Reklama
Reklama

Alain Badiou v Prahe: Žiadna stopa po rezignácii

Stredná Európa v súčasnej kapitalistickej globalizácii, 29. 10. 2014
Počet zobrazení: 4314


alain_badiou_2010_b.jpg
Alain Badiou na archívnej snímke. Foto: Siren-Com / CC

S hlúčikom známych a s ďalšími desiatkami ľudí postávame na Mariánskom námestí v Prahe, tma a zima pomaly sadá do uličiek starobylého centra, keď v tom zrazu pri nás zastaví taxík. Hovoríme si s úškrnom: „Aha, niekto prišiel na Badioua taxíkom.“ Keď sa o okamih otvorili zadné dvere taxíka, vystúpil z neho sám Alain Badiou.

Hľadisko burácalo potleskom, keď sedemdesiatsedemročný emeritný profesor filozofie parížskej École normale supérieure kráčal po pódiu sály zaplnenej mladými ľuďmi, aby zaujal svoje miesto v pohodlnom kresle v strede javiska. Hneď v úvode svojej prvej pražskej prednášky v živote skromne poznamenáva, že sa necíti odborníkom na región Strednej Európy a nepasuje sa do roly historika, sociológa ani politológa reálií Českej republiky a okolitých krajín.

Svoje rozprávanie začína spomienkou na udalosti v ČSSR v šesťdesiatych rokoch, ktoré vrcholili v roku 1968 a udalosti novembra 1989. Sú to „udalosti“ v badiouvskom kontexte, v univerzálnom zmysle, s univerzálnymi dôsledkami a platnosťou. „Bez deštrukcie niet rekonštrukcie,“ hovoria revolucionári. Ale rekonštrukcia nemusí zákonite znamenať inováciu. Podľa Badioua, to čo sa stalo v roku 1989 v Československu bola deštrukcia bez invencie. Nemecká demokratická republika, Maďarsko, Poľsko, Československo, všetky tieto krajiny mali ešte pred pádom režimu svoje vlastné skúsenosti s povstaním: Východné Nemecko a Maďarsko v 50. rokoch, v Československu Pražská jar vyvrcholila okupáciou a protestmi v auguste 1968, Poľsko zasa malo svoje hnutie Solidarita od začiatku 80. rokov. Po roku 1989 však v tomto regióne nedošlo k inovácii s univerzálnou platnosťou, pádom ľudovodemokratických režimov neprišlo k ničomu novému. Tieto krajiny iba dohnali zameškané, to čo už dlhý čas existovalo v západnej Európe a USA: prišlo iba nahradenie neoliberalizmom, odohralo sa čisté skopírovanie a dohnanie Západu a integrácia do globálneho kapitalizmu. Možnosť započať nové politické myslenie zostala premrhaná.

Badiou vyčlenil tri základné politické propagandy dominujúce na našej planéte:

1. Veľký západný tábor prezentujúci sa ako slobodný svet, kde dominuje globálny kapitalizmus. Tu sa kapitalizmus považuje za niečo jedinečné, prirodzené a nenahraditeľné.

2. Reakcionársky tábor velebí kompatibilitu tradície (náboženskú, rasovú a inú) s kapitalizmom, stavia proti sebe modernitu a tradíciu. Aj tu sa s kapitalizmom počíta ako s niečím prirodzeným, prebieha zápas medzi slobodami a tradičným poriadkom.

3. Tretím táborom je komunizmus alebo ak chceme, emancipačný tábor, kde prebieha zápas medzi komunizmom a kapitalizmom.

Rozpor medzi kapitalizmom a komunizmom dominoval celé 19. a 20. storočie a predstavoval esenciálny rozpor medzi dvoma základnými systémami, na základe ktorých je možné organizovať spoločnosť. Aj keď je dnes tento rozpor oslabený, stále je veľmi dôležitý a nepostrádateľný. Podstatne silnejší rozpor v súčasnosti prebieha medzi modernitou a tradicionalizmom. Badiou zdôrazňuje schopnosť kapitalizmu, ktorý dokáže koexistovať rovnako s modernitou i tradicionalizmom. Západ vraví: „Neexistuje iná modernita ako kapitalistická.“ Fašizmus zasa: „Je možné rozvíjať priemysel a kapitalistickú výrobu aj mimo modernity.“ Máme príklady kapitalizmov spojených so silným tradicionalizmom – Čína, štáty Blízkeho Východu. Túto cestu si vybral Viktor Orbán a v podstate i Rusko: konzervatívny, nacionalistický a kapitalistický štát. Socialistické štáty pred rokom 1989 boli v mnohých ohľadoch tradičné, či konzervatívne (oblasť morálky, umenia), neangažovali sa v otázkach rasovej alebo rodovej rovnosti, tieto režimy zakonzervovali mnohé črty tradicionalistickej spoločnosti.

schema_upravena.jpgTieto základné konfliktné línie môžeme vidieť na priloženej schéme, ktorá bola k dispozícii každému účastníkovi prednášky. Základné pnutie medzi tradíciou a modernitou, kapitalizmom a komunizmom. Strany štvorca predstavujúce tri historické svety: Západ predstavujúci liberálnodemokratické režimy, fašizmy a socialistické štáty. Spojnice vo vnútri štvorca predstavujú konflikty, ktoré medzi nimi prebiehali: svetová vojna i studená vojna. Registrujeme potenciálnu, formujúcu sa alianciu medzi Západom a fašizoidnými tendenciami. Štvrtá strana štvorca, tá s prerušovanou čiarou, zatiaľ neexistuje. Toto by mala byť tá nová politika, nositeľka novej modernity – spojenie komunizmu a modernity. Prepojenie komunizmu a modernity, teda nie integrácia do Západu, ale pracovanie v rámci nášho priestoru, akoby návrat k ideám demokratického socializmu, k šesťdesiatym rokom, ako základ pre novú politiku, autentickú, nie opičiacu sa po dávno rozpoznaných omyloch. Dnes však nie sme schopní rozbiť napojenie modernity na kapitalizmus. Nepoznáme inú modernitu, iba tú kapitalistickú. Proti lákavej túžbe po Západe, ktorá stále trvá, proti tejto dominujúcej (antikomunistickej) tendencii, musíme navrhnúť novú modernitu.

To sa musí odohrať na základe myšlienky, ktorá bude „niesť históriu dopredu“. K tomu treba zorganizovať kolektívny život na niečom inom, ako je súkromné vlastníctvo a zisk, zorganizovať kolektívny život bez toho, aby sme odkazovali na národy, náboženstvá, jazyky a zvyky, vôbec akékoľvek identitárne spolky. Postupne musíme nechať zmiznúť štát a nahradiť zákon, nátlak a monopol štátu na použitie sily. Toto je nová modernita, oddelená od bezodnej spotreby, kapitalistickej výroby, cirkulácie peňazí, nakupovania zbytočných vecí. Chýba nám však strategická myšlienka, ktorá by toto mohla započať a rozhýbať. Nadviazať na roky šesťdesiate je podstatne zaujímavejšie, ako kopírovať Západ.

Pojem komunizmus v našich podmienkach má rovnaké pejoratívne konotácie ako pojem demokracia vo Francúzsku, konštatuje rodák z marockého Rabatu. Jasne sa dištancuje od stalinských zločinov a čistiek z 50. rokov. Badiou volá po humanizme. Budeme potrebovať nové pojmy alebo postačí znovu naformulovať a redefinovať tie staré?

Áno, Badiou je idealista. Nehanbí sa za to, že na niektoré otázky odpovede zatiaľ nepozná, nevie, čo bude tou strategickou myšlienkou, napriek tomu žiadna stopa po reflexívnej nemohúcnosti[1] alebo rezignácii. Mladé publikum počúvalo s bázňou, akoby k nim hovoril ich starý otec. Od bielovlasého starčeka, jedného z najvýznamnejších žijúcich filozofov získalo veľké množstvo inšpirácie a podnetov. Diskusie o nich prebiehali v pražských podnikoch ešte dlho do noci. Podarilo sa, Alain Badiou v každom nechal kus zo seba. Alebo len možno odkryl to, čo sa nachádza niekde v hĺbke každého z nás. Ak áno, verše Rimbaudovej básne rozliehajúce sa sálou vo francúzštine to dokonale prebudili.

SÚVISIACE:
Alain Badiou: Antifašistické protesty v Řecku ukázaly bezmoc levice
Preklad prednášok Alaina Badiou na stránke A2larm
Myšlení jako příkaz (Alain Badiou, č. 23/2012)
Univerzalismus konceptu (Alain Badiou, č. 19/2012)
Opusťme svou identitu (Alain Badiou, č. 17/2012)
Co je to svět? (Alain Badiou, č. 15/2012)
Štěstí z politiky (Alain Badiou, č. 13/2012)
Kontrarevoluční volba proti novému (Alain Badiou, č. 11/2012)
Co znamená změnit svět? (Alain Badiou, č. 9/2012)
 


[1] Pojem Marka Fishera vyskytujúci sa v jeho knihe Kapitalistický realizmus. Je to synonum pre intuitívny svetonázor rozšírený medzi britskou mládežou: uvedomujú si, že veci nie sú v poriadku, ale okrem toho vedia, že s tým nemôžu nič urobiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama