Asi viem, Fidel, a už to nechcem vidieť

Kubánske čriepky
Počet zobrazení: 7588
Bola som na Kube len raz. Keď už sa schyľovalo k amerikanizácii. Hneď po nás tam mal prísť Kerry otvárať veľvyslanectvo. A tiež pápež.
Neskutočná krajina. Také mauzóleum čistých myšlienok, národnej hrdosti. Rezervácia. Prostí ľudia, ako deti, a takí istí pekní.
Neskutočná krajina s neskutočnou zmesou komunizmu a kapitalizmu a katolicizmu pekne v jednom.
Neskutočná krajina s neskutočne krásnym morom.
Neskutočná krajina. Ako svojským spôsobom dokázala obchádzať embargo cez svojich občanov so španielskym občianstvom.
Neskutočná krajina s neskutočným zdravotníctvom. Dobrým.
Nedáme si Kubu – znelo od všetkých, s ktorými som sa rozprávala. O Castrovi hovorili krásne, naozaj krásne.
A bolo mi ich strašne ľúto. Ako detí, ktoré sa kasajú, že nebudú ako ich rodičia, že nikdy nebudú robiť kompromisy, ohýbať chrbát.
Stretávala som aj mladých ľudí s plastikovými a všelijakými farebnými termoskami na vodu. To bol hit leta, že už aj oni to majú. Mali už aj mobilné telefóny, v rukách, aby každý videl. A v očiach dychtivý znak dolára. Už sú chytení.
Nedokázala by som tam žiť, zvyknúť si na ich rómsku mentalitu, na špinu všade okolo, chudobu, na večnú horúčavu. Na podmienky pre nás absurdné.
A druhým dychom som im závidela, to nadšenie, tú naivitu, tú čistotu. A bála som sa o nich.
Odpočívaj v pokoji, Fidel. Odišiel otec rodiny, ktovie, ako to jeho deti zvládnu. Asi viem, a už to nechcem vidieť.

Status na FB, 26. 11. 2016, titulok Slovo
 

 

Kuba si ma získala...

(august 2015)

Kuba si ma získala morom, vlastne Atlantickým oceánom pri jej severnom pobreží. Ak ste videli gýčovité fotky Varadera v turistických prospektoch, skutočnosť je ešte krajšia. Hodvábna hladina od svetlozelenej po tmavotyrkysovú sa na obzore stretáva so svetlomodrou oblohou. Na druhej strane sa v jemnej čipke peny oblizuje so svetlým jemným pieskom.

kuba_11.jpg

Ak hľadáte rekreačné more akurátnej teploty, pri brehu až priteplé. Ak chcete plávať, vlastne nechať sa niesť slanou maznavou vodou. Ak radi ležíte v bezváhovom stave ponorení v tichu podvodného sveta. Ak radi kráčate po poddajnom piesku, hľadajúc miesta, kde sa vám čvachtavo tlačí medzi prsty, alebo po tvrdej chladnej pieskovej podložke. Ak len tak v tichu, vo vode po krk, sa radi kocháte tou tyrkysovou nádherou a azúr nad vami križujú snehobiele čajky. Potom kubánsky Atlantik je to pravé.

Kuba si ma získala plesnivým syrom. Fantastickým modrým syrom. Získala si ma lahodným jogurtovým mliekom studeno sa kĺzajúcim dole hrdlom. Získala si ma na želanie pripravenými cestovinami s hríbmi, kukuricou, šunkou, olivami, parmezánom, skvelou paradajkovou šťavou alebo čímkoľvek, na čo prstom ukážete počernému kuchárovi s vysokou bielou čiapkou a oslnivo bielym úsmevom. Neviem, prečo cestoviny na Kube, ale vedel ich urobiť.

Kuba si ma získala mangom. Žltým, šťavnatým s jemnou živicovou príchuťou. A kávou, skvelou kávou.

Plážové lehátka

(august 2015)

V prímorských letoviskách, kde som bola doteraz, bývalo zdvorilé upozornenie, že sa nemajú lehátka na pláži a pri bazéne dopredu obsadzovať. Kde ich nebolo dosť pre všetkých rekreantov, sa to, samozrejme, robilo. Ani v našom kubánskom päťhviezdičkovom rezorte ich nebolo dosť. Tretina bola pohádzaná polámaná v džungli za plážou. Funkčné boli tri druhy, také „co dům dal“.

Je mi jedno, koľko hviezdičiek má hotel, kým splachuje na izbe záchod, tečie voda v sprche, ideálne aj teplá, je tam trezor na pasy a peniaze, občas izbu upracú a z jedla v reštaurácii nemám bruchabolenie. Hviezdičky pre kubánsky rezort však zrejme skáču z Castrovej uniformy. Ináč si neviem vysvetliť, kde by sa ich nabralo päť.

kuba_9.jpg

Prvý deň sa nám nepodarilo slnečník uchmatnúť. Statočne sme sa pražili na našich rohožiach na piesku. Druhý deň môj manžel vyštartoval pred ôsmou a obsadil takmer posledný aj s dvoma lehátkami. Tretie ráno som sa vybrala ja. Bolo pol ôsmej, ráno prenádherné, more úžasné a skoro všetky slnečníky obsadené prázdnymi lehátkami s modrými osuškami. Tí ľudia snáď nespávajú, kedy sem chodia? Zrejme ľudia s modrými osuškami sú ranostaji, my sme mali v ten deň zelené. Privliekla som dve lehátka pod jeden z posledných slnečníkov, očistila ich, naaranžovala uteráky, klobúk a knižku a s pocitom dobre stráveného rána som odkráčala na raňajky.

Keď sme sa neskôr usadili na pláži, obzerajúc dianie naokolo, pochopila som, ako to funguje. Na začiatku pláže postáva nenápadný mužíček s červenou šatkou okolo krku, v slamenom klobúku. Pristavíte sa pri ňom, strčíte mu bakšiš a on sa úslužne rozbehne k dvom lehátkam s modrými osuškami, zbalí ich, lehátka vám poutiera handrou. Zbalí od vás ďalší bakšiš a s úklonom beží do plážového baru, minúc čakajúci rad, vbehne za pult, načapuje drinky, aké ste si objednali a beží k vám naspäť.

All inclusive po kubánsky. 

Zuby

(august 2015)

Kubánski muži vás zaujmú zubami. Odhaľujú ich radi a vlastne stále v širokých úsmevoch. Zdravé, veľké, biele, pravidelné, krásne. Jedno, či černoch, hispánec či iné etnikum. Úsmev majú perfektný. Ich chrupy by mohli slúžiť ako prototyp najdrahších porcelánových zubných protéz. Paradoxne pritom vyznieva fakt, že najžiadanejším bakšišom je na Kube zubná pasta. Je to nedostatkový tovar.

Bola som dopredu poučená kamarátmi, ktorí už na Kube boli, a bola som pripravená. Nechávala som ju upratovačke, pchala do vrecka záhradníkom, potešila ňou nášho turistického delegáta.

Ktovie, čo na to hovorí deväť z desiatich kanadských zubárov, ktorí odporúčajú pastu takú či onakú a ešte inú, zubné nite a oškrabkávanie zubného kameňa aspoň dvakrát ročne. Na Kube by vyšli na mizinu.

Kubánci a politika

(august 2015)

Bežní Kubánci sa o politiku nezaujímajú, aspoň som mala taký pocit. Koniec koncov ani Slováci, ani Kanaďania. Ja áno. Tak som sa ich pýtala, čo hovoria na nové americké priateľstvo.

kuba_5.jpg

Zatiaľ je to opatrné. Ešte stále sa nedá platiť americkými platobnými kartami. Ešte stále nevejú v letoviskách americké zástavy povedľa iných štátnych.

Mladí sa tešia, chcú mobily, internet, počítače, značkové oblečenie, kozmetiku, kovové termosky na studené nápoje, aké sme si my nosili na pláž. Politické pozadie im je ukradnuté. Chcú, aby sa skončilo embargo. A chcú mať veľa peňazí.

Starší to majú trošku pomixované. Chcú si zachovať komunizmus, mať všetky štátne výhody, nemať dane, ale mať americké platy. A najmä chcú pokoj a voľnosť. Naša sprievodkyňa sa kasala – Kuba je naša a keď sa nám Američania nebudú páčiť, zase ich vyženieme. – Zlatá. A vraj chcú, aby bol mier. Napodiv montrealská Kanaďanka, nie ja,  ironicky zvolala – Mier s Amíkmi, no veľa šťastia!

Moji rovesníci a starší nechápu. Doteraz im tvrdili a celý život to počúvali, že Američania sú zodpovední za všetko zlo, a zrazu sú kamaráti. To, že sa na nich ich ruskí chlebodarcovia pred dvadsiatimi rokmi vykašľali a nechali ich napospas osudu, im veľmi nedochádza, alebo sa tak tvária.

V čase, keď sme tam boli, prišiel Kerry otvárať americkú ambasádu v Havane. Pred ňou stojí tribúna s hrdým názvom – Antiimperialistická. Komédia ako vyšitá.

V jednej z uličiek centra Havany robí chlapík show s dvoma jazvečíkmi. Psíci začnú zavýjať a on ich tíši: Nebojte sa, toto sú dobrí Kanaďania, to nie sú zlí mafiáni. Sprievodkyňa sa smeje: Ešte v januári vykrikoval – Nebojte sa, toto sú dobrí Kanaďania, to nie sú zlí Američania.

Pápež

(august 2015)

V septembri príde na Kubu pápež. S veľkou vervou sa začala rekonštrukcia hlavného havanského námestia a baziliky. Zbíjačky rúbu betón, fasáda katedrály je zahalená, pre turistov je uzavretá. Som zvedavá, ako to bude o štyri týždne vyzerať, určite si to pozriem v správach. Podľa môjho skromného odhadu, tak práve stihnú postaviť tribúnu.

kuba_6.jpg

Apropo tribúna. Pápež pochádza z Argentíny rovnako ako Che Guevara. Pápež si vraj vyžiadal, aby tribúnu postavili tak, že obrovský Che Guevarov portrét na jednej z fasád bude mať po ľavej ruke. Môj muž to komentoval slovami, že asi na ľavé oko nevidí.

Kubánsky vzťah k náboženstvu je taký kubánsky. Ich hlavné náboženstvo je afro-kubánske. A trošku komunistické. Zameriavajú sa na oslavu jednotlivých svätých.

Nad havanským prístavom sa týči obrovská socha Krista. Momentálne tiež pod lešením. Už dvaja pápeži ju chceli vysvätiť, ale jej autorka nedovolila. Lebo toto je ich afro-kubánsky Ježiš. Nejaký pápež im nebude do toho kafrať. Tento Kristus má zabezpečiť mier pre turistov a Kubu. Nech sa mu v tom darí.

Kubánci a nová doba

(august 2015)

Kubánci majú radi Castra a Che Gevaru. Aspoň tí, s ktorými som sa rozprávala. Ako na to pozerá „havanská kaviareň“ alebo tí nešťastníci, ktorí sa na člnoch plavili do Ameriky, neviem. Dve univerzitne vzdelané panie hovorili o svojich vodcoch pekne a zdalo sa mi, že to nebolo zo strachu.

kuba_7.jpg

Priemerný mesačný plat na Kube je 250 lokálnych pesos. Je to asi 10 amerických dolárov. Kubánci nemajú dane, školstvo vrátane univerzít je zadarmo a do 18 rokov povinné. Rovnako zdravotníctvo je zadarmo a pomerne slušné. Viem, že funguje turistická plastická chirurgia. Každý Kubánec dostáva ryžu, olej, fazuľu a kávu na prídel viac-menej zadarmo. Deti a diabetici aj mlieko a mäso. Domy sa dedia ako u nás kedysi, z generácie na generáciu. Byty sú nájomné alebo podnikové, tiež ako u nás za socíku.

Všetko ostatné zabezpečuje čierny trh živený turizmom a ktovie čím. Z každej rodiny aspoň jeden člen robí v turizme s možnosťou tringeltov. Keďže donedávna, tuším do tohtoročného februára, Kubánci americký dolár nenávideli a zároveň milovali, zaviedli si ešte jedno pesos, konvertibilné. Americké doláre vymieňajú jedna k jednej, samozrejme, so slušným manipulačným poplatkom, za konvertibilné pesos, mimo Kuby bezcenné papieriky. Jedno takéto dolárové pesos je asi 25 lokálnych pesos. Takže, keď si chyžná v hoteli denne zarobí 10 amerických dolárov na tringeltoch, zarobí si za deň jeden mesačný plat.

Niekedy v deväťdesiatych rokoch Španieli začali dávať španielske občianstvo všetkým potomkom Španielov vo svete (možno by sa mohlo Slovensko inšpirovať). Pred španielskou ambasádou v Havane stoja dlhé rady ľudí. Na získaný španielsky pas potom korzujú hore dole a zásobujú čierny trh všetkým materiálnymi vymoženosťami nášho konzumného sveta.

kuba_8.jpg

Naša kubánska sprievodkyňa hovorila, že Kubánci sa poznajú po čuchu. Kubánskych Španielov – zásobovačov čierneho trhu, odchytávajú colníci a zinkasujú. Lebo aj colník chce žiť. Tiež chce botasky so znakom Nike a nápisom Niki. Skoro pred tridsiatimi rokmi som merala škodliviny v ovzduší na slovenských hraničných prechodoch. Poliaci pašujúci tovar z Turecka prinášali kufor s tovarom našim colníkom a tí si vyberali, tu koženú kabelku pre manželku, tu topánky. Vôbec mi to neprišlo divné, vtedy. A ani Kubáncom sa nedivím. Rodení Kanaďania boli dosť zdesení. Rovnako informáciou, že na Kube do 18 rokov nesmiete pracovať, lebo dieťa musí chodiť do školy a v lete oddychovať. Vysvetľuj Kanaďanovi, ktorý celé leto od 15 rokov brigádoval. Tiež im bolo nepochopiteľné, že Kubánec má mesiac, dva dovolenky, pričom Kanaďan v priemere dva, tri týždne.

Ako povedala sprievodkyňa, každý systém má svoje výhody a nevýhody. Tešme sa zo života, aj tak to neovplyvníme. A tým sa Kubánci riadia, doobeda spolu s pivom a večer s rumom. A tancujú a smejú sa. Ktovie, či vôbec poznajú význam slova depresia.

Colník

(august 2015)

Rozmaznaná som počítačovými výdobytkami okolo lietania, ako je check-in v pohode domova, vytlačenie palubných lístkov na tlačiarni doma a z automatu na letisku batožinových lístkov. K tomu usmievavý kanadský personál, letmé nahliadnutie do pasu, sú tam pre vás.

Letisko vo Varadere je trošku iné. Nikto sa nikam neponáhľa, on-line check-inom si to ešte skomplikujete. Stojíme v rade na odovzdanie batožiny už pol hodinu, ešte sme sa neposunuli ani o centimeter. Tam kdesi v diaľke vidím dvoch úradníkov, ako stihnú medzi sebou konverzovať, jednému padne počítač, potom druhému, dopodrobna študujú predložené pasy ľudí, ktorí pred týždňom prileteli a tým istým chartrom, dokonca s tým istým poradím sedadiel dnes odchádzajú. Čo tam môže naštudovať.

Po ďalších desiatich minútach už polohlasne nadávam, využívajúc šťavnatosť slovenčiny. Pením len ja, hoci som odchovaná slovenskými dosť podobnými úradníkmi. Kanaďania trpezlivo a stále s úsmevom stoja v rade. Nenechala som na Kube nitku suchú.

Po ďalšej polhodine sme sa konečne doplazili k jednému z tých úradníkov. Pozrel do našich kanadských pasov a povedal plynnou slovenčinou: „Tak vy ste sa narodili na Slovensku.“ Zabudla som zavrieť ústa, pozerám ne neho ako teľa na nové vráta. Päť rokov pracoval v Trnavských automobilových závodoch v osemdesiatych rokoch. Zdržali sme ľudí za nami aspoň o päť minút spomínaním na Slovensko, ktoré mal veľmi rád. Nikto nenadával, že zdržujem, nakoniec jediný nadávač už bol na rade, ja. Jeho slovenčina bola lepšia ako moja angličtina po trinástich rokoch. Keby bol počul moje predošlé vyjadrenia o Kube, kamarát, nekamarát, Slovák, Neslovák, ktovie, kde by som skončila. A možno aj počul a v duchu kývol rukou nad tou kravou netrpezlivou.

(Zápisky a foto z návštevy Kuby v auguste 2015 uverejňované na FB)

(Autorka žije v Calgary, Kanada)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984