Reklama
Reklama

Alexander Samsonov: Prečo zahynul Sovietsky zväz

Počet zobrazení: 3379

Epocha „veľkej stagnácie“ v ZSSR sa začala, keď sa stranícka elita naplašila budúcnosti, svojho ľudu, jeho pasionárnosti (ide o pojem prevzatý od L. N. Gumileva a označuje aktivity ľudí, majúcich schopnosť prijímať z prostredia viac energie, než koľko potrebujú pre svoju existenciu a vedia ju cieľavedome vydávať na zmenu prostredia, v ktorom žijú), nadšenia a tvorivosti. Namiesto rozvoja si poststalinské vedenie vybralo stabilitu, prežívanie. Namiesto premien – nemennosť. Sovietska vrchnosť už nepotrebovala novú realitu, „svetlú budúcnosť“ pre všetkých.

V Moskve riešili úlohu, ako sa zmieriť so starým svetom, kapitalistickým (západným) systémom, dohodnúť sa s hospodármi Západu o koexistencii. Fakticky to bolo vzdanie sa – zmierenie a koexistencia znamenali ústup od boja s nespravodlivou koncepciou života, postupné opustenie pozície a zavlečenie do západného systému. Pri ústupe zo svojho projektu rozvoja sa veľké Rusko (ZSSR) nevyhnutne muselo stať kultúrnou, technologickou, polokoloniálnou, surovinovou perifériou Západu. Videli sme to v rokoch 1900 – 2000 a vidíme to aj v súčasnosti. Ináč to nemohlo byť. Alebo samobytný, vlastný ruský projekt rozvoja, opierajúci sa o ruský civilizačný, národný kód, alebo otroctvo spočiatku možno v ilúziách „slobody“ a spotrebiteľského raja. Avšak za tento „raj“ zaplatia budúcnosťou celé pokolenia oddané minulosti veľmoci.

robotnik_a_kolchoznicka.jpg
Robotník a kolchozníčka: Foto: Алексей Задонский, voľné dielo.

Po odstránení Stalina sovietska vrchnosť začala upadať a každé jej pokolenie bolo slabšie a chorľavejšie ako predchádzajúce. Priviedlo to až ku katastrofe v roku 1991. Katastrofa sa však ešte neskončila a pokračuje. Jej rozvoj sa po roku 2000 len pribrzdil. Samotný proces zahnívania však ide ďalej. Jadro veľkého Ruska (ZSSR) – RF, ešte existuje. Západ stále vedie vojnu na jeho zničenie, ktorej výsledkom má byť likvidácia „ruskej otázky“ – ruskej civilizácie a ľudu. Strašná a krvavá tragédia sa rozohráva priamo pred našimi očami. Očividne to dokazuje aj súmrak informačných technológií a digitálnej spoločnosti. Rusi vymierajú a ak nenastane zásadný prelom, neprežijú 21. storočie. Zostanú z nich len smutné zlomky niekedy veľkého národa, „etnografický materiál“, ktorý bude pohltený globálnym Juhom, Severom i Čínou. Situácia v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a v prvom desaťročí tohto storočia došla, zdá sa, do nezmyselného šialenstva – do bratovražednej vojny na Donbase, ruských proti ruským. Dva ruské štáty – RF a Malú Rus (Ukrajinu) poštvali proti sebe. Hospodári Západu vypestovali v malom Rusku agresívny, oligarchický, banditsko-nacistický režim, ktorý nenávidí všetko ruské a púšťa žilou vymierajúcemu zlomku ruského sveta, jeho historickej kolíske. Situácia je katastrofálna, ale väčšina ľudí nevidí, čo sa deje.

Sovietska vrchnosť odstúpila od vlastného projektu rozvoja a začala hľadať možnosti zblíženia so Západom. Stavila na materiálne potreby, osobné, klanové a skupinové záujmy. Materiálne zvíťazilo nad duchovným. Nasledovníci Stalina naraz urobili bezcennými všetky hrdinské činy, heroizmus, útrapy a mnohomiliónové obete ľudu. Uštedrili smrteľný úder sovietskej civilizácii, projektu i novej spoločnosti budúcnosti. Zradili projekt ruskej (sovietskej) globalizácie na princípoch spoločného rozkvetu.

Iste, krajina ešte zotrvačne postupovala vpred. Za Chruščova a Brežneva boli ešte veľké víťazstvá a úspechy, objavy a prelomy. Budovali sa školy a úrady, cesty i mosty, kozmos a vojenské technológie ukazovali udivujúce možnosti budúcej reality. No bola to už zotrvačnosť a nie cieľavedomý pohyb. Prečo sa tak stalo? Očividne kvôli psychológii, morálnym vlastnostiam vtedajšej vrchnosti. Stranícka aristokracia vychádzala z materiálnych, prospechárskych  záujmov. Moc potrebovala kvôli osobným, klanovým, skupinovým záujmom. Títo ľudia ľahko vstupovali do radov „piatej kolóny“, „nepriateľov ľudu“. Želali si „žiť pekne“, podobne, ako za hranicami žili predstavitelia západnej elity. Akonáhle sa zastavil proces „očisty“ a obnovovania elity, začalo sa jej zahnívanie.

Títo ľudia sa zo všetkých síl chytali moci, lebo im dávala veľké materiálne možnosti. Z toho vychádzalo prudké korumpovanie moci, rýchle obrastanie „elity“ stykmi, kapitálom, majetkom, predmetmi nádhery, úmyselnou nadmernou spotrebou. Elita sa oddeľuje od civilizovaných, národných úloh rozvoja a stáva sa špekulujúcou, zlodejskou, mafiánskou. Stráca oporu v ľude a hľadá styky s podobnou mafiou v zahraničí. Všetko to sme názorne videli a vidíme teraz v priestore bývalého ZSSR. Jasné, že percento aktívnych „krýs“ bolo spočiatku neveľké. Základná časť strany a úradníctva ZSSR boli obyčajní ľudia, pasívni a vedení. No veci vykonávala neveľká časť – pasionárna (ale so znamienkom mínus), energická, prefíkaná a cynická. Všelijakí chruščovovia, gorbačovovia, suslovovia, čubajsovia a gajdarovia. Tak sa ľudu zatvorili dvere do budúcnosti.

Šesťdesiate a sedemdesiate roky sa pritom považujú za „zlatý vek“ ZSSR. Žila ešte nádej svetlej budúcnosti. Rodili sa a vyrastali nové pokolenia, ktoré zachytili už len čiastočne, alebo vôbec nevideli hrôzy Občianskej vojny, nasledujúceho rozvratu, práce, krvi a potu industrializácie a kolektivizácie, strašnej Veľkej vlasteneckej vojny. Prvý raz v dejinách Ruska krajina žila v bezpečí a mala najsilnejšie ozbrojené sily na planéte. Trvalá hrozba vojny sa stala minulosťou. Ľudia videli, ako sa život mení doslova pred očami. Reformy Kosygina, stalinského kádra, vynikajúceho hospodára a rozumného človeka, pokračovali v diele Stalina. Kosygin sa snažil pozdvihnúť výrobu, zlepšiť život najlepších pracovníkov, tých, ktorí pracovali viac ako povaľači. Súčasne sa rozvíjali spoločenské fondy, z ktorých sa platili zdravotnícke služby, dôchodky, rekreácie, poukazy a i. Výsledkom boli pozitívne štruktúrne posuny v sovietskej ekonomike. 

Krajina sa prudko posunula vpred. Sovietsky zväz prerazil v rádioelektronike a výrobe lietadiel. Vo Zväze sa urobili prvé spojovacie sputniky a rozmiestnili sa pozemné komplexy kozmických komunikácií. Na novú úroveň sa dostala výroba automobilov. Sovietske stroje sa predávali v zahraničí a cenili sa. ZSSR nezaostával za USA ani v oblasti vytvárania veľkých samočinných počítačov, pričom šiel vlastnou cestou. Prudkým tempom sa rozvíjala výstavba bytov a rodiny ich dostávali zadarmo! Vo veľkých sériách sa vyrábalo vlastné vybavenie bytov, rádioelektronika, prakticky nezaostávajúca za západnými modelmi. Nikde na svete nemala mládež také možnosti rozvoja svojho intelektu a tvorivých schopností. Rozvíjala sa kultúra, umenie. V krajine sa čítalo najviac na svete. Milióny dôchodcov mali zabezpečenie, hoc aj nebohaté, a pokojnú starobu.

Rozvíjalo sa odvetvie chémie, ťažba a spracovanie ropy. Vláda Kosygina dávala prostriedky na geologický prieskum a odkrývali sa ohromné náleziská ropy a plynu. Treba poznamenať, že väčšina závodov spracovávajúcich ropu, bola vybudovaná od tridsiatych do šesťdesiatych rokov. V sedemdesiatych rokoch sa ropné závody už nestavali, lebo Brežnev začal predávať (pri vysokých cenách) ropu do zahraničia.

Potenciál rozvoja hospodárstva ZSSR bol teda ohromný. Problém bol v tom, že stranícka vrchnosť sa už vzdala vlastného projektu-koncepcie rozvoja a stratila „kľúče od neba“ (pribúdania tvorivej energie nevyhnutnej pre prelom do budúcnosti). Všetka pozornosť nomenklatúry bola upriamená na boj o moc. Začalo sa kšeftovanie s hospodármi Západu za výhodné podmienky „zblíženia“ a koexistencie (v podstate pohltenia Západom socialistického tábora aj ZSSR). Stranícka vrchnosť túžila stať sa časťou globálnej „elity“. Moc sa bála každej novinky, narušenia stability. A reformy Kosygina sa obmedzili.

Za Brežneva nomenklatúra začala hľadať pohodlnejší spôsob zachovania existujúceho stavu. A našla ho. Ropa. Ohromné zásoby „čierneho zlata“, potrebné pre svetovú ekonomiku. V roku 1967 sa Moskva dostala k ropnému bohatstvu na Západnej Sibíri. Vtedy bola aj arabsko-izraelská vojna a ceny ropy vzrástli. Koncom šesťdesiatych rokov Zväz začína veľký export ropy. Po arabsko-izraelskej vojne v roku 1973 cena „čierneho zlata“ ešte raz prudko vyrástla. Zdalo sa, že v Moskve našli „Eldorádo“ – zlatú krajinu. Valuta sa hrnula do ZSSR. Výsledkom bolo, že ekonomika sa orientovala na predaj surovín do zahraničia. Začala sa premena sovietskeho hospodárstva na ekonomiku „rúr“. Veci došli až tak ďaleko, že sa obmedzil aj rozvoj spracovania ropy. Treba pripomenúť, že ZSSR si do konca zachovával svoju výrobu, nehľadiac na rozvoj negatívnych tendencií. Výrobu ničili aj v deväťdesiatych rokoch Jeľcin, Gajdar a Čubajs a potom od začiatku tisícročia ich nástupcovia – tandem Putina a Medvedeva. Vytvorila sa vrstva oligarchov-kapitalistov a kompradorskej buržoázie, prekvitajúcej na predaji surovín a požieraní vlastnej krajiny.

Ekonomické, sociálne, politické a psychologické dôsledky „ropného zázraku“ v ZSSR boli hrozné. Vlastne, ľud a moc za Brežneva urobili „veľkú transakciu“. Pracujúcim sa žilo čoraz lepšie, ale prostriedky, ktoré zvyšovali ich životnú úroveň, neboli spojené s rastom efektívnosti výroby, produktivity práce a zvyšovaním produkcie. Za valuty sa nakupoval tovar širokej spotreby. Začal sa „zlatý vek“ sovietskeho malomeštiaka. Na odplatu sovietska vrchnosť dostala „zhovievavosť“, mlčanlivý súhlas väčšiny, možnosť zahovárať ústup od rozvoja a zahnívanie v močiari stability. Začala sa postupná privatizácia bohatstva ľudu nomenklatúrou, vytváranie národných klanov špekulantov, budúcich chánov-bejov-prezidentov v Zakaukazsku, Strednej Ázii atď.

Nič udivujúce v tomto procese nie je. Človek sa snaží žiť spravidla v podmienkach zachovania zdrojov, energie. Ropné „trblietanie“ rozvrátilo moc aj ľud. Kritériá práce boli prekrútené. Načo pracovať ako „stachanovec“, ak je krajina bohatá na zdroje, ropu. Úroveň života sa odtrhla od reálnej produktivity výroby. Nie je dôležité, ako sa pracuje, ak je mnoho zdrojov. V týchto podmienkach odpadla nevyhnutnosť rozvoja, kvalít človeka, výroby. Načo podporovať vysokú úroveň inžinierov a ich vysoký status, keď aj tak zmizne. Väčšinu si kúpili „trblietavými čačkami-mačkami“. Začal sa budovať „ropný komunizmus“, ktorý doslova za poldruha desaťročia zabil veľkú sovietsku ríšu.

V podstate za Putina túto „veľkú transakciu“ zopakovali. Ropa bola drahá. Petrodoláre sa liali prúdom. Obyvateľstvo nežilo primeraným spôsobom. V podmienkach rozpadu, rozkrádania a rozpredaja dedičstva minulosti a kapitálu budúcich pokolení. V podmienkach zániku vlastnej produkcie krajinu zavalili tovarom masovej spotreby (ako sa ukázalo neskôr, často tieto výrobky, napríklad pre stravovanie, sú kvalitou horšie ako sovietske). „Elita“ žila v nádhere, ale z panského stola padali len odrobinky. Národ podvádzal televíziou a inými prostriedkami masovej informácie, ktoré vštepovali, že krajina čoskoro „vstane z kolien“ a bude žiť ako Portugalsko, zakrývali však hrozný rast korupcie a zlodejstva. Aj to, že budúcnosť krajiny je zradená. Aj to, že vrchnosť krajiny, od poslancov a úradníkov až po tvorivú inteligenciu sa všetkými silami pokúša stať sa súčasťou Západu, a posiela tam kapitál, rodiny a deti. Aj to, že krajina a ľud nemajú cieľ, projekt a program rozvoja. Česť a pravda sa zamenili za ideológiu „zlatého teľaťa“. Dochádza k vymieraniu ruského superetnosu. A času na záchranu civilizácie, krajiny a ľudu už prakticky nezostalo. 

Originál: Самсонов Александр: Почему погиб Советский Союз, uverejnený 4. decembra 2018 na webovej stránke Vojennoje obozrenije (https://topwar.ru) https://topwar.ru/150705-pochemu-pogib-sovetskij-sojuz.html

Preložil František Škvrnda

Priemer: 4.5 (2 hlasy)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama