s Kosyginom organizovanie obrovských davov ľudí na uliciach veľkých miest označili za skutočnosť, že sa kontrarevolúcia prejavila už  verejne. Teda, že to nie je prejav občianskeho odporu.

A. Dubček po trojdňovej internácii na prvom stretnutí v Kremli povedal, že považuje sovietsky zásah za vážnu chybu, ktorá prinesie veľkú škodu našej strane aj medzinárodnému komunistickému hnutiu. Zranilo to, ako povedal, samotnú dušu nášho ľudu. Dubčekovi odpovedali kategoricky. Keby nebolo príchodu vojsk, socialistické sily by boli zmetené, buď postupne či zjazdom (KSČ). Sme povinní nájsť riešenie, inak bude občianska vojna v ČSSR. Zodpovednosť ponesiete vy, najmä súdruh Dubček. Sú dve alternatívy: buď vojna (otvorená vojenská okupácia), t. j. právomoci orgánov, štátnych orgánov ústredných i miestnych by vykonávala sovietska vojenská administratíva alebo dohoda s vami. Nemôžeme dopustiť krvipreliatie a preto sme povinní nájsť riešenie, tak hovoril A. Kosygin, predseda vlády ZSSR.  

Politické riešenie sa našlo a to v podobe tzv. moskovských dohôd alebo moskovského protokolu. Podpísali ho po troch, temer štyroch dňoch rokovaní (23. – 26. 8.) dňa 26. augusta 1968. Nepoužili v ňom nielen pojem či slovo okupácia, rovnako ako nepoužili ani slovo intervencia, invázia či agresia. Aj vstup, príchod vojsk, preniknutie armád mal iné pomenovanie. V protokole sa uvádzalo, že obe strany prerokovali opatrenia diktované vzniknutou situáciou, ktorú pomenovali ako „obranu socialistických vymožeností vybojovaných československým ľudom“ a ďalej prerokovali opatrenia diktované pobytom vojsk piatich socialistických krajín na území Československa. Nemusela sa už potom riešiť otázka, čím bol vstup vojsk Varšavskej zmluvy podľa noriem a zásad všeobecného medzinárodného práva. Pre obe strany potom platilo, resp. pri posudzovaní týchto otázok vychádzalo, že vzniknutú situáciu treba riešiť podľa, ako uviedli, „všeobecne uznávaných noriem vzťahov medzi bratskými stranami a krajinami a princípov, obsiahnutých v záverečných dokumentov stretnutia v Čiernej nad Tisou a porady v Bratislave“. Krédom, primárnou normou bola vernosť dohovorom socialistických krajín k podpore, upevneniu a obrane výdobytkov socializmu, nezmieriteľnému boju s kontrarevolučnými silami, čo ako zdôraznili, je spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín. Nóvom bol dôraz, nie na tvorbu týchto noriem, ani na ich vymenovanie, ale na dodržanie týchto ustanovení a princípov a po ďalšie dôsledná realizácia praktických krokov, vyplývajúcich z dosiahnutého moskovského dohovoru, resp. protokolu. Vymienili si tým, oddelili sa od toho, že by sa tieto vzťahy posudzovali podľa všeobecne platných a uznávaných  noriem, zásad a princípov medzinárodného práva. Pre vzťahy medzi štátmi a stranami socialistických štátov, teda najmä pre vzťahy štátov Varšavskej zmluvy, platili iné normy, princípy a zásady. Zdôrazniť treba – že toto bola principiálna odlišnosť, prvoradá zásada pri posudzovaní otázky, či vstup alebo príchod spojeneckých vojsk bol alebo nebol okupáciou.

Zmena v postojoch, v záveroch, aké zásady a normy platia pre túto situáciu, bola značná. V prvej hodine dňa 21. augusta 1968 Predsedníctvo ÚV KSČ označilo tento akt za odporujúci základným zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi. V Moskovskom protokole uznalo, že pre tieto vzťahy platia iba a výlučne, všeobecne uznané normy a zásady vzťahov medzi bratskými stranami a krajinami. Vedenie KSČ a ČSSR uznalo, že to bolo ono, ktoré nedodržalo, porušilo  princípy, obsiahnuté v záverečných dokumentoch stretnutia v Čiernej nad Tisou (kde boli dosiahnuté ústne dohody na čestné slovo) a porady v Bratislave a že takéto ich správanie bolo dôvodom vstupu vojsk.

Podľa Moskovského protokolu prerokovali ďalej otázku pobytu spojeneckých vojsk v ČSSR, pričom im uložili dve pravidlá, regule, a to, že sa nebudú miešať do vnútorných záležitostí Československa, a po druhé sa zaviazali, že akonáhle pominie ohrozenie socializmu v Československu a splní sa aj ďalšia podmienkach, ak pominie aj ohrozenie bezpečnosti krajín socialistického spoločenstva, bude po etapách uskutočnený odchod spojeneckých vojsk z československého územia. V aktuálnom čase sa mali prerokovať otázky o odchode a zmene dislokácie vojenských častí z miest a dedín. A atribútom takéhoto odchodu bolo, že v týchto mestách a dedinách boli orgány štátnej moci schopné zaistiť verejný poriadok.

V týchto formuláciách je obsiahnuté aj vymedzenie oprávnení, účelu a zmyslu pobytu vojsk v Československu, ako aj odchodu z jednotlivých miest a obcí. Prítomnosť vojsk bola podľa týchto noriem a pravidiel oprávnená – a to pre ohrozenie vymožeností socializmu v ČSSR, ďalej pre ohrozenie bezpečnosti krajín socialistického spoločenstva (západná štátna hranica republiky sa považovala za spoločnú západnú hranicu tohto spoločenstva, Varšavskej zmluvy a mala byť adekvátne s tým chránená, zabezpečená a garantovaná). Oprávnenie pre pobyt vojsk vyplývalo, bolo podmienené a odôvodnené ich úlohou zaisťovať vnútorný poriadok v Československu, resp. v jednotlivých krajoch, okresoch štátu, a napokon v jednotlivých obciach. Na skutočnosť, že najvyššie štátne orgány, vláda krajiny pozve vojenské sily susedného štátu, pod titulom, resp. z dôvodu zabezpečiť narušený vnútorný poriadok štátu sa odvoláva aj inštitút tzv. pokojnej okupácie, ku ktorej môže dôjsť bez vyhlásenia a vedenia vojny medzi dotknutými štátmi. 
 

2.

Pri a po vyabstrahovaní týchto atribútov skutkového stavu, aj ich právnych súvislostí môžeme zvážiť aj otázku, ako hodnotiť túto situáciu podľa všeobecne záväzných noriem medzinárodného práva. Konkrétne ide posúdenie problému a otázky či vstup a následný pobyt vojsk iného štátu, dokonca iných štátov bol alebo nebol okupáciou.

Medzinárodné právo rozlišuje dva druhy, typy okupácie, a to: okupáciu vojnovú a mierovú okupáciu. Spoločné pre obe typy je, že jeden štát uplatňuje svoju moc na území, časti územia iného štátu a to moc efektívnu nad obyvateľstvom tohto územia. Vojnová okupácia je výsledkom vojny, regulárnej vojny, jej vyhlásenia a vedenia. Mierová okupácia sa od vojnovej okupácie odlišuje tým, že nie je, že sa nestala, nie je výsledkom vojny medzi danými štátmi, vojnového stavu medzi nimi. Uvádzajú sa dva typy mierovej okupácie: a to okupácia založená na dohode medzi okupantom a zvrchovaným štátom, ktorého územie bolo okupované. Druhou formou je okupácia bez dohody, nanútená druhému štátu. Mierová okupácia na základe súhlasu dotknutej strany je založená na dohode medzi zvrchovaným štátom a mierovým okupantom, kde prvý udeľuje právo druhému, a druhý preberá na seba právomoci a zodpovednosť udržiavať verejný poriadok nad časťou územia a obyvateľstvom prvej strany.

Pre posudzovanú historickú udalosť je mimoriadne významná skutočnosť, že podľa medzinárodného práva pozvanie hostiteľskej vlády pre zahraničné vojenské sily, aby jej tieto pomohli udržať verejný poriadok, by malo významný právny dôsledok, a to taký, že by vo všeobecnosti neznamenalo okupáciu, pretože formálne právomoci by zostali v rukách hostiteľskej vlády. Falošné, predstierané pozvanie by však, samozrejme, mohlo byť považované za právne neplatné, a v takýchto prípadoch by išlo o zjavnú okupáciu bez súhlasu dotknutej strany. Vzhľadom na tieto ustanovenia o pozvaní hostiteľskej vlády môžeme usudzovať, prečo ZSSR, ďalšie štáty Varšavskej zmluvy sa usilovali o získanie takéhoto pozvania. Získali pozvanie nie od vlády, ale od piatich členov predsedníctva strany (Indra, Kolder, Švestka, Kapek, Biľak). Očakávalo sa, že pod výzvu (pozývací list) sa podpíšu ďalší dvaja členovia predsedníctva, ktoré malo jedenásť členov a sedem členov vlády ČSSR. V priebehu noci po vstupe vojsk boli predpokladané podpisy najmenej 50 osôb z radov členov ÚV a vlády. Predsedníctvo ÚV KSČ koncentrovalo vtedy rozhodovaciu moc v štáte. V tomto zmysle to bol najvýznamnejší riadiaci orgán. Pozvanie podpísané niektorými jeho členmi však znamenalo, že nebola splnená medzinárodným právom vyžadovaná  podmienka pre kvalifikovanie pozývacieho listu ako legálneho, pretože iba takéto pozvanie by vylúčilo, že vstup vojsk nie je okupáciou. O pomoc pre ochranu verejného poriadku vstupom a zásahom vojsk cudzieho štátu sa ako zákonná podmienka, conditio sine qua non požadoval pozývací list menovite vlády príslušného štátu.

Všeobecné medzinárodné právo však nerátalo, či nerešpektovalo realitu v držbe politickej moci v socialistických štátoch. Ale ani Predsedníctvu ÚV KSČ, jej členom, ktorí podpísali žiadosť o pozvanie a doručili ju vedeniu spojeneckých štátov, sa nepodarilo dosiahnuť väčšinu, vďaka ktorej by uskutočnili prevrat v ČSSR, zmocnili sa moci a ako revolučná vláda by uverejnili svoje pozvanie o vojenskú pomoc. Nestalo sa tak. Nedokázali to. Vstup vojsk musel by zdôvodnený inými právnymi argumentmi.  
 

3.

Ako špecifickú formu mierovej okupácie náuka pozná aj nanútená (vnútenú) mierovú okupácia. (forcible peacetime occupation). Je to okupácia buď celého územia štátu alebo len jeho časti bez jeho predchádzajúceho súhlasu, ale taktiež bez vypuknutia ozbrojeného konfliktu s týmto štátom. Zvyčajne k nej dochádzalo kvôli tomu, že votrelec/útočník urobil explicitnú alebo implicitnú hrozbu použitia sily a vojenská rezistencia štátu proti okupácii sa zdala byť, bola hodnotená ako beznádejná. Podľa Encyklopédie medzinárodného práva vydanej renomovaným inštitútom Maxa Planca, sovietska invázia do Československa v roku 1968 bola jasným prípadom forcible peacetime occupation, teda nanútenej mierovej okupácie. Napriek tomuto hodnoteniu však treba uviesť, že realita, skutkový stav po vstupe a v období pobytu vojsk, však nespĺňal všetky znaky tejto špecifickej formy okupácia, ako ju definuje medzinárodná právna náuka. Nové právne normy v štáte netvorila okupačná moc, ani vojenská okupačná správa. Československý právny systém, efektívne fungoval nielen mesiace, ale celé roky po tejto nanútenej mierovej okupácii. Pracovalo Národné zhromaždenie, pracovala československá vláda, zákonodarstvo fungovalo. V priebehu dvoch mesiacoch po vstupe vojsk sa prijal ústavný zákon, ktorý zmenil taký podstatný atribút československého štátu, ako bola forma štátneho zriadenia. Unitárny štát sa zmenil na zložený štát s dvomi národnými republikami Českou socialistickou republikou a Slovenskou socialistickou republikou. V tomto období, nazývanom ako normalizácia, autenticky ako úsilie o rozvinutý socializmus, sa uskutočnila ďalšia kodifikácia, resp. rekodifikácia československého práva. Pripravila sa aj nová Ústava ČSSR, spolu s ústavami oboch republík, s Ústavou ČSR a Ústavou SSR. Aj z tohto hľadiska vzniká prinajmenej pochybnosť, či všeobecné normy a zásady medzinárodného práva sú adekvátne pre realitu, skutkovú situáciu socialistických štátov, ktoré hľadali a aj s chybami realizovali projekt socializmu v komplikovanej realite.

Možno preto treba povedať, že adekvátnymi normami pre hodnotenie tejto situácie – sú iné zásady, princípy ktoré vznikli, vytvorili sa a boli uznávané v politických deklaráciách, v spojeneckých zmluvách, a boli aj overené, verifikované praxou. V moskovskom protokole, dohode medzi predstaviteľmi ČSSR a ZSSR sa pravdepodobne prvýkrát vymedzili, napísali tieto pravidlá, ako normy, zásady, ktoré platia vo vzťahoch medzi socialistickými štátmi. V priebehu ďalších rokov vývoja začiatkom sedemdesiatych rokov sa tieto normy, zásady princípy v náuke kvalifikovali ako partikulárne medzinárodné právo, právo upravujúce vzťahy medzi socialistickými štátmi. Z akého dôvodu, v kontexte akej historickej praxe došlo k tomuto vývoju, k vytvoreniu osobitnej časti medzinárodného práva, jeho partikulárnym normám? Socialistické štáty v tom období, v polovici šesťdesiatych rokov netvorili ešte spoločenstvo, ale skôr tábor, tábor socialistických štátov. Obdobne ako mesto Tábor v stredoveku v Čechách, ohradené stredisko husitov s kresťanskou víziou a paradigiem, mal aj socialistický tábor svoje poslanie, programovú misiu pri plnení svojej komunistickej vízie a paradigmy oslobodzovania ľudstva od vzťahov kapitálovej závislosti. Štartoval z iného vývojového stupňa a aj napriek dosiahnutému pokroku bol tento tábor stále slabším, ako jeho protivníci, ktorí odmietali jeho existenciu a usilovali sa metódami vojen a najmä studenej vojny o jeho likvidáciu. Keď v roku 1962 USA podľa leteckých snímok zistili prítomnosť sovietskych rakiet na Kube, považovali to sa ohrozenie svojej najvyššej hodnoty, a to národnej bezpečnosti a hrozili aj atómovou či jadrovou vojnou, aj svetovou. Aká bola geopolitická situácia krajín Varšavskej zmluvy v roku 1968? Mala tri rozličné úrovne. Jeden jej členský štát nebol právne uznaný (konkrétne NDR), medzinárodnoprávne nejestvoval, pre jeho nepriaznivcov bol stále iba sovietskou okupačnou zónou. Štátne hranice ďalšieho štátu, a to Poľska, a to na Odre a Nise, ako aj na pobreží Baltu (Štetín, Gdansk) neboli právne, univerzálnym spôsobom uznané a na mapách v NSR niesli pomenovanie ako „východné nemecké územie“. Axel Cézar Springer, tlačový magnát, ktorý mal svoj mrakodrap postavený v Západnom Berlíne, hneď pri múre, umiestnil pri ňom smerovky s počtom kilometrov ku každému nemeckému územiu na Východe. Osobitne tak urobil vo vzťahu ku Königsbergu, určite aj preto, že odtiaľ utiekli bývalí východní Prusi a toto územie, Kaliningradská oblasť sa stálo štátnym teritóriom ZSSR. Malo a mohlo sa to zmeniť. Nulita, absolútna neplatnosť Mníchovskej dohody (teda nedotknuteľnosť západných štátnych hraníc ČSSR), nebola dvadsaťpäť rokov po vojne uznaná posledným štátom. Týmto štátom bol nástupník tretej ríše, a to Nemecká spolková republika. Vojenské sily USA boli umiestnené ako bývalé okupačné vojská v NSR. Hrozili, odstrašovali raketami s atómovými hlavicami z tohto územia. Prezbrojovali sa na vývojovo nový, modifikovaný typ, na taktické atómové zbrane, ktoré sa považovali za použiteľné v pozemnej vojne v strednej Európe. Západné Nemecko bolo už pätnásť rokov remilitarizované a niektoré politické sily v ňom sa domáhali jadrových zbraní. V polovici roku 1968 podpísali USA a ZSSR zmluvu o zákaze šírenia jadrových zbraní. Nebola však stále ratifikovaná. Prebiehal o to politický zápas. Varšavská zmluva, jej členské štáty reagovali na tento stav opatreniami podľa všeobecne uznanej zásady kolektívnej sebaobrany, práva použiť voči týmto zámerom adekvátne prostriedky. Ak podľa nich vedenie (stranícke a štátne) jedného z členských štátov Varšavskej zmluvy, v roku 1968 to bolo Československo, svojou politikou (vnútornou i zahraničnou) ohrozovalo bezpečnosť tohto paktu ako celku a ďalších členských štátov osobitne. Vytvárala sa situácia, v ktorej hrozila ich deštrukcia, ba dokonca mohla byť ohrozená aj ich štátna existencie. Za týchto pomerov mali tieto štáty právo a povinnosť, aby uplatnili vo svojich vzťahoch pravidlá, normy, zásady ktoré prijali, na ktorých sa dohodli. A naposledy pred vstupom vojsk takéto pravidlá prijali v deklarácii v Bratislave (3. augusta 1968). Mali právo vytvoriť si svoje osobitné pravidlá medzinárodného práva. Tieto pravidlá dostali pomenovanie partikulárne medzinárodné právo. Trvale platná je zásada „pacta sunt servanda“ (zmluvy treba dodržiavať). Publicisti, ktorí dnes so suverenitou všeznalcov, píšu, že vojská prišli preto, lebo sa sovietski komunisti báli demokratického socializmu, alebo dokonca demokracie vôbec, sa vo svojom ďalšom výskume a bádaní budú určite zaoberať aj štúdiom dejín medzinárodných vzťahov. Politológov, ktorí sa vo všetkom vyznajú, treba obdivovať alebo ešte viac ľutovať. Nepocítia vzrušenie z bádania, poznávania histórie v jej zložitosti, protirečivosti, aj mnohoznačnosti.  

Sovietske vedenie na rokovaniach v Moskve (23. – 26. 8.) vyhlásilo, že boli k tomu kroku donútení (vstupu vojsk), aby sme zabránili Československu zísť zo socialistickej cesty. Nie sme okupanti a vyhlasujeme to zodpovedne, v mene celého politického byra. Nie je to okupácia a nie sme okupanti, zdôrazňovali opakovane, vyhlasovali a potvrdzovali to veľakrát. Konkrétne aj na prvom rokovaní s A. Dubčekom a O. Černíkom, po ich uvoľnení zo zadržania. Ako argument, dôkaz alebo preukázanie pravdivosti ich tvrdení, že nejde o okupáciu, uvádzali: neprerušili sme s Československom oficiálne diplomatické styky (ako sa to robí pri otvorenej okupácii, podľa medzinárodného práva); prezidenta ČSSR, ktorý 23. 8., pricestoval do Moskvy, sme privítali nie ako hlavu okupovaného štátu, ale oficiálne, v súlade so všetkými, normami, zásadami,  protokolom – ako hlavu zvrchovaného spojeneckého štátu, so všetkými náležitosťami. Internáciu a dopravu (zavlečenie) vedúcich predstaviteľov Československa (Dubček, Černík, Smrkovský) zdôvodnili ako opatrenie pre ich osobnú bezpečnosť, v čase mimoriadnej situácie, dramatických pomerov. Iste, dobrá výhovorka stojí groš. Bolo to pokrytecké, ale do istej miery aj reálne vysvetlenie. O tom, či to bola alebo nebola okupácia, možno usudzovať nielen z okolností, za ktorej k nej došlo a jej právneho hodnotenia, ale aj z ďalšieho vývoja, z postojov a konaní vojsk, straníckych a štátnych orgánov ČSSR.
 

4.

V podstate dva atribúty sú znakmi okupácie všeobecne. Ozbrojené, vojenské, násilné obsadenie územia štátu, a druhý znak uchopenie exekutívnej moci v ňom, s vydávaním príkazov, zákazov s aplikovaním donucovania, aby ich dodržiavalo obyvateľstvo a inštitúcie. Najťažších bolo prvých šesť až sedem dní (21. – 26., resp. 27. 8. 1968) do návratu delegácie a internovaných predstaviteľov štátu do Prahy.

Podľa fotografických a filmových svedectiev vojská neobsadzovali stranícke, ani štátne úrady, ale budovy rozhlasu, televízie, redakcie novín. Nelikvidovali československé orgány, ani sa neuchopili moci prostredníctvom nich. Svojím konaním nenaplnili druhý znak pojmu okupácie. Vojensky obsadili štát, ale nevykonávali ani nechceli vykonávať exekutívnu právomoc v ňom. Od najvyšších veliteľov mali rozkaz nestrieľať do a na ľudí. Tak možno vysvetliť, že hrôzostrašne vyzerajúce tanky a vojaci na nich boli bez streľby, bez násilia obkolesené davom ľudí, zástupmi národa, na námestiach a uliciach, pričom bolo vidieť, že ľudia z nich nemali strach. Alebo, že mládenci vyliezali na tanky, stáli pri hlavniach a poklopoch, viezli sa na idúcich tankoch aj vlajúcou štátnou zástavou. Tanky stáli proti obrovskému davu ľudí. Nestrieľali ani neútočili, nevalcovali ľudí svojimi oceľovými pásmi (ako sa to stalo v Pekingu na námestí Nebeského pokoja v r. 1989). Bojovali rečami, rozhovorom, komunikáciou. A takto prebiehal boj aj celých 24 hodín napríklad v hornej časti Václavského námestia. Podgornyj a Brežnev uvádzali, že v Prahe sa strieľalo z okien, z povál na vojakov. Vtedy vojaci odpovedali protistreľbou. Aj dávkou z guľometu nad hlavami ľudí, ktorá zasiahla horné priečelia Národného múzea v Prahe. Bolo tam hniezdo strieľajúcich kontrarevolucionárov, alebo dávka vystrelená týmto smerom bola výstrahou pre uvoľnenie tankov z obkľúčenia davu? Streľbou, násilím, s obeťami sa bojovalo o budovu rozhlasu v Prahe na Vinohradoch. V  Bratislave bola streľba s tragickými následkami pri budove univerzity a hlavnej pošty. Boli to poľutovaniahodné a odsúdeniahodné udalosti, ale boli to výnimočné udalosti. Vojaci mali rozkaz použiť zbraň len výnimočne, v prípade sebaobrany či krajnej núdze. Právo odpovedať dávkou zo samopalu mali v prípade, že padol výstrel smerujúci na nich a proti nim, streľba ktorá by zranila či zabila spolubojovníka. Mimoriadne zábery z archívov sú spojené s horiacim tankom, obrneným transportérom, ktoré zapálili mládenci v Prahe a mali z toho veľkú radosť. Alebo sú spojené s barikádami na uliciach urobených z električiek a autobusov, ktoré prerážal idúci sovietsky tank. Boli to osoby, ktoré konali v rozpore s výzvou prezidenta a vlády ČSSR zachovať rozvahu, neklásť odpor. Hrdinstvo rástlo po zistení, že odplata nepríde, resp. že jej pravdepodobnosť je malá. Odvaha zlacnela. Bola v tom neznesiteľná ľahkosť bytia, podľa M. Kunderu? Alebo ťažkosť bytia každodenného „okupačného“? Nie sú známe a neprezentovali sa nikdy scény z takouto odvahou mládeže z českých miest pri nacistickej okupácii 15. 3. 1939. Na tankoch, obrnených vozoch, ani na nákladných automobiloch wehrmachtu veľkonemeckej ríše by sa nepovozili. Stačí spomenúť masaker proti českým študentom 17. novembra 1939, zatvorenie českých vysokých škôl. Múdre bolo potom riešenie, keď sa po Prahe rozšírilo usmernenie, aby protestujúci demonštranti nenapádali zápalnými fľašami tanky, vojenské vozidlá a vojakov, držali sa od nich na dištanc. V prvom prípade ich mohli považovať za nastupujúcich kontrarevolucionárov, za dôkaz pripraveného a prebiehajúceho štátneho prevratu, teda aj dôvodu pre ktorý došlo k vojenskej intervencii, a v danom konkrétnom prípade to bol dôvod pre sebaobranu aj použitím zbraní.

Udalosti takto opísané smerujú k záveru, že sovietske vojská nemali v rukách efektívnu správu štátu, ale ani hlavného mesta a ďalších českých a slovenských miest. Vojská nedokázali reálne ovládnuť moc v štáte, nechceli tento štát ani okupovať.

Podľa textu Moskovského protokolu nešlo ani o intervenciu, ani o okupáciu. Situácia bola podľa protokolu hodnotená tak, že je v súlade s normami, zásadami vzťahov medzi stranami a štátmi. Osobitne, v súlade s bratislavskou deklaráciou, o povinnosti ochraňovať vymoženosti socializmu. Znamenalo to, že bola dodatočne ex post a ex ante (od začiatku) legalizovaná, uznaná, že je v súlade s právom? Rovín a druhov práva je viacero. Podľa právneho vedomia a cítenia obyvateľstva, ktoré sa prejavovalo vo vzťahu k vojskám, vstup a prvé dni pobytu vojsk sa považovali za pošliapanie, niekde porušenia práva, samostatnosti a suverenity. Takto posudzovalo a hodnotilo situáciu právne vedomie, právne cítenie občanov na emocionálnej a na empirickej úrovni poznania. Nevedelo sa a nechápalo sa prečo, načo, čo to je ! Právne platné je konanie, ktoré sa vyznačuje atribútom rozhodovania a konania so znalosťou veci. A tú v prvom týždni občania nemali. Riadili sa vysielaním ilegálneho rozhlasu, zvláštnymi vydaniami denníkov a v nich najmä stanoviskami predsedníctva ÚV KSČ, vlády, Národného zhromaždenia. Prítomnosť vojsk nebola kompatibilná ani s vtedy platným československým právom.

Druhým obdobím po vstupe vojsk boli dni a týždne od 27. augusta, od zverejnenia komuniké s Moskvy (pričom Moskovský protokol zostal pre verejnosť dlho utajený tým, že nebol publikovaný). Činnosť straníckych a štátnych orgánov sa kompletne obnovila. Plnili sa dohody podľa Moskovského protokolu. Abdikoval minister vnútra J. Pavel (považovaný za protisocialistickú až kontrarevolučnú osobnosť) a ďalší dvaja kontroverzní členovia vlády O. Šik a J. Hájek. Do funkcií riaditeľa ČTK, rozhlasu a televízie boli menovaní noví činitelia (namiesto pre Moskvu neprijateľných Pelikána a Hejzlara). Zrušilo sa ustanovenie o zrušení cenzúry. Zriadil sa Vládny výbor pre tlač a informácie. V porovnaní s predaugustovovým stavom došlo k obmedzovaniu slobody tlače, ako povedal predseda vlády, k obmedzeniu slobody pre a proti antisocialistickým silám.

Na pléne ÚV KSČ konanom 31. augusta 1968 boli odvolaní z predsedníctva a uvoľnení z funkcie F. Kriegel, Č. Císař. Vysočanský, mimoriadny XIV. zjazd KSČ bol vyhlásený za neplatný. Uvedené personálne otázky a kontrola masmédií mali byť riešené už podľa dohôd z Čiernej nad Tisou. Na prelome augusta a septembra boli vojská odkomandované mimo veľkých miest. Možné znaky okupácie podľa všeobecného medzinárodného práva boli tým minimalizované. Efektívna správa štátu, zákonodarná a exekutívna moc bola v rukách československých orgánov. Mali však určenú líniu a program ďalšieho postupu, ku ktorému sa zaviazali na rozhovoroch v Moskve. Pravdou je, že určitá možno značná časť vedenia KSČ nepovažovala moskovské dohody za záväzné, usilovala sa ich obísť, alebo im dať autentickú československú interpretáciu. Vôľa ZSSR však dominovala a bola uplatňovaná nie činnosťou sovietskych orgánoch, vojenských ani štátnych, ale priamo od najvyššieho straníckeho a štátneho vedenia ZSSR, v smere na československé orgány. Sovietske jednotky uvoľnili budovy rozhlasu, televízie, redakcie novín, a tlačiarne.
 

5.

Nový právny stav vznikol a je spojený s podpisom a ratifikáciou medzištátnej Zmluvy o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk v ČSSR dňa 18. 10. 1968. Republika nie ako okupovaný štát, ale ako zvrchovaný subjekt medzinárodného práva upravila zmluvou pobyt vojsk cudzieho štátu na svojom území, nominálne nie časti vojsk Varšavskej zmluvy, ale časti vojsk ZSSR na teritóriu ČSSR. Neriešili sa v nej ani na dvojstrannom základe právne aspekty vstupu vojsk 21. 8. 1968. Odporcovia tohto pobytu nemohli argumentovať, že v zmluve bol vstup vojsk legalizovaný, teda daný do súlade s právom. Ale suverenita štátu, v zmysle územnej platnosti jej zákonov platila v maximálnej miere aj podľa zmluvy o dočasnom pobyte. Na sovietskych vojakov, dôstojníkov, rodinných príslušníkov na území ČSSR sa v plnej miere vzťahovali československé zákony, boli zaviazaní ich dodržiavať a v prípade ich porušenia sa vzťahovala na nich právna zodpovednosť podľa zákonov ČSSR a tiež občianskoprávna i trestnoprávna a jurisdikcia československých súdov. Sovietske zákony a právomoc sovietskych vojenských súdov sa vzťahovala výlučne na sovietskych vojakov, a to len v tom prípade, ak spáchali trestné činy, výlučne na škodu Sovietskeho zväzu. Takúto úpravu v prospech štátu, v ktorom boli dislokované vojenské jednotky cudzieho štátu, nemali ani štáty západnej Európy v ktorých boli vojenské základne USA.

Podstatné ďalej bolo, že došlo k zásadnému odsunu vojsk. Odišli vojská Poľska, Maďarska, Bulharska. Po 12. októbri odišlo postupne 25 sovietskych divízií. Na území ČSSR zostal kontingent vojska, ktorý tvoril približne desatinu z pôvodného počtu, konkrétne asi 70 tisíc vojakov. Vojská boli umiestnené na vojenských základniach, mimo každodenného dotyku s obyvateľstvom, bez možnosti, alebo s vylúčením ich možného ovplyvňovania politiky štátu.

Do Zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR sa nedostala ani zmienka o povahe ich vstupu. Vyškrtla sa aj veta, že vstúpili do Československa v noci z 20. a 21. augusta 1968. Podľa tohto ustanovenia k pobytu sovietskych vojsk nedošlo ani intervenciou, ani okupáciou, dokonca ani ich nelegálnym vstupom. Udalosť z 21. 8. bola úplne oddelená, nezávislá od tých vojsk, na ktoré sa vzťahovala zmluva o pobyte. Zmluva sa odvolávala výlučne na komuniké o československo-sovietskom rokovaní v Moskve v dňoch 23. a 26. augusta 1968 a na ďalšie z  3. a 4. októbra 1968. Podľa L. I. Brežneva aj A. Kosygina to nebola okupácia a oni neboli okupantmi. Vedenie KSČ v tom čase nepovedalo ešte jasné, jednoznačné slovo o auguste, v zmysle čo to bolo. Stále platili, a to bez zmien, príslušné uznesenia, vyhlásenia predsedníctva KSČ, vlády, Národného zhromaždenia o tom, že vojská vstúpili do ČSSR bez vedomia najvyšších ústavných činiteľov, že to bola intervencia, okupácia, narušenie územnej nedotknuteľnosti štátu a jeho suverenity.

Vláda vydala 2. 9. 1968 opatrenia na úseku oznamovacích prostriedkov, v ktorom uviedla v šiestich bodoch obmedzenia pre ne. Medzi nimi bolo v bode 3., aj opatrenia v znení: „nepoužívať termín okupant a okupácia“. Vysokoškolskí študenti pri štrajku k 17. novembru pristúpili k opatreniam vo forme protestov, ktoré nazvali „okupačným štrajkom“. Obsadili pri ňom priestory svojej fakulty a univerzity. Slovo – okupácia tu nemalo hanlivú, pejoratívnu odsudzujúcu, ale temer heroickú konotáciu. Nie je okupácia ako okupácia. K zmene vzťahu k tomuto pomenovaniu prišlo až po veľkých verejných zhromaždeniach, rebéliách, aj tragickom autodafé Jana Palacha v januári 1969, neskoršie po masových oslavách a davovom vandalstve po dvoch víťazstvách nad hokejistami zbornej koncom marca 1969. Až do týchto udalostí boli protisocialistické vystúpenia okrajovou záležitosťou. Bolo ich možné podľa vtedajšieho vedenia strany a štátu riešiť politickými prostriedkami. Podľa uznesenia federálnej vlády z 24. januára 1969 to už boli protisocialistické prejavy extrémistických skupín, ktoré stále o sebe tvrdili, že podporujú pojanuárovú politiku. Znamenalo to, že už boli vládou kvalifikované ako extrémistické skupiny na okraji zákona, aj keď verejne prevolávali, že sú za Dubčeka a Černíka. Pritom na vládu vykonávali neustály tlak vo forme ultimatívnych a pritom objektívne nesplniteľných požiadaviek. Pripojili sa k nim tiež rozličné antisociálne živly, ktoré sa chceli priživiť na citoch študentov po tragickej strate J. Palacha.

Preto vláda pristúpila k nevyhnutnými a rozhodným opatrenia na ochranu už ohrozeného socialistického poriadku, pokoja a bezpečnosti, občianskej istoty. Po hokejových výtržnostiach federálna vláda prijala 2. apríla 1969 celý rad pre verejnosť záväzných úkonov, a to opatrenia, uznesenie a stanovisko z 3. apríla 1969. Konštatovala, že radosť srdečná a živelná sa zmenila na vandalstvo, výtržnosti, na útoky a zranenia zasahujúcich policajtov. Napätý politický vývoj akoby kulminoval z roviny nálad, spravodlivých citov, do činnosti zloby, nenávisti, protisovietskych a protisocialistických síl. Rozhodné opatrenia federálnej vlády spočívali v rozdelení jednotného Zboru národnej bezpečnosti na  Štátnu bezpečnosť a Verejnú bezpečnosť. V jej rámci boli vytvorené Pohotovostné oddiely. Rozhodlo sa aj o možnosti zapojiť do udržiavania verejného poriadku vojenské jednotky. Malo to znaky temer vyhlásenia výnimočného stavu. V oblasti informačných prostriedkov bolo potrebné zaviesť opätovne predbežnú cenzúru a ďalej vymedziť skutočnosti, ktorých uverejňovanie bolo v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej a zahraničnej politiky štátu, teda rozšíriť a sprísniť cenzúru. Napokon sa muselo vedenie strany a štátu, ešte stále celkove v pojanuárovom zložení zmieriť s realitou, že to čo chceli riešiť politicky a ideovo, bolo treba riešiť mocensky, a to v podobe systematického odhaľovania a postihovania protisocialistických živlov.

Posthokejové vyčíňanie, hrubé urážky, vandalské napadnutie sovietskych objektov, občanov aj pokusy o ohrozenie sovietskych posádok sa stretlo aj s mocenskou odpoveďou, v prvom rade s diplomatickou, ako aj politickom intervenciou zo strany ZSSR. Zistili a zaznamenali sa útoky na sovietske posádky. Spolu to boli útoky na 27 miest, kde bola umiestnené sovietske vojská. Na tieto pomery reagovalo už významným spôsobom aj sovietske vedenie. A to v podobe príletu do Prahy námestníka ministra zahraničných vecí Semjonova, ktorý bol splnomocnený rokovať za vládu ZSSR ako aj za  Ústredný výbor KSSZ. Nasledoval aj prílet ďalšieho, prakticky najvyššieho činiteľa sovietskych silových zložiek, a to ministra obrany maršala A. Grečka. Navštívili a politicky intervenovali u  najvyšších predstaviteľov ČSSR, prezidenta, predsedu vlády, ministra obrany a prvého tajomníka ÚV KSČ, ktorým bol ešte stále A. Dubček. Na programe boli aj úvahy, konkrétne projekty o uplatnení dôsledkov z toho, že ČSSR nesplnilo príslušný bod Moskovského protokolu, svoj záväzok zabrániť incidentom a konfliktom so sovietskymi vojskami umiestnenými v ČSSR, resp. nezabránilo vyvolaniu narušenia pokoja a verejného poriadku. Svoju prítomnosť a rozhodnosť demonštrovali tým, že v niektorých mestách bolo vidieť, ako v nich hliadkovali sovietske obrnené transportéry. Bol to pravdepodobne jediný prípad, kedy po dislokovaní v kasárňach, vo vojenských priestoroch sovietske vojská prejavili, prečo a proti akým silám do ČSSR vstúpili. Minister A. Grečko aj veliteľ strednej skupiny vojsk A. Majorov zdôraznili, že situácia je ešte horšia, ako bola pred 21. augustom. Presvedčili sa a dôrazne tvrdili, že demonštrácie neboli v dôsledku živelnosti, ale že boli plánované a organizované. Maršal A. Grečko žiadal ministra obrany ČSSR M. Dzúra, aby dal sovietskym jednotkám povolenie, aby mohli zaistiť priebeh demonštrácií. Vyhrotenie pomerov hrozilo vojenským zásahom sovietskych vojsk, ktorý by bol opakovaním či druhým vydaním 21. augusta. Dôležité je tiež uviesť, že maršal ZSSR a minister obrany žiadal československého ministra o povolenie zabezpečiť priebeh demonštrácií. Sovietske vojská umiestnené v ČSSR nemali teda právomoc takýmto spôsobom, vojenskou intervenciou, zasiahnuť do vnútorných pomerov Československa. Rešpektovali v tomto zmysle a pri týchto udalostiach, zvrchovanosť, suverenitu ČSSR. M. Dzúr pri podaní správy o rokovaní s A. Grečkom povedal na zasadaní vedenia KSČ dňa 1. apríla 1969, že zakázal použiť armádu. Maršal A. Grečko však údajne zdôraznil, že keby opäť hrozilo nebezpečenstvo, sovietske vojská vystúpia aj bez vedomia československých orgánov. Postavenie a možnosť ingerencie sovietskych vojsk do vnútorných pomerov aj v čase ostrého politického konfliktu bola teda podriadená právomoci a súhlasu vlády ČSSR. Bolo tu však varovanie, že nové nebezpečenstvo, útok proti sovietskym vojskám, budú riešiť úplne samostatne, jednak pod titulom práva na sebaobranu, ale už aj ako dôvod, resp. casus interventionis, právny a politicky pre vojenský zásah, pre priamu, otvorenú vojenskú intervenciu. A to bez súhlasu československých orgánov a aj proti nim, z dôvodu ich nespôsobilosti udržať verejný poriadok.   
 

6.

V správe o augustových udalostiach v roku 1969, pri prvom výročí vstupu vojsk Varšavskej zmluvy, už federálna vláda dané skutočnosti hodnotila ako zámernú a vopred pripravenú akciu, pri ktorej prejavy pasívnej rezistencie mohli a mali byť protisocialistickými a kontrarevolučnými silami využité k otvorenému protištátnemu vystúpeniu, najmä v mestách s veľkou koncentráciou obyvateľstva. Výtržnosti vyvrcholili stavbou barikád, zakladaním ohňov, demoláciou vozidiel poriadkových jednotiek, pričom účastníci týchto konaní používali aj strelné zbrane. Rozhodlo nasadenie tankového pluku československej armády vo večerných hodinách, ktorý ráznym spôsobom rozptýlil demonštrujúce davy a živly a zabránil im fyzicky napádať a prípadne likvidovať poriadkové sily, znemožnil im drancovať a ničiť verejný majetok. Výsledok stretnutia bol pomenovaný ako dovŕšenie mocenského zápasu a nástup do skonsolidovaného obdobia vývoja. Československé štátne orgány, poriadkové, policajné ako aj vojenské orgány dokázali tak zvládnuť konflikt, či otvorený boj so silami, ktoré chceli zlikvidovať socialistický spoločenský a politický systém. Z hľadiska vzťahu k podstate tohto systému a režimu to boli sily kontrarevolučné. Z hľadiska podstaty každej  evolúcie alebo každej kontrarevolúcie, teda otázky získania, uchopenia štátnej moci, to boli sily protištátne, usilujúce o protištátny prevrat. Druhý, resp. ďalší august (21. 8.) visel na niti, bol na spadnutie v každom momente. Sovietske vojská umiestnené vo vojenských priestoroch nezasahovali, nebolo potrebné, aby zasiahli. Pôsobili ako poistka, nie ako okupačná sila, ale ako záloha, posledná inštancia, pre prípad vymknutia sa priebehu rozhodného mocenského stretnutia z rúk československých poriadkových síl, v smere k prevratu a k občianskej vojne.

Ďalším cieľom vývoja od blížiaceho sa štátneho prevratu, k demontáži spoločenského systému, mohla a mal byť dekomunizácia Československa s následnou zmenou jestvujúcej geopolitickej rovnováhy. Potom mohlo prísť k demontáži socializmu v NDR, k pádu hraníc na Odre a Nise, k postupnému rozobratiu socializmu v strednej Európe. Vývoj by sa dostal na prah európskej a aj svetovej jadrovej vojny, osamotenej superveľmoci, ZSSR s USA a ďalšími  štátmi jej spojencami. A na jej začiatku by pravdepodobne bol československý experiment, určite jedinečný, dôležitý a potrebný a ešte aj s dobrými úmyslami, zámermi a cieľmi. Neúmyselnými, ale objektívne pravdepodobnými dôsledkami by boli takéto tu opísané výsledky. V tomto zmysle vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bol vyvolaný primárne a javovo tým, že vývoj v krajine smeroval, ak zohľadníme celý vektor politických síl, pôsobiacich tendencií a trendov, mimo a proti socialistickej voľbe jej ľudu. A to napriek heslám o zdokonaľovaní socializmu. A. Dubček v septembri 1968 sebakriticky priznal, že československé vedenie nedocenilo, presnejšie podcenilo medzinárodný aspekt a medzinárodné dôsledky svojich vnútorných obrodných, demokratických reforiem.

V období od schôdzky v Čiernej nad Tisou a stretnutia v Bratislave, teda v auguste 1968, neboli štátne orgány schopné prijať zákon o tlači, zákon o spolčovaní, ktorý by dal platformu pre usporiadaný a postupný vývoj, ktorý by nevytváral podmienky pre štátny prevrat. Odložilo sa prijatie zákona o Národnom fronte, ktorý by upravil postavenie KSČ z doterajšej veliteľskej, riadiacej funkcie na inú, ale vedúcu pozíciu, no ktorý by odmietol protisocialistické organizácia a združenia. Prezident Juhoslávie J. B. Tito pri návšteve v polovici augusta v podstate takto vymedzil svoj odmietavý vzťah týmto silám: „demokracia áno, ale protisocialistické sily v Juhoslávie potláčame“. V daných pomeroch v Československu by to znamenalo stretnúť so silami, ktoré mali v rukách moc, informačnú, ktoré ovládali postoje občanov. Stratila by sa popularita, preferencie predstaviteľov januára. Zdeněk Mlynář, tajomník ÚV KSČ v roku 1968, vo svojej memoárovej aj politologickej práci o kríze v sovietskych režimov vydanej v r. 1991 uviedol, že aj keby nedošlo 21. 8. 1968 k vstupu vojsk, čakalo vedenie KSČ stretnutie, konflikt s nekomunistickými silami, ktorý nemusel pre vedenie skončiť úspešne. Je pravdepodobné, že pokiaľ by sa komunistická strana chcela udržať v pozícii vládnucej strany, dokonca aj v tom zmysle, v akom túto svoju pozíciu predpokladala vo vlastnom programe, teda tzv. ideové vedenie spoločnosti, by musela od jesene 1968 obmedziť, a to aj mocenskými prostriedkami, tlak sociálnych a politických síl, ktoré usilovali o prekročenie politických medzí jej vlastného programu. Samozrejme by to vyvolalo niektoré konflikty, ktoré by mohli viesť aj k retardačnému konfliktu. Mlynář sa domnieval (nádejal), že by odpor proti reformne komunistickej koncepcii nedosiahol takú sociálnu silu, aby táto koncepcia nemohla byť v praxi, v hlavných rysoch presadená. Bolo to hodnotenie ex post, retrospektívne, s optimistickou spomienkou na minulosť.  

Vtedajší poprední predstavitelia vedenia KSČ však o týchto úskaliach, o Sccylle a Charybde, ani nevedeli a väčšina z nich o tom ani nechcela vedieť. Mali o tom vedieť, mali to poznať a mali mať pripravené opatrenia ako situáciu zvládnuť. Inak u nich absentovala spôsobilosť viesť krajinu, štát. Nevedomosť hriechu nečiní, ale neznalosť zákona, v tomto prípade aj zákonitostí vývoja, vzťahových a príčinných dôsledkov neospravedlňuje.

Momentom nástupu protisocialistických síl k svojej vtedy „poslednej borbe“ rok po vstupe vojsk sa tzv. „plazivá kontrarevolúcia“, kontra-(revolúcia) v stave zrodu aktivizovala, už nie ako plazivá kontrarevolúcia, kontrarevolúcia v akcii. Neuspela, utrpela porážku. Občianska vojna, pred ktorou stál Československo, akútne od januára až do začiatku apríla 1969 bola odvrátená. Obrodný proces mutoval, degeneroval, vyústil do nemilosrdného boja o moc a dosiahlo sa v ňom rozhodnutie. Preukázalo sa, že antisocialistické sily v Československu boli, mali silu a boli nebezpečné. Neboli to len jednotlivci, marginálne živly, mali svoje ideové, historické, sociálne prostredie. Dôsledkom z toho bolo, že aj keď sa vedenie strany k pojanuárovej politike hlásilo, jej hlavné ciele boli pochované. Mohli byť vzkriesené, revitalizovať sa len novým vytváraním podmienok pre realizáciu tejto politiky niekedy v budúcnosti. Šanca obrody bola, ako sa v auguste 1969 ukázalo, zmarená. Dúfalo sa, že je to dočasné. Mnoho nádeji bolo sklamaných. Prevážil názor, že komunizmus nie je schopný vybudovať spravodlivú, ľudskú spoločnosť. Na tomto konštatovaní stavali spoločenské sily, ktorých programom bola nesocialistická, antikomunistická voľba spoločenského a politického systému v nasledujúcich dvoch desaťročiach. Konali pod zástavou, práporom ľudských práv platných všade, kedykoľvek a kdekoľvek a vždy v rovnakej podobe a univerzálne. Svoje spoločenské zriadenie, nie iba politický systém, stotožnili s demokraciou, údajne univerzálne platnou, ale v skutočnosti liberálnou. Odchýlky od nej, od právneho štátu a ľudských práv trestali obchodnými sankciami, až po embargo a blokádu. Doplatili na to aj socialistické štáty, ktorým sa nepodarilo a do istej miery neboli schopné vyvinúť čipy, elektroniku, nastúpiť ku komputerom, teda zvládnuť vedecko-technickú či ďalšiu priemyselnú revolúciu. Zaostávanie ich doviedlo k rozkladu, k implózii systému.
 

II.
 

Človek sa učí aj keď nie najlepšie, ale natrvalo, na vlastných chybách. Aj československá politika sa učila na vlastných nedostatkoch, omyloch. Retrospektívny pohľad vyžadoval urobiť aj zásadné korekcie vo svojom pohľade na 21. august 1968. Ústredný výbor KSČ na zasadaní 26. septembra 1969 zrušil uznesenie Predsedníctva ÚV KSČ o vstupe spojeneckých vojsk (21. 8, 1968) ako od základu nesprávne s tým, že v žiadnom prípade nešlo o akt agresie proti ľudu, nešlo o okupáciu československého územia a potlačenie slobody a socialistického poriadku v našom štáte. K vstupu spojeneckých vojsk, podľa tohto uznesenia došlo za situácie, ktorá vznikla v lete 1968 a bol motivovaný záujmami obrany socializmu v Československu proti pravicovým, protisocialistickým a kontrarevolučným silám. Motivovaný bol ďalej spoločnými záujmami o bezpečnosť socialistického tábora, triednymi záujmami robotníckeho a komunistického hnutia. V týchto častiach formulácie uznesenia zo septembra 1969 bol vstup vojsk posudzovaný a hodnotený podľa bratislavskej deklarácie (3. 8. 1968) o tom, že ochrana a podpora výdobytkov socializmu je spoločnou povinnosťou socialistických krajín. Uznesenie malo aj ďalší rozmer, nebola to iba obrana socializmu v Československu, ale druhý atribút spočíval v tom, že vstup bol zapríčineným faktormi týkajúcimi sa vývoja medzinárodných vzťahov, a to spoločnými záujmami o bezpečnosť socialistických štátov, štátov Varšavskej zmluvy. V tretej časti uznesenia sú uvedené hodnotenia, možno povedať všeobecne medzinárodno-právne, a to v tej podobe, že v žiadnom prípade nešlo o akt agresie proti ľudu, nešlo o okupáciu československého územia a potlačenie slobody a socialistického poriadku v našom štátu. Znamenalo to okrem iného a najmä, že vstup vojsk, obsadenie Československa nebolo ani v rozpore, ani neporušovalo zásady medzinárodného práva.

Z členov predsedníctva, ako aj ústredného výboru viacerí členovia mali iné názory. Alexander Dubček na tomto zasadaní, ešte ako člen predsedníctva a predseda Federálneho zhromaždenia, zdôrazňoval, argumentoval a vysvetľoval, že on a ďalší jeho členovia vedenia strany 21. 8. 1968 nevideli v tomto období akútnosť kontrarevolúcie a bezprostredné ohrozenie socializmu a socialistickej moci. Interpretácia týchto slov znamenala, že nevidel titul pre vojenský zásah, a nepovažoval ho preto za oprávnený. Extajomník ÚV KSČ B. Slavík vyslovil svoje stanovisko tak, že pojanuárovú politiku aj pojanuárový vývoj a najmä zásady vzťahov medzi socialistickými krajinami nemožno zlúčiť s týmto aktom, teda so vstupom vojsk. O skutočnom alebo domnelom ohrození, podľa B. Slavíka mohli rozhodovať jedine legálne socialistické sily a orgány príslušnej krajiny. Iný významný funkcionár povedal: „Všetko som ochotný uznať, ale s augustom sa nikdy nezmierim!“ Aj také boli stanoviská, cez silný negatívny emocionálny zážitok, zmenené na osobný postoj. Z racionálneho hľadiska to bol apriórny postoj, ktorý sa nedal narušiť, ani zmeniť. Popri apriórnom stanovisku, zaznelo aj stanovisko formálne logické a to v tejto formulácii: ak prišli vojská bez vedomia prezidenta, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády aj prvého tajomníka ÚV KSČ, z tejto premisy vyplýval pre citovaného autora logicky úsudok, že takého konanie bolo porušením vzťahov medzi socialistickými krajinami, muselo znamenať porušenie suverenity, územnej zvrchovanosti štátu. Triedny prístup, ktorý sa uplatnil pri zrušení tohto rozhodnutia, nemohol tu byť vtedy a takto uplatnený. Náuka o usudzovaní pozná formálnu logiku, ale aj logiku vzťahovú, logiku dialektickú a závery z nej sú iné ako pri formálne logickom usudzovaní. Oponovať voči tejto formálne logickej konštrukcii možno aj tak, že deklarácia prijatá na stretnutí v Bratislave, jej podpis všetkými štyrmi vyššie uvedenými ústavnými činiteľmi ČSSR znamenal, že sa vo vzťahoch socialistických štátov prijalo iné pravidlo, zásada a norma. Ochrana vymožeností socializmu pred ich ohrozením to bola zásada, norma, ktorá sa stala pre tieto vzťahy základnou. Suverenita, zvrchovanosť, územná celistvosť nebola touto zásadou popretá, ale tvorila s ňou párovú kategóriu. Obe tieto párové kategórie sa uplatňovali vo vzájomnom vzťahu. Ústavní činitelia ČSSR, ktorí podpísali, súhlasili s prijatím tejto zásady vzťahov socialistických štátov, považovali ju pravdepodobne iba za ustanovenie s deklaratívnym ideologickým významom, nie aj ako právnu normu, ktorá sa dodržiava a aplikuje aj s dôsledkami. Približne v takomto spektre stanovísk sa ustálili a pretrvávali názory a stanoviská k otázke vstupu vojsk Varšavskej zmluvy možno povedať až do konca roku 1989. 

 

 III.


 1.

K zmenám hodnotenia týchto udalostí došlo až po novembri 1989. Celkove tu boli dve obdobia a dva rozličné hodnotiace závery. Prvé obdobie nastalo v súvislosti s prípravou a reorganizáciou vlády ČSSR, vytvorením vlády, ktorej predsedom naďalej bol člen KSČ, a to Ladislav Adamec. Boli v nej zastúpené aj osobnosti z iných politických strán, nestraníci ako odborníci, ale väčšinu vo vláde mali členovia KSČ, a to nie nevýznamnom počte.

Druhé obdobie už bolo pod egidou vlády národného porozumenia, ktorú viedol Marián Čalfa. Niekoľko členov KSČ, ktorí v nej boli, veľmi rýchlo odovzdalo stranícke preukazy, teda vystúpilo zo strany. Zosúladili svoje svedomie a stanoviská zo straníckou príslušnosťou, resp. s nestraníckou. Väčšia skupina z nich možno neprevracala kabáty, ale si skúšala nové saká.

V prvom období, od 3. do 10. decembra 1989 a krátko po ňom sme zaznamenali dve odlišné hodnotenia. Prvé bolo prijaté na úrovni výboru Federálneho zhromaždenia (FZ) síce až dva dni po nami uvedenom limite, a to ako uznesenie z 12. decembra 1989. Najvyšší zákonodarný orgán ČSSR, jeho výbor ho prijal v období pred svojou reorganizáciou, predtým ako sa do jeho radov – dostali osoby nominované (kooptované) Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu. Poznamenať možno, že to bol podľa svojho obsahu, prístupu hodnotiaci pohľad poslancov – členov KSČ totožných alebo blízkych s Klubom Obroda a zodpovedajúci jej stanovisku.

Konštatovali, že: a) vstupom vojsk piatich členských štátov Varšavskej zmluvy na územie ČSSR v roku 1968 boli porušené platné normy medzinárodného práva a princípy vzťahov medzi zvrchovanými štátmi; b) ľud Československa bol schopný v roku 1968 vyriešiť si svoje životne dôležité problémy samostatne, pretože myšlienky demokratického socializmu boli vo vedomí našich občanov natoľko silné, aby v podmienkach našich demokratických tradícií zvíťazili bez uplatnenia mocenského zásahu; c) vojenská intervencia piatich štátov Varšavskej zmluvy znemožnila politické riešenie situácie v Československu a naopak prispela k likvidácii reformy hospodárskeho a spoločenského života, najmä potom viedla k prerušeniu demokratizačného úsilia o vlastnú československú cestu rozvoja socialistickej spoločnosti.

Prvá časť tohto uznesenia, uvedená pod bodom a) sa týka medzinárodnoprávneho hodnotenia vstupu, či zásahu vojsk. Obsahove je však veľmi všeobecná (porušenie noriem a zásad) neurčitá až vágna bez uvedenia, ktorých noriem a zásad. (možno všetkých, možno iba dvoch z nich) sa týkala. Aj uznesenie pléna ÚV KSČ zo septembra 1969 bolo konkrétnejšie, a to: nebola to agresia, ani okupácia, ani potlačenie slobody. Druhý a tretí odsek uznesenia výboru FZ mali možno povedať retro-historické znenie. Prvý odsek  bol nadmieru optimistický (náš ľud by to dokázal) a druhý optimisticky prognostický, s výčitkou na ťažkú a nevďačnú minulosť.

Rekonštruovaná vláda L. Adamca – na svojej schôdzi 3. decembra 1989 schválila „Stanovisko ku vstupu vojsk“. V ňom vyhlásila, že „vláda ČSSR považuje vstup vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v roku 1968 za porušenie noriem vzťahov medzi suverénnymi štátmi“.

Vstup sa týkal aj ďalších piatich členských štátov Varšavskej zmluvy. Posúdiť a vyriešiť ho bolo treba na tejto úrovni, platforme a formáte t. j. štátov Varšavskej zmluvy. Federálna vláda poverila svojho predsedu, aby s týmto stanoviskom zoznámil sovietsku vládu. Stalo sa tak na stretnutí vedúcich predstaviteľov členských štátov Varšavskej zmluvy v Moskve 4. decembra 1989. Trojica M. Gorbačov, K. Urbánek (nový generálny tajomník KSČ) a L. Adamec na stretnutí prijala spoločné stanovisko KSČ a KSSZ s týmto znením: KSSZ a KSČ zhodne posudzujú vstup vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy na československé územie v roku 1968. Táto akcia znamenala zasahovanie (zamiešanie sa) do vnútorných záležitostí ČSSR, ktoré je nezlučiteľné s normami vzťahov medzi zvrchovanými štátmi.

Vedúci predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu na stretnutí v Moskve dňa 4. decembra 1989 prijali spoločné vyhlásenie piatich štátov Varšavskej zmluvy v znení: „Vstup vojsk ich štátov do Československa v roku 1968 znamenal zamiešanie sa (zasahovanie) do vnútorných záležitostí zvrchovaného československého štátu a musí byť odsúdený. Tento protiprávny zásah prerušil demokratickú obnovu v Československu a mal dlhodobé nepriaznivé dôsledky“. V poslednej vete dodali, že vstup armád piatich socialistických krajín na československé územie v roku 1968 nebol opodstatnený“, že z hľadiska teraz známych faktov, bolo rozhodnutie chybné“ 

Vyhlásenie vlády ZSSR zo 4. decembra 1989 bolo obsiahlejšie. Po určitom úvode uviedli svoj výrok s právnym obsahom, a to takto:  V roku 1968 prijalo vtedajšie sovietske vedenie vo vnútornom spore, ktorý sa týkal objektívne dozretých úloh v Československu, jednostranný postoj. Tento nevyvážený, neadekvátny prístup a zásah do záležitostí spriatelenej krajiny bol vtedy ospravedlňovaný ostrou konfrontáciou medzi Východom a Západom.

Akty jednej i druhej vlády mali deklaratívny význam, neboli právne záväzné, teda relevantné. Stanovisko vlády ČSSR rušilo jej predchádzajúce stanovisko zo septembra 1969. Vstup vojsk už nebol charakterizovaný ako ochrana a pomoc, resp. ako konanie, ktoré nebolo porušením práva. Od platnosti stanoviska z roku 1989 vstup vojsk bol kvalifikovaný ako porušenie medzinárodného práva a vzťahov medzi suverénnymi štátmi. Nekvalifikoval sa však ani ako agresia ani ako okupácia. Vyhlásenie a zosúladenie stanovísk so ZSSR malo viesť k rokovaniu o odsune vojsk, v súlade s prebiehajúcimi rokovaniami o znížení ozbrojených síl. Vyhlásenie piatich štátov Varšavskej zmluvy malo vecne obdobný obsah. Politicky a právne vyhlásenie malo povahu ospravedlnenia a formulácia, že tento zásah do vnútorných záležitostí Československa (teda intervencia) musí byť odsúdená – mala relevanciu a význam medzinárodnej satisfakcie.
 

2.

Ani  druhá ponovembrová vláda vedená M. Čalfom nezaznamenala ani nedosiahla iné výsledky v tejto otázke. Občianske fórum (OF) zaujalo v záležitosti pobytu sovietskych vojsk v Československu 4. decembra 1989 rezolútnejší postoj, reagujúc na vládne vyhlásenie z predošlého dňa. OF sa postavilo proti tomu, aby sa odchod sovietskych vojsk spájal s celoeurópskym odzbrojovacím procesom. Vychádzalo pritom z protiprávnosti vstupu sovietskych vojsk na územie Československa a z toho vyplývajúcej neplatnosti zmluvy o ich dočasnom pobyte od samého začiatku.

Neplatnosť od samého začiatku poznalo československé právo v prípade Mníchovskej dohody. Presadila sa a zakotvila aj v medzinárodnom práve. Prezident ČSR dr. E. Beneš a československá vláda v roku 1941 a potom 1943 dosiahla a presadila v zmluvách so spojencami, t. j. ZSSR, V. Britániou, USA a Francúzskom, že tieto uznali toto právne stanovisko Československa a uznali absolútnu neplatnosť, neplatnosť od samého začiatku, alebo nulitu Mníchovskej dohody. Dôsledkami takéhoto oduznania Mníchova bolo, že bola absolútne neplatná táto dohoda, ako aj všetky právne skutočnosti, ktoré sa stali v priamej súvislosti s ňou. Právne nejestvoval teda Mníchov, obsadenie pohraničia, Slovenský štát ako aj Protektorát. Právne jestvovala ČSR v stave, aký tu bol ku dňu 29. 9. 1938.

Občianske fórum navrhovalo teda obdobné riešenie vo vzťahu k dočasnému pobytu sovietskych vojsk ako k Mníchovskej dohode. Zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk v ČSSR, medzi ZSSR a Československom zo dňa 18. októbra 1968, mala byť uznaná za právne neplatnú od samého začiatku. Dôvodom mala byť skutočnosť, že bola prijatá pod hrozbou použitia vojenskej sily, teda že nebola prijatá dobrovoľne, slobodne a vážne. Samotný vstup sovietskych vojsk by bol právne kvalifikovaný nie všeobecne ako porušenie medzinárodného práva a vzťahov medzi suverénnymi štátmi, ale ako agresia, okupácia, protiprávna násilná vojenská intervencia. S týmito dispozíciami odcestovala delegácia československej vlády vedená M. Čalfom do ZSSR, asi sedemnásť dní po návšteve delegácie vedenej L. Adamcom. So sovietskym partnerom Eduardom Ševarnadzem rokoval minister zahraničných vecí J. Dienstbier. Podľa dobových novinových správ československá delegácia predsedovi sovietskej vlády N. Ryžkovovi veľmi dôrazne pripomenula, že rok 1968 je veľkou hanbou histórie. Napokon po dlhom dohadovaní sa zhodli na tom, že treba urýchlene dohodnúť zmluvu o skončení pobytu sovietskych vojsk v Československu.

V dňoch 26. a 27.februára 1990 sa konala návšteva V. Havla ako prezidenta Československa, hlavy štátu, prvá po nežnej revolúcii. V spoločnom československo-sovietskom komuniké z návštevy vyjadrila sovietska strana poľutovanie nad neodôvodneným vstupom vojsk do ČSSR v auguste 1968. Opäť aj na úrovni novej, nekomunistickej a revolučnej hlavy štátu V. Havla, vo vzťahu k nemu, to bola forma ospravedlnenia a satisfakcie pre Československo.

Nádeje na dosiahnutie diplomatických úspechov na úrovni požiadaviek Občianskeho fóra sa očakávali od rokovaní o odchode sovietskych vojsk, ktoré sa začali v januári v Prahe a pokračovali rokovaním v Moskve 1990. Poslanec M. Kocáb požadoval Federálne zhromaždenie, aby podporilo požiadavku na vyhlásenie zmluvy o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk za neplatnú od samého začiatku.

Rokovania medzi obomi delegáciami v Prahe a v Moskve boli veľmi náročné. Podľa návrhov československej strany malo byť v zmluve o odchode vojsk obsiahnuté aj právne odsúdenie vstupu vojsk (teda udalosti z 21. 8. 1968) a mala sa v nej vyjadriť a zakotviť absolútna neplatnosť zmluvy o pobyte sovietskych vojsk z 18. 10. 1968. Riešenie, výsledný vzťah v obsahu zmluvy o odchode sovietskych vojsk však bol iný. Československí vyjednávači dosiahli veľmi málo alebo nie veľa v porovnaní s tým, aké mali ambície. Presadzovali, aby sa do prvého článku zmluvy o odchode vojsk, do konkrétneho ustanovenia tejto zmluvy, dostala formulácia, ktorá by odsúdila vstup sovietskych vojsk do Československa ako agresiu a ako okupáciu. Druhou požiadavkou československej delegácie bolo, aby zmluva o podmienkach pobytu vojsk z roku 1968 bola v ďalšom ustanovení dohody o odchode vojsk uznaná za neplatnú od začiatku. Zmluvní partneri na rokovaní odmietli obe československé požiadavky s logickým zdôvodnením, že v zmluve o odchode vojsk sa nemôžu a nemajú riešiť medzinárodnoprávne záležitosti inej kategórie, iného druhu, z iného obdobia. Najmä nemôžu sa v takejto zmluve, v zmluve o odchode sovietskych vojsk z r. 1990,  vyslovovať a právne hodnotiť skutočnosti, ktoré sa udiali v roku 1968 a ktoré sa týkajú vstupu vojsk, a ďalej vstupu vojsk nie iba tohto štátu, ale vojsk Varšavskej zmluvy, vojensko-politickej aliancie, a vyvodzovať v príčinnej súvislosti s týmto vstupom právne konzekvencie o platnosti či neplatnosti zmluvy o podmienkach pobytu vojsk. Ústupom od týchto požiadaviek boli návrhy, aby sa tieto hodnotenia zakomponovali do preambuly (úvodného textu s deklaratívnym významom). Napokon sa táto československá požiadavka vtelila v texte zmluvy do jednej vety preambuly, ktorá odkazovalo na vyhlásenie československej vlády z 3. 12. 1989 (vlády L. Adamca) a vyhlásenie sovietskej vlády zo 4. 12. 1989, t. j. že týmto vstupom boli narušené normy vzťahov medzi suverénnymi štátmi. Platnosti zmluvy o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk sa tieto ustanovenia netýkali. Veľké požiadavky, ambície pred rokovaním, sa ukázali nereálnymi, skutkovo a právne neopodstatnenými. Do preambuly zmluvy o odchode vojsk sa inkorporovalo aj ustanovenie, ktoré odkazovalo a potvrdzovalo vôľu strán dodržiavať záväzky vyplývajúce z Varšavskej zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci zo 14. mája 1955. Teda aj Československo po štátnom prevrate v roku 1989, alebo podľa iného stanoviska, po tzv. nežnej revolúcie – v medzinárodnej zmluve uznalo svoj záväzok, dodržiavať povinnosti vyplývajúce z Varšavskej zmluvy, ktorej vojská vstúpili na jej územie. Vstup vojsk do ČSSR v roku 1968 bol zdôvodnený aj právnym titulom vyplývajúcim z tejto zmluvy pre jej členské štáty. Udalosti, ku ktorým prišlo v minulosti boli, možno povedať vyriešené dvojakým spôsobom, vo dvoch rovinách: pre minulosť, podľa vtedy platných noriem partikulárneho medzinárodného práva (platného medzi štátmi Varšavskej zmluvy) a pre budúcnosť – ustanovením deklaratórne politickej relevancie pre vlády, že tým boli narušené normy vzťahov medzi suverénnymi štátmi, vyplývajúce zo všeobecného medzinárodného práva.

Dôležité však bolo, že sa Zmluva o odchode sovietskych vojsk dosiahla. Odchod sa uskutočnil v troch etapách. Prvá etapa bola ukončená do 31. mája 1990, teda do termínu konania prvých volieb už nie s jednotnou kandidátkou Národného frontu, ale s pluralizmom politických strán. Druhá etapa sa uskutočnila do 31. decembra 1990 a tretia do 30. júna 1991.
 

Záver
 

Ak teda oslavujú každoročne naši revoluční politici aj spoluobčania 21. august ako výročie okupácie či občianskeho odporu proti nej, nekonajú síce contra legem, ale secundum a praeter legem, teda vedľa a mimo zákona. Ani štáty vtedy jestvujúcej Varšavskej zmluvy, ani ZSSR nepovažovali, nevyhlásili a ani neuznali vstup vojsk za okupáciu či agresiu. Nedosiahlo sa to ani na rokovaní Bezpečnostnej rady OSN v roku 1968, nie pre veto, ktoré použil sovietsky predstaviteľ. Ani samotné štáty, ktoré iniciovali konanie v nej, nepovažovali, podľa svojho návrhu, rezolúcie, takéto konanie za okupáciu. Takýto bol ich právny názor, takýto je právny stav v tejto udalosti historického významu. Asi iné sú však ideologické ambície politikov. Nemajú však oporu v práve.

(Koniec)

Prvá časť: August 1968

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama