Reklama
Reklama

Ani viedenské, ani nové

Poznávanie historických miest Dolného a Horného Rakúska I.
Počet zobrazení: 4018

Naším sprievodcom na zimnom putovaní po viacerých historických mestách Dolného a Horného Rakúska sa stal renesančný rímsko-nemecký cisár, autor troch hrdinských rytierskych eposov o mladom bielom kráľovi Weisskunigovi, teda o sebe, a prvý nositeľ Rádu Zlatého rúna medzi Habsburgovcami - Maximilián I. a čiastočne aj jeho otec Fridrich III. Presnejšie ich životné osudy.

4_cisar_fridrich_iii._podla_majstra_hansa_burgkmaira_starsieho_1473_-_1531.jpgVľavo - cisár Fridrich III. podľa majstra Hansa Burgkmaira staršieho (1473 – 1531).
5_cisar_maximilian_i._podla_albrechta_durera_2.jpgCisár Maximilián I. podľa Albrechta Dürera z roku 1519.

Maximilián sa narodil pred 555 rokmi, konkrétne 22. marca 1459 pomerne blízko od dnešných rakúsko-slovenských hraníc – vo Viedenskom Novom Meste. Bol synom málovravného cisára Fridricha III. Habsburského a na tie časy mimoriadne vzdelanej Eleonóry Portugalskej.

Nemýľme si ho s jeho potomkom Maximiliánom II., prvým mužom korunovaným v Bratislave za uhorského kráľa (8. septembra 1563), ktorý nám zanechal na fontáne uprostred Hlavného námestia svoju sochu niekedy mylne označovanú za rytiera Rolanda. Aj Maximilián I. však niekoľkokrát navštívil Pressburg a viedol tu dôležité rokovania.

S jeho menom sa spája založenie svetovej ríše, ktorá pretrvala až do roku 1918. Dodnes patrí medzi najuznávanejších rakúskych panovníkov. Vynikajúci diplomat, zväčša úspešný vojenský vojvodca, všestranne vzdelaný humanista, ktorý podporoval rozvoj vedy a umenia, hoci bol tak trocha i márnomyseľný. No ktorý muž nie je?

Ako sa odlíšiť od ostatných Neustadtov

Viedenské Nové Mesto s vyše 40-tisícmi obyvateľmi napriek svojmu názvu patrí medzi najstaršie mestá v Rakúsku a ani s hlavným mestom nemá priamo veľa spoločného. Istý čas bolo dokonca súčasťou Štajerského vojvodstva.

1_fridrich_iii._so_svojimi_erbmi_na_prieceli_kaplnky_sv._juraja_zamok_vo_viedenskom_novom_meste.jpgCisár Fridrich III. so svojimi erbmi na priečelí Kaplnky sv. Juraja, zámok vo Viedenskom Novom Meste.

Prívlastok „Wiener“ získalo až v 17. storočí na rozlíšenie od viacerých ostatných „Neustadtov“ v monarchii, pretože ležalo od Viedne relatívne najbližšie – vyše 50 kilometrov smerom na juh. Mimochodom, v dnešnej dobe organizuje spoločné podujatia so svojimi menovcami, vrátane Nového Mesta nad Váhom.

Oficiálne ho založil v roku 1194 vojvoda Leopold V. z prvého a súčasne predposledného panovníckeho rodu Rakúska – Babenbergovcov (tým druhým a posledným boli Habsburgovci) ako pohraničnú pevnosť voči rozpínavým maďarským kmeňom. V roku 1241 tu odrazili vpád mongolsko-tatárskych vojsk. Neskôr sa úspešne bránilo pred Turkami a počas uhorských stavovských povstaní pred kurucmi. Štátna hranica sa posunula o tri desiatky kilometrov na východ až po 1. svetovej vojne, keď sa toto pôvodne západouhorské územie stalo po plebiscite s výnimkou Šoprona súčasťou Rakúskej republiky pod novodobým názvom Burgenland.

Mesto leží na rovine bez väčšej rieky, preto sa jeho obrancovia museli spoliehať na mohutné hradby, z ktorých sa časť aj s jednou baštou zachovala, a na hlboké priekopy napájané vodou potokmi z alpského predhoria. To všetko sa spočiatku financovalo z mastného výkupného (stotisíc hrivien striebra), ktoré Angličania museli zaplatiť za svojho hrdinského kráľa Richarda Levie srdce. Toho v roku 1192 pri Viedni, keď sa vracal z krížovej výpravy vo Svätej zemi, zajali Rakúšania práve pod velením Leopolda (mali osobné spory pri dobýjaní prístavného mesta Akko). Potom ho uväznili na hrade Dürnstein v dunajskej úžine Wachau.

2_zamok_vo_viedenskom_novom_meste_s_rakociho_vezou_a_kaplnkou_sv._juraja.jpgZámok s Rákociho vežou a Kaplnkou sv. Juraja, vpravo. Dolu: Interiér Kaplnky sv. Juraja s vystavenými lebkami rakúskych biskupov.

Rákociho veža ostala

Súčasťou opevnenia bol aj hrad, ktorý je podobne ako náš v Bratislave štvorboký a až do zemetrasenia v roku 1768 sa na každom rohu týčila veža so štíhlou barokovou helmicou. Dodnes sa zachovala iba severovýchodná, ktorá nesie meno sedmohradského veľmoža, no rodáka z Borše pri Trebišove - Františka II. 3_kaplnka_sv._juraja_s_vystavenymi_lepkami_rakuaskych_biskupov.jpgRákociho.

V roku 1700 ho ako 24-ročného zatkli, zamkli do veže a chystali súdny proces pre podozrenie z prípravy vzbury proti vtedajšiemu cisárovi Leopoldovi I. Ten celkom logicky uvažoval, že František má buričstvo v génoch po otcovej línii (pradedo Juraj I. Rákoci viedol tretie stavovské povstanie, starý otec Juraj II. štvrté, otec František I. sa podieľal na Vešeléniho sprisahaní, všetky tieto podujatia mali ťažisko na Slovensku) i po matkinej strane (Helena Zrínska, najstaršia dcéra rebelanta Petra IV. Zrínskeho vzdorovala cisárskym vojskám tri roky na hrade v Mukačeve).

Vďaka kapitánovi Gottfriedovi Lehmannovi sa Rákocimu podarilo v prestrojení zo žalára uniknúť a utiecť na koni až do Poľska. Chudáka Lehmanna poprava neminula, ale František o tri roky na to naozaj rozpútal šieste, posledné, no najrozsiahlejšie povstanie proti Habsburgovcom, do ktorého sa zapojili aj chudobnejšie vrstvy obyvateľstva na Slovensku.

12_peter_zrinsky_vpravo_a_jeho_svagor_frantisek_frankopan_vo_vazeni_hradu_vo_viedenskom_novom_meste_viktor_madarasz_1864.jpgPeter Zrínsky (vpravo) so švagrom Františkom Frankopanom pred popravou v hradnom väzení, Viktor Madarász 1864.

Rákoci mal teda oveľa väčšie šťastie ako jeho starý otec, chorvátsky bán a básnik Peter IV. Zrínsky. Toho v súvislosti s odhalením sprisahania pána Ľupčianskeho hradu Františka Vešeléniho nechal pomstychtivý Leopold I. na jar 1670 zavrieť do hradu vo Viedenskom Novom Meste. Po vyrieknutí rozsudku osobitného tribunálu o vlastizrade ho tam 30. apríla 1671 sťali a pochovali na miestnom cintoríne.

Keď už píšeme o väzňoch v tomto hrade, necelých dvesto rokov predtým tie isté hrubé múry poskytovali „ochranu“ aj Ladislavovi Pohrobkovi, jednému z dvoch kráľov dokázateľne narodených na Slovensku – v Komárne. (Druhým bol Ján Zápoľský, ktorý prvý raz uzrel svetlo sveta na Spišskom hrade.)

Jeho strýko Fridrich III. ho tu držal aj so svätoštefanskou korunou ako rukojemníka, až kým cisára v roku 1452 po dlhom obliehaní pevnosti rakúski šľachtici neprinútili, aby mladučkého princa prepustil na slobodu. Chlapec sa mal totiž ujať svojich vladárskych povinností na českom i uhorskom tróne (ako Ladislav V.). Pravda, iba na päť rokov, lebo počas príprav na svadbu s francúzskou princeznou Magdalénou 17-ročný Ladislav na Pražskom hrade náhle zomrel. Podľa najnovších vedeckých výskumov ho neotrávili, ako sa tradovalo, ale ho skosila akútna forma leukémie.

Vojenská akadémia ako múzeum

11_maria_terezia_zakladatelka_vojenskej_akademie_v_roku_1751_socha_na_namesti_pomenovanom_podla_rakuskej_panovnicky.jpgSocha Márie Terézie, zakladateľky vojenskej akadémie v roku 1751, na námestí pomenovanom podľa rakúskej panovníčky.

V súčasnosti na hrade, či podľa dnešného vzhľadu skôr na zámku, sídli vojenská akadémia. Založila ju v roku 1751 pre šľachtických kadetov ako prvú svojho druhu na svete v Mária Terézia. Dnes na nej študujú aj Slováci.

Pred verejnosťou tu nerobia veľké tajnosti. Časť komplexu, viaceré sály, chodby a schodištia plné obrazov sprístupnili. Na nádvorí bývajú v lete divadelné a hudobné predstavenia. Návštevníci hádam najviac obdivujú exteriér a interiér gotickej Kaplnky sv. Juraja, ktorú si za svoju diecéznu katedrálu vybral vojenský ordinariát rímskokatolíckej cirkvi v Rakúsku.

Upúta už jej priečelie orientované do nádvoria. Dal ho postaviť na ohromenie prichádzajúcich hostí Fridrich III. ako svoje stredoveké PR – s vlastnou sochou v nadživotnej veľkosti a s niekoľkými desiatkami erbov krajín, ktoré mu údajne podliehali. V skutočnosti ich bolo iba niekoľko, ostatné znaky sú výplodom fantázie.

10_dom_nanebovstupenia_panny_marie_a_sv._huberta.jpgDóm Nanebovstúpenia Panny Márie a sv. Huberta s dvojičkou gotických veží.

Tak či onak, hoci Fridrich veľkú ríšu nezaložil, podarilo sa to jeho synovi  Maximiliánovi. Chlapčeka v tejto kaplnke tri dni po narodení, 25. marca 1459 pokrstili. Vďaka permanentnému vedeniu vojen a premyslenej sobášnej politike nielenže zjednotil rozdrobené Rakúsko, ale pre svojich potomkov zabezpečil kráľovské a vojvodské tituly od Mukačeva až po Lisabon, ba aj nadvládu nad španielskymi kolóniami v Amerike.

Jeho menovec a praprapravnuk, mladší brat Františka Jozefa, sa nechal vyhlásiť za mexického cisára tiež ako Maximilián I. Bol to však posledný monarcha vládnuci tejto stredoamerickej krajine. Republikánski vojaci ho chytili a 19. júna 1867 postavili pre popravnú čatu.

Ale vráťme sa do Wiener Neustadtu. Od bývalého cisárskeho sídla vedú dve ulice na rozľahlé Hlavné námestie s radnicou, meštianskymi domami a morovým stĺpom uprostred. Ďalšou uličkou sa 8_dom_nanebavstupenie_pnny_marie_a_sv._hubertusa_interier.jpgdostaneme ku skvostu gotickej architektúry – Dómu Nanebovzatia panny Márie a sv. Huberta. Fridrich III. nechal tento chrám povýšiť na katedrálu, keď v tomto meste roku 1469 založil biskupstvo. To však v roku 1785 cisár reformátor Jozef II. preniesol do Sankt Pöltenu, ktorý je hlavným mestom Dolného Rakúska až od roku 1986 (Viedeň tvorí samostatnú rakúsku krajinu). Stalo sa tak po ľudovom hlasovaní, z ktorého St. Pölten vyšlo víťazne práve pred Viedenským Novým Mestom a Kremsom nad Dunajom.

Interiér novomestského dómu.

Znovuzrodené námestia a ulice

Ak vás pri potulkách po Viedenskom Novom Meste ktosi neupozorní, možno vám ani na um nepríde ďalší paradox. Všetky na prvý pohľad staré budovy sú nové či obnovené. Po anšluse Rakúska tam totiž nemeckí nacisti sústredili zbrojársky priemysel. Vyrábala sa tu štvrtina stíhačiek značky Messerschmitt a obávané rakety A4, používané v leteckej bitke o Veľkú Britániu. To bol dostatočný dôvodov pre Angličanov na tzv. morálne bombardovanie (možno aj toho Richarda Levie Srdce im spočítali).

6_zobrazenie_svateho_juraja_drakobijca_pred_zamkom_vo_viedenskom_novom_meste.jpgZobrazenie sv. Juraja, drakobijca, pred zámkom vo Viedenskom Novom Meste.

Počas druhej svetovej vojny tu dopadlo okolo 50-tisíc bômb. Z troch tisícok budov zostalo neporušených iba osemnásť! Wiener Neustadt bol najzničenejším mestom Rakúska. Ale v podstate do roku 1955, dokiaľ tu boli sovietske okupačné vojská, sa vďaka odhodlaniu miestnych ľudí podarilo zreštaurovať, respektíve citlivo dostavať väčšinu historického centra, hrad nevynímajúc.

Rozľahlý dóm bol v dezolátnom stave až do polovice 70. rokov minulého storočia. Dnes však vyzerá ako zo škatuľky. Jedna z jeho dvoch štíhlych veží ukrýva klenotnicu vzácnych cirkevných relikvií, ktorú si turisti môžu prezrieť.

13_hlavne_namestie_vo_wiener_neustadte.jpgObnovili tu aj viaceré kláštory, ktoré teraz zväčša slúžia ako múzeá a archívy. Medzi nimi je najznámejší Nový kláštor z konca 12. storočia. V roku 1467 tam pochovali sotva 32-ročnú Maximiliánovu matku, pôvodom portugalskú princeznú, i s troma jeho súrodencami, ktorí sa nedožili dospelého veku. Eleonóru považujú Rakúšania za pramatku slávy habsburského rodu.

Hlavné námestie vo Wiener Neustadte.

Hoci mal Fridrich III. s cisárovnou viaceré názorové nezrovnalosti – aj na výchovu detí – po jej predčasnej smrti sa už nikdy neoženil. Kláštor s kostolom neskôr prevzali a zbarokizovali jezuiti. V roku 1793 tu malo svetovú premiéru slávne Mozartovo Requiem. Komplex dnes slúži františkánom.

V 19. storočí sa okresné mesto stalo dôležitým priemyselným centrom. V roku 1841 tu otvorili Južnú železnicu a v roku 1909 prvé oficiálne letisko v Rakúsku, ktoré je v súčasnosti najväčšou prírodnou pristávacou plochou v krajine. Dokonca sa projektoval, hoci nedotiahol, vodný kanál z prístavu v talianskom Terste, ktorý kedysi patril habsburskému mocnárstvu.

Viedenské Nové Mesto ponúka návštevníkom takmer tucet múzeí, vrátane leteckého, nemocničného, priemyselného či mineralogického. Ale nielen históriou je živé, má aj moderné štvrte. V Dolnom Rakúsku je druhým najväčším obchodným strediskom a najvýznamnejším univerzitným centrom.

Foto: autor a jeho archív

Pokračovanie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama