Reklama
Reklama

Alojz Lorenc o príčinách zániku reálneho socializmu

Počet zobrazení: 5396

V roku 1992 v knihe „Ministerstvo strachu?“ som napísal, že sme asi jedinou krajinou na svete, kde hľadajú vinníkov víťazného prevratu. Nepripojím sa k hľadaniu vinníkov ani hrdinov tej významnej udalosti, ale vo svojej úvahe sa chcem venovať jej príčinám a očakávaniam s odstupom tridsiatich rokov. Povedal to Alojz  Lorenc na poslednom vlaňajšom rokovaní Hospodárskeho klubu.
 

Bod 1
 

Nemyslím si, že v roku 1989 bola väčšina občanov proti princípu „Každý podľa schopností, každému podľa zásluh“. Teda proti esenciálnej podstate socializmu. Iný bol, pravda, vzťah občanov k režimu. K byrokratickému socializmu, ktorý v druhej polovici minulého storočia už nezodpovedal potrebám rozvoja spoločnosti. K návratu do toho obdobia si pripomínam diskusiu v kruhu blízkych spolupracovníkov. V lete roku 1989. Mám z nej krátke poznámky. Uvažovali sme vtedy o troch variantoch možného vývoja. Prvým variantom bolo ďalšie vyostrovanie medzinárodnej situácie. V Európe proti sebe stáli jadrové rakety Pershing a SS 20, USA pracovali na projekte hviezdnych vojen (SDI). Vnútropolitickým dôsledkom by bolo upevnenie direktívneho politického režimu. Taký scenár sme z hľadiska  ďalšieho rozvoja spoločnosti považovali za pesimistický. Nemal ale zanedbateľnú pravdepodobnosť.

Druhým variantom bol scenár politického nezvládnutia reforiem uskutočňovaných v línii Gorbačovovej „perestrojky“. Pri uvážení vývoja situácie v Poľsku a v Maďarsku sme vtedy taký variant videli ako pravdepodobný, s pomerne vysokými rizikami. Tretím variantom, bola predstava zvládnutia ekonomickej aj politickej reformy. V čase našej diskusie považovanej za veľmi naliehavú. Scenár predpokladal demokratizáciu spoločnosti s cieľom novej motivácie ľudí. Zlepšenie medzinárodnej spolupráce na základe záverov KEBS, posilnenie mieru v Európe a vo svete. Za hlavnú príležitosť takého scenára sme optimisticky predpokladali silu potenciálu socialistického ideálu. Za hlavnú slabinu scenára sme považovali politické limity v daných podmienkach ten potenciál využiť.
 

Bod 2
 

O čo najmä v scenári tri šlo. Nevyhnutnou bola istá decentralizácia hospodárskeho riadenia. Prekonanie rovnostárskeho chápania rovnosti. Vedenie KSČ chápalo potrebu ekonomickej reformy, malo však obavy práve z jej politických dôsledkov. Tak sa v tom čase už naliehavé rozhodnutia vliekli príliš pomaly. Nech to znie akokoľvek paradoxne, myslím si, že ľudí frustroval práve odklon od socialistických princípov. Jednak spôsob odmeňovania nemotivoval ľudí, ale tiež nie každý mohol pracovať podľa schopností. Existovali teda limity – systémové a aj personálne, najmä vo vzťahu k bývalým členom strany, vylúčeným po roku 1968. V tejto súvislosti boli znepokojujúce čísla z výskumu Prognostického ústavu ČSAV o názoroch ľudí na možnosti sebarealizácie, ktoré im socialistické zriadenie poskytuje. Možnosť uplatnenia svojich schopností ako obmedzenú alebo skoro žiadnu videlo okolo 68 percent respondentov. To bol vážny signál.

ministerstvo-strachu.jpgAlojz Lorenc: Ministerstvo strachu?
Tatrapress, 1992, 2017 strán.


Chýbal vecný dialóg. Aj o treťom koši záverov KEBS, teda o ľudských právach a slobodách. O problémoch ekológie, či informatizácie. O reálnych možnostiach tempa riešení, spravidla spojených so zmenou legislatívy, v niektorých prípadoch aj s vytvorením technických predpokladov. A čas sa strácal. Vieme, že v rovine praktickej miera naplnenia ľudských práv nikdy nebola nezávislá na možnostiach ekonomických zdrojov. Ale aj na faktoroch ovplyvňujúcich medzinárodnú a vnútornú politiku. O tom všetkom bolo však potrebné viesť dialóg.

Kľúčovou otázkou bolo prehodnotenie vzťahu k udalostiam roku 1968. Establishment takýmto krokom mohol získať podstatnú časť hybných síl prejavujúceho sa spoločenského pohybu, ktorý vyústil do novembra 1989. Veď ak uvážime postihnuté rodiny, išlo o viac ako pol milióna ľudí. Lenže viacerí politici boli natoľko spojení s obdobím rokov 1968-69, že nemohli stáť na čele takého prehodnotenia. Táto významná skupina občanov teda zostala minimálne vo vnútornej opozícii. Vznik a pretrvávanie byrokratického socializmu malo svoje príčiny. A nutnou podmienkou úspechu reforiem bola zmena tých príčin.
 

Bod 3
 

Sovietski predstavitelia o zmene svojej veľmocenskej politiky po nástupe M .S. Gorbačova dosť otvorene hovorili. Z druhej strany stola ale ešte aj po rokovaniach na Malte začiatkom decembra 1989 zaznievali opatrnejšie vyjadrenia. Bolo poukazované, že bipolárny systém bol 40 rokov zárukou mieru, že zánik aliancií by mohol viesť k anarchii. Myslím si, že za predpokladu zachovania geopolitického postavenia ZSSR bolo možné uvažovať o efektívnej reforme Sovietskeho zväzu a jeho spojencov ako celku. Príkladom reforiem v autoritatívnom systéme je najmä dnešný rozvoj Číny. Ale istým príkladom je aj reforma pomerov Vietnamskej socialistickej republiky či Kubánskej republiky. Globálny konflikt v osemdesiatych rokoch bol konfliktom hodnotovým, ale najmä konfliktom geopolitických záujmov. Ak za cieľ zmien systému nerozumieme len jeho prežitie, ale prispôsobenie potrebám civilizačného rozvoja, tak musíme okrem ekonomiky hovoriť najmä o takých kategóriách, ako sú mier, rovnosť, spravodlivosť, solidarita, humanizmus a sebarealizácia človeka. A z tohto pohľadu treba priznať, že Gorbačovova „perestrojka“ bola krokom správnym smerom. Hoci jej implementácia skončila žalostne. K výroku o priorite geopolitických záujmov je viacero argumentov. Z doby studenej vojny tomu napovedá vzťah USA k režimom diktátorov Pinocheta, Franka, Salazara a iných, s ktorými predsa mali zásadný hodnotový konflikt, ale vo vyššom politickom záujme ho tolerovali.

K aktuálnym dôkazom konfliktu hodnôt a geopolitiky patrí dnešný vzťah USA k Saudskej Arábii, ale napokon aj k Rusku, ktoré už dávno nie je socialistické. V osemdesiatych rokoch medzi veľmocami narastala nedôvera. Hrozila nová vojensko-strategická nerovnováha. Existovala vzájomná obava z neočakávaného raketojadrového napadnutia (VRJAN). O zahraničných aktivitách k destabilizácii režimu nie je treba pochybovať. Informačná vojna, či psychologická diverzia sa nezačali až v 21. storočí.

Významnú úlohu podpory opozičných prúdov zohrala napr. National Endowment for Democracy, založená v roku 1983 z iniciatívy prezidenta Ronalda Reagana. V roku 1986 v zahraničí vzniklo „Československé dokumentačné stredisko“. Financovala ho CIA. Nespomínam to ani náhodou ako nostalgickú výčitku.
 

Bod 4
 

Také boli prostriedky studenej vojny, taká je politika záujmov. Faktom ale je, že uvedené skutočnosti negatívne ovplyvnili vzťah establishmentu k procesu politických reforiem a rovnako tak ku kvalifikovaniu niektorých foriem ich presadzovania našimi občanmi. Najpodstatnejším však bolo, že koncom 80-tych rokov Sovietsky zväz stratil záujem brániť svoj geopolitický záujem v strednej Európe. Paradoxne to, čo sami roky v strednej Európe mocensky tvrdo udržiavali, sa naraz stalo politickou príťažou.

Politický potenciál KSČ bol v rokoch 1986 – 1988 premrhaný. Od leta 1989 v Prahe šlo už len o spôsob uskutočnenia zmeny. Za roky byrokratického socializmu sme boli naučení, že každá zmena musí prísť od vedenia KSČ. Nepresvedčivý postup našej „perestrojky“ však viedol k strate dôvery, že vedenie komunistickej strany chce a že dokáže naplniť očakávania o reforme.

Z prieskumov verejnej mienky v roku 1986 vyplýva, že o socialistickej ceste bolo presvedčených cca 75% občanov. Ešte po 17. novembri 1989 stále socialistickú cestu podporovalo asi 40 – 45 % občanov a o akúsi strednú cestu obdobnú škandinávskym krajinám približne 50%.

Kapitalistickú spoločnosť si vybralo vtedy cca 5% občanov. Nepreceňujem tieto čísla, ale myslím si, že kvalitatívne vypovedajú práve o reformných predstavách ľudí v tom čase. Objektívne musím povedať, že na vysokých politických a exekutívnych postoch som stretol veľa kompetentných a schopných ľudí. Nie málo z nich boli reformne naladení. Členovia predsedníctva ÚV KSČ však patrili k ľuďom, ktorých životné postoje zásadne ovplyvnil rok 1968. Na neistotu ich rozhodovania navyše pôsobil fakt, že aj v horných poschodiach politiky Sovietskeho zväzu a v jeho mocenských orgánoch nie všetci podporovali „perestrojku“. Ľudia v našej exekutíve v zásade nemali iné očakávania ako väčšina občanov. Možno ešte viac videli naliehavosť riešení v oblasti ekonomiky, kultúry, vedy, či v iných rezortoch. V priebehu rokov 1986 – 1989 narastala ich frustrácia a klesala autorita vedenia strany. Týkalo sa to aj federálneho ministerstva vnútra. O nevyhnutnosti reformy pochyboval málokto.
 

Bod 5
 

Vývoj v rokoch 1986 –1989 je možné charakterizovať v troch etapách. Najskôr predstava o reforme, ktorej hegemónom bude KSČ. Potom zmena, na ktorej sa KSČ bude ako významný politický subjekt podieľať (poľský príklad okrúhleho stola). Napokon v danej geopolitickej situácii sa v Prahe na jeseň roku 1989 už rozhodovalo skutočne iba o tom, ako narastajúce spoločenské napätie vyústi. Či k zmene dôjde krátkym prechodom cez dočasnú vládu reformných komunistov, alebo priamym odovzdaním moci novej opozícii. Či sa to uskutoční politickou cestou, alebo násilne. Ale predlžovanie agónie sa muselo skončiť čo najskôr.

Politika je umenie možného. Štátna moc si uvedomovala, že zmena je  neudržateľná,  zastaviť ju bolo možné iba silou. V danej situácii však iba dočasne a s rizikom ťažkých dôsledkov. Formujúca opozícia si zasa uvedomovala svoje politické limity a aj schopnosti prevziať exekutívnu moc. Politické riešenie bez násilia bolo aj v záujme politiky Sovietskeho zväzu. Tieto silové vektory napokon rozhodli o výsledku, ako ho poznáme.

Kk.lovasa.lorenz.je_statny_prevrat.jpgarol Lovaš, Alojz Lorenc: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem...
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 176 strán.

Už sme spomenuli, že geopolitický faktor zmien v strednej Európe považujeme za určujúci. To však neznamená, že by masový prejav občianskeho odporu, mladej generácie či aktivity vznikajúcej opozície, disidentov, pragmatikov z oficiálnych štruktúr, nemali svoj význam. Isteže mali a významný. Určite nechcem vo svojej úvahe spochybňovať zásluhy, ku ktorým sa niektorí hlásia. Faktom je, že viacerí riskovali, že v zárodku bude činnosť vznikajúceho Občianskeho fóra či Verejnosti proti násiliu mocensky zastavená. Nevedeli, že už 18. novembra som prikázal štátnej bezpečnosti do udalostí mocensky nevstupovať a vykonávať len spravodajské činnosti. Tiež je faktom, že návrh na odstránenie zátarás na hranici s Rakúskom som predložil ešte prvej vláde premiéra Adamca.

Návrh bol vládou prijatý. Keď sa udalosti koncom novembra vyvinuli do masových rozmerov, vývoj mohla zastaviť už len armáda. Naša, alebo vojská ZSSR rozmiestnené na našom území. Existujú informácie o signáloch, ktoré garantovali, že Sovietsky zväz ani naša armáda do vývoja nezasiahnu. Tieto signalizované postoje však neboli bianco zmenkou. Boli podmienené politickým ,a nie násilným riešením krízy. Tak to bolo aj s postojom našej Bezpečnosti. Politické vedenie, vláda aj vedenie vznikajúcej opozície mali preto veľkú zodpovednosť. A podľa mňa sa jej zhostili veľmi dobre.
 

Bod 6
 

Je skoro pravidlom, že revolučné pohyby začínajú idealisti a postupne sa k moci dostávajú pragmatici. Začínajú sa pod humanistickými heslami a končia bojom o ekonomickú moc. Spoločenské hodnoty sú kategóriou humanistickou a politika, ako vieme, je koncentrovanou ekonomikou. Tak celkom zákonite s postupným preberaním moci sa revoluční idealisti sami zapoja do zmeny vlastníckych vzťahov, alebo sú vystriedaní nastupujúcimi pragmatickými technokratmi.

Nový režim ich potreboval jednak pre správu štátu a jednak ako sociálnu základňu. A z tieňa „pravdy a lásky“ vystúpili majetkové záujmy. Tak pripravili privatizáciu. Bez poriadnej legislatívy, bez kontrolných mechanizmov, s nezodpovednou úverovou politikou. A prvotná akumulácia kapitálu sa vždy uskutočnila na hranici zákona, ak nie priamo zločinom. Všetko bolo posvätené cieľom ekonomickej transformácie.

Veľa sa hovorí, že staré štruktúry zamenili politickú moc za moc ekonomickú. Iste nájdeme príklady, ktorými by sme mohli také tvrdenie podložiť. Je to však silne zjednodušený pohľad, najmä pokiaľ ide o príčinnú súvislosť. Skôr sa ukázal potenciál ľudí, o ktorých si niektorí myslia, že boli v hospodárskych a štátnych funkciách len a len s kvalifikáciou členstva v KSČ.

A v trhovom spotrebiteľskom boome nie každý uspel. Niektorí si svoj neúspech ospravedlňujú vlastnými predstavami o nespravodlivosti, alebo spiknutím najrozličnejších štruktúr, ktoré ich pripravuje o úspech. Majú málo kritického pohľadu na vlastné schopnosti.

Geopolitickou zmenou koncom 20. storočia sa svet nestal lepším. Za uplynulých 30. rokov nebola využitá možnosť urobiť svet lepším. Neznížilo sa riziko vojnovej konfrontácie, naopak, rúca sa prácne vytvorený systém kontroly jadrových zbraní. Studená vojna mala len krátku prestávku. Zvýšili sa hrozby globálnych rizík, ktoré sa nás zásadne dotýkajú. Iste došlo k pozitívnym zmenám v osobných slobodách, pre mnohých však nezriedka bez reálnej možnosti ich naplnenia. Individualizmus zasiahol medziľudské vzťahy. Nedošlo k zníženiu odcudzenia mnohých ľudí k svojmu postaveniu v spoločnosti. Sme spoločnosťou rizikovou a marketingovou.
 

Bod 7
 

Marketing vytvára falošné potreby, ktoré konzumná spoločnosť následne uspokojuje. Ovládol aj demokratické inštitúty, ako sú voľby či referendá. Marketingom je v ľuďoch vytvárané falošné presvedčenie o ich pocite šťastia a spokojnosti. Tak sa zmierňuje potenciálne napätie a vytvára mylná predstava, že dialektiku možno nahradiť falošným zmierením. Ale svetová spoločnosť je dnes latentne revolučná. Svetový poriadok, ktorý poznáme sa určite zmení. No čo z toho chaosu vznikne, je veľmi ťažké predpovedať. Aká bifurkácia ? Možno pokrok, možno regres.

Obávame sa extrémizmu, nových či staronových autoritatívnych režimov. Ale často sa na ich vzniku podieľali aj ich principiálni kritici a odporcovia .A to jednak v rozmere medzinárodnom ako aj vnútroštátnom. V histórii nájdeme rad takých príkladov. Dejiny sa neskončili a rok 1989 nebol poslednou zmenou ani našej spoločnosti. Ak raz opäť dôjde k zmene, dúfajme, že bude civilizačným pokrokom a uskutoční sa bez krvi.

Všetky dnešné očakávania by mali vychádzať z geopolitického vývoja vo svete a v Európe. Prvoradou úlohou súčasnosti je zabezpečenie mieru. Súčasný stav vzájomného odstrašenia je možno prekážkou vypuknutia globálneho jadrového konfliktu, ale nemôžeme nevidieť zjavné prvky psychologickej, logistickej a technologickej prípravy aj na taký konflikt. Už dnes prežívame vojnu ako pokračovanie politiky inými prostriedkami. S použitím ekonomických, aj psychologických prostriedkov či otvorenou diverziou s cieľom zmeny vnútorných pomerov záujmových krajín, ale aj súperiacich mocností navzájom.

Druhou úlohou je pokrok pri riešení globálnych rizík. Žijeme v epoche vysokej neistoty. Paradoxom je, že moc, ktorá má zodpovednosť za bezpečnosť civilizácie, svojím konaním často sama podmieňuje rozsah nekontrolovateľnosti udalostí. Umožňuje, aby turbulencie prerástli v chaos. Kritickým faktorom úspechu riešení všetkých globálnych rizík je odstraňovanie nedôvery medzi hlavnými hráčmi geopolitiky. Dôveru však nahradil strach. Bývalý šéfredaktor Foreign Affairs Fareed Zakaria sa v jednom zo svojich príhovorov na CNN pred časom vyjadril veľmi zaujímavo.
 

Bod 8
 

„Strach Američanov vychádza z pocitu, že prevratné sily vo svete sa dali do pohybu. Američania vidia, že vzniká nový svet, ale boja sa toho, že to bude svet vytváraný vo vzdialených krajinách a cudzími ľuďmi.“ Súčasné nadnárodné i globálne inštitúcie moci vznikali v celkom inej dobe, pri inej váhe jednotlivých krajín i potrebách svetovej spoločnosti a tak systém Global Governance ako garant určitého poriadku vo svete je prežitý a neúčinný. Podstatou však je, že ak medzinárodná spolupráca má byť účinnou, tak národná i geopolitická mocenská hra s nulovým súčtom musí byť prekonávaná. Riešenia nemôžu existovať bez hľadania hry win-win, na základe recipročných ziskov.

Riešenia globálnych rizík vyžadujú súčinnosť vlád, akademického sektora, nevládnych inštitúcií, občanov. Vlády majú pohľad skôr lokálny, k čomu ich tlačí vnútorná politika a nevládne organizácie majú skôr pohľad globálny, s menšou empatiou pre lokálne politické potreby. Výsledkom sú konflikty vládnej moci s občanmi (napr. vôľa prejavená v referendách vers. rozhodnutia moci – príkladom je otázka sebaurčenia, imigrantov, ...). Samozrejme existuje potreba výrazne vyššej transparentnosti činnosti nevládnych organizácií, ale tiež transparentnosti konania „tvorcov rozhodnutí“, ktorá zvýši dôveru medzi občanmi a vládnou mocou.

general_ktery_byl_u_toho.jpgKarol Lovaš: Generál, který byl u toho.
Rozhovor s posledním šéfem komunistické státní bezpečnosti
Brána, 2019, 208 strán.

Je naliehavé pozitívne reagovať na ambície nastupujúcej generácie. Generácia digitálneho veku je plná ambícií zmeniť svet, ale necíti sa súčasťou tradičnej politiky. Hľadá iné cesty prejavenia svojej vôle – konflikt je to v podstate generačný. Vážnym problémom je nezamestnanosť mladých ľudí. Zadlžená je generácia študentov v krajinách vyspelých ekonomík. Neuplatniteľné sú profesie v krajinách „Nových trhov“ ku ktorým patríme i my. A o perspektívach mladých ľudí v rozvojovom svete nie je potrebné veľa argumentovať. Vzniká nová trieda, prevažne mladých ľudí s príležitostným zamestnaním. Prekariát. Na záver ešte pár slov ku knihe „Generál, který byl u toho“.

Kniha je diskusiou duchovného s ateistom. O minulosti, o problémoch dnešnej spoločnosti, o budúcnosti, aj o viere. Napriek odlišnému svetonázoru sme dialóg neviedli konfrontačne. Ale cieľom knihy nebolo presvedčiť jeden druhého. Dialóg bol cieľom. Karol Lovaš i ja chápeme jeho dôležitosť. Dialóg ani nie tak medzi názorovo „spriaznenými dušami“, ako medzi subjektmi s rozdielnymi pohľadmi na svet. Bez apriórnych predsudkov, v snahe pochopiť pravdu toho druhého.

Kniha vznikla ako podstatne rozšírený český preklad vlani vydanej knihy „Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem“. Tie slová v názve slovenského vydania som krátko po 17. novembri telefonoval manželke do Bratislavy. Udalosti ktoré si pripomíname, vtedy ani dnes nenazývam revolúciou, ale prevratom. Samozrejme, že došlo k zásadnej politickej a ekonomickej transformácii. Ale spoločnosť zostala spoločnosťou konzumnou, spoločnosťou narastajúcej materiálnej výroby a spotreby.

Prijatý štýl života blízky hedonizmu sa stal nebezpečným pre civilizáciu. A to v 21. storočí za revolúciu považovať nemôžem. Diskutovali sme o neurčitosti súčasného sveta a jeho budúcom vývoji. Mozog človeka dokáže uložiť rádovo terabajt (desať na dvanástu) informácií. Ale denne vzniká rádovo trilión (desať na osemnástu) bajtov
nových informácií.

Väčšina z nich však nie sú užitočné, alebo sú dezinformáciami. Slovom, sú šumom. Pomer užitočných informácií k ich celkovému množstvu sa tak ustavične zmenšuje. To je jedna z príčin zlyhávania predpovedí, mylných interpretácií a prognóz, s ktorými sa v dnešnom svete stretávame. V spoločenských, politických aj technologických predpovediach. Možno nám kvantové počítače a umelá inteligencia v budúcnosti pomôžu.

Iste sme sklamali mnohých, ktorí od knihy čakali, kto, kedy, s kým a ako. Problém je v tom, že tieto informácie nepovažujem za také dôležité ako príčiny, ktoré k zmenám viedli. A ako ich dôsledky. Viaceré detaily sú možno zaujímavé, ale považujem ich za nepodstatné. Navyše keď každý zverejnený fakt začína žiť svojím vlastným životom a je zdrojom rozličných interpretácií. Takže paradoxne čím viac sa o udalostiach píše, tým sme ďalej od pravdy. Napriek tomu, že sme s Karolom Lovašom hovorili o minulosti, náš dialóg sa týkal najmä budúcnosti. Minulosť už nenapravíme, ale v budúcnosti by sme mohli veľa pokaziť. A tomu sa treba vyhnúť.

(Text vyšiel vo Finančných novinách 29. 1. 2020, s uvedením S láskavým dovolením autora.)
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama