Alexander Dubček – zosobnenie veľkej nádeje

Rok delší než století v Slovenskom inštitúte v Prahe
Počet zobrazení: 6027
peter_weiss_kniha_dubcek_a.jpgV stredu 7. novembra 2017 bola v Slovenskom inštitúte

v Prahe za účasti početného publika prezentácia českého

vydania knihy Ľuboša Juríka Rok delší než století.

Hostí uvítal riaditeľ inštitútu Vladimír Valovič,

prítomný bol aj vydavateľ knihy, riaditeľ vydavateľstva

Ideál Juraj Lajda.


Prinášame preslov, s ktorým na prezentácii vystúpil

veľvyslanec SR v Českej republike Peter Weiss, vľavo.

 


Vážení hostia, drahí českí priatelia, milí krajania,

ďakujem vám, že ste prijali naše pozvanie a prišli ste si sem, do Slovenského inštitútu, spolu s nami pripomenúť 25. výročie skonu veľkej osobnosti slovenských i česko-slovenských dejín 20. storočia – Alexandra Dubčeka. Životný príbeh tohto muža v sebe nesie všetky hlavné nádeje a drámy, ilúzie a dezilúzie, radosti i utrpenia minulého storočia. A to nielen v Československu, do ktorého sa narodil, ale aj v európskom a svetovom kontexte. Len stručne – Narodil sa ako dieťa bývalých slovenských vysťahovalcov za prácou do Ameriky, čo bol osud státisícov Slovákov. Bol priamym účastníkom Slovenského národného povstania, v ktorom bol dvakrát zranený a prišiel o svojho brata. V roku 1962 sa stal členom rehabilitačnej komisie, ktorá mala preveriť politické procesy v 50. rokoch a spoznal pravú tvár stalinizmu. Ako prvý tajomník ÚV KSS spustil obdobie politického otepľovania, ktoré vyústilo do vlny skvelých tvorivých činov v umení, architektúre, spoločenských vedách. Zaslúžil sa o to, aby do povedomia  spoločnosti dostali najvýznamnejšie postavy slovenského národného života – Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik. Vybojoval víťazný zápas s hlavným predstaviteľom stalinizmu a zároveň protislovenskeho šovinizmu Antonínom Novotným a po zvolení za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968 sa významným spôsobom pričinil o naštartovanie obrodného demokratizačného a modernizačnej procesu, ktorý sa stal známym po celom svete ako Pražská jar. Jeho dôležitým produktom bol aj pokus o narovnanie vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte prostredníctvom vytvorenia federácie.

jurik_dubcek_ceske_vydanie.jpgA. Dubček  sa stal personifikáciou túžby po hlbokých spoločenských premenách vyjadrených slovným spojením socializmus s ľudskou tvárou a zároveň autentickým predstaviteľom nového štýlu politiky, čo pani Eva Kantůrková hlboko vystihla týmito slovami: „Vo svete politiky, i tej minulej, bol zjavením: politik, ktorý nič nepredstiera a pre ktorého je politika súčasťou nielen mocenského, ale aj ľudského konania, politik, ktorý má svedomie a zmysel pre česť, ktorý len netaktizuje a je so svojím názorom bytostne spojený. A išla by som ešte ďalej: politik, ktorý sa vie úprimne usmiať, plavne skočiť z desaťmetrovej výšky do bazénu a v ťažkej situácii i plakať.“ Po zadupaní pokusu o zmenu tankami Varšavskej zmluvy za výdatnej pomoci vnútorných konzervatívnych neostalinistických oponentov sa dostáva do bezprecedentnej politickej i ľudskej  drámy – ako zabrániť krviprelievaniu a zároveň tvárou v tvár bezohľadnejšie okupačnej moci a jej domácich spojencov uchovať aspoň čosi z výdobytkov obrodného procesu a nesklamať ľudí, ktorí mu tak verili. A. Dubček potom zažil politicky pád a údel najnenávidenejšieho a zároveň najobávanejšieho nepriateľa normalizačného režimu so všetkými ústrkmi, ponižovaním a prenasledovaním týkajúcim sa nielen jeho samotného, ale aj jeho rodiny. A po dvadsiatich rokoch sa stal jedným z hlavných protagonistov zásadnej spoločenskej zmeny, ktorá sa začala 17. novembra 1989. Dôrazne sa usiloval o rehabilitáciu Pražskej jari a státisícov ľudí postihnutých politickými čistkami v rokoch 1969 – 1970 za ich podporu reformám a odmietanie okupácie. Stal sa významným faktorom mobilizácie ľudí na námestiach, ktorí aj 27. novembra, v deň generálneho štrajku, kričali v priamom televíznom prenose z Námestia SNP: „Dubček na hrad!“. Bol garantom, že v revolúcii neprevládnu jakobínske tendencie. Ako predseda Federálneho zhromaždenia dokázal vytvoriť s prezidentom Havlom, čo ako tomu predchádzal ich politicky súboj o post prezidenta, tandem a akúsi symbiózu šesťdesiatosmičkárskej a disidentskej línie odporu voči normalizačného režimu, čo sa stalo dôležitým predpokladom hladkého prechodu k parlamentnej demokracii.

Jeho obrovská popularita a dôveryhodnosť sa ukázala kľúčovým prvkom volebného víťazstva VPN v prvých demokratických voľbách, keďže dostal v Západoslovenskom volebnom kraji 203 894 prednostných hlasov a krúžkovalo ho viac ako 92 percent voličov. Zároveň sa stal vzhľadom na jeho obrovskú známosť vo svete reprezentantom novej, demokratickej ČSFR. Vymenovanie len časti jeho významných politických činov – každý z nich sám osebe by mohol bol náplňou jednej politickej kariéry –  dezavuje všetkých tých, ktorí sa z neho usilovali a stále usilujú vyrobiť neschopného a nevýznamného politika, ktorý bol iba symbolom čohosi.

Napriek týmto zásluhám sa A. Dubček stal veľmi skoro po Novembri predmetom nevyberavých útokov zo strany niektorých nových politických síl, ktoré sa nevedeli zmieriť zo skutočnosťou, že symbolizoval jedno svetlé a produktívne obdobie pofebruárového vývoja, veľké pozitívne vzopätie celej spoločnosti, že sa stal zosobnením veľkej nádeje i sna o demokratickom socializme, že sa postavil proti nevyberavému prístupu k lustráciám, ktorý pripomínal smutne známe stalinistické heslo „Keď sa rúbe les, triesky lietajú“, že odmietal transformáciu šokovou terapiou, zasadzoval sa za výraznejšie zohľadnenie sociálnych dopadov transformačných reforiem, že si dovolil hovoriť o tretej ceste. Medzi najnechutnejšie útoky patril ten zo strany jedného z predsedov snemovní Federálneho zhromaždenia, ktorý k víťazstvu VPN prispel desaťnásobne menším počtom prednostných hlasov. A nedá mi nepripomenúť smutnú príhodu, keď A. Dubčekovi  nedovolili vystúpiť z balkóna Melantrichu a prehovoriť k zhromaždeniu za zachovanie spoločného štátu. Tomu Dubčekovi, ktorý sa do poslednej chvíle snažil vytvoriť podmienky, aby sa vzťah Čechov a Slovákov po novom vytvoril na princípe rovnosti a ktorého za to mnohí doma kritizovali.

Verný svojmu politickému svetonázoru, ku ktorému sa prepracoval cez skúsenosť Pražskej jari, sa A. Dubček napokon rozhodol vstúpiť do SDSS a stať sa jej predsedom. Po dohode s W. Brandtom, čestným predsedom Socialistickej internacionály združujúcej sociálnodemokratické a socialistické strany z celého sveta, sa mal stať podpredsedom tejto organizácie, čo znamenalo celosvetovú akceptáciu Pražskej jari ako sociálnodemokratickej tradície. Žiaľ, tragická nehoda znemožnila A. Dubčekovi, ktorý sa dovtedy  tešil dobrému zdraviu, pokračovať v politickej činnosti. Je nanajvýš pravdepodobné, že by sa bol stal prvým prezidentom samostatnej Slovenskej republiky.

peter_weiss_s_velvyslancom_j._korey.jpgPeter Weiss a Moon Seoung-hyun, veľvyslanec Kórejskej republiky, kde majú záujem knihu Ľ. Juríka preložiť.

Všetky tieto politické peripetie Dubčekovho života a drámy a  najvnútornejšie morálne dilemy a ľudské trápenia s nimi spojené sú ústrednou témou knihy Ľuboša Juríka  Rok dlhší než storočie, ktorú mám tú česť dnes predstaviť. Ide o životopisný román postavený na reálnych faktoch z Dubčekovho života, na jeho verejných vystúpeniach, vyjadreniach jeho najbližších spolupracovníkov i aktéroch slovenského, česko-slovenského a medzinárodného politického života i na dostupných dokumentoch. Táto kniha okrem vecnej zasvätenosti, s akou popisuje Dubčekov život, má ďalšiu prednosť v tom, že v žiadnom pripadne nie je hagiografiou, ako sa to zopárkrát stalo v našom stredoeurópskom priestore pri písaní biografií osobností najnovších dejín. Je to kniha úprimná a Dubčeka v ničom nešetrí. Usiluje sa pochopiť motívy jeho konania a najmä dôveryhodným spôsobom čitateľovi predostrieť mučivé a často až ničivé otázky, pochybnosti mravné úvahy a dilemy,  ktoré sprevádzajú zodpovedného politika pri jeho rozhodovaní a najmä kvôli nechceným dôsledkom jeho politických rozhodnutí. Ľ. Jurík sa znovu a znovu vracia nielen k okolnostiam, za akých Dubček prijíma rozhodnutia osudové nielen pre neho a hnutie, na čele ktorého stál, ale aj k morálnym tlakom, ktoré prináša uvedomenie si dopadov vlastných politických rozhodnutí na jeho spolubojovníkov a spoluobčanov, na tých, ktorí ho s veľkou vierou a nádejou nezištne a s entuziazmom podporovali.  Ide najmä o rozhodnutia po historickej porážke Pražskej jari, ako bol podpis Moskovského protokolu a podpis tzv. obuškového zákona.

Po prečítaní knihy si človek uvedomí, aké povrchné a sploštené sú niektoré bohorovné odsudky na Dubčekovu  adresu. Najmä od politikov, ktorí nikdy nezakúsili, čo to je niesť skutočnú zodpovednosť za osud celého štátu a národa. A so zadosťučinením si všimne fakt, ako podobne naňho útočili a snažili sa ho zhadzovať jeho bývali spolustraníci a neskôr normalizátori, ktorí sa ho zároveň báli, a niektorí porevoluční politici, ktorí sa ho tiež báli, hoci sa usilovali nad neho morálne a intelektuálne vyvyšovať.

Alexander  Dubček sa bez toho, aby sa o to vedome snažil a robil si vlastné PR, stal najznámejšou slovenskou politickou osobnosťou vo svete. A to nielen vďaka role, ktorú zohral v roku dlhšom ako sto rokov. O tom, že túto rolu si občania Slovenskej republiky stále vážia, svedčia nasledujúce veci. Opakované výskumy ukázali, že vysoko nadpolovičná časť slovenských ľudí pokladá A. Dubčeka za kladnú osobnosť slovenských dejín pred takými velikánmi, ako sú Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik. NR SR v roku 2008 prijala zákon, v ktorom sa konštatuje, že A. Dubček sa zaslúžil o demokraciu, slobodu slovenského národa a o ľudské práva. Nedávno parlament schválil zákon, podľa ktorého predseda vlády môže udeľovať Rad A. Dubčeka. Dubček je tak súčasťou nielen tradície slovenskej sociálnej demokracie, ale aj pokrokových tradícií slovenského národa.

Ľuboš, vďaka za tvoju knihu, pán Lajda, vďaka a úcta vášmu vydavateľstvu za zo, že ju vydávate v českom jazyku. Alexander Dubček si tú knihu zaslúži.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984