Reklama
Reklama

Ako som čítal Poľakova

Počet zobrazení: 2669

Keď mi šéfredaktor poslal e-mail s prosbou o odporúčanie troch kníh za rok 2014, potešil som sa síce, ale potom nasledoval asi takýto myšlienkovo-rozumový postup: Dokedy to má byť – času dosť – dúfam, že na to nezabudnem – zabudol som. Spamätal som sa asi tri dni pred konečným termínom a až vtedy som si s hrôzou uvedomil, že, aj keď je to čudné, som za posledný rok takmer nič nové nečítal. Niežeby som čítal málo, alebo by mi málo kníh pribudlo, ale ukázalo sa, nejakou zhodou náhod to boli knižky príliš starého vydania, alebo nehodné odporúčania, alebo také, čo som čítal už asi ôsmy alebo dvanásty raz na úkor tých čerstvých. A tie som ešte neprečítal. S pocitom sklamania a zároveň hanby a viny som pánovi šéfredaktorovi neodpísal a neodporúčal vôbec nič...

V priebehu pár dní sa však ukázalo, že to až tak úplne neplatí. Boli nové knihy! A dobré! Ba skvelé! Nevyšli všetky za posledný rok, ale dostali sa ku mne v tom čase. To vyhovovalo podmienkam. O to viac, že ich málokto pozná. Najzaujímavejšie však bolo, že všetky tri sú od jedného autora, odteraz už môjho obľúbeného, a že sa mi dostali pred oči – a potom do hlavy – priam osudovo. O to by bola škoda sa nepodeliť...

Kozla-v-mlieku.jpgKozľa v mlieku (Slovart 2007, preklad Ján Štrasser)


O prvej knihe Jurija Poľakova v slovenskom preklade som sa dočítal kdesi na webe, v zrejme v nejakej literárnej sekcii. Už neviem kde. Zaujala ma natoľko, že som si ju objednal – reku, pozriem si aspoň, ako píšu ruskí autori, keď už nie sú sovietski. I keď, pravda, len tesne... (kniha bola vydaná v roku 1995, ale rozpísaná zjavne už skôr).  Chvíľu sa mi, klasicky, povaľovala medzi inými neprečítanými kusmi, ani sa mi do nej veľmi nechcelo. Pamätal som si ešte z pamätí všelijakých generálov ten ruský ťažkopádny štýl, nezriedka umocnený aj ťažkopádnym prekladom – je to zvláštne, ale ruština v origináli znie oveľa živšie, rýchlejšie a rytmickejšie než v preklade, zvlášť slovenskom. Až tak akosi neskoršie prišiel rad na aj ňu. Po prvých asi 30 stranách som sa pristihol, že mi to celkom odsýpa. Preklad bol živý, dej jasný, napriek vsuvkám a spomienkam na minulosť. Ba čo viac, zrazu som zistil, že sa často a dosýta smejem!

Príbeh o tom, ako sa jeden sovietsky spisovateľ na sklonku perestrojky stavil s kolegami, že dokáže urobiť spisovateľa z hockoho, a ako sa mu to podarilo až tak, že popritom rozložil Sovietsky zväz, mi pred očami plynul ako voda, a ja som niekedy cez slzy smiechu ani nevidel na ďalšie písmenká. No pritom to nebola groteska – žiadne žarty, žiadne gagy, len lakonickým štýlom opísané pomery v ruskej/sovietskej literatúre a spoločnosti jej literátov. Veľmi nenásilne podané – ani Iľf s Petrovom sa nedokázali takto kamenne tváriť pred pointou. O to väčší účinok má potom úder absurdity, vyvolávajúci smiech, ktorý však absurdne vyznieva až dnes – vtedy to bola vlastne norma. Veľmi prehľadne a verne autor ukazuje všetky hnutia a pnutia počas Gorbačovovej vlády, čiže – a toto platí pre všetky ďalšie knižky – dá sa tu veľa naučiť o tom, ako v Rusku generácie vtedajších tridsať-štyridsať-päťdesiatnikov vnímali rozpad ZSSR, časy pred ním a po ňom. Taký náhľad sa, mimochodom, viac než hodí dnes, keď sa celý Západ tvári, že súčasnému Rusku sa nedá porozumieť... Keď som knihu dočítal, odporúčal som ju pár známym (mimochodom, oni sa vraj až tak nesmiali), ale hlavne som si zaumienil, že pri ďalšej objednávke si musím to meno zapamätať: Jurij Poľakov.

Bol som však celkom nemilo prekvapený, že som pri prehľadávaní kníhkupectiev (online, samozrejme) našiel už iba jednu ďalšiu. Podľa ruskej Wikipédie je autor jedným z najobľúbenejších súčasných ruských spisovateľov, šéfredaktor veľmi prestížneho časopisu (Literaturnaja gazeta) a úspešných kníh napísal už celkom dosť. A celkom dávno. Zrejme sa ruskí autori dnes nenosia alebo čo – ja som si to až tak neuvedomoval, lebo čo som potreboval, prečítal som si v ruštine na webe. Nuž, o to lepšie – aspoň som nemusel uvažovať, ktorú ďalšiu knižku si prečítam, a objednal som si Kráľa dubákov. Ten už vyzeral serióznejšie...

Kral-dubakovl.jpgKráľ dubákov (2010 Marenčin PT, preklad Ján Štrasser)


Po nejakom čase sušenia na polici a chytaní prachu som sa odhodlal začítať aj do tejto novej. Odrádzal ma názov – kráľ dubákov mi pripadal buď ako veľmi hlúpy človek (a knižka by teda mohla byť o jeho dobrodružstvách, na čo som nemal náladu), alebo nejaký oligarcha, čo vyváža konzervy (niečo podobné ako Čokoládový kráľ), alebo, nebodaj, nejaké lyrické bájky o nedozerných tajgách a osamelom Čukčovi s puškou, ktorý pri zbieraní húb premýšľa o tom, že dobre už bolo. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa hneď po úvodnej mykologickej scéne, ktorá moje obavy akoby potvrdzovala (našťastie krátkej a v celej knihe jedinej) dej zrazu zbesilo rozbehol uprostred Moskvy 2000-ich rokov, kde sa navzájom prelínajú divoké zvraty: tu na dolárový biznis, tu na zločinecké siete, tu na tajné služby, tu na súkromné služby, hneď späť zase na sex a opäť dookola na pozadí procesov, ktoré sa začali za Gorbačova a dodnes sa neskončili. Celý dej knihy uplynie v priebehu 36 hodín. Mohlo by sa teda zdať, že ide o thriller. Avšak kvôli prítomnosti častých spomienkových pasáží sa zase dá povedať, že ide aj o retrospektívnu knihu. To je vôbec, ako som si uvedomil neskôr, typický autorov štýl. Dôležité je, že sa tieto dve paralelné rozprávania skvelo doplňujú a čitateľovi odkrývajú stále viac a viac čriepkov základných vzťahov a faktov, nutných pre pochopenie či posúvanie deja. Tempo sa nenápadne zrýchľuje, až nakoniec, tesne pred vyvrcholením, ani nestíhate odbiehať za rozptýlením (ako sa dnes, v časoch reklamnej prestávky každých 15 minút, nielen pozerajú seriály a filmy, ale už aj čítajú knižky, priznajme si ;)) a len obraciate stránky. Až s doslova poslednou stranou celá kniha zapadne do konkrétneho obrazu, dejové línie sa spoja a pochopíte konečne aj ten nešikovný názov... Úprimne povedané, zavrel som knihu a čumel. Už dávno som nemal taký pocit z čítania. Hádam od Winnetoua... J Ešte som si pozrel meno prekladateľa (Ján Štrasser) a v duchu mu poďakoval skoro tak, ako aj Jurijovi Poľakovovi, ctihodnému...

Hneď ďalším postupom bol marš na internet, poobzerať sa po niečom ďalšom. Ako riadením osudu sa práve v ten deň zrazu dala nájsť úplne nová kniha. Tam už som sa ani nepozeral na názov, počet strán, náčrt deja alebo čo. Meno autora mi celkom stačilo. O dva dni som ju mal doma. Myslím, že sa ani nestačila ohriať po rozbalení, nieto ešte chytať prach - odsunul som všetko nabok a začal okamžite čítať...

nebo_padlych.jpgNebo padlých (2014 Marenčin PT, preklad Ján Štrasser)


A napriek tomu, že bola zo všetkých Poľakovových kníh najmenšia a najtenšia, skoro ako brožúrka, uchvátila ma zo všetkých najviac. Dej sa vrátil späť do polovice 90-tych rokov, do čias šokovej terapie premeny prispaného socializmu na vlčí kapitalizmus, kde sa dejiny a hlavne peniaze hnali naokolo šialene rýchlo a kto nestihol ani uhnúť, ani naskočiť, bol jednoducho zomletý. Tak ako v predchádzajúcej knihe krásne vidno, čo sa v Rusku tých čias dialo, kto bol kým a hlavne že nik nebol, za koho sa vydával, išlo len o to, pochopiť dobu. To všetko je však (napriek výnimočnej informačnej hodnote) len pozadie ústredného príbehu, ktorý je jedným z najstarších: príbehu lásky. Ale akej lásky!

Ťažko povedať, či sa taký príbeh vôbec mohol odohrať. Alebo sa mohol odohrať len v tých časoch. Alebo len v tom priestore... Ťažko vlastne aj uznať, či sa dá slovo láska spojiť s týmto príbehom – je totiž úplne odlišný od všetkého, čo ste kedy o láske čítali. Rómeo a Júlia sú pri ňom len vzorové texty z čítanky pre druhý ročník, Pýcha a predsudok nevierohodný pamflet a 50 odtieňov sivej (umocnených na druhú) by okamžite vybledlo do jediného odtieňa závistlivého dymu. Popiera totiž všetko, čo má podľa všeobecných predstáv láska mať, takisto aj všetko, čo smie mať príbeh o nej, okrem jediného – úprimnej, zničujúcej a samovražednej vášne. Napriek znovu prítomným spomienkovým a vysvetľujúcim pasážam dej len tak sviští a vy sa neviete dočkať ďalšej strany, pričom však vám oči idú vypadnúť a mozog špliecha o lebku, keď dumáte, či ste fakt práve prečítali, či to tam fakt bolo napísané, veď to je neuveriteľné, čo všetko sa dialo a deje, ale sakra, čo sa bude diať ďalej? Priznám sa, po polovici knižky som už nevydržal to tempo (a hlavne niektoré scény) a šiel som si kúpiť nakrájanú salámu, uhorky, syr a fľašu vodky, ktorou som potom, ľadovo vychladenou, doslova musel spomaľovať čítanie a búšenie srdca. Rozhodne neodporúčam deťom a slabším povahám!

Keď som skončil, šmaril som knihu na gauč s neveriaco-vyčítavým výkrikom: ako je dočerta možné takto dobre písať...!? A prekladať! Možno so mnou nebudete, vážení priatelia, čo to už čítali alebo ešte len budete, v hodnotení súhlasiť. Ja som sa však už rozhodol – ak čoskoro nevyjde ďalší Poľakov, prečítam si ho v ruštine, ak vyjde, okamžite ho kúpim. Zdá sa, že to nabetón bude stáť za to...

Juraj Korpa

P.S.: Pred pár dňami som sa neočakávane dozvedel, že podľa Neba padlých je už nakrútený film (2014)! Okamžite som bežal kúpiť zase vodku, salámu a syr, zatemnil okno, vypol telefón a zapozeral sa. Bohužiaľ, s tempom a údernosťou knihy veľa spoločné nemá. Je to skôr taký nekonečný seriál, paradoxne iba s jednou časťou... Čomu sa až tak nečudujem, predsa len, na filmové plátno tá kniha bola prisilná. Vodka zostala iba načatá, salámy neubudlo, uhorka nahryznutá. Pričom ten film nie je zlý – naopak! Aspoň je to však dôkaz, že ešte stále sa pri knihách dá zažiť viac, než hoci aj v 3D...!

P.P.S.: Je to čudné, ale v češtine doteraz ani jedna Poľakovova knižka nevyšla. Zdá sa, že kvôli svojím protiruským mindrákom prichádzajú o kvalitnú literatúru... čo zase spätne posilňuje ich mindráky. Či?

Na úvodnej snímke Jurij Poľakov

SÚVISIACE:
Jurij Poľakov v Bratislave - Юрий Поляков в Братиславе

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama