Americká prehra v Afganistane a deň potom...

Počet zobrazení: 2360

Na prvý pohľad sa tomu ani nedá uveriť. Bidenova vláda dôrazne upozorňuje afganskú vládu /hádam je bábková?/, že by sa mala čo najskôr, a to v dobrom, pokonať s Talibanom, lebo americká US Army mieni z  Afganistanu naozaj odísť. A to môže znieť ako „darček“ od nového amerického prezidenta, rovno k prvému máju tohto roka!

Teda už o pár týždňov.

Nový americký minister zahraničia Tony Blinken to žiada priamo v liste afganskému prezidentovi Ašrafovi Ghanímu a dosť tvrdými slovami. Vyzval ho na urýchlenie úsilia na uzavretie mieru s Talibanom, a doslova píše: „Obávame sa, že bezpečnostná situácia sa zhorší a Taliban môže rýchlo zabrať nové oblasti.“

Nuž ktovie, či sa dá také niečo do prvého mája stihnúť.

Jeden by mal Američanov už aj ľutovať.

Veď v rozľahlej krajine pod Hindukúšom „makajú“ na mieri, už ťažko povedať, či aj na šírení americkej demokracie, rovno dvadsať rokov! V októbri tohto roku uplynie presne tento neuveriteľný dátum, keď krátko po útokoch skupiny islamských teroristov na newyorské dvojičky a Pentagón vtedajší prezident George Bush junior zaútočil na Afganistan. Je dobre si pripomenúť, že v tom čase, ako sa udalosti podávali, išlo viac či menej o istú záležitosť: v Afganistane , v ktorom už vládol Taliban po páde Nadžibuláhovho režimu podporovaného Moskvou a teda aj sovietskou armádou, fungoval taký Usáma bin Ládin so svojou organizáciou al-Káida /Základňa/. Po útokoch unesenými lietadlami na Ameriku, k čomu sa bin Ládin aj prihlásil, zaútočili Američania na Kábul a vo veľmi rýchlom slede odstavili Taliban od moci a výcvikové strediská teroristov zlikvidovali. V tamtých pomeroch, keď Amerika nechápala, čo sa vôbec stalo, prečo sa ktosi vôbec odvážil ich krajinu napadnúť, a to nevšedným spôsobom, to všetko vyrážalo dych. Napríklad aj vtedajší šéfredaktor francúzskeho denníka Le Monde napísal úvodník s povestným titulom: „Všetci sme Američanmi.“ Vyjadroval tým nielen zdesenie nad útokom, ale najmä minimálne európsku a zvlášť psychologickú podporu Amerike. A tak mohutný vojenský útok na Kábul sa dal ospravedlniť a bolo zrejmé, že Američania nielen Taliban od moci odstrihnú a spolu s ním aj výcvikové tábory al-Káidy, ale sa pokúsia vybudovať v Afganistane aj novú spoločnosť... Viem, je to prisilné slovo, ale v tých samotných začiatkoch to tak vyzeralo a dalo sa to aj tak chápať. Ibaže vojenský útok, potom odstránenie Talibanu vrátane úteku samotného vodcu a vládcu krajiny, povestného Omara Muhammada – ten ušiel do Kandaháru na juhovýchode štátu – sa postupne zmenil na klasickú okupáciu. Podľa Američanov to vraj inak ani nešlo. A George Bush junior posilnený týmto úspechom o dva roky neskôr poslúchol radu vplyvnej skupiny povestných neocons-neokonzervetívcov a vydal pokyn aj na vojenský zásah proti Iraku. Vtedy známy a vplyvný viceprezident Dick Cheney presadzoval ideu, že za útokom na New York a Pentagón vo Washingtone nebol iba Usáma bin Ládin, ktorému Taliban umožnil založiť základe na území Afganistanu, ale aj iracký prezident Saddám Husajn. A tak Amerika – už po koľký raz v dejinách – sa dopustila rovnakej chyby. Začala viesť dve vojny naraz a ešte ani to nebolo všetko. Postupne prišiel George Bush junior so zvlášť hlúpou koncepciou o tzv. regime change, zmene režimu či o rozšírení demokracie do širšej oblasti Blízkeho a Stredného východu .A tak na sledovala Sýria, Líbya a neprestáva ani chuť na Irán...

Bush tak položil základy súčasnej tragédie.

navrat_z_afganistanu_august_2020.jpg
Návrat časti amerických vojakov z Afganistanu, august  2020. Foto: Flickr

Amerika, všade kam vpadla, prehrala a Afganistan je v týchto dňoch toho najjasnejším príkladom, či skôr prípadom. Budem narábať len s publikovanými faktami, čo môže, ale aj nemusí byť nielen presné, ale môže, ale aj nemusí zodpovedať skutočnej a nielen naservírovanej pravde: v priebehu tých dvadsiatich rokov budovania „demokratickej“ spoločnosti v Afganistane tam prišlo o život stotisíc ľudí!!!

V tom čísle majú byť zarátané všetky obete dohromady, tak Afgancov či Američanov. Je zrejmé, že počet mŕtvych Afgancov ďaleko prevyšuje americké či „natovské straty“, lebo k Američanom sa k pacifikácii krajiny pridali aj viaceré členské štáty Severoatlantického paktu /vrátane Slovenska/. Ale, a to je dosť, či možno oveľa viac dôležité, než to čo som napísal pred chvíľou. Amerika však zo svojej tvrdo kapitalistickej podstaty zvykne všetko preratúvať najmä vo finančných stratách či nálezoch. A tak sa odhaduje, že USA v priebehu dvadsiatich rokov investovali do skrotenia Afganistanu, a zasa odhadom, okolo jedného bilióna dolárov /aby nedošlo nebodaj k tlačovej chybe, tak radšej takto: ide o tisíc miliárd dolárov/! No a výsledok je ten, že Amerika v podstate necháva krajinu svojmu osudu a mieni do prvého mája stiahnuť aj ostávajúcich dvetisícpäťsto vojakov US Army, čo je už, pravda, iba zlomok bývalej sily v počte stotisíc vojakov. No a ak to Američania urobia, tak je zrejmé, že Afganistan bude musieť opustiť aj ostávajúcich desaťtisíc vojakov iných členských štátov NATO!

Ak by sme si mysleli, že Tony Blinken napísal ten spomínaný list afganskému prezidentovi len tak, či akoby na začiatok svojho ministerského úradovania v novej Bidenovej administratíve, stratili by sme sa v súvislostiach. Stala sa totiž naoko nevídaná vec: pred rokom vtedajší Trumpov minister zahraničia, známy Mike Pompeo, podpísal s predstaviteľmi hnutia Taliban v katarskej Dohe mierovú dohodu... Či sa tento výraz niekomu páči alebo nie, ale ide o fakt. Áno, Amerika si uvedomila, že už nevládze, že už nemá viacej ani vojenskej sily a ani ďalšie miliardy dolárov na „budovanie“ novej spoločnosti pod Hindukúšom. Taliban v priebehu dvadsiatich rokovo nielenže zosilnel /prostriedky na svoje fungovanie a na neustále zvyšovanie vojenskej sily získava najmä z pestovania ópia a maku na výrobu heroínu, ktorým zásobuje časť svetového dopytu, najmä v britskom kráľovstve... A čo je oveľa viac rukolapnejšie: počas rokov dokázal zabrať až 60 percent územia veľkej krajiny a v súčasnosti kontroluje väčšinu prístupových ciest do Kábulu prakticky zo všetkých zemepisných smerov! /Ale pozor: v krajine operuje aj al-Káida a aj bunky organizácie Islamského štátu a afganský Taliban má napojenie aj na Taliban v susednom Pakistane/.

Pravdaže, možno spomenúť známe propagandistické heslo Georgea Busha juniora, ale aj Baracka Obamu, no nie Donalda Trumpa, že s teroristami sa nevyjednáva, nerokuje, teda, že sa iba bojuje. Obamovi sa v špeciálnej operácii podarilo zlikvidovať obávaného Usámu bin Ládina – inak na pripomenutie, bývalého agenta CIA, ktorého špionážna agentúra vycvičila v pakistanskom Pešávare a používali ho na boj proti sovietskej okupácii krajiny/. Ale tá vecička siaha ešte oveľa ďalej: predsa taký prezident ako Ronald Reagan prijal kedysi dosť dávno rovno v Bielom dome skupinu vodcov vtedajšieho Talibanu a prirovnal ich k americkým otcom zakladateľom, teda k takým esám, ako Adams, Madison, Hamilton Franklin či samotný Washington... Nuž, neviem, či si to terajší mladší vodcovia Talibanu, medzi ktorých patrí aj syn už nebohého Omara Muhammada, nevzali naozaj k srdcu a krajina sa môže znovu ocitnúť pod ich vládou a pravdaže islamskou.

Ak Tony Blinken súri terajšieho prezidenta Ghaního /s bývalým prezidentom, charizmatickým Hamidom Karzajom, vychádzali Amíci oveľa lepšie/, aby sa po dobrom pokonal s Talibanom, nesie táto požiadavka v sebe logiku. Američania totiž afganskú vládu predbehli, pretože podpísali mierovú dohodu s Talibanom ako prví. /Aj na základe tejto dohody afganská vláda prepustila z väzenia niekoľko desiatok členov Talibanu/. Teraz žiada Joe Biden v zastúpení Tonym Blinkenom to isté. Podpísať mierovú dohodu s Talibanom a tým umožniť tomuto hnutiu účasť na riadení štátu!

A to je už silná, ba najsilnejšia káva.

Ašraf Ghaní sa však obáva, že ak sa tak stane, on ako prezident čoskoro v štáte skončí a vládu nad krajinou prevezme skôr či neskôr po dvadsiatich rokoch znovu Taliban. Aj keď možno už o niečo umiernenejší, napr. je možné, že aspoň v Kábule nebudú rušiť školy, v ktorých sa učia ženy a že zostanú pre ne aké-také práva... No prečítal som si v tejto súvislosti vyjadrenie Mahsúda Andarábího. To je súčasný afgansky minister vnútra. Na prvý pohľad /jeho fotku si možno pozrieť na internete/ vyzerá sympaticky, je to taký klasicky pohľadný Afganec, akých sme ako novinári kedysi dávno stretávali na uliciach Kábulu, ale aj v Mazare Šarífe na severe štátu /tam je povestná modrá mešita/, no neviem, neviem. Páči sa mi, že sa nebojí, aspoň slovne, aj keď budova jeho úradu je obohnaná nielen múrmi, ale aj ostnatými zátarasami a stráži ju niekoľko desiatok vojakov. A z tejto budovy hovorí, že ak aj Američania odídu, afganská armáda bude schopná udržať pozície, ktorá drží teraz. Ide najmä o ochranu a aj o samotnú obranu Kábulu, aj keď vieme, že práve v podobných situáciách, keď pred dverami či za dverami číha ktosi, kto vás chce pripraviť o moc, je potrebné dobyť či obsadiť práve hlavné mesto.

No a toho sa Američania obávajú.

Vychádza sa z toho, že ak sa do prvého mája nepodarí uzavrieť mier medzi Ghaního vládou a hnutím Taliban, môže dôjsť k ďalšej tragédii možno nepredstaviteľných rozmerov. Americký komentátor Pat Buchanan, ktorý sa kedysi dvakrát uchádzal o post prezidenta a je už dosť starý na to, aby si pamätal americké, takpovediac zahraničnopolitické, dejiny, sa dokonca obáva, že Kábul sa môže stať novým Saigonom. V roku 1975, keď vojaci severného Vietnamu oslobodzovali hlavné mesto južného Vietnamu, tamojší skorumpovaný režim držali pri moci už len americké vojská, nastal nebývalý chaos. Heslom sa stala veta, zachráň sa kto môžeš: tisíce Juhovietnamcov, ktorí spolupracovali s tamojším režimom a teda slúžili aj Američanom, sa snažili akýmkoľvek spôsobom dostať z mesta. Mnohí po rieke Mekong a na more, alebo tí hodnostne dôležitejší vrtuľníkmi na letisko a odtiaľ rýchlo preč a, pravdaže, najmä do Ameriky. Jestvuje povestný záber, ako sa skupina Juhovietnamcov snaží dostať do posledného vrtuľníka, ktorý pristáva na vyššej budove, ale stroj ešte neštartuje, lebo posádka čaká na veľmi dôležitú osobu: na amerického veľvyslanca. A ten rýchlo, skoro za jazdy, vyskakuje z auta a v ruke s americkou vlajkou, ktorú rýchlo roluje a nastupuje celý zničený do stroja a letí preč, z krajiny, v ktorej jeho príslušníci vyrobili krvavý masaker.

Američania, ako je známe, vo Vietname prehrali a Vietnam je dnes zjednotenou krajinou a veľmi úspešnou, a aj keď sa na ťažké rany z americkej agresie zabudnúť nedá, v poslednom čase sa vzájomné vzťahy medzi USA a Vietnamskou socialistickou republikou ako tak zlepšili. Takže, ten ideologicky konzervatívny, ale občas aj realisticky mysliaci komentátor Buchanan píše, že to, čo sa stalo Juhovietnamcom a Američanom v Saigone, sa môže prihodiť aj Afgancom, ktorí s Američanmi spolupracovali. Taká možnosť jestvuje a aj preto Tony Blinken tlačí prezidenta Ašrafa Ghaního na uzavretie mierovej dohody s Talibanom. Aby k dohode došlo, má napomôcť aj chystané rokovanie v Turecku a dokonca Američania organizujú aj medzinárodnú konferenciu. /Predsa potrebujú nejako zamaskovať prehru v najdlhšej vojne svojej histórie, a teda „prchnúť“ so cťou.../

A na konferenciu nezabudli pozvať aj Rusko /teraz ho, a špeciálne v tomto prípade zvlášť, potrebujú/. Afganistan by sa tak po dlhých desaťročiach mohol stať postupne krajinou, kde by sa dalo ako tak žiť. Lebo – a zasa si pomôžem akousi štatistkou. Z tridsaťsedem miliónov obyvateľov krajiny žije vyše 70 percent v chudobe či presnejšie, aby sme tomu rozumeli, z  necelých dvoch dolárov na deň... A ak pridáme, že vyše 30 percent obyvateľov je nezamestnaných, to je už iba zrejmé konštatovanie. Ale pritom biznis s ópiom kvitne najviac a najrýchlejšie: odhaduje sa, že ročne sa ho v krajine vyprodukuje až 4 000 ton! A to takmer všetko ide, pravdaže, na vývoz.

Ten spomínaný minister vnútra, ktorý je na prvý pohľad odvážnym mužom, ale pre istotu úraduje takmer ako v bunkri, hovorí, že síce jeho armáda dokáže ubrániť terajšie pozície /pritom priemerne denne podniká Taliban sto útokov a teraz sa chystá takpovediac na tradičnú jarnú ofenzívu len čo zíde posledný sneh z horstva Hindukúš /, ale že predsa len bez akej-takej americkej vojenskej pomoci, podpory, to zrejme nepôjde ani vtedy ak sa podpíše dohoda s Talibanom, ale zázrak aj tak očakávať nemožno.

No Amerika si bude môcť do svojich dejín zapísať zasa jednu veľkú vojenskú prehru!!! Lenže vo vzduchu predsa len visí zásadná otázka: dokáže sa zo svojich výbojov a následných prehier vôbec poučiť? Lebo ,ako si pamätáme, Joe Biden ešte krátko pred prebraním úradu vyhlásil, že Amerika je späť a že je pripravená znovu viesť svet...

Ako a kam, to nedopovedal. Len treba dúfať, že po zaočkovaní väčšiny Američanov proti covidu nepoužije staré metódy a nevrhne sa do nových vojenských dobrodružstiev...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984