Ako to bolo?

Vedomosti našej mladej generácie o časoch, v ktorých žili ich rodičia a starí rodičia, podliehajú mnohým stereotypom a zjednodušeniam. Z reklamy k programu venovanému okrúhlemu životnému jubileu Milana Lasicu som sa napríklad dozvedel, že spolu s Julom Satinským po dve desaťročia nemohli obšťastňovať publikum svojím umením. Tým, že zle informovaný autor  viac než trojnásobne rozšíril obdobie, v ktorom dvojica komikov mala problémy s režimom, „vygumoval“ z historickej pamäti nielen skvelú Lasicovu kreáciu Molièrovho Dona Juana v Astorke v 80. rokoch,  ale aj nesmierne populárnu a televíziou zaznamenávanú reláciu Nikto nie je za dverami realizovanú v bývalom V-klube už v druhej polovici 70. rokov. Rovnako potom asi  neexistovala ani  inscenácia  Mináčovho Výrobcu šťastia v dnešnom Divadle L+S, na ktorú sa kolektív pracovníkov Ministerstva kultúry SR prišiel pozrieť nie ako cenzor, ale ako divák. Zrejme sa snažíme informovať o isteže protirečivom a aj tragédiami poznačenom období reálneho socializmu rovnakým spôsobom, ako to robila západná propaganda, v dôsledku ktorej naši emigranti z roku 1968 museli občanom Anglicka, Francúzska a USA vysvetľovať, že aj my vieme, čo je to elektrická práčka a chladnička.

Dnešná naša svojrázna interpretácia dejín však siaha aj oveľa ďalej do histórie.  Z gymnaziálnej učebnice dejepisu  vnučky som sa napríklad dozvedel, že Jana Husa nedal upáliť kostnický cirkevný koncil, ale cisár Žigmund. Že by táto interpretácia súvisela so zmluvou s Vatikánom? Možnosť voľne cestovať po svete (za prácou, rekreáciou, poznávaním) je hlavným a nespochybniteľným výdobytkom ponovembrového vývoja. Dnešní mladí by však mali vedieť, že zákaz cestovať smerom na Západ nebol absolútny. V roku 1967 som vďaka znalostiam taliančiny vycestoval s delegáciou študentov FFUK na univerzitu v Bari, v tom istom roku som nastúpil na polročný študijný pobyt na Kube (do Frankovho Španielska sa, prirodzene, nechodilo), o pätnásť rokov neskôr som do Talianska šiel  s manželkou na devízový prísľub a do Juhoslávie sme chodievali aj s deťmi cez cestovné kancelárie. A to som mal v kádrovom profile škvrny, kvôli ktorým som si pred nástupom na vysokú školu musel  dva roky odrobiť v továrni.  Boli pracujúci rodičia, ktorí nemohli za deťmi-emigrantmi, ale boli  ľudia, ktorí brázdili svet krížom-krážom, ako dnes úspešný propagátor svojich ciest Boris Filan alebo výtvarník vylúčený z umeleckého zväzu, ktorý inštaloval svoje práce osobne v kapitalistickej cudzine. A predovšetkým by sme mali mládeži vytĺcť z hlavy, že naša emigrácia (okrem tej z rokov 1945 a 1948 a zopár jedincov po roku 1969) bola politickou, a nie ekonomickou. Z môjho maturitného ročníka odišla v roku 1968 do emigrácie celá tretina spolužiakov, no ani jeden ta nešiel za slobodou lež za lepšou životnou úrovňou.

Neznášam generalizovanie aj pokiaľ ide o tvrdenie, že sme tu štyri desaťročia žili v strachu. V päťdesiatych rokoch sa zaiste báli rodiny roľníkov, ktorí odmietali vstúpiť do družstiev i rodiny bývalej buržoázie, ktorým hrozila smutne známa  Akcia B (vyvezenie z mesta na vidiek), rehoľníci a tí, čo sa nechceli zmieriť s vládou komunistov a vyvíjali v tom smere ozajstnú alebo domnelú aktivitu. (Len slabomyseľný sa môže domnievať, že po februári 1948 sa na našom území nepohybovali americkí agenti, ktorí si našli aj nejakých domácich informátorov.) Z tých štyroch desaťročí som akýsi strach pocítil len v rokoch 1961 a 1962, kedy som kvôli strýkovi (ktorý po uchopení moci komunistami bol ešte pár mesiacov povereníkom pôšt a potom emigroval do USA) mal problémy dostať sa na Filozofickú fakultu UK. Podobné problémy mali aj iní, napr. Ján Čarnogurský sa nedostal na Právnickú fakultu UK, no právo vyštudoval v Prahe. Divadelník Martin Porubjak počas normalizácie síce nemohol v SAV ukončiť ašpirantúru, no následne mu hrali hru v Trnavskom divadle a ešte hlboko pred novembrom sa stal dramaturgom SND.  A uprostred „zlatých šesťdesiatych rokov“ študenti  VŠMU vo Švarcovej hre Šarkan v Redute spievali Skukálkov text: „Kto vidí chyby v prítomnej chvíli, je pravicový element.“  Karol Machata v rovnakom čase ako Shakespearov Hamlet namiesto textu „Dánsko je väzenie“ deklamoval v SND, „tento štát je väzenie“. Je však tiež pravdou, že keď som v polovici 70. rokov na svojom pracovisku zorganizoval poetický program z ruskej poézie a v úvodnom slove o Voznesenskom som povedal, že básnik  videl svet v jeho totalite, musel som potom vysvetľovať predsedníčke straníckej organizácie význam onoho „nepovoleného“ slova. Avšak verše Jevtušenka, Voznesenského a Pasternaka zazneli.  Ak porovnávam časy minulé s dneškom, tak majú veľa spoločného. Vtedy mlčiaca väčšina sa venovala svojim záhradkám, večer sledovaniu bakalárov a v súkromí šomrala na režim, dnes väčšina pozerá ešte menej kvalitné seriály, hrá sa na počítači a nadáva na dnešok, ktorý je iný než ten, aký nám sľubovali na námestiach pred dvadsiatimi piatimi rokmi.

Politická propaganda výrazne ovplyvňuje aj záujem ľudí o umenie. Uvediem dva príklady. Pri prvej návšteve Spolkovej republiky Nemecko v roku 1986 som v knižniciach viacerých domácností videl preklady Solženicynových diel. Nejdem teraz spochybňovať ich umeleckú úroveň, no faktom je to, že po páde komunizmu nielen u nás, ale hlavne na západ od našich hraníc záujem o romány tohto niekdajšieho ruského disidenta rapídne poklesol. Ak sa dnes  jeho meno spomenie, tak len ako reprezentanta staroruských konzervatívnych síl, ktoré nechcú prijať západný liberalizmus. Spisovateľovi stačilo totiž  niekoľko rokov života v „krajinách slobody a demokracie“, aby pochopil, že súčasný západný materialistický model nie je nijakou výhrou oproti totalitnému sovietskemu režimu. Druhým príkladom je hystéria, ktorú západné médiá rozpútali kvôli konfliktu na Ukrajine. Na umeleckom poli sa to pretavilo do pokusov (najmä v USA, ale čiastočne aj vo vždy takom „učenlivom“ Česku) ignorovať alebo narúšať vystúpenia veľkých ruských umelcov – dirigenta Gergieva a sopranistky Netrebko pre to, že sa solidarizovali so svojím prezidentom.  Politika sa často snažila miešať do umenia. No nijako nemožno porovnávať proces denacifikácie umelcov po druhej svetovej vojne (hoci sa dnes priznáva, že aj tento bol v mnohom poznačený emóciami a často meral skrivodlivo), ktorá obrala o život takmer 70 miliónov ľudí našej planéty (dnes občas redukovaných na necelých 6 miliónov nevinných obetí holokaustu) a občiansku vojnu na Ukrajine, ktorá má viacero vinníkov, z ktorých nemožno vytrhnúť jediného démonizovaného predstaviteľa „zla“ a „trestať“ jeho krajanov – umelcov.

Z hľadiska čo najobjektívnejšieho pohľadu na náš politický vývoj v minulom storočí by sa mala mladá generácia dozvedať čo najviac faktov o vtedajšom živote (bez prikrášľovania i démonizovania) a nielen frázy o prechode z totality do demokracie. To je však úlohou školy, médií, ale aj dnes tak často skloňovanej rodiny, ktorá disponuje množstvom vlastných skúseností  z prežitej doby.  Len dúfam, že to nepovedie  k tomu, že deti a mládež budú opäť vyznávať dve pravdy – súkromnú a verejnú.