Ani liberalizmus, ani konzervativizmus, ale – socializmus!

Počet zobrazení: 8560


Odkedy v Európe vypukla migračná kríza, v celej spoločnosti, vrátane ľavicového tábora, akoby sa proti sebe vyhranili dva extrémne tábory, ktoré medzi sebou zvádzajú barikádový boj. Mrzí ma to a bol by som rád, keby sme sa vrátili k normálnej, racionálnej diskusii. Barikádové myslenie je to najhoršie, čo by ľavicu mohlo postretnúť.

Ľavica nepredstavuje liberálny ani konzervatívny extrém
 

O akých dvoch extrémoch hovorím? Na jednej strane sú to liberálni kozmopolitáni, ktorí „vítajú“ utečencov, obhajujú nadnárodné identity, hranice považujú za prekonanú záležitosť a veľmi radi označujú bežných pracujúcich ľudí s konzervatívnejšími predsudkami za čistokrvných fašistov. Na druhej strane máme konzervatívnych fundamentalistov, nacionalistov a islamofóbov, ktorí hádžu všetkých moslimov do jedného vreca, každého z nich považujú za teroristu, šíria voči nim nenávisť a šovinisticky argumentujú morálnou, kultúrnou či náboženskou nadradenosťou bielej kresťanskej Európy.

Tento barikádový boj je pozične vyhranený: jedni sú vo svojich očiach humanisti, ktorí bojujú za hippiesácky sen, v ktorom sa všetci budeme milovať bez ohľadu na rasu, náboženstvo či štátnu príslušnosť; druhí vidia samých seba ako vlastencov, ktorí chránia svoju vlasť pred hordami necivilizovaných násilníkov a teroristov.

Ani jednu z týchto extrémnych polôh nepovažujem za správnu a obe z pohľadu ľavičiara odmietam. Socialistická ľavica by v tomto spore mala stáť niekde uprostred, pretože odmieta oba extrémy: aj radikálny multikulturalizmus, v ktorom je identita menšín dôležitejšia ako progresívne hodnoty ľavice; aj radikálny nacionalizmus, podľa ktorého máme národnú príslušnosť chápať ako predátorskú identitu, ktorá požiera všetko, čo je iné.

Tolerancia odtiaľ potiaľ
 

Ľavica prirodzene vychádza z presvedčenia, že nemožno hádzať ľudí do jedného vreca len na základe farby pokožky či náboženskej viery, a že rozdielne kultúry a etniká by sa mali vzájomne rešpektovať. Toto egalitárne presvedčenie je posilnené historickou skúsenosťou s antisemitizmom, ktorý viedol v 20. storočí až k holokaustu. Moslimovia sú prirovnávaní k Židom v medzivojnovom období, útoky na nich humanisti vnímajú ako predzvesť nových katastrof a o to väčšmi cítia potrebu ich chrániť. S tým sa dá jedine súhlasiť a je jasné, že menšiny treba chrániť pred lynčovaním a nenávisťou. Ale zároveň nám tento pohľad nemôže iracionálne zakrývať oči pred reálnymi rizikami, ktoré s multikulturalizmu vyplývajú, najmä ak hovoríme o reakčných variantoch niektorých náboženstiev, ktoré nerešpektujú naše egalitárne európske hodnoty.

Tu narážame na hranice, za ktorými žiadna oslava inakosti nemá miesto. Pretože inakosť môže byť aj reakčná, inakosť môže požierať rovnosť ľudí či ich slobodu. Aj preto som presvedčený, že určité progresívne národné či európske hodnoty, za ktoré sme stáročia v Európe bojovali, vrátane sekularizmu či rovnosti mužov a žien, nemôžeme oslabovať tým, že budeme tolerovať odlišné náboženstvá či kultúrne tradície. Isté veci musia všetky menšiny rešpektovať, bodka. Nie preto, že by ideálom mal byť Fichteho uzavretý štát či Kimova Severná Kórea. Ale skôr preto, že v našom kultúrnom priestore máme ako ľavičiari právo a povinnosť chrániť a presadzovať tie progresívne hodnoty, v ktoré veríme a ktorých vybojovanie v našom regióne stálo mnoho úsilia generácií našich predkov, vrátane rovnosti mužov a žien či oslabenia náboženského iracionalizmu v spoločnosti.

Proti fašizmu aj proti náboženskej indoktrinácii
 

Z toho vyplýva, že na jednej strane za každú cenu musíme bojovať proti iracionálnym predsudkom a ukazovať ľuďom, že aj islam je schopný sekulárnych prejavov a moderného spôsobu života, čoho dôkazom je napríklad Malajzia či Indonézia, nehovoriac o Iráne či Afganistane pred nástupom fundamentalistov k moci; na druhej strane ako ľavičiari nemôžeme tolerovať fundamentalistické a reakčné prejavy, ako je napríklad nosenie nikábov, buriek či burkín na verejnosti, pretože tieto náboženské kostýmy dehonestujú ženy, kompromitujú egalitárne hodnoty európskej spoločnosti a oslabujú sekularizmus. Burky nie sú punk, nie sú módnym výstrelkom a nie sú prejavom slobody ženy. Hoci ich často samy aktérky obhajujú, burky či nikáby sú prejavom reakčného fundamentalizmu a náboženskej indoktrinácie, voči ktorej ľavica vždy bojovala.

Takýchto príkladov by sa v reakčných formách islamu dalo nájsť viac, počnúc mnohoženstvom, pokračujúc extrémnou homofóbiou a končiac ženskými obriezkami. Je úplne jedno, či s takýmito rituálmi moslimské ženy pod vplyvom náboženskej indoktrinácie súhlasia. Ľavica proti nerovnosti a iracionalizmu vždy bojovala a musí bojovať aj naďalej. Tak ako sa ľavica vyhraňuje voči fašizmu, tak sa musí vyhraňovať aj voči náboženskému fundamentalizmu.

Slepá ulička globalistickej liberálnej ľavice
 

Aj medzi ľavičiarmi sa objavilo mnoho takých, ktorí sa pridali na jednu či na druhú stranu barikády a urputne bojujú za jeden či druhý extrém. Istá časť ľavice sa tak premieňa na akýsi sociálnejší variant liberálneho globalizmu a spoločne s pravicovými neoliberálmi bojuje za svet bez hraníc. V takomto svete môže nadnárodný kapitál vykorisťovať ľudí po celej planéte bez akýchkoľvek obmedzení zo strany národných štátov, ale sociálnejší globalisti k tomuto nepeknému neoliberálnemu obrázku pripájajú prísľub svetlejších zajtrajškov v podobe globálneho sociálneho štátu či nadnárodných regulačných útvarov.

Škoda len, že aj ten najsilnejší z takýchto nadnárodných útvarov – Európska únia – sa v realite správa ako neoliberálny tank, ktorý gniavi všetky sociálne výdobytky povojnovej éry. A nič iné okrem EÚ ani v náznakoch nepripomína nejaký progresívnejší kozmopolitný poriadok, čiže, či sa nám to páči alebo nie, kozmopolitné  „svetlejšie zajtrajšky“ sú v nedohľadne. Medzitým žijeme v krutej neoliberálnej realite, v ktorej nevíťazia kozmopolitní ľavičiari, ale nadnárodný kapitál. Realita nepustí: výzvy ku kozmopolitnému globálnemu štátu sú v súčasnej dobe nebezpečnou utópiou – nebezpečnou preto, že aktuálne mimoriadne vyhovuje najmä nadnárodnému kapitálu, ktorý sa potrebuje zbaviť ochranárskych opatrení zo strany národných štátov.

S kým chcete vybojovať kozmopolitný socializmus, súdruhovia?
 

Ešte horšie to vyzerá, keď sa na kozmopolitizmus pozrieme s hľadiska voličskej matematiky. Paradoxne, ucelenejšiu kozmopolitnú identitu sa napriek niekoľko desaťročí prebiehajúcej hyperglobalizácii doposiaľ podarilo vytvoriť len u vyšších stredných tried obchodníkov, umelcov, niektorých vedeckých pracovníkov či elitných študentov globálnych univerzít, ktorí pravidelne cestujú po svete a miesto narodenia je pre nich iba banálny údaj v CV-čku. Naopak, tie sociálne skupiny, ktorých ľavica tradične obhajuje, a teda chudobnejšie vrstvy a nižšie spoločenské triedy, obyčajne žiadnou kozmopolitnou identitou nedisponujú. Sú bytostne previazaní so svojou domovinou, pretože nemajú prostriedky, vzdelanie ani reálnu slobodu cestovať po svete a užívať si čaro dôstojného svetoobčianstva.

Politické dôsledky sú smutné. V konečnom dôsledku sa totiž globalizovaná liberálna ľavica odvracia od tradičných voličov ľavice a oslovuje stredné triedy vzdelaných, bohatých, globalizovaných a mobilných ľudí. Problém je, že takýmto ľuďom je ekonomická ľavica zväčša celkom ukradnutá. Sú ochotní obhajovať prinajlepšom nejakú limitovanú podobu sociálneho štátu, ale priority majú inde – zaujíma ich životný štýl, uznanie menšín, sebarealizácia, životné prostredie, skrátka, postmateriálne témy. Svoje materiálne potreby už predsa majú uspokojené a otázky chudoby či ekonomického vykorisťovania ich nijako zvlášť nepália. Radšej si dajú raw koláčik v obľúbenej kaviarni, než by išli bojovať proti nadnárodnému kapitálu.

Radikálnejšia alterglobalistická ľavica sa tak dostáva do patovej situácie – bojovať za socializmus je dosť problematické, ak sú vaši spojenci tí, ktorým globálny kapitalizmus vlastne úplne vyhovuje. A tak sa priority aj voliči liberálnej ľavice menia – už to nie sú robotníci či chudobní zamestnanci, ale už sú to mestskí intelektuáli, menšiny, gejovia, lesby, aktivisti. A tak sa ľavica mení na akýsi postmoderný liberalizmus, v ktorom je sociálno-ekonomický radikalizmus absolútne otupený. Namiesto záujmov robotníkov či boja proti kapitálu sa táto „ľavica“ vyčerpáva bojmi za uznanie inakosti, oslavou rozdielnosti, multikulturalizmus či sexuálne práva menšín. Zbohom, socializmus.

Pasca islamofóbie  
 

Opačná časť ľavičiarov, tá konzervatívna a nacionalistická, na tom však nie je oveľa lepšie. Ona pre zmenu preberá nacionalistické, xenofóbne a islamofóbne postoje od krajnej pravice. Namiesto solidarity s chudobnými pracujúcimi ľuďmi z iných krajín voči týmto ľuďom šíri iracionálnu nenávisť, fóbie a strach. Napriek tomu, že vo svete žije takmer 1,5 miliardy moslimov od Tuniska až po Indonéziu, a mnohí z nich žijú moderným a svetským spôsobom života podobne ako Európania, tento pohľad absolútne nerešpektuje rozdielnosti vo vnútri samotného islamu a všetky jeho vetvy spája s náboženským fundamentalizmom, saláfizmom či džihádizmom. Z moslimov sa vytvára akási abstraktná hrozba, ktorá je navyše oveľa mohutnejšia v krajinách, kde ľudia živého moslima prakticky nikdy nemali možnosť vidieť, ak nerátame dovolenky v Egypte. Príkladom je, žiaľ, aj stredná Európa.

Liberáli zo Západu sa ozlomkrky čudujú, ako je možné, že xenofóbia sa najväčšmi rozrastá v tých regiónoch, ktoré migračná vlna takmer nijako nezasiahla, vrátane východného Nemecka, aby sme nehovorili len o Vyšehrádskej štvorke. Odpoveď je predsa jasná: ľudia oveľa živelnejšie dokážu nenávidieť abstraktné hrozby ako živých, konkrétnych ľudí.

Nenávidieť slovo je iné ako nenávidieť človeka
 

Ak žijete celý život v multikulturálnej spoločnosti a denne stretávate v metre, v obchode, v práci či v škole príslušníkov najrôznejších etník či náboženstiev, tak vás to núti automaticky spoznávať ich dobré aj zlé stránky. Zisťujete, že sú to ľudia, ktorí sú buď dobrí alebo zlí, ale rozhodne sa nedajú hodiť do jedného vreca na základe farby pleti. Túto empirickú skúsenosť však nemajú tí, pre ktorých je slovo „moslim“ iba slovo. Ono neodkazuje na Ibrahima z práce, ktorý mi minule požičal dvacku, ani na Mohameda z vedľajšej brány, s ktorým som včera fandil na futbale nášmu spoločnému tímu; ono odkazuje na abstraktného teroristu z televízie, ktorý odťal hlavu francúzskemu farárovi, lebo tak ako každý moslim je zákonite vraždiace a nenávistné monštrum. Čím menej životných skúseností majú ľudia s inými kultúrami, tým väčšie sú predpoklady pre xenofóbne postoje. Nerozumiem, prečo sa tomu západné liberálne médiá toľko čudujú – je to jasné ako facka.

Podporovať fóbie z iných kultúr je pre ľavicu samozrejme neprípustné. No odpoveďou na živelnú xenofóbiu ľudí nie je ani šoková doktrína, ktorú presadzuje Brusel a ktorá by sa dala politicky nekorektne preložiť asi takto: však my tie svine rasistické naučíme tolerancii. Násilne pretlačiť kvóty a násilne sem navoziť tisícky moslimov – proti vôli miestnej populácie, aj proti vôli samotných moslimov – to je to najhoršie, čo môžu západní liberáli urobiť. Definitívne tým stratia ľudovú podporu voči akýmkoľvek progresívnejším projektom, naočkujú ľudí euroskepsou a uvrhnú celý región do xenofóbnej nenávisti, ktorú – či si to niekto uvedomuje alebo nie – mnohí triezvo uvažujúci domáci politici ešte zatiaľ držia pod kontrolou.

Tragédiou pre stredoeurópsku ľavicu je, že rôzne technokratické šokové doktríny sú často presadzované hlava-nehlava práve západnou kozmopolitnou liberálnou ľavicou, a preto sa mnohí tradiční voliči sociálnej demokracie odvracajú od ľavice ako takej a začínajú voliť krajnú pravicu. Postupne preberajú jej nenávistný slovník a islamofóbne skratky. A to je ozaj katastrofa.

Tým horšie pre realitu?
 

Jedna vec je mať obavy z moslimov, ktorých nepoznám a iná vec je nenávidieť moslimov, ktorých nepoznám. Stredoeurópska ľavica by mala bojovať za to, aby ľudí so strachom z neznámeho neukoristili fašisti. Dosť ťažko sa to však niekedy vysvetľuje, ak západná liberálna ľavica považuje akýkoľvek realistickejší plán, ako postupne odbúravať xenofóbiu zo stredoeurópskeho priestoru, za prejav krajne-pravicového populizmu či extrémizmu. Stratili sme takto veľa ľavičiarov, ktorí síce robia šialenú chybu, keď sa utápajú v nenávisti voči moslimom či iným menšinám. Ale ešte väčšiu chybu robia tí, ktorí opovrhujú vlastnými voličmi a v mene univerzálnych ideálov zabúdajú na to, že v konečnom dôsledku vždy záleží na tom, či naše ideály a hodnoty dokážeme vysvetliť bežným chudobným ľuďom – pretože bez pracujúcich ľudí sociálne spravodlivejšiu spoločnosť nikdy nevybojujeme.

Keď sa filozofovi nedarí správne interpretovať svet, vždy si môže spolu s Hegelom povedať: tým horšie pre realitu. A ďalej trvať na svojich teóriách. Ale politik si to povedať nemôže. Ten je mimo reality bezcenným. Ľavica musí zastupovať bežných pracujúcich ľudí, inak prestáva byť ľavicou.

Ekonomický radikalizmus, kultúrny centrizmus
 

Ľavicu migračná kríza oslabila, to je jasné. Istá časť ľavice odpochodovala k liberálom, globalistom, zeleným; iná časť k fašistom, konzervatívcom, nacionalistom. Jadro však ostane, pokiaľ sa ľavicoví lídri nevyklonia do jedného či druhého extrému. Skutoční ľavičiari totiž dilemu medzi liberalizmom a konzervativizmom nepovažujú za kľúčovú. Vedia, že úlohou ľavice je v prvom rade obhajovať sociálne a ekonomické záujmy pracujúcich ľudí – našimi témami sú boj proti vykorisťovaniu, boj za sociálny štát, boj proti chudobe a nerovnosti. V kultúrnych otázkach môže byť ľavica politicky umiernená a prispôsobovať svoje postoje stupňu vývoja a kultúrnej vyspelosti vlastnej komunity, vlastnej spoločnosti. A empiricky je dokázané, že ľudia v demokratických spoločnostiach vo všeobecnosti tendujú k politickému stredu – väčšina ľudí nebude voliť extrémnych, ale umiernených politikov.

Politik vždy musí vedieť, s kým hovorí a v akom kontexte sa nachádza. V Saudskej Arábii asi ani najradikálnejší miestni sociálni liberáli nebudú považovať za svoj cieľ homosexuálne manželstvá a celkom si vystačia so zákazom kameňovania žien ako najbližším cieľom. Každý politický zápas predsa vyviera z toho, v akom stave sa nachádza diskurz v danej spoločnosti. V kultúrnych otázkach ľavica vždy musí vychádzať z tradícií, stereotypov a predsudkov, ktoré sú v danom regióne prítomné. Nikdy nemôže kultúrnu politiku robiť na základe univerzalistických schém, prednosť vždy musí mať situovaná etika.

Našim nepriateľom je neoliberalizmus, nie islam
 

To však neznamená, že ľavica sa má zmieriť s islamofóbiou, ktorú cítiť v strednej Európe. Našim nepriateľom je neoliberalizmus, nie islam. A my musíme bojovať proti fašizácii spoločnosti, pretože tá v konečnom dôsledku vyhovuje práve kapitálu. Musíme chrániť menšiny a ich slobody. Musíme bojovať proti rasovej nenávisti.

Ale zároveň kvôli tomu nesmieme prehliadať reálne bezpečnostné, ekonomické či kultúrne riziká, ktoré vyplývajú z migračnej krízy aj multikulturalizmu ako takého. Či už hovoríme o terorizme, globálnym tlakom na zamestnanosť, či strate národnej identity, všetko sú to témy, ktoré pracujúci ľudia vnímajú mimoriadne citlivo.

Preto ešte raz opakujem: ľavica je realistickou alternatívou, nepredstavuje ani liberálny, ani konzervatívny extrém. Je radikálna v ekonomickej a sociálnej oblasti, nie v kultúre a etike. V kultúrnych otázkach by ľavica mala byť tým, čo v inej súvislosti požadoval kedysi Gerhard Schröder – radikálny stred. Zatiaľ čo je myšlienka „radikálneho stredu“ v ekonomickom programe pre ľavicu sebazničujúcou, pretože radikálna ekonomická vízia vždy bola a má byť základom socialistickej ľavice, som presvedčený, že v prípade kultúrnych otázok sú centristické pozície tou správnou voľbou. Nedá sa byť radikálom vo všetkom – prinajmenšom z hľadiska politickej stratégie je to celkom isto neudržateľné.

Socializmus či multikulturalizmus?
 

Ľavica vždy bola o ekonomike, o sociálnej otázke, o antikapitalizme. Kultúrne otázky sa do popredia v niektorých ľavicových kruhoch dostali až po revolučnom roku 1968, ktorý na Západe odštartoval postmaterialistickú orientáciu Novej ľavice. Vo vyspelých sociálnych štátoch, ktoré garantovali všetkým obyvateľom relatívne vysokú životnú úroveň, bol tento obrat do veľkej miery pochopiteľný. Pravdou však je, že ak nerátame akademickú sféru, mimo bohatých západoeurópskych a severoamerických spoločností, je postmoderná ľavica absolútne marginálnou záležitosťou. Tam ľavica musí bojovať proti chudobe, vykorisťovaniu a materiálnej nerovnosti. To je jej základný cieľ a všetko ostatné musí ísť bokom. Nie preto, že by na inom nezáležalo, ale preto, že nič iné pracujúcich ľudí tak nepáli, ako ich materiálna úroveň.

Nečudo, že je téma multikulturalizmu v ľavicovej teórii relatívne nová. V dejinách robotníckeho hnutia multikulturalizmus nepatrí ku kľúčovým témam. A teraz nemám na mysli to, že idol revolučnej ľavice Marx sa nevyjadroval práve sympaticky k Židom či Slovanom; ani to, že idol kozmopolitnej ľavice Kant vo svojich menej známych dielach označoval bielu rasu za nadradenú tej čiernej a do bodky preberal dobové rasistické predsudky. To všetko sú dobové záležitosti. Mám skôr na mysli to, že v dejinách ľavicovej politiky nemožno vystopovať žiaden normatívny ideál, podľa ktorého by každý štát mal mať nevyhnutnú ambíciu premeniť sa na multikulturálnu spoločnosť na spôsob amerického melting-potu. To, že sú mnohé západoeurópske spoločnosti multikulturálne, nie je výsledkom ľavicových sociálnych zápasov, ale často skôr koloniálnych ambícií, vojen a vykorisťovania tretieho sveta. Nehovoriac o utilitárnych kalkuloch západných spoločností, ktoré si po druhej svetovej vojne riešili problém s nedostatkom pracovných miest.

Je absurdné považovať USA za ľavicovejšiu krajinu než Erlanderovo Švédsko iba preto, že USA je ako prisťahovalecká heterogénna krajina, zatiaľ čo Švédsko bolo krátko po vojne homogénny národ bielych luteránov. Nikto nepochybuje o tom, že sociálnodemokratické Švédsko bolo v tomto období jednou z najľavicovejších kapitalistických krajín sveta, kým USA je dodnes presný opak – bašta kapitalizmu voľného trhu. O to čudnejšie pôsobí to sebavedomie, s akým niektorí súčasní liberálni ľavičiari kladú multikulturalizmus na piedestál ľavicových hodnôt. Oslava rôznorodosti, diferencie a partikulárnych identít je hlavnou témou postmoderny, nie nevyhnutne socialistickej ľavice. K postmoderným témam inklinujú mnohé anarchistické, feministické či libertínskej prúdy v západnej Európe či severnej Amerike a áno, mnohé z nich sú ľavicové, ale to nič nemení na tom, že jadro ľavice ostáva nemenné – sú to sociálne materiálne otázky. A ak sa socialistická ľavica nechce premeniť na akúsi postmodernú odrodu liberalizmu, musí to tak ostať.

Poďme sa normálne rozprávať
 

Historickou úlohou ľavice je v aktuálnych kultúrnych zápasoch spájať pracujúcich ľudí. Aj preto som presvedčený, že barikádový boj liberálneho a konzervatívneho extrému by mala ľavica zmierňovať.

V kultúrnych témach by mala chrániť tie hodnoty, ktoré v minulosti vybojovala v boji proti reakčným ideológiám, vrátane sekularizmu či rovnosti. Pri všetkej úcte k rozdielnym kultúram a tradíciám, európsky priestor stojí na určitých hodnotách a tie musia byť pre každého sväté. Lenže jednou z takýchto hodnôt je aj antifašizmus a práve preto musíme s menšinami narábať veľmi opatrne. Jedna vec je chrániť si vlastnú kultúru, druhá vec je likvidovať cudzie kultúry. Rovnováha medzi týmito dvoma pozíciami je náročným politickým zadaním, ku ktorému ľavica musí pristupovať s rešpektom. Základom musí byť vecná a racionálna diskusia, ku ktorej sa mnohokrát nechce ani jednému z extrémnych táborov: liberáli povýšenecky označujú všetkých s iným názorom za fašistov; islamofóbi zasa namiesto diskusie šíria len nenávisť, internetové podvrhy a strach.

Prvá vec, ktorú by sme azda mali ako ľavičiari urobiť, je odpustiť si navzájom. Prestať sa obviňovať. Odhodiť svoje vlastné stereotypy a načúvať jeden druhému. Tí, ktorí definitívne podľahli jednej z extrémnych pozícií, to nedokážu. Ich postoje už majú podobu náboženských dogiem. Ale tí zvyšní naďalej môžu viesť otvorenú a racionálnu polemiku – tak, ako sa na ľavičiarov patrí.

Ďalšie články: ĽUBOŠ BLAHA

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984