Ako sme volili a prečo?

Počet zobrazení: 3449

Vedy o človeku a spoločnosti – psychológia, ekonómia, politológia a ďalšie – majú celkom dobre preskúmané spôsoby a mechanizmy, akými ľudia robia svoje rozhodnutia, teda volia. Voliť znamená vyberať si jednu z viacerých možností, alternatív na základe preferencií, teda na základe niečoho, čo uprednostňujeme pred niečím iným. V modernej dobe sa presadzuje teória racionálnej voľby, ktorá predpokladá, že volíme vedome a so znalosťou vecí, súc čo najlepšie informovaní a so zodpovednosťou za dôsledky svojej voľby. Táto teória stavia na starej predstave o človeku ako „rozumnom živočíchovi“ (latinsky animal rationale), ktorá pochádza ešte od Aristotela.

Skutočné voľby v živote – nielen tie, ktorými občania kreujú orgány svojho štátu – sú však oveľa zložitejšia, komplexnejšia záležitosť. Napríklad v prípade racionálnej voľby neexistuje absolútna znalosť a informovanosť o všetkých alternatívach, vždy zostáva niečo nepoznané a skryté. Každá voľba je teda nedokonalá a obsahuje v sebe riziká neistoty, neurčitosti a omylnosti. Jednoducho, nie sme stroje a naša prirodzená inteligencia nie je umelá inteligencia. Iný spôsob voľby je „kontra-voľba“ vtedy, keď volíme inú alternatívu, akú nám radí rozum len preto, že máme dôvody postaviť sa proti nej. Tu zasahuje do našej voľby niečo ako „vôľa“, pretože nechceme to, čo nám velí rozum. Alebo nechceme to, čo chcú druhí či väčšina. Samozrejme, že existuje aj celkom náhodilá voľba, čosi ako lotéria, keď si bez znalosti veci „vsadíme“ na jednu z alternatív.

Najbežnejší a najčastejší spôsob voľby je však „emocionálna voľba“. Je to voľba na základe emócií, ktorá potvrdzuje predstavu o človeku ako o „emocionálnom živočíchovi“ (latinsky animal emotionale), s ktorou prišiel škótsky osvietenský filozof David Hume. „Rozum je a má byť len otrokom vášní,“ tak znie jeho slávny výrok. Takáto voľba nie je proti rozumu, len hovorí, že rozum je tu skôr sluhom než pánom. Jednoducho, volíme niečo preto, že to chceme a tiež preto, že niečo iné nechceme. Vášne a vôľa sa tu spájajú do jedného a velia rozumu. Humov mladší súčasník Adam Smith ukázal, že ľudské emócie sú „morálne emócie“, že majú v sebe morálny náboj. K tomu môžeme dodať, že Aristotelov človek ako „politický živočích“ (grécky zoon politikon) je tiež emocionálna, a nie iba chladným rozumom kalkulujúca bytosť. 

O našich demokratických voľbách rozhodla práve takáto emocionálna voľba. Víťazovi sa podarilo svojím rétorickým výkonom, podporeným mediálnymi prostriedkami, osloviť zmes emócií – pozitívnych aj negatívnych – rozhodujúcej masy voličov. K tým pozitívnym patrí túžba žiť v štáte, v ktorom aj pre politikov platia nielen právne, ale aj morálne normy. K tým negatívnym patrí rozhorčenie nad tým, že to tak zrejme nie je. Podarilo sa mu presvedčiť tých, čo ho volili, že hlavným problémom Slovenska je korupcia a že hlavným zodpovedným za to je doterajšia vláda s jej dominantnou stranou. Tým vyvolal nádeje, že on sám je mimo toho všetkého, ba že on je ten, kto to vyrieši. Predvolebná agenda ostatných strán takýto silný emocionálny náboj neobsahovala, hoci apelovala nielen na rozum, ale aj takisto na rôznu zmes emócií.

Nefalšovaná nádej a dôvera sú emocionálne javy. Dokonca je to politický kapitál, aký je v dnešnom svete vzácnosťou. Emócie je však potrebné vyvažovať zdravým rozumom, ktorý vie, že všetky krajnosti sú zlé a že v životaschopnej spoločnosti je rozumná politika nástrojom riešenia spoločných problémov. A dobrá vláda je vládou všetkých občanov, nielen tých, ktorí vyhrali v demokratickej súťaži.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984