Antiglobalista a Humanistická ekonomika

Prínos Ľuboša Blahu
Počet zobrazení: 6401

Pred pár dňami svetlo sveta uzrela mimoriadne významná kniha známeho slovenského filozofa a politológa Ľuboša Blahu pod názvom Antiglobalista. Je to vedecká práca, ktorá veľmi náročne analyzuje súčasné poznatky o vývoji spoločnosti. Koncentruje svoje skúmanie na aktuálnu etapu, v ktorej sa nachádza súčasný svet, kde určujúcou tendenciou je ešte stále globalistická neoliberálna koncepcia, preferujúca a podporujúca globalisticko-neoliberálne prístupy v ekonomike, politológii, filozofii, ale predovšetkým v politike. Ľuboš Blaha náročne analyzuje pokrokové pohľady na túto situáciu a prichádza s významným a neraz aj plne originálnymi konštatovaniami. 

antiglobalista.jpgJe erudovane kritický k pravicovým a mainstreamovým názorom na súčasný stav. No nemenej kritický je aj na širokú škálu tzv. „ľavicových“ prístupov. Charakteristická je jeho myšlienka: „Ak ľavica nedokáže dať ľuďom sociálno-ekonomickú nádej, ako to dokázala v 19. a 20. storočí marxistická ľavica, potom rastúce očarenie z liberalizmu zneužijú extrémna pravica, fašisti, nacisti a podobné ďalšie hnutia, ktoré namiesto progresívnej a sociálnej deglobalizácie vyrukujú s tupým, nenávistným a primitívnym nacionalizmom, rasizmom, militarizmom a totalizmom..“ Ďalej pokračuje: „Nie je antiglobalizmus ako antiglobalizmus. Neoliberáli by najradšej hodili do jedného vreca všetkých, ktorí nemilujú globalizáciu. V roku 2016 britský The Economist takto absurdne strčil do jedného vreca krajných pravičiarov Le Penovú, Trumpa, Faragea i socialistu Sandersa. Keď už aj elitné neoliberálne časopisy klesajú do takejto intelektuálnej plytčiny, očividne sa začínajú báť, že globalizačný naratív je na ústupe. Neoliberáli vycítili, čo je jej hlavná hrozba. Je ňou progresívny ľavicový antiglobalizmus“ (str. 423, 424).

Preto konštruktívne kriticky hodnotí prevažujúce programy súčasnej ľavice vyžívajúce sa v liberálnom univerzalizme a postmodernom dôraze na menšiny, na uznaní multikulturalizmu, inakosti či kozmopolitizmu. Sú to nezanedbateľné témy, ale odvádzajú úsilie od základnej agendy, toho hlavného článku ktorým je sociálno-ekonomická nádej, presadenie sociálne spravodlivejšej ekonomiky i spoločnosti ako celku. Pritom zdôrazňuje mimoriadne dôležitú tézu – tézu realizmu. „Nemôžeme zmeniť všetko naraz – naše ciele by mali byť realistické!“ (str. 406).

 

Má kapitalzmus ešte budúcnosť?
 

Je to  zvlášť aktuálne práve v tejto dobe, keďže Ľuboš Blaha sa stotožňuje s pohľadmi mnohých filozofov, politológov, ale aj časti ekonómov, ktorí si jednoznačne negatívne odpovedajú na kľúčovú otázku: „Má kapitalizmus budúcnosť?“Takú odpoveď jasne argumentuje aj spoločná práca piatich významných anglických a amerických filozofov a sociológov, Wallersteina, Collinsa, Manna, Derluguiana a Calhouna (práve uplynulo päť rokov čo uzrela svetlo sveta v Oxforde a v New Yorku), ktorí síce každý zo svojho pohľadu a zo svojho odhadu horizontu, ale jednoznačne stoja na pozícii, že kapitalizmus budúcnosť už nemá, že už svoje pozitívne, pokrok podporujúce pôsobenie na vývoj spoločnosti úplne vyčerpal.

Aby sme Ľuboša Blahu len nechválili, javí sa užitočným mu pripomenúť nedôveru v to, že zmena sa môže naštartovať už teraz. On, ako veľká časť progresívnych filozofov i politológov, očakáva akýsi „zlomový moment“, ktorý v najsilnejšej krajine vytvorí podmienky pre zmenu .Pripomína to situácie, ktoré boli pred zásadnými zmenami v 20. storočí, či v 18. a 17. storočí. No nezdôrazňuje, že zmena síce využila krízovú situáciu, ale jej protagonisti seba i krízovú situáciu viac či menej aj cielene a programovo pripravovali.

Myslím, že nedostatočne doceňuje mieru nespokojnosti, dokonca aj nasrdenosti tých, ktorým globálna koncentrácia finančnej moci nielen že je proti srsti, proti ich základným záujmom, ale to, že sa pokúšajú ju už teraz meniť.

 

Kto je proti koncentrácii globálnej ekonomickej moci
 

Postavme si otázku, kto potenciálne, ale čiastočne i reálne proti koncentrácii globálnej ekonomickej moci, ktorá je základom súčasnej globalizácie politickej moci, dokáže a snaží sa bojovať, komu reálne, v realizácii jej záujmov, veľmi silne prekáža, povedzme napr. v podmienkach USA.

Začneme od tých najväčších, najsilnejších.

  1. Sú to veľkí i väčší podnikatelia, fungujúci v reálnej ekonomike. Reálne nie sú schopní konkurovať veľkému finančnému globálne koncentrovanému kapitálu, využívajúcemu lacnú pracovnú silu v menej rozvinutých častiach sveta, ktorý ich ekonomicky núti, aby chtiac či nechtiac likvidovali svoje podnikanie v rozvinutejších krajinách (viď zánik množstva podnikov v USA, ktorých vizitkou je situácia v Detroite) a orientovali svoje podnikateľské úsilia na perifériu rozvinutého sveta.

To sú tí, ktorí podporili Donalda Trumpa a tlačia ho, aby presadzoval návrat reálneho podnikania späť do USA.

  1. Je to ohromné množstvo drobných i stredných akcionárov, ktorí reálne dostávajú len odrobinky z veľkých ziskov globálnych transnacionálnych korporácií, pričom celú „smotanu“ berú dominantní akcionári, teda globálne finančné korporácie a im patriaca skupina top manažmentu. Neostáva im iné, ako zapojiť sa do lotérie špekulácií na trhu cenných papierov a spoluvytvárať virtuálnu pridanú hodnotu.
  2. Treťou skupinou sú drobní a strední podnikatelia, subdodávatelia globálnych korporácií, ktorých (neraz i korupčné) ceny subdodávok už dávno sa smerom dole odtrhli od spravodlivých trhových cien. Nemôžu si pomôcť, pretože buď príjmu podmienky týchto podhodnotených cien, alebo nezískajú zákazku.
  3. A štvrtou, najpočetnejšou (a v  systéme viac či menej demokratickom, teda v systéme, kde o výbere politickej elity rozhodujú voľby), ale aj  potenciálne neporaziteľnou politickou silou, je miliarda zamestnancov, ktorí z vyprodukovanej pridanej hodnoty dostávajú nespravodlivý a voči reálne zaslúženému, výrazne podhodnotený podiel.

Faktom je, že príslušníci všetkých štyroch skupín, to že sú reálne „vykorisťovaní“, si vďaka súčasnému mainstreamovému informovaniu o podstate a fungovaní ekonomiky len málo dôrazne uvedomujú.

Globálni hráči usmerňujú nespokojnosť predovšetkým zamestnancov na podmienky v chudobných krajinách, na to, že tam ľudia dokážu lacno predávať svoju pracovnú silu a že táto tzv. „objektívna“ skutočnosť núti všetkých, aj „chudákov globalistov“, brzdiť rast miezd (a ziskov slabších) v záujme udržania „konkurencieschopnosti“.

 

Čo ukazuje štruktúra podielov na pridanej hodnote
 

Pritom stačí si pozrieť štruktúru rozdelenia pridanej hodnoty u všetkých, predovšetkým globálne fungujúcich a svetovú ekonomiku ovládajúcich korporácií a zistíme, že tí rozhodujúci ovládatelia globálnej ekonomiky si berú z tejto reálne realizovanej pridanej hodnoty nezaslúžený leví podiel.

Berú si ho:

  1. ako rozhodujúci ovládajúci akcionári,
  2. ako členovia ich riadiacich orgánov,
  3. ako vlastníci veľkých objemov úverov, teda „ovládatelia“ zadlženia, s ktorými to vo väčšine korporácií dnes funguje, ktorí neľútostne koristia aj využívaním finančného multiplikátora
  4. aj ako vlastníci veľkých objemov úverov štátom, ktoré už dnes bez zadlžovania by museli ohlásiť defolt.

Preto prvým krokom v zápase o skutočne humanistický, teda spravodlivý podiel akcionárov, subdodávateľov, ale najmä zamestnancov je objektívna a stále aktuálna identifikácia podielu, ktorý si z reálne  realizovanej pridanej hodnoty berú globálne finančné korporácie.

buducnost-globalnej-ekonomi.jpgDá sa predpokladať a mnohé politické zápasy v mnohých krajinách to dokumentujú, že v demokratickom, alebo aspoň kvázi demokratickom (o viac či menej  objektívne voľby sa opierajúcom systéme), boj za spravodlivejšie podiely na realizovanej pridanej hodnote, musí viesť, s väčšími či menšími ťažkosťami, rýchlejšie či pomalšie, ale v konečnom dôsledku jednoznačne k úspechu. Skúsenosť mnohých krajín dokazuje, že žiadny politik nemôže byť trvalo volený, ak by sa postavil proti odstraňovaniu nespravodlivosti v podieloch na vytváranej a realizovanej pridanej hodnote, tak ako keby sa dnes zásadne postavil proti zvyšovaniu miezd.

Transparentnosť skutočných podielov na pridanej hodnote (PH) – teda v sume na HDP – a ich konfrontácia s ekonomicky spravodlivými podielmi je už dnes ľahko realizovateľná. Jej realizácia a prvé pozitívne výsledky sú už svojou podstatou nezastaviteľným nástupom proti globalistickej a neoliberálnej nespravodlivosti. Transparentnosť skutočných podielov objektívne vytvára nielen predpoklady, ale aj ekonomický stimul prakticky všetkých štyroch skupín postihnutých globalistickým prístupom, k presadzovaniu takej participácie na rozdeľovaní príjmov z realizovanej pridanej hodnoty, ktorá tenduje k ekonomicky odôvodneným a ekonomicky dokumentovateľným spravodlivým podielom predovšetkým zamestnancov a drobných akcionárov, ale aj stredných či menších subdodávateľov.

Pripomínam, že do skutočnej pridanej hodnoty, aj keď v súčasnom účtovníctve sa to celkom nenosí, sa musia pripočítať aj všetky náklady na zabezpečenie finančných prostriedkov pre fungovanie príslušného produkčného subjektu, teda príslušnej firmy.

Spravodlivejšia participácia na príjmoch z pridanej hodnoty a s tým spojený rast príjmov zamestnancov znamená vzhľadom na systém zdaňovania aj rast štátnych aj verejných rozpočtov v jednotlivých, túto tendenciu podporujúcich, štátoch.

V tom je podstata už aj dnešného nástupu na cestu  humanistickej ekonomiky, teda spravodlivej participácie zamestnancov, stredných i malých podnikateľov, subdodávateľov, ale aj nových moderných startupov, na pridanej hodnote (pripomeňme si že pridanú hodnotu v zmysle súčasného účtovníctva v zásade tvoria: odpisy + zisk + mzdy, teda: odmena vlastníka PS + odmena vlastníka živej práce), ktorej suma predstavuje HDP štátov i ich zoskupení.

 

Humanistická ekonomika v kocke
 

Humanistická ekonomika je ekonomika slobodne podnikajúcich a slobodne tvoriacich ľudí, vytvárajúcich veľké, väčšie či menšie produkčné subjekty pri rovnoprávnosti  dvoch kľúčových produkčných faktorov (ktorými sú spravidla tí istí ľudia), t. j. vlastníkov živej práce a vlastníkov minulej, umŕtvenej práce, ktorej jej vlastným mechanizmom (ktorého podstatou je nástup k spravodlivej participácií na PH) sa zabezpečuje:

  1. stále spravodlivejšia deľba pridanej hodnoty (PH) medzi vlastníkmi živej práce a vlastníkmi minulej umŕtvenej práce (umŕtvenej v hmotnej i nehmotnej podobe),
  2. racionálna, trvale udržateľná spotreba jej hmotných prvkov – pri stimulácii rastu jej nehmotných prvkov – adekvátna rastúcej kvalite života,
  3. pri rastúcej tvorbe HDP, t. j. sumy vytvorených pridaných hodnôt, rastúci podiel demokraticky a transparentne kontrolovanej verejnej spotreby, orientovanej na rast kvality životného prostredia a tiež nákladov na likvidáciu jeho minulých poškodení, ale aj na predchádzanie potenciálnych budúcich ohrození,
  4. rastúci podiel odmien za rastúci objem pridanej hodnoty, orientovaný cez úspory na spravodlivý rast objemu vlastníctva produktívnych produkčných prostriedkov (hmotných ale najmä nehmotných) pri daňovej destimulácii rastu neobjektívnych a nezaslúžených rozdielov v objeme vlastníctva u všetkých aktívne fungujúcich občanov.

Nástup vytvárania podmienok na formovanie humanistickej ekonomiky je možný už dnes, a to v každom systéme existujúcich foriem tovarovej produkcie. Od konzervatívne kapitalistických, či feudálne kapitalistických systémov, cez liberálno-kapitalistické až po systémy smerujúce k socializmu..

 Medzi východiskové podmienky HE môžeme zaradiť:

A. výraznú koncentráciu spoločenskej pozornosti  na objem, produktivitu a efektívnosť produkcie užitočnej pridanej hodnoty a na destimuláciu podielu neužitočnej a kvalite života škodlivej pridanej hodnoty,

B. výraznú koncentráciu spoločenskej pozornosti na vývoj podielu odmien za realizovanú produkciu PH kľúčových produkčných faktorov, t. j. na deľbu podielu odmien medzi:

  • vlastníkmi živej práce,
  • vlastníkmi minulej práce (PS)

C. podmienkou úspešnosti nástupu bude transparentné a verejne prístupné:

1. sledovanie cien za realizovanú hodnotu, vrátane jej vnútornej štruktúry, t. j.

  • ceny vstupov,
  • ceny za prenájom živej práce,
  • ceny za prenájom minulej, zhmotnenej práce,

      2. sledovanie uvedených podielov odmien vlastníkov živej práce a vlastníkov minulej práce, konfrontovaných s pre daný subjekt    optimálnym podielom, a to u každého subjektu, ktorý tvorí pridanú hodnotu, t. j. každého subjektu, ktorý platí za živú prácu i za odpisy a prenájom, teda amortizáciu, či za licencie, teda za spolutvorbu PH minulej práci, a to aj ako u hmotných, tak aj u nehmotných produkčných prostriedkov,

D. organizovanie  transparentného demokratického systému (na základe moderných poznatkov internetu vecí, napr. využitia Blockchain) prenájmu hmotných i nehmotných produkčných prostriedkov PS, vrátane sprostredkovania príjmov rastúcemu množstvu drobných vlastníkov za ich prenájom,

E. urýchlené zavádzanie smart ekonomiky, t. j. takej ekonomiky, ktorá využíva najmodernejšie počítačové systémy a výdobytky umelej inteligencie na organizovanie systému tvorby marketingovo i vecne previazaných  produkčných plánov jednotlivých produkčných systémov, bez ohľadu či sú v súkromnom alebo verejnom vlastníctve, s cieľom dosahovania maximálne možnej produktivity živej práce a efektívnosti využitia produkčných prostriedkov i efektívnosti využitia tovarov výrobnej spotreby (hmotných i nehmotných), a to jak s pozície konkrétnych subjektov tak i z pozície produktivity a efektívnosti štátov i širších zoskupení.

Pripomínam že vzájomná stimulujúca previazanosť presadzovania spravodlivejších podielov na PH a rastu príjmov (a teda aj úspor – rozhodujúcej masy spotrebiteľov – spotrebných tovarov ale aj produkčných prostriedkov) bude prispievať k dynamickej rovnováhe tvorby a „spotreby“ HDP,  bude tým stimulovať jej racionalizáciu, rozšírenie prenájmov PS a celkovú optimalizáciu využitia zdrojov.

To je náčrt seba stimulujúceho mechanizmu vytvárania i fungovania HE. Naplňuje dve základné požiadavky na cestu k zmene : tendenciu k sociálne spravodlivej ekonomike a nevyhnutný realizmus postupu.

© Ivan Haluška

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984