Reklama
Reklama

Akou ma byť ľavicová strana?

Počet zobrazení: 2291

Ľubo Dzurák v Slove vyjadril poľutovanie nad stavom ľavicových síl na Slovensku. A Jozef Lauró ponúkal aj praktické kroky a myslí si, že „nadišiel čas na založenie autentickej ľavicovej strany“. Ale tu vzniká otázka: akou vlastne dnes môže a musí byť „autentická“ ľavica? Kým to nespresníme, je ťažké správne posúdiť to, čo máme.

Vo svete sa veľa strán považuje za ľavičiarov. Nie vždy je jednoduché pochopiť prečo. Kritériá stále nie sú príliš presné a konkrétne. Svet a politický život sa rýchlo menia. Obsah ľavičiarstva tiež nezostáva nezmenený, jeho zmysel je vždy konkrétno-historický.

Musím upozorniť, že mi nejde o celú ľavicu. Analýzy obmedzujem iba na európsky mainstream. Inak povedané, strany socialistických a sociálnodemokratických trendov, majúce taký významný vplyv, že môžu vyhrávať voľby alebo dlhodobo byť medzi reálnymi kandidátmi na moc.

1. Rozdelenie politických strán na „ľavých“ a „pravých“ vzniklo na konci 18. storočia vo francúzskom Národnom zhromaždení (parlamente), kde jakobíni obsadili ľavú tribúnu a ich oponenti pravú. Príčina bola úplne praktická – obmedziť možnosť bitiek. Odtiaľ zvyk hodnotiť politické sily na základe ľavo-pravej stupnice.

Samozrejme, jakobíni neboli „ľaví“ v súčasnom pochopení, iba radikálni. Niekedy ľavičiarmi volajú práve prívržencov rýchlych a kardinálnych reforiem, nezávisle od ich obsahu. Tak sa stalo v ZSSR na prelome 80. – 90. rokov: média označovali za „pravých“ tých, ktorí chceli predĺžiť výstavbu komunizmu, a za „ľavých“ podporovateľov návratu ku kapitalizmu...

2. Tradiční „ľaví“ sa vyznačovali ideológiou. Ponúkali spoločnosti kombináciu ideí, na základe ktorých ich bolo možné okamžite rozpoznať. Napríklad pre marxistov to bolo: svetová revolúcia a diktatúra proletariátu, zrušenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a štátu, vytvorenie novej spravodlivej spoločnosti.

Ako prvý to pokazil E. Bernstein, jeden z duchovných otcov sociálnej demokracie. V roku 1898 napísal významnú vetu: konečný cieľ pre mňa je nič, hnutie je všetko (Zur Geschichte und Theorie des Sozialismus, 1901, Berlín. Bern). Mal na mysli, že „ľaví“ nepotrebujú ako cieľ stavbu ideálnej spoločnosti, stačí iba viesť každodenný boj o konkrétne zlepšenia života.

Vtedy zďaleka nie všetci s ním súhlasili (niektorí ľavičiari ho až doteraz vidia ako kacíra), ale postupne socialistické a sociálnodemokratické strany vylúčili budovanie socializmu a komunizmu zo svojich portfólií. Krok za krokom sa vytrácali aj ostatné prvky pôvodnej ideológie marxizmu.

Namiesto toho sociálni demokrati ponúkli také hodnoty, ako Sloboda, Spravodlivosť a Solidarita. To sú krásne veci, ale nie sú dosť špecifické, aby podľa nich bolo možné rozlišovať strany. Nespomínam si na niekoho, kto by deklaroval ako svoj cieľ implantáciu otroctva, bezprávia a nejednotnosti.

3. Sme zvyknutí, že ľavica máva vlastnú špecifickú politiku, najmä ekonomickú. Kedysi bolo všetko jednoduché: prišli k moci „praví“, znížili dane a urobili privatizáciu. Prišli „ľaví“, zvýšili dane a urobili znárodnenie. Teraz vidíme, že rotácia strán vo vládach nemá výrazný vplyv na štruktúru vlastníctva a rozdiel v daniach, ak vôbec je, tak je minimálny. Po získaní moci sa všetci hneď stanú pragmatikmi a konajú na základe okolností, spomínajúc na pôvodné hodnoty len na slávnostných udalostiach.

Môžeme vidieť aj to, že ľavicové strany, ktoré boli dosť dlho vo vládach, dbajú viac na udržanie status quo ako na reformy. Nie je to vždy dobré pre občanov, ale taký prístup je typický a hovorí o tom, že politické záujmy prevládajú v realite nad ideologickou identitou.

4. Tradične sa rozlišovali strany na základe spoločenských vrstiev, ktorých záujmy zastupovali. Ľavica bola historicky spojená s robotníckou triedou. Ale sociálne zmeny viedli veľa „ľavých“ strán k vyhláseniu, že vyjadrujú záujmy všetkých pracujúcich občanov. A preto, že takých je viac, začali sa hodnotiť ako strany väčšiny obyvateľstva. Nájsť tu „ľavé“ špecifikum je komplikované.

Okrem toho existujú protirečenia medzi záujmami pracovníkov v konkrétnych odvetviach a väčšinou občanov. Čerstvý príklad: štrajk železničiarov vo Francúzsku. Bojujú za ekonomické a sociálne práva, čo by vlastne ľavica mala podporovať. Ale pri tom porušujú práva a zhoršujú životné podmienky miliónov ľudí zamestnaných v iných odvetviach, ktorí sa nevedia dopraviť do práce alebo inde. Koho záujmy majú byť prioritné pre ľavičiarov? 

Keď sú vo vláde, musia nájsť spoločnú pôdu s korporáciami, vytvárajúcimi ekonomické základy krajiny. Keď voláme na Slovensko zahraničných investorov, nikto im nehovorí: poďte sem, prekliati vykorisťovatelia, budeme stále proti vám bojovať v prospech zamestnancov. Iba zvažujeme možné úžitky a problémy. Tak má konať politická sila, zodpovedná za stav krajiny.

5. „Ľavé“ strany sú obyčajne masové. Tak to historicky bolo a je to dodnes. Hromadný charakter zahŕňa rozvinuté regionálne štruktúry, majúce úlohu spájať členov strany, koordinovať ich aktivity a zabezpečovať dialóg s obyvateľstvom.

Ale svetový trend je opačný – moderné strany už nepotrebujú veľa členov a môžu ich aj nemať vôbec. Sociálne siete a messenger sa ukázali schopnými úspešne nahradiť tradičné formy komunikácie a organizácie.

Pre politickú stranu „next generation“ stačí jedna alebo niekoľko osobností, majúcich vlastnú víziu o stave a budúcnosti krajiny, a finančné prostriedky. Ešte potrebujú profesionálnych PR-manov, aby šírili svoje pohľady. Niečo podobné už vidíme na príklade niektorých pravicových strán na Slovensku.

Na rozdiel od nich ľavica musí udržovať a podporovať regionálne oddelenia. A preto používať staré metódy koordinácie a komunikácie vnútri strany a s verejnosťou. V súčasných podmienkach to nie je vždy efektívne.

6. Akú politiku má robiť strana, aby ju počítali za ľavicovú? Pri všetkých zmenách a novinkách sú niektoré dosť typické veci, na základe ktorých môžeme o tom usudzovať. Myslím, že „ľavá strana“ musí ponúkať (a keď je vládna, uskutočňovať) reformy a zmeny, ktoré dovolia:
– zlepšovať život pracujúcich a sociálne slabých ľudí;
– podporovať sociálne zodpovedný biznis;
– zdokonaľovať demokratické inštitúty a procedúry; 
– posilňovať úlohu miestnych samospráv;
– chrániť a zlepšovať prírodne prostredie;
– mierovo spolupracovať s inými krajinami, odporovať vojnám a diktátu sily (o tom dobre napísala Ilona Švihlíková:).

7. Na základe uvedených skutočností nechápem, prečo Smer-SD nie je autentická ľavica. To, čo už urobila ako vládna strana a plánuje pre budúcnosť, je úplne v súlade s európskym ľavým mainstreamom.

Určite, marginálne skupiny vždy vyzerajú efektnejšie, ale nie sú efektívne. Anarchisti, trockisti, maoisti a iní podobní ľavičiari si uchovali aj pôvodnú ideológiu, aj triedny prístup, aj radikálneho revolučného ducha. Chýba im len jedno – voliči.

Súhlasím že vedenie Smeru-SD urobilo vážne taktické chyby (o tom už bolo povedané a napísané dosť), ktoré sú momentálne v popredí a zatieňujú všeobecný smer a obsah aktivít strany. Ale také chyby nemajú nič spoločné s tým, že strana nie je dosť „ľavá“ alebo neautentická.

Každá politická sila máva vzlety a pády, to je súčasť spoločenského života. Keď Smer-SD zvládne krízu (najmä vnútornú), extrahuje z nej poučenie, môže dosiahnuť nové úspechy a byť dlhodobým vplyvným faktorom slovenskej politiky.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Priemer: 3.7 (17 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama