Reklama
Reklama

„Anexia“ Krymu

(K článku Branislava Fábryho)
Počet zobrazení: 3185

Branislav Fábry publikoval 1. januára 2017 na SLOVE príspevok „Anexia Východného Jeruzalema verzus anexia Krymu?“. A hoci obyčajne si príspevky Fábryho vážim a akceptujem temer bez výhrad, v danom prípade, najmä s pohľadom na problém „anexie“ Krymu s ním nemôžem súhlasiť. Dôvodom mojej reakcie je pre mňa dosť prekvapujúca nejednoznačnosť a rozpoltenosť jeho názoru v otázke anexie Krymu.

Z jeho postupu sa zdá, že niekde nesúhlasí s názorom, že Krym sa pripojil k Ruskej federácii anexiou a na inom mieste sa zdá, že zastáva názor, že išlo anexiu. Uvedená tendencia sa nakoniec veľmi výrazne prejavuje v jeho záverečnom stanovisku, kde konštatuje: „V záujme spravodlivosti v otázke anexií treba namiesto dvojakého metra zaujať principiálne stanovisko. Hoci sa možno domnievať, že ruské obsadenie Krymu nebolo natoľko protiprávne ako izraelská okupácia východného Jeruzalema, je správne, že SR odmieta uznávať jednostranné zmeny hraníc – tak na Kryme, ako aj východnom Jeruzaleme“.  (text zvýraznil V.M.)

krym_referendu_2014_upr.jpg
Pútač ku krymskému referendu 2014. Foto: Bogomolov.PL /Creative Commons

V prvej vete záveru sa konštatuje anexia aj Krymu aj Jeruzalema. V druhej vete sa namiesto anexie Krymu objavuje zvláštny výraz „ruské obsadenie Krymu“. Čo daný výraz môže znamenať, nie je celkom jasné. Ak by sme ho brali doslovne, tak to nedáva dobrý zmysel, pretože prevažná časť obyvateľov Krymu sú Rusi, tak že „ruské obsadenie Krymu“ by sa týkalo dávnej histórie, a nie súčasnosti. Ak by to malo znamenať, že Krym bol pripojený k Ruskej federácii vojenským „dobytím“, tak to nie je pravda, pretože Krym sa pripojil k Ruskej federácii na základe ľudového referenda. Fábryho záver sa však prekvapujúco končí názorom, že v oboch prípadoch išlo o „jednostranné zmeny hraníc“. Pojem jednostrannej zmeny hraníc však nie je identický s pojmom anexie, pretože štát by mohol jednostranne zmeniť hranice bez anexie, napríklad tým, že sa časti svojho územia vzdá. Záver príspevku tak už nehovorí o anexii, ktorá je hlavným predmetom príspevku, ale o probléme jednostrannej zmeny hraníc, ktorý však nebol predmetom príspevku.

Rozpoltenosť Fábryho názoru na anexiu Krymu celkom zjavne dokumentuje jeho názor, že v prípade Krymu sa možno domnievať, že ruské obsadenie Krymu „nebolo natoľko protiprávne“ ako izraelská okupácia a teda ľudsky povedané, nebola to celkom anexia, bola to len čiastočná anexia.

Zvláštny pojem „čiastočnej“ protiprávnosti je dôsledkom argumentačného postupu, ktorý Fábry uplatnil na problém anexie Krymu. Vo svojom postupe vychádza z definície anexie: „Anexia ako taká predstavuje pripojenie cudzieho územia jednostranným aktom bez súhlasu predošlého územného suveréna a obyvateľstva žijúceho na tomto území.“ Vzhľadom na to, že Krym sa pripojil k Ruskej federácii prostredníctvom referenda  dané pripojenie nespĺňa „celý“ pojem anexie. Pripojenie sa uskutočnilo so súhlasom obyvateľstva na danom území, a nie bez jeho súhlasu, ako to vyžaduje pojem anexie. Z pojmu anexie tak ostáva len znak „jednostranného aktu“, pripojenia cudzieho územia bez „súhlasu predošlého suveréna“. Fábry teda súhlasí s tým, že Krym bol pripojený jednostranným aktom k Ruskej federácii bez súhlasu „pôvodného suveréna“, ale súčasne nebol pripojený proti vôli obyvateľstva. Znamená to, že pripojenie Krymu k Ruskej federácii nespĺňa celý pojem anexie, ale len jeho časť a to je asi aj dôvod, prečo Fábry v závere už nehovorí o anexii, ale o „jednostrannej zmene hraníc“.  

Neviem, do akej miery je v práve oprávnené hovoriť o menšej alebo väčšej protiprávnosti, teda o menšom alebo väčšom porušení zákona, ale z čisto logického hľadiska to nie je prijateľné. Ak nejaký objekt nemá všetky vlastnosti vymedzené jeho pojmom, tak nemôže spadať do rozsahu daného pojmu. Ak napríklad ruža nemá vlastnosť červenej, tak nemôže spadať pod pojem červenej ruže, ergo nie je červenou ružou. Rovnako ak krymský prípad nespĺňa podmienku, že pripojenie sa udialo proti vôli obyvateľstva, tak nemôže ísť o nejakú „menšiu“ alebo „väčšiu“ anexiu, proste to nie je anexia.

Pozrime sa však bližšie na prvú podmienku anexie, ktorou je jednostranné pripojenie územia bez súhlasu jeho pôvodného suveréna. Sám Fábry sa v súvislosti s touto podmienkou pýta,  „... prečo má Krym rešpektovať ustanovenie ústavy o územnej celistvosti, keď pučisti nerešpektovali toľko iných ústavných noriem.“ Inak povedané, prečo by mal Krym žiadať súhlas ukrajinského parlamentu pre svoje rozhodnutie, keď samotný parlament pri odvolávaní prezidenta Janukovyča ako pri aj následných zmenách ústavného súdu odmietol rešpektovať nariadenia ústavy, a tým sa poslanci zmenili na „pučistov“, realizujúcich protiústavný prevrat.

Ak by Fábry uvedený moment vyhodnotil v jeho celom rozsahu a dosahu, tak sa domnievam, že by nemohol ostať stáť na stanovisku, že Krym bol anektovaný rovnako ako Jeruzalem, len menej protiprávne. 

Vráťme sa teda opätovne k momentu v histórii Ukrajiny, momentu, ktorý sa stal osudným pre štát Ukrajinu, a ktorý pre mocenskú zaslepenosť jej hlavných protagonistov, povzbudzovaných falošnými sľubmi západných demokracií, ju temer s nevyhnutnou logikou ženie nie k budovaniu demokratickej spoločnosti, ale k čoraz hlbšiemu rozkladu pôvodného ukrajinského štátu.[1]

Osudový moment, ktorý dodnes podstatným spôsobom determinuje pohyb Ukrajiny, spočíva práve v tom, že poslanci ukrajinského parlamentu 22. februára 2014 odvolali prezidenta Janukovyča spôsobom, ktorý bol v rozpore s ústavou a ako „čerešnička na torte“ pôsobí fakt, že pri záverečnom hlasovaní im do platného počtu chýbalo desať hlasov. Nie nadarmo aj G. Friedman, riaditeľ agentúry Stratfort, nazval daný prechod moci „skutočne najzjavnejším prevratom v histórii“.

Uvedený moment, videný nie z opisného, empirického pohľadu, ale z hľadiska jeho vnútornej podstaty a dynamiky, ukazuje, že poslanci pri odvolávaní Janukovyča ako aj zmenách ústavného súdu nadradili svoju aktuálnu vôľu nad všeobecne platnú vôľu stelesnenú v ústave. Pri tomto akte poslanci nerešpektovali ani svoj poslanecký sľub a ani príkaz ústavy, že ako poslanci môžu konať len v rámci ústavy a platných zákonov. Teda ich konanie bolo prejavom ich svojvôle, ktorú nadradili nad poslaneckú vernosť ústave.

Z logiky prvého protiústavného kroku, odvolania prezidenta Janukovyča, nutne vyplynuli ďalšie protiústavné kroky. Voľba zastupujúceho prezidenta Turčynova, ako aj odvolanie tretiny ústavných sudcov nebolo návratom k zákonnosti, nebolo návratom k vláde zákona, ale skôr otvorením brány k všeobecnej vláde svojvôle. Obdobne aj proces zostavovania novej vlády, keď členov vlády „odsúhlasoval“ Majdan, bol tiež protiústavný, pretože Majdan nebol oprávneným reprezentantom občanov Ukrajiny, čo sa následne prejavilo v odpore, ktorý sa proti novej moci sformoval. Uvedené protiústavné kroky parlamentu nemohli mať za dôsledok nič iné, len to, že prostredníctvom neústavne zvolených predstaviteľov a ich politických aktivít a rozhodnutí sa nezákonnosť šírila do celého štátu a stávala sa všeobecným javom.

Z prvého protiústavného rozhodnutia so „železnou“ nutnosťou vyplynuli ďalšie a ďalšie protiústavné nariadenia, tak že nakoniec platnosť ústavy bola popretá nie je len v jednotlivom prípade, v prípade odvolania prezidenta, ale všeobecne a na jej miesto opätovne so „železnou“ nevyhnutnosťou nastupuje vláda svojvôle, pretože tam, kde neplatí ústava, nutne nastupuje vláda svojvôle.

Ak je však v nejakom štáte vláda zákona, vláda ústavy nahradená svojvôľou poslancov, ktorí mali ústavu rešpektovať a realizovať, tak vzniká otázka, čo sa tu deje so samotným štátom? Domnievam sa, že dnes sa už aj žiaci na školách učia, že ústava, napriek tomu, že je to len všeobecne platná „idea“, alebo práve preto, je živou dušou štátu. Len na základe ústavy, obyvateľstvo žijúce na nejakom území nadobúda formu občanov štátu a územie, na ktorom žijú, sa stáva štátnym územím. Ústava je tiež základom celej mocensko-politickej ako aj ekonomickej štruktúry štátu, je základom platných zákonov v štáte a rovnako je aj základom stability daného štátu. Ukrajinskí poslanci tým, že vo svojom konaní nadradili svoju vôľu nad ústavu, nad „dušu“ štátu, nutne premenili ústavu na „mŕtvu“ dušu štátu, ale tým súčasne premenili pôvodný štát Ukrajinu na priestor, kde prestal vládnuť všeobecne uznaný spoločný zákon a na jeho miesto nevyhnutne nastúpil boj medzi tými, ktorí s daným krokom nesúhlasili a tými, ktorí za výdatnej pomoci USA a EÚ s daným krokom súhlasili. Doterajší výsledok daného kroku je známy, pripojenie sa Krymu k Ruskej federácii, vojna na Donbase a politicko-ekonomický a sociálny úpadok novej Ukrajiny.

Nová Ukrajina je mocensko-politický útvar, ideologicky ovládaný predovšetkým nenávisťou k Rusku vyvierajúcou z banderovskej tradície a ekonomicky ovládaný rôznymi skupinami oligarchov, útvar, ktorý dodnes nemá svoju vlastnú ústavu. Nemá vlastnú ústavu, ktorá by rešpektovala zmenené reálie nového politického útvaru. Za svoju ústavu stále vyhlasuje ústavu, ktorú jej politickí predstavitelia sami poslali na „smetisko“ dejín a ktorá nezodpovedá realite nového štátneho útvaru. Tento reálne jestvujúci rozpor medzi ústavou, ktorá by mala byť základným zákonom štátu a odlišnou realitou daného štátu, na ktorú danú ústavu nie je možné uplatniť, nie je politickými silami riešený, ale skôr zámerne udržiavaný. Udržiavanie daného rozporu však ženie existujúci politický útvar do neustáleho vnútorného napätia, nestability, ekonomického a sociálneho úpadku a vojny proti tým oblastiam, ktoré už nie sú súčasťou nového politického útvaru ako aj proti Ruskej federácii, ktorá je považovaná za hlavného vinníka ukrajinskej tragédie.  

Politické sily na čele s prezidentom Porošenkom a predsedom parlamentu, A. Parubyjom, bývalým veliteľom ozbrojených skupín banderovcov na Majdane, tento vnútorný rozpor štátu objektívne nemôžu vyriešiť. Nemôžu vytvoriť novú ústavu, ktorá by zodpovedala novému štátu, lebo tým by len priznali, že neústavné odvolanie Janukovyča nebolo prvým krokom k novej demokratickej Ukrajine, ale prvým krokom jej zániku. Dnešné vládnuce politické sily na novej Ukrajine stále žijú v ilúzii pôvodnej Ukrajiny, ktorú však nie je možné obnoviť, a preto ich vízie vedú skôr k záhube Ukrajiny, ako k pozitívnemu pokroku vpred. Kto sa o danú problematiku zaujíma hlbšie, vie, že to, čo sa dnes nazýva Ukrajina, je všeobecne upadajúci útvar, ktorý postupne smeruje k čoraz hlbšiemu rozkladu a nechýbajú ani významné signály o jej postupnom delení medzi okolité štáty.

Z Fábryho definície anexie sa na Krym nevzťahuje nie len podmienka, že ide o akciu realizovanú proti vôli obyvateľstva, ale ani prvá podmienka, teda podmienka súhlasu pôvodného suveréna. V prípade Ukrajiny to boli samotní ukrajinskí poslanci, hnaní „revolučnými“ silami Majdanu, ktorí zlikvidovali pôvodný štát Ukrajina, pôvodného suveréna nad Krymom tým, že zlikvidovali platnosť jeho ústavy a následne všetky územia vymedzené pôvodnou ústavou sa ocitli bez oprávneného, pôvodného „suveréna“, lebo tento v návale „revolučnosti“ protiruských a proeurópskych síl zomrel. A preto, aj keby Ruská federácia obsadila Krym vojensky, nemohlo by ísť o žiadnu anexiu, lebo štát Ukrajina, ktorého bol Krym súčasťou, prestal „dýchať“ alebo existovať 22. februára 2014.

V dôsledku protiústavných krokov ukrajinského parlamentu došlo jednoducho k situácii, ktorú novovekí filozofi označovali ako tzv. prirodzený stav života človeka. Je to stav, v ktorom neexistuje žiadny spoločný zákon a teda ani žiadna spoločná moc. Jedinou povinnosťou tých, ktorí sa v takýchto podmienkach ocitli, je nájsť spôsob, ako si uchovať svoj život. Krym celkom oprávnene našiel riešenie v pripojení k Ruskej federácii. Oblasť Donbasu už nemala také šťastie, ale aj v tomto prípade nie je pravdepodobné, že by sa Donecká a Luhanská republika vrátili pod „ochranu“ dnešnej Ukrajiny, ktorá je verným „nasledovníkom“ svojho protiústavného zrodu.

 


[1] K danej téme som sa na stránkach SLOVA už viackrát vyjadril. Relatívne komplexný pohľad na danú problematiku som uverejnil v príspevku „Platí novela Trestného zákona aj na slovenských bojovníkov pôsobiacich na strane Donbasu?“ (11. januára 2016)

Priemer: 4.6 (34 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama