Reklama
Reklama

Ako to je s poklesom podpory ľavice? II. časť

O ľavicových a k ľavici sa rôzne hlásiacich politických stranách v parlamentoch členských štátov EÚ
Počet zobrazení: 1756

Prvá časť článku TU

O ľavici v súčasných vládach v členských štátoch EÚ

Na základe vyššie uvedeného prehľadu ľavicových strán v dolných komorách parlamentov členských štátov EÚ doplníme aj ich zastúpenie v súčasných vládach. Zmyslom účasti na voľbách by malo byť získať moc alebo podiel na nej, pričom v súčasnej politickej situácii (atmosfére), sú zrejme aj sily, ktorým stačí získať akékoľvek zastúpenie v parlamente.

„Jednofarebné“ vlády ľavicových strán:
- Malta – vláda vedená R. Abelom (od 30. marca 2022), ktorú tvorí Strana práce s väčšinou v parlamente.   
- Portugalsko – vláda vedená A. Costom (od 30. marca 2022), vytvorená Socialistickou stranou, ktorá má väčšinu v parlamente.

Vlády vedené ľavicovými stranami v členských štátoch EÚ v súčasnosti sú:
- Fínsko – v koaličnej vláde vedenej S. Marinovou z Fínskej sociálno-demokratickej strany (od 10. decembra 2019), sú  štyri ďalšie strany, z ktorých ľavicové sú Zelená Liga a Zväz ľavice.
- Nemecko – v koaličnej vláde vedenej kancelárom O. Scholzom (od 8. decembra 2021) zo Sociálnodemokratickej strany Nemecka sú dve ďalšie strany. Z nich sa dá k ľavici zaradiť Strana Zväz 90/Zelení.
- Slovinsko – v koaličnej vláde, vedenej R. Golobom zo stredovej-stredoľavej strany Hnutie Slobody (od 1. júna 2022), sú ďalšie dve ľavicové strany Sociálni demokrati a Ľavica.
- Španielsko – v koaličnej vláde vedenej P. Sánchezom (od 13. januára 2020) zo Španielskej socialistickej robotníckej strany a strany Podemos (a strán z nej vedenou volebnou alianciu Spoločne môžeme). Asi jediným zástupcom komunistickej strany v súčasných vládach štátov EÚ je člen Komunistickej strany Španielska na funkcii druhého zástupcu predsedu vlády a ministra práce a sociálnej ekonomiky.

Ľavicové strany vo vládnych koalíciách, ktoré nevedie ľavica
- Belgicko – vo vláde vedenej A. De Croom (od 1. októbra 2020) zo strany pravého stredu Otvorení flámski liberáli a demokrati, je 6 ďalších strán, z ktorých sú ľavicové Socialistická strana, Groen a Ecolo.
- Estónsko – v koaličnej vláde vedenej K. Kallasovou (od 26. januára 2021) z Reformnej strany, ktorá sa zaraďuje do pravého stredu, je aj Estónska strana stredu.
- Írsko – v koaličnej vláde vedenej M. Martinom (od 27. júna 2020) zo strany pravého stredu Republikánskej strany sú ešte dve strany. Jednou z nich je Zelená strana.
- Luxembursko – v koaličnej vláde vedenej X. Bettelom (od 5. decembra 2018) zo stredopravej Demokratickej  strany sú ešte dve ľavicové strany, a to Luxemburská socialistická robotnícka strana a Zelení.
- Rakúsko – v koaličnej vláde vedenej K. Nehammerom (od 6. decembra 2021) zo stredopravej Ľudovej strany Rakúska, je aj strana Zelených – Zelenej alternatívy.
- Taliansko – v koaličnej vláde, vedenej od 13. februára 2021 M. Draghim (nezávislý, od novembra 2011 do októbra 2019 bol prezidentom Európskej centrálnej banky), v ktorej sú okrem nezávislých aj členovia 6 strán, je zastúpená Demokratická strana. K vládnej koalície v parlamente patrí aj strana Slobodný a rovný.

Okrem toho sú tri špecifické prípady vlád.  Dve z nich sú menšinové vlády ľavicových strán. Prvá takáto vláda je v Dánsku na čele s M. Frederiksenovou (od 29. júna 2019), v ktorej je zastúpená len strana Sociálni demokrati. Vládu podporujú ľavicové strany Dánska sociálno-liberálna strana, Ľaví zelení, Červeno-zelení a čiastočne aj Alternatíva. Druhou je vláda vo Švédsku, vedená M. Anderssonovou (od 30. novembra 2021), ktorú tvorí Švédska sociálnodemokratická strana. Raritou je, že pri voľbe hlasovalo proti predsedníčke vlády 174 zo 349 poslancov parlamentu. Pri návrhu na funkciu predsedu vlády platí nezvyklá zásada, že ak proti nemu nehlasuje viac ako polovica členov parlamentu, návrh je prijatý. Na hlasovaní sa nezúčastnil jeden poslanec za Ľavicovú stranu.

Tretím prípadom  je Rumunsko, kde vládu Národnej koalície za Rumunsko vedie N. Ciucăo (od 25. novembra 2021) zo stredopravej Národnej liberálnej strany (v minulosti bol náčelníkom generálneho štábu a ministrom obrany). Je v nej aj Sociálnodemokratická strana Rumunska, ktorá vo voľbách zvíťazila a ďalšia strana. Doplníme, že z 24 členov vlády je zo Sociálnodemokratickej strany Rumunska jeden podpredseda vlády, generálny tajomník vlády a 9 ministrov.

labirynt_pixabay.jpg

Ilustračná snímka: www.pixabay.com

O ľavicovo orientovaných hlavách štátov v členských štátoch EÚ a ich voľbách

Vzhľadom na to, že významnú úlohu v deľbe moci zohráva aj hlava štátu, doplníme ich prehľad v štátoch EÚ. V EÚ je 6 konštitučných monarchií (Belgicko, Dánsko, Holandsko, Luxembursko, Španielsko a Švédsko). Pri všetkej úcte k národným tradíciám v štátoch, ktoré sa hlásia k hrdému titulu „liberálnych demokracií“, si neodpustíme poznámku, že ide o anachronizmus (možno nostalgický), lebo chýba významný prvok vyvažovania (deľby) moci – volená hlava štátu, ktorou je vo všetkých ďalších štátoch EÚ prezident.

Pri pozícii prezidenta v systéme deľby moci treba zobrať do úvahy, či je volený parlamentom (špeciálne zostavených zhromaždeniach) alebo priamo občanmi. Prezident, volený občanmi, má „väčšiu“ politickú váhu, ako volený nepriamo. Priamo volený prezident je v Bulharsku, na Cypre, v ČR, Fínsku, Francúzsku, Chorvátsku, Poľsku, Portugalsku, Rumunsku, Slovensku a Slovinsku. Z nich je však len na Cypre a vo Francúzsku prezidentská republika (systém).

Prezidenti, ktorí sú volení priamo, často kandidujú ako nezávislí (neraz s floskulou, že „chcú byť prezidentom všetkých občanov“). V prípade, že nekandidovali za žiadnu stranu, urobíme určité zjednodušenie. K ľavicovým prezidentom zaradíme tých, ktorí určitý čas pôsobili na významných funkciách v politických stranách.

Priamo volení prezidenti:
- ČR – M. Zeman – zvolený druhýkrát 26. a 27. januára 2018. Kandidoval ako nezávislý. Od februára 1993 do apríla 2001 bol predsedom Českej strany sociálnodemokratickej. Od júla 1998 do júla 2002 bol za túto stranu predsedom vlády.
- Chorvátsko – Z. Milanović zvolený 5. januára 2020 ako kandidát Sociálnodemokratickej strany Chorvátska.
- Írsko – M. D. Higgins, zvolený druhýkrát 26. októbra 2018. Od roku 1968 do roku 2011 bol členom (v rokoch 2003 až 2011 predsedom) Strany práce. Z funkcie v strane odstúpil po prvom zvolení za prezidenta.
- Portugalsko – M. R. de Sousa, zvolený druhýkrát 24. januára 2021. Je členom Sociálnodemokratickej strany, ale v čase výkonu funkcie prezidenta členstvo v nej pozastavil.
- Slovinsko – B. Pahor, zvolený druhýkrát 12. novembra 2017. Kandidoval ako nezávislý. V rokoch 1990 – 2012 bol členom (v rokoch 1997 – 2012 predsedom) strany Sociálni demokrati (a jej predchodcov), ktorá je nástupníckou stranou Zväzu komunistov Slovinska, kde bol krátko tiež členom.
- Rakúsko – A. Van der Bellen zvolený v opakovanom druhom kole 4. decembra 2016. Kandidoval ako nezávislý. Od decembra 1997 do októbra 2008 bol hovorcom (vodcom) Strany Zelení – Zelená alternatíva. Nekandidoval však za stranu, lebo by to vyžadovalo rozhodnutie straníckeho konventu a jeho podpora by vraj vyznela ako pokus postaviť vo voľbách osobnosť nad stranícku politiku.

Prezidenti volení v parlamentoch alebo v špeciálne zostavených zhromaždeniach:
- Nemecko – F.-W. Steinmeier, zvolený druhýkrát 13. februára 2022 Spolkovým zhromaždením (Bundesversammlung), ktoré je nestálym ústavným orgánom s jedinou úlohou – voliť spolkového prezidenta. Tvoria ho všetci poslanci nemeckého Bundestagu a rovnaký počet voliteľov, ktorých zvolia krajinské parlamenty. Kandidoval za Sociálnodemokratickú stranu Nemecka.
- Malta – G. Vella, zvolený 2. apríla 2019 parlamentom. Kandidoval za Stranu práce.

 

Nie je ľavica ako ľavica, ani ľavicová strana ako ľavicová strana

Ospravedlňujeme sa čitateľom za rozsah článku (ktorý prerástol do akejsi štúdie) v čase, keď všetko mediálne má (musí) byť rýchle a krátke, ináč to nie je príťažlivé. Uskutočnenie krátkeho súhrnu o problémoch stavu súčasnej ľavice na základe pohľadu na formálnu politickú moc v štátoch EÚ by bolo tiež asi zjednodušujúce. Nemôže sa dať vyčerpávajúca odpoveď na dve najčastejšie kladené otázky: ako to vlastne s ľavicou vyzerá a čo robiť. Jadro problému spočíva v tom, ako pôsobia ľavicové strany, aké pri tom dosahujú výsledky a ako ich prijíma obyvateľstvo – voliči.

Obrazne vyjadrené, na začiatku ľavicovej politiky je slovo. Má burcovať, spájať. V čase nadužívania slov, spojeného so snahou urobiť ich sugestívnymi, vzniká prvý problém. Nie všetko, čo sa samo nazýva ľavicovým, alebo ho za také označuje niekto iný, je skutočne aj ľavicové. Na ilustráciu sme uviedli dva názvy strán z Litvy a Portugalska, ktoré sú síce  ľavicové, ale ich zameranie a politika je iná. K tomu treba pridať aj nenávistnú kampaň západného mediálno-politického hlavného prúdu a ním vytváranej verejnej mienky proti všetkému marxistickému (nehovoriac už o leninskom), „komunistickému“ a „radikálne ľavicovému“. Útočí sa aj proti neomarxizmu. Všetky tieto fenomény sa nielenže vysvetľujú deformovane, ale neraz sa im pripisujú aj vlastnosti, ktoré vôbec nemajú. Nejde však len o „módnu“ záležitosť, lebo politická atmosféra najmä v postsocialistických štátoch sa už príliš dlho deformuje. Výsledkom toho je, že označenia za ľavicové, tobôž radikálne ľavicové, sa určité kruhy boja. Hľadajú rôzne iné pomenovania, čo len zvyšuje zmätok, ktorý existuje.

Druhým krokom je organizovanie strany, ktoré je v podmienkach dlhodobo pestovaného individualizmu, kultu spotreby všadeprítomnou dotieravou reklamou a vnucovaním nových potrieb, nastoľovania umelých problémov (identita rôznych podivných menšín a pod.) atď. výrazne narušené. Prejavuje sa to nielen vo výraznom poklese počtu členov v politických stranách, ale aj v znižovaní početnosti odborov a ich rozbíjaní. Spoločenské organizácie, ktoré určitým spôsobom dopĺňali politické strany, nahrádza tretí sektor, najmä mimovládne organizácie, ktoré však výrazne, aj finančne, podporujú vlády západných štátov, najmä USA a nadnárodné finančno-hospodárske kruhy. Éra veľkých organizovaných strán sa skončila a roztrieštenosť politickej scény sa prejavuje v celom jej spektre. Najviac ju však pociťujú ľavicové sily. Hľadajú sa síce nové spôsoby, ako stúpencov ľavice spájať, ale establišment proti tomu umelo vytvára prekážky.

Tretím krokom je agitácia, akcia. Z prehľadu, ktorý sme spracovali, vyplýva, že ľavica napriek všetkým problémom, ktoré má, je primerane aktívna a vie pritiahnuť časť ľudí. Atmosféra súčasného desaťročia (ale už dávnejšie pred ním) nie je však naklonená ľavici. Byť ľavicovým dnes vyžaduje dávku statočnosti, ale ešte náročnejšie je konať tak, aby sa predovšetkým presadzovali (bojovalo za) idey sociálnej rovnosti a solidarity a pod. Okrem toho sa na zložitej sociálno-ekonomickej situácii v štátoch EÚ, ktorá sa začala zhoršovať, priživujú pravicové sily – i populistické, radikálne, i extrémistické. Nedá sa pritom zbaviť dojmu, že médiá hlavného prúdu to využívajú na nevyhlásený boj proti ľavici, ktorá je pre neoliberálny establišment najväčšou hrozbou. Prekážky pre aktivity politickej ľavice prináša i prešpekulovaná a sofistikovaná správno-finančná diktatúra, ktorá mnohými nezmyselnými, vykonštruovanými  normami bráni každodennému konaniu a vyžaduje za to ešte aj platiť.

Liberálov, pravicu a pod. podporí finančne kde-kto (aj bohatý). Takmer všetci (česť výnimkám) sa však zdráhajú (boja) prispieť niekomu, kto tvrdí, že spoločnosť, štát nie sú dobre usporiadané a treba to (radikálne) zmeniť najmä tlakom na tých, ktorí majú nadmerné zisky.

 

Poznámky na okraj súčasných protirečivých politických aktivít ľavice v EÚ

Napokon stručne uvedieme, že k nesmiernym komplikáciám v posledných dvoch rokoch, ktoré podmieňujú aj ľavicovú politiku, postupne „prispeli“ v EÚ (ale aj na Západe a takmer na celom svete) najmä pandémia, energetická kríza a situácia na Ukrajine.

Vlády v takmer všetkých štátoch EÚ (bez rozdielu, či sú ľavicové alebo pravicové) aj pod silným tlaku z Bruselu realizovali v pandémii kroky, ktoré porušovali niektoré ľudské práva, ináč „bránené do roztrhania tela“. Viedlo to k rastu napätia vnútri viacerých štátov, k zvýšeniu  neznášanlivosti v dôsledku opatrení, ktoré neboli ani odbornými kruhmi prijímané ako nevyhnutné, nehovoriac o ich efektívnosti. Okrem to išlo aj o finančne náročné kroky, na ktorých zbohatli veľké (vybrané) nadnárodné farmaceutické firmy a oslabili ekonomiku. Podivné je, že celá korona-hystéria sa začiatkom tohto roka náhle stratila a takmer všetky predtým nespochybniteľné opatrenia sa odvolali.

Strašenie sa presunulo na Ukrajinu. Z hľadiska socialistických ideí samozrejme nemožno podporiť „špeciálnu vojenskú operáciu“ Ruska na Ukrajine. Podivná je však vojnová rétorika, prechádzajúca niekedy až do hystérie, ktorá podporuje masívne dodávanie zbraní na Ukrajinu. Necháme bokom, že chvatné, nekoordinované zásobovanie zbraňami, strelivom a iným vojenským materiálom (niekedy aj zastaralým, vyradeným) nie je efektívne. To však akoby nikoho nezaujímalo, ale predsa zbrane prinášajú smrť aj nevinným a spôsobujú veľké materiálne škody. Ako bude Ukrajina vyzerať po skončení bojov, nech dopadnú akokoľvek, akoby nikoho z tých, čo „pomáhajú“, nezaujímalo. Ťažko chápať, v čom spočívajú poznatky a pohnútky politikov, ku ktorým sa pridávajú aj vodcovia socialistov z niektorých štátov EÚ, presviedčajúcich, že Rusko musí vojnu prehrať. Vyzerá to na nečisté svedomie – my vám Ukrajincom dáme zbrane a vy porazte zlé Rusko a nepozerajte na škody, ktoré pri tom utrpíte. Je prinajmenšom smutné, že aj socialistický šéf „diplomacie EÚ“ J. Borell sa dal na vojnovú rétoriku.

Vyzerá to skoro tak, ako v prostoduchej veršovačke:
Svorne v jednom šíku
poslúchame Ameriku,
nemyslíme na ľudí,
veď porazíme obludy.

Akosi na zamyslenie je, že šéfovia EÚ, ktorá sa v minulosti hrdo označovala za mierovú (civilnú) veľmoc, sa podujali na rétoriku o potrebe vojenského víťazstva. O diplomacii padnú len kde-tu nejaké nesmelé slová. Ak sa tento pohľad obracia k historickým skúsenostiam, nepoužíva najvhodnejšie vzory. Iste, situácia je špecifická a chúlostivá, ale rinčanie zbraňami a veľké zbrojné obchody (ktoré stoja aj za dodávkami na Ukrajinu), problémy bezpečnosti nikdy nevyriešili a mier nepriniesli.

Už vlani sa začali črtať symptómy viacerých krízových procesov (necháme bokom už dlhotrvajúcu environmentálnu krízu, ktorá je výsledkom neoliberálneho sna o večnom raste a zvyšovaní spotreby i ziskov), ale nereagovalo sa na ne. Do popredia sa ale náhle dostala energetická kríza, keď rast cien energií bol do značnej miery dôsledkom neoliberálnych špekulácií v EÚ i v jej štátoch. Protiruské sankcie, vykonštruované spočiatku v USA, hospodársku i sociálno-ekonomickú situáciu začali zhoršovať nielen v Rusku, ale žiaľ, aj v štátoch EÚ, ktorá aktívne prijíma na vlastnú škodu ďalšie. Znovu ich podporuje celý diapazón vlád štátov EÚ od pravice cez stred až k ľavici (vzpiera sa len tvrdo pravicová maďarská vláda). Prečo sa tak málo myslí na ľudí, čo za nič nemôžu? Ich frustrácia, ktorú už vidieť, môže priniesť neželené dôsledky. A mnoho prognóz varuje, že to najhoršie ešte len príde – možno to bude potravinová kríza s následnou migráciou najmä z Afriky, ale aj ďalšie negatívne procesy.

Uvedené tri krízové fenomény sú nielen nové, ale aj veľmi rozsiahle a my sme ich len naznačili. Žiaľ, v poslednom čase sa ľavicová politika v týchto troch oblastiach (ale ani vo viacerých iných) v členských štátoch EÚ, ani v Bruseli akosi príliš ľavicovo neprejavuje a neodlišuje sa od politiky strán iného zamerania. Akoby sa potvrdzovali slová V. I. Lenina, ktoré však v iných súvislostiach povedali aj ďalšie osobnosti, že „politika je koncentrovanou ekonomikou“. Najdesivejšie na tom je, že dnes túto ekonomiku ovládajú nadnárodné finančné kruhy a vojensko-priemyselný komplex (v pandémii vzrástli aj zisky a arogantnosť nadnárodných farmaceutických firiem), voči ktorým sú aj väčšie štáty bezmocné.

Deformovaná neoliberálna ekonomická orientácia EÚ hrozí tým, že môže priniesť nielen trpké plody a ohroziť jej stabilitu i celý projekt. Oslabenie EÚ je skrytým želaním politických a hospodárskych elít USA. Možno je to príliš príkre hodnotenie, ale dnešné vedenie EÚ jej členské štáty viac vystavuje rôznym hrozbám, ako by ich pred nimi bránilo a pomáhalo ich prekonávať.

Politickej ľavici by to nemalo byť ľahostajné. Zmeniť to bude čím ďalej, tým ťažšie, ale ku znakom ľavice patrí aj to, že sa nevzdáva a prináša ľudom, ktorých starostiam sa iní nevenujú, nádej. Symbolický je v tomto zmysle názov novej ľavicovej politickej strany pôsobiacej v Írsku – Ľudia pred ziskom/Solidarita.

P.S. Nepatrí to ku zvykom analytiky, snažiacej sa o objektívnosť, ale urobíme výnimku. V blížiacich sa parlamentných voľbách poprajeme čo najväčší úspech francúzskej ľavici, spojenej pod vedením J. L. Mélenchona. Bonne chance Jean-Luc, bonne chance, camarades!

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama