Reklama
Reklama

Ako sme (ne)robili perestrojku (4)

Z diára šéfredaktora 1987 – 1989
Počet zobrazení: 1394

 „Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.“
Miroslav Válek

„Ak prijmeš svet taký, aký je, si spoluvinník, ak ho zmeníš, si kat.“
Jean-Paul Sartre

„Tak či onak, prestavba vojde do dejín ako jeden z najväčších podvodov tohto storočia.“
Ľudovít Pezlár (v súkromnom liste E. P., 1993)


Ako sme (ne)robili perestrojku (1)
Ako sme (ne)robili perestrojku (2)

Ako sme (ne)robili perestrojku (3)


Úvodné slovo je v prvých dvoch častiach. Keďže sa v mojich záznamoch dostávam do obdobia, kedy dochádza k dosť dôležitým zmenám a aj zaujímavým okolnostiam týchto zmien, chcem k tomu stručne poznamenať: Z dnešného pohľadu nebolo všetko zrejme tak, ako som to videl a zaznamenal. Mnohé moje poznámky vychádzali z toho, čo sa bežne hovorilo v našom novinárskom prostredí či medzi ľuďmi. Ak v týchto záznamoch niekomu krivdím, neprávom ho nejako značkujem, ospravedlňujem sa za to. Verím, že je to po tridsiatich rokoch premlčané; napokon aj tých niekoľko perzekvovaných po „nežnej revolúcii“(o ktorých možno ide) bolo zbavených obvinení.

Ešte poznámky z úvodu pre tých, ktorí sa začítajú až do tejto časti:

1. Zápisky z diára som teraz, v roku 2019 niekde, doplnil o názvy a niekde o citáty z konkrétnych článkov z Nového slova (Nedele) daného obdobia, prípadne aj o citácie iných prameňov – sú v hranatých zátvorkách. Doplnená je aj „výberová“ bibliografia, ktorá má ukázať, (aj) akí autori v danom období publikovali v Novom slove a v prílohe Nedeľa.

2. Od roku 1982 do roku 1988 v Novom slove vychádzala príloha Nedeľa, ktorá suplovala neexistujúci literárny časopis (v Čechách bola obdobne príloha Kmen v týždenníku Tvorba).

3. K tretiemu citátu len toľko: veľké peniaze udupali veľký experiment. Napriek tomu si myslím, že stálo za to, pokúsiť sa o jeho obrodenie. Práve to, že sa socializmus usilovali za každú cenu zničiť a dôsledne vymazať o ňom akúkoľvek stopu v spoločenskom vedomí, svedčí o jeho... alebo nie?

4. K záznamom som si niekedy poznamenal citáty, myšlienky, dokonca aj porekadlá, ktoré nie vždy súviseli so zaznamenaným, ale zdali sa mi pre danú dobu príhodné.

rozhovor_s_lenartom_2018.jpg
Príprava rozhovoru s prvým tajomníkom ÚV KSS. Zľava Štefan Bachár, Jozef Lenárt, Jozef Kiss, Emil Polák. Foto: Archív E. P.


JANUÁR 1988
 

Piatok 1. januára 1988
Do nového roka si nedávam žiadne predsavzatia. No rok to nebude jednoduchý, ani ľahký. A bude skutočne prelomový? Alebo len naďalej budeme o tom hovoriť?

Sobota 2. januára 1988
Jedno vinšovanie hovorí: „Všetko dobré, lebo najlepšie ide na vývoz.“

Leňoch je ten, kto nepredstiera, že pracuje. Alphonse Allais

Pondelok 11. januára 1988
Práve pred rokom sa začínala – čo sme, pravda, ešte nevedeli – najväčšia kalamita, čo si my pamätáme. A teraz, v týchto dňoch, svieti slnko, začali pučať stromy, mačiatka či bahniatka... Inak v robote ako vždy. Ak dačo potrebuješ – nikto ti nič nepovie. Ak nepotrebuješ, radia ti všetci. Teraz kto to čosi chcel v súvislosti s úmrtím Lídy Clementisovej [vdova po Vladimírovi Clementisovi, popravenom v päťdesiatych rokoch]. Z Prahy. Nevyšlo to. Tak sme dali Machalu*. Nik sa už, samozrejme, nespýta ani nič nepovie. Ale predtým máš zo päť pokynov. Najlepšie je to vypočuť a potom si urobiť podľa svojho.

[* Drahoslav Machala: Za Lídou Clementisovou, Nedeľa 2/1988, str. II. In.: Nové slovo 2/14. 1. 1988.]

Každé storočie má svoje obdobie temna, hovorí sa.

Streda 13. januára 1988
Ideologická komisia ÚV KSS. Zo všetkého, čo sa týkalo pripravovaného literárneho časopisu, vyplýva, že tajomník (Pezlár) nemá záujem, aby vychádzal a minister (Válek) bojovať asi nechce. Ľahko sa teda môže stať, že sa urobí všetko, aby nevychádzal. Vilo povedal, že ak časopis nebude vychádzať, my prestaneme Nedeľu vydávať. Nech robia, čo chcú. Tajomník sa pýtal, kto zaručí, že nebude opozícia, Válek povedal, že ruku do ohňa za to nedá a Mináč sa spýtal, kto sa dopredu vyhráža nejakou opozíciou a prečo. Vraj Praha! Hm. Zaujímavé, že Praha sa svojho Kmena* nebála.

[*Literárny týždenník je na svete. Zhovárame sa s Karlom Sýsom, šéfredaktorom Kmena. Pripravila Alena Waleková. Nedeľa 1/1988, str. VIII. In.: Nové slovo 1/7. 1. 1988.]

Štvrtok 14. januára 1988
Takmer mesiac po 7. zasadnutí ÚV KSČ sa konalo aj zasadanie ÚV KSS. Medzitým nový generálny tajomník Jakeš navštívil Moskvu – a prišiel aj sem. Ale neudialo sa úplne nič. Okrem Ďurkoviča a Škodu [Ján Škoda, pred Igorom Škoricom vedúci oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS] – tomu sa teraz hovorí – nepovedal nikto nič. Ba, Jakeš povedal: „.. hovoříme-li o přestavbě v stranícke práci.“ Ktovie, či si to tajomník [Pezlár] všimol? A Lenárt v záverečnom slove (trochu v predstihu!) oznámil: bije hodina pravdy, hodina rátania.
Keď sa tak človek díva okolo, kádrová práca vyzerá úplne inak, ako o tom hovorí uznesenie 7. zasadania ÚV KSČ. Najprv sa vyberá horizontálne: teda do všetkých funkcií okolo seba i pod sebou dotiahneš všetkých konškolákov, bývalých spolupracovníkov, rodákov, známych a príbuzných. Keď sa tento okruh vyčerpá, uzatvára sa prvý stupeň degenerácie. Horší je druhý a posledný, keď sa ide vertikálne: rovesníkov už nie je dosť, sú starí, treba omladiť aparát – a tak sa začnú vyzdvihovať verne slúžiaci pomocníci pomocníkov. Tým sa degenerácia aparátu završuje. Amen!

Malý Bobeš, kocúr Mikeš, Miloš Jakeš.

Sobota 16. januára 1988
Čo na to povie s. tajomník, keď nás tak dôrazne varoval pred písaním o prestavbe v strane. A tu ho máš:
„Veľmi mnoho bude závisieť od strany. Sama bude musieť uskutočniť svoju závažnú prestavbu, skoncovať s nahrádzaním funkcií štátnych a hospodárskych orgánov a bude musieť meniť formy svojej práce. Tieto otázky sa budú riešiť na všezväzovej straníckej konferencii v lete roku 1988.“ Michail Gorbačov pre čínsky časopis Liao-Wang.
„...To všetko musíme mať na pamäti, ak hovoríme o prestavbe v činnosti strany.“
Miloš Jakeš na 7. zasadaní ÚV KSČ, ktoré sa konalo 17. a 18. decembra 1987.
„Strana sa v zápasoch stala a je politickým garantom, hlavnou hybnou silou súčasných revolučných premien, a preto sa prestavba musí premietnuť do celej jej činnosti.“
Jozef Lenárt na januárovom zasadaní ÚV KSS.

Nedeľa 17. januára 1988
Tak som si to vyhľadal – 19. 11. 1987 nás s. tajomník informoval takto:
„Hlavná v prestavbe je strana; v strane prestavba nebude (už strčili titulok Strana v prestavbe), to by viedlo k oslabeniu vedúcej úlohy strany. Strana sa prestavovať nebude, nie aby niekto nám propagoval, že strana je v prestavbe, nejde o prestavbu strany – ale o zdokonalenie štýlu práce – a to je rôzne.“
Mne osobne adresoval na porade 5. 1. 1988 (aj neskôr na Sekretariáte ÚV KSS 12. 1. 1988): nemáme používať dialógové formy, nepíšme to tam, lebo to je pojem nejasný – dialóg sám osebe je forma. To zdôraznil aj 13. 1. 1988 na ideologickej komisii – napokon ani doteraz nebol len monológ, teda viesť prevažne dialóg.
Tiež mne adresované – nepíšme tam, že prestavbu treba vysvetľovať – my už musíme ukazovať jej realizáciu.

Pondelok 18. januára 1988
Stranícka schôdza, na ktorú prišiel súdruh Škorica. Verný žiak svojho učiteľa okrem informácií o pléne spomenul aj to, že je normálne, že budú ďalšie kádrové zmeny, súdruhovia budú odchádzať do dôchodku. Ale najmä sa venoval otázkam boja proti imperializmu a náboženstvám. Aby som ho potešil, hovoril som o všetkom, o čom sa nemá: použil som citáty o prestavbe v strane, hovoril som o tom, že najmä treba vysvetľovať, prečo treba prestavbu a že to musíme robiť dialógovými formami – a že vždy radi prijímame podnety od súdruhov z ÚV.

Utorok 19. januára 1988
Porada na oddelení ÚV: už sa nehovorí ako o nejakej tajnosti, že v marci budú ďalšie kádrové zmeny, že budú posilnené orgány. Takže treba len vyčkať.
Popoludní prišli súdruhovia z Inštitútu priemyselného designu; mali výhrady voči článku, ktorý mal výhrady voči inštitútu*. Hneď sa vyhrážajú súdom, zákonnými lehotami atď. Ide im o meno, o to, že už nemožno len teoretizovať, ale konečne robiť to, čo robiť treba. Nijaká diskusia, všetko sa už vydiskutovalo, povedalo – a to je napádanie uznesenia ÚV KSS, atď. Vy diskutujete aj o iných uzneseniach? A tak sme sa školili o demokracii, glasnosti a verejnej informovanosti. Veľa z toho nebrali – lebo oni chceli najmä zastrašiť.

[* Ing. arch. Lumír Šimeček: Starosti okolo designu, Nové slovo 52/31. 12. 1987, str. 4 – 5.]

Streda 20. januára 1988
S. tajomník bol 19. januára na Východoslovenskom KV KSS, kde „upriamil pozornosť na snahu buržoáznej propagandy a emigrácie zdiskreditovať naše úsilie o prestavbu, vniesť rozkol do našich radov. Preto je nevyhnutné viac ako kedykoľvek predtým vysvetľovať pracujúcim podstatu a zákulisie týchto snáh, a to otvoreným dialógom s pracujúcimi.“ To jediná oblasť, kde by tajomník chcel viesť dialóg – najmä strašiť všetkých, čo to na nás pripravujú. Lenže, keď o chvíľu Slobodná Európa nebude rušená, Hlas Ameriky už nie je – a ukáže sa, že sa dohromady nič nedeje – kde si nájde nové bojisko? Nájde si on, nájde...
Prišiel ekonóm Vladimír Valach [diplomat, ekonóm a spisovateľ]*: hovorili sme najmä o ekonomickom realizme. Podľa neho, ak máme robiť nejakú prestavbu, musíme poznať situáciu. Musíme mať analýzu a vychádzať z reálnych faktov. A nie z nejakých zašmodrchaných čísel. Ale chce to niekto? Nie, oni si myslia, že prestavba sa dá takto potichu, bez hluku a bez peny doviesť do pokojného prístavu. Lenže ticho veští búrku. Ľudové múdrosti netreba zabúdať. To isté sme preberali s Vilom Plevzom: bez analýzy, poznania skutočnej situácie nemôžeme robiť nijaké opatrenia, zásadne meniť veci. A kto to vlastne chce?

[Ing. Vladimír Valach: Ekonómovia, „na slovíčko“!, Nové slovo 10/10. 3. 1988, str. 1, 4 – 5.]

Ako si hovoria ľudia na generálnych riaditeľstvách? MUF. Máš už flek?
A ešte jedno: Že tam je, to nebolo veľmi cítiť, že tam nie je, to bude.

Nedeľa, 24. januára 1988
Keď človek vezme do ruky Tvorbu a Kmen a postaví k nim Nové slovo, to je akoby z dvoch rôznych historických období. Čo budeme robiť pod vládou tohto Ľudovíta, ktorý si myslí, že strana, to som ja? Počkať do konca marca.

Pondelok 25. januára 1988
Z Moskvy prišiel Voloďa Jancura na výročnú členskú schôdzu v Pravde. Súdruh Louis I. [Ľ. Pezlár] hovoril presne to isté, čo doteraz, dokonca opäť naznačil kritiku NS – že Ligačova niektorí uverejnili až na náš pokyn. Opäť o. i. rozoberal tézu, že Pravda (teda aj Nové slovo) musí vždy brať na zreteľ svojho adresáta: stranícky aktív, funkcionára, komunistu. A teda neuverejňovať rôzne veci, ktoré by ho mohli pomýliť. To nech si spisovatelia uverejňujú v Romboide, Slovenských pohľadoch, nestraníckych periodikách. To je, podľa mňa, veľmi škodlivý názor. Po prvé, nemožno predsa deliť spoločnosť na stranícky aktív – a tých ostatných. A už vôbec nie na stranícky aktív, umelcov, technikov, úradníkov – a každému vytvoriť nejaký orgán, kde nech si píšu, čo by nemalo ovplyvniť tých druhých. Spisovateľ sa čo to o politike dozvie z dennej tlače –, ale stranícky aktív si Pohľady či Romboid nekúpi. Nech je hlúpy?

Utorok 26. januára 1988
Novoročné stretnutie na vláde: tentoraz predsa len inak. Súdruhovia sa po prejavoch rozbehli podávať si s nami ruky. Ale potom sa predsa na istý čas zavreli za dverami „trinástej“ komnaty. Helmut Vácha sa ma spýtal, či je pre mňa neprijateľná funkcia zástupcu šéfredaktora (Pravdy), na čo som povedal, že iste. Nech v tomto zmysle vystupuje. A ešte povedal, že je rád, že už sa na Nové slovo nenadáva, že tu urobil veľa V. P. a že by sme sa mali stretnúť a opiť. Že tentoraz pozýva on.
Súdruh Rusňák [Milan Rusňák, podpredseda vlády SSR] si vzal k srdcu slová Lenárta z pléna o lopatách a batériách – a príkazom to ide riešiť. Informoval ma o tom na stretnutí.

„Ale já jsem spisovatel, ne prokurátor. Kladu otázky, ale nevynáším rozsudky. Jurij Ščerbak

Streda 27. januára 1988
V deň 65. narodením (27. 1.) zomrela Krista Bendová [poetka, prozaička, novinárka a dramatička], Gabka [Gabriela Rothmayerová, novinárka, spisovateľka, manželka E. P.] spomínala jej výroky: Bozaj ma v riť, posilníš mier. Položili hovno na policu, myslelo si, že je tvaroh.

Piatok 29. januára 1988
V lete 1987 po premietnutí Pokánia v kinosále ÚV KSS mi súdruh Jurík zakázal o filme písať – a zhodne s tajomníkom tvrdil, že na film aj tak nikto nebude chodiť. Gabika dnes išla do Pohraničníka – film bol beznádejne vypredaný, kino zamknuté zvnútra, dnu púšťali iba toho, kto mal lístok. A pred kinom nekonečný rad čakajúcich ľudí. Na čo, na zázrak? Zatiaľ mlčiaca väčšina. Prečo sa jej boja? Keby sa ešte včera, možno dnes o všetkom začalo hovoriť, keby sa veci začali riešiť verejne a naozaj riešiť, čosi by sa dalo zachrániť. Ale takto?


FEBRUÁR 1988
 

Utorok 2. februára 1988
Je toho veľa, čo sme sa „hore“ dozvedeli. Opäť problém Pavlík*. Ševc nechcel, aby sme ho publikovali. Tajomník povedal, aby sme urobili kompromis. Pokánie – písať, ale príliš nechváliť, veď keď sme osemnásť rokov nič sovietske nekritizovali, tak ani nekritizovať. Feldek pripravil preklady publicistickej sovietskej poézie. A čo proti nej? Nič. Len básne sú vydané ako skladačka. A ktosi prišiel na to, že sú to vlastne plagáty – a plagáty môže vydávať len Nakladateľstvo Pravda. Takže treba s tým niečo robiť. Jedno z riešení je, že to odkúpi ZČSSP. Obludnosť je v tom, že to všetko zvaľujú na „podvodníka“ Dudáša [Vladimír Dudáš, riaditeľ Vydavateľstva Slovenský spisovateľ], na ktorého adresu mal s. Kopčan [Štefan Kopčan, zástupca vedúceho oddelenia kultúry ÚV KSS] len jedno: odvolať!

[* Akademik OndrejPavlík: Reforma v druhej etape. Poznámky k súčasnej školskej politike. Nové slovo 7/18. 2. 1988, str. 14.]

Streda 3. februára 1988
Vinšovanie s. Škoricovi k jeho päťdesiatke. Bol s nami aj Vilo Plevza, takže sme vlastne nič nemuseli hovoriť. Nesmierna je skromnosť s. Škoricu, ktorý si uvedomuje, že Rad práce dostal ako mladý – a preto ho chápe aj ako záväzok. Mnohí si však myslia, že je až príliš mladý, to tak klame pri týchto malých ľuďoch, ako sám vraví. Potom sme sa všetci, Ruženka [Ružena Wagnerová, vedúca ekonomického oddelenia Nového slova] , Nina a ja zastavili u V. Plevzu. Bolo a je nám s ním fajn. Prevzali sme Februárovú históriu s venovaním. Prišli Weiss a Kanis [Pavol Kanis, zástupca riaditeľa ÚML ÚV KSS] a odsúdili Piskorovú-Bakovú*. To je čosi hrozné, čo sa zrodilo v tejto hlave. A to v deň, keď sa píše o 30 tisíc neformálnych skupinách v ZSSR. Vilo sa pochválil, že mu vyšla knižka o Kompánkovi [Vladimír Kompánek, sochár a maliar] – a že ju teraz číta tajomník. Bez zlomyseľnosti som mu predpovedal, že má prúser. Tvrdil, že nie...

[* Dana Piskorová: Nič nového pod slnkom. Úvaha nad zelenou brožúrkou Bratislava/nahlas. Pravda, 3. 2. 1988. Pod pseudonymom sa skrýva zástupca šéfredaktora Pravdy Arnošt Bak.]

Štvrtok, 4. februára 1988
Okolo toho Feldeka je veľká sranda. Kniha mala vyjsť v náklade 500 kusov (ako bibliofília). Že tie básne vyšli skoro všetky v Novom slove, Roháči, Romboide a inde – to nevadí. Že majú vyjsť v 500-kusovom náklade – to je zlé. Výhrada – že v knihe sú tie básne pohromade, a to nie je dobre. Predtým súdruhovia tvrdili opak: čo je v divadle alebo v knihe, to je pre úzky okruh, ale v novinách či v televízii, to nemôžeme...

Piatok, 5. februára 1988
Tak už je to tu, s. tajomník zavolal Plevzovi a dohovoril mu, že veď mu sľúbil, že už dá tomu umeniu pokoj – a nedal. A opäť o tom Kompánkovi. On už vie, ako prídu zase Kulich [Ján Kulich, sochár, rektor Vysokej školy výtvarných umení, národný umelec] a Šturdík [Jozef Šturdík, výtvarník, národný umelec] protestovať. Nuž, keby mal rozum, hnal by ich od svojich dverí. Ale on vie už aj to, že budú vyslyšaní – a preto Plevzu glbe preventívne.

 „Aký je rozdiel medzi Husákom a Jakešom? Takmer žiadny, ale za Husáka bol aspoň sneh!

Nedeľa 7. februára 1988
V NS číslo 6 bude hosťom scénograf Jozef Ciller [scénograf, zaslúžilý umelec]. Okrem iného objasňuje pojem „statický dynamizmus“, ktorý zaviedol spolu s režisérom Romanom Polákom [v tom čase pôsobil v Divadle SNP v Martine], na rozdiel od dovtedy „akčnej scénografie“, ktorú robili. Chcú vytvoriť akýsi antiprincíp: „Dosiahnuť dynamiku inými, protichodnými prostriedkami. Chceli sme dynamickosť, napätie, väzbu vyvolať už samotnou architektúrou priestoru, svetlom a zakomponovaním herca, nábytku, detailu do tejto scénografickej kompozície.“
Chtiac či nechtiac akoby tento pojem i jeho obsah vyjadroval to, o čo sa usilujú naši prestavbári. V divadle je to možné. A ako sa ukazuje – aj v živote. Nejeden z nášho okolia presadzuje tento statický dynamizmus – aby ukázal, že sa deje prestavba. Len inak nasvietiť – a už si myslí, že sa niečo zmenilo.

Predvídanie je osobitne ťažké, najmä ak sa vzťahuje na budúcnosť. Fyzik V. F. Weisskopf

Pondelok 8. februára 1988
V sobotu priniesla sovietska tlač informácie o rehabilitovaní Nikolaja Bucharina* a ďalších činiteľov strany popravených v rokoch 1937 – 1938. V sovietskej Pravde sa upozorňuje v tejto súvislosti na názory niektorých čitateľov, že k minulosti nie je vhodné sa vracať. S týmto stanoviskom nemožno súhlasiť. Taký názor je opovrhovaním historickou pravdou a neúctou k pamiatke tých, čo boli nevinnými obeťami nezákonností a zvole. Nemožno zabúdať ani na to, že ľudia sa učia z chýb a národy z tragédií. Pravdivá analýza minulosti nám pomôže v riešení terajších problémov demokratizácie, zákonnosti, otvorenosti, prekonávania byrokratizmu – všetkých naliehavých problémov prestavby, zdôrazňuje na záver Pravda.
Presne takto by bolo treba odpovedať tým, čo tvrdia, že netreba hovoriť o posledných rokoch Gottwalda, že aspoň jednu postavu treba nechať čistú. Ak nájdeme akýkoľvek dôvod pre klamanie, zdôvodníme si akékoľvek klamstvo.

[* Marián Leško: Deň dejinnej spravodlivosti, Nové slovo 7/18. 2. 1988, str. 9.]

Utorok 9. februára 1988
Išli sme s Vilom k Válkovi. Zaujímal nás jeho názor na vznik nového literárneho časopisu. Tvári sa, že on je za, ale tí hore ho nechcú a spisovatelia sami sa nevedia rozhýbať. On by sa do toho vložil – ale, ak dačo bude o rok, o dva, všetci povedia, že to on – Válek. Ale napokon sľúbil, že sa do toho vloží. Zastavili sme sa ešte u Koyša – a ten bol úplne prekvapený, prečo sa o to zaujímame, veď Nedeľa vychádza – a čo?
Popoludní rozhovor Bachára, Kissa, Poláka so s. Lenártom. Sedeli sme u neho od pol druhej do pol piatej. Rozhovor, ako vždy, bol už napísaný. Ale tentoraz sme ho celý prešli, niečo sme sa dozvedeli, mnoho sme si iba zopakovali. S. Bachár ma dojal: hneď na prvú výzvu Stískala [Ladislav Stískal, pracovník v sekretariáte J. Lenárta]
povedal, že rozhovor Pravda uverejní už v piatok. Nebudú čakať na Nové slovo*, veď to nič nie je.

[*Nové prístupy, revolučné východiská. Rozhovor súdruha Jozefa Lenárta pre Rudé právo, Pravdu, Új Szó a Nové slovo, Nové slovo 7/18. 2. 1988, str. 1, 6 – 7.]

Streda 10. februára 1988
Stranícky aktív v PKO. Títo ľudia už naozaj nemajú rozum: štyri a pol hodiny držia asi 1 200 ľudí v PKO – bez prestávky a bez myšlienky. Načo Šlapka musel hovoriť o všetkom (veď to nie je konferencia), načo bola tá naorganizovaná diskusia, a potom, keď hovoril Lenárt? Ľudia prijímali stávky, čo povie, diskutovali, či si pamätajú, že to hovoril už pred rokom a pod. A súdruhovia si sedia za predsedníckym stolom, tvária sa a sú spokojní. Veď vedia, že ešte majú svoje funkcie. Vraj pri šesťdesiatke Jakeš povedal Šlapkovi, že s ním ráta, nuž sa kádre vôbec nemenia. Všetci idú do toho: do prestavby. Takže aj tento aktív bol prestavbový: ľudí zatiaľ dobre nasral.

Sobota 13. februára 1988
Zrejme sa v Predsedníctve ÚV KSČ prerokovával Babinský a spol. V televízii o tom nepovedali nič. Je teda pravda, že Colotka a Chňoupek sú z toho von? Iní nie – Janza [Vladimír Janza, minister – podpredseda Štátnej plánovacej komisie ČSSR] a ďalší nižší: Mišeje [František Mišeje, minister financií SSR], Nagy [Kazimír Nagy, minister práce a sociálnych vecí SSR], Sádovský, atď?
Zmeny, ktoré sú isté: za predsedu slovenskej vlády Hrivnák [Pavol Hrivnák, predseda Slovenskej plánovacej komisie, predsedom vlády SSR sa stal až 22. 6. 1989] prvý tajomník ÚV KSS Janák [Ignác Janák, predseda Západoslovenského KV KSS, prvý tajomník od apríla 1988]. Teda všetko je úplne naopak. Namiesto nástupu do prestavby získa navrch skupina ľudí, ktorí sa celý čas o to usilovali. Čo to môže znamenať v slovenskej i československej politike, to sa ešte len uvidí.
Volal V. Jancura z Moskvy, dosť bol znechutený, lebo v Pravde mu zastavili článok o rehabilitáciách. Dobre to tam dirigujú. Ešte tam chce ísť Blaha [Milan Blaha, redaktor rozhlasu, predtým pracoval v Novom slove] (do Nedeľnej Pravdy) a tiež tam chce Bachár strčiť Ľ. Kríža. Aby nezavadzal a redigoval Ľudia, fakty, udalosti – okrem iného Biľakove spomienky.

Pondelok 15. februára 1988

8.00 porada u Jakubičku. Informácia o Babinskom, aj mená. Najvyšší súdruhovia sú z kola von, tí menší a najmä penzisti sú v tom. Babinský – ako sa hovorí medzi ľudom – sa pripravuje na prezidenta, vraj už je na školení. Ako sa ukázalo neskôr, ešte dvom súdruhom sa podarilo dostať zo zoznamu – Mišejemu a Bušovi [Juraj Buša, minister školstva SSR].
Popoludní prišiel Kuranov. Hovorí o problémoch vcelku otvorene. Naznačil, že by sme sa mali u neho častejšie zastaviť. Leško. Ale ja tiež.

Utorok 16. februára 1988
Sviatok novej knihy – Smena [vydavateľstvo] vítala do života Februárovú históriu Viliama Plevzu. Potom sme šli do Domu SZM. S. tajomník mi oznámil, že Bachár bol za ním s Jancurovým článkom o rehabilitáciách*, pre Pravdu sa nehodí, tak aby sme ho, po zredigovaní, uverejnili my. Mierne sa čudoval, že my sme si už článok napísali.

[* Vladimír Jancura: Kto sa nebojí pravdy. Na okraj rehabilitácií v Sovietskom zväze, Nové slovo 9/3. 3. 1988, str. 9.]

Piatok 19. februára 1988
Navštívil som Trvalu. Nie je práve veľkým optimistom. Vidí dobre, že ľudia, s ktorými bolo treba zápasiť o slová, dnes už slová prevzali – a zase bojujú proti obsahu. Proti skutočnej prestavbe.

Pondelok 22. februára 1988
Recepcia u Sovietov pri príležitosti vzniku Červenej armády. Recepcia chudobná na kádre, lebo „predsedníctvo“ bolo v Prahe (už Február) a „mesto“ zase na nejakej februárovej akadémii v Dúbravke. S Pezlárom som veci nevybavil, lebo sedel stále s  Kostikovom [Piotr Kostikov, nový generálny konzul ZSSR]. Kus sme sa s Trvalom bavili o výročkách: sú veľmi slabé, nič nové tam nie je. Iba necelých 5 percent organizácií volí tajne. Hovoril o tom v piatok u mňa Čihovský [Anton Čihovský, tajomník pre hospodárstvo a vedeckotechnický rozvoj MV KSS Bratislava]: vedenie strany dva roky „pripravovalo prestavbu“ – a teraz chce od ľudí, aby na to za mesiac zabudli? Má pravdu.

Výstavba, prestavba, asanácia.

Utorok 23. februára 1988
Po dlhom čase sme sa vybrali do Prahy. Prvá zastávka v Kmeni. Má už náklad 38 tisíc (8. číslo, začali s 15-stimi tisícmi). Mám však dojem, že pripravené materiály si vystrieľali a teraz, keď už treba robiť z týždňa na týždeň, bude to zložitejšie. Svojím spôsobom Sýs [Karel Sýs, šéfredaktor Kmena] potvrdil aj to, že išli do toho s určitým nádychom senzačnosti, aby chytili čitateľa. A za to jediné – aj to za sovietiká Černobyľ a Doktor Živago – si posedeli u Müllera [Miroslav Müller, vedúci oddelenia kultúry ÚV KSČ]. Inak majú pokoj.
V Tribune [týždenník ÚV KSČ pre ideológiu a politiku, 1968 – 1989] sedí zamračený Horák [Karel Horák, šéfredaktor], takže sa tam opäť ťažko diskutuje. Tribuna veľkú prestavbu nerobí...

Streda 24. februára 1988
Recepcia na Hrade k výročiu Februára. Išiel som pozdraviť s. prezidenta Husáka za kolektív redakcie Nového slova. Hneď začal na tému Gabčíkovo-Nagymaros*, že sme vyvolali cirkus na Západe, treba to zvážiť, publikovanie takýchto článkov, veď koľko nám to trvalo, než sme Maďarsko k tomu dostali. Keď som povedal, že to bol záujem z vlády, povedal, že sme mali teda zájsť za Lenártom alebo Colotkom – a nezverejňovať. Povedal: Čítam Nové slovo, teda listujem ho. Vy ste tam samí takí mladí, čo. Tak nech sa vám darí. Napokon sa spýtal na Polda Podstupku, hovoril o tom, ako ho chcel stiahnuť do Prahy a potom sa mu to stalo s tou nohou. Všetkých v redakcii pozdravoval a poprial im veľa úspechov.
Hneď som zašiel ešte za Lenártom, ktorý povedal, že čo robí Západ, nás nemusí zaujímať, ak ide o veci, ktoré treba urobiť. A že ak sme aj uverejnili nejaký chybný článok, nabudúce prinesieme taký, ktorý to napraví.
K rozhovoru s J. Čejkom. Tvorba zatiaľ v súťaži s Kmenom nestratila, opäť má náklad 80-tisíc. Nemá nijaké problémy, v žiadnej nemilosti nie je Čejka ani redakcia, neboli na koberci ani nepamätajú.
Aj iné je zaujímavé: Piskorová [Pozri 3. 2. 1988]. Po vyjdení článku sa Fojtík na porade pýtal Bachára, čo to v Pravde zverejnili. Bachár povedal, že nevie, lebo už je dva dni v Prahe, Jakubička sa tiež priznal, že nevie, o čo ide. Fojtík mal teda preslov, že v čase, keď máme plné ústa rečí o demokratizácii, hneď prvých klepneme po hlave. V čase, keď potrebujeme riešiť životné prostredie, čo sme si zanešvárili, hneď prvým, čo prídu s iniciatívou, klepneme po prstoch, tak to teda nie. Ale o tom nás súdruhovia neinformujú...
A ešte jeden postreh z recepcie: naši slovenskí súdruhovia z ÚV KSS si pekne postáli v hlúčku, keďže doma sa nestretávajú – porozprávali sa medzi sebou a o 16:00 hajde rýchlo do autíčok, aby už o 20.-tej boli doma, keď už nemôžu byť skôr. Zaujímavé, že ich nič z tej Prahy nezaujíma, hoci hlavná politika sa robí tam. Oni si stačia sami sebe.

[* Hľadanie (zatiaľ) nestratenej vlahy. Rozdielne názory na vplyv vodného diela. Spracoval Miloš Luknár. Nové slovo 7/18. 2. 1988.]

Sobota 27. februára 1988
Večer sme sa vybrali na skusy do divadla, na Feldekovo Umenie neodísť. Vo dverách nás slušne privítali, či máme vstupenky. Keďže sme nemali, požiadali nás, aby sme odišli. Gabika to skomentovala, že na Pezlára či Váchu by sa ľudia takto nehrnuli.
 

MAREC 1988


Streda 2. marca 1988
Stretnutie šéfredaktorov v Klube Družba s novým generálnym konzulom v Bratislave tov. Kostikovom. Kostikov bol asi dvadsať rokov novinárom, niečo bol v aparáte a posledné roky v Goskine. Veľmi nefandí perestrojke v Goskine. Ale inak je mu to všetko prijateľné, ako každý Rus vie rozprávať s istým pátosom aj veci nie príjemné, ba čo viac, dokáže ich vydávať za určitú prednosť. Prečo práve taký človek prišiel v najzložitejšom období prestavby k nám?

Nič nepíš. Ak už píšeš, tak nepodpisuj. Ak sa podpíšeš, tak odtaj.

Štvrtok 3. marca 1988
Vyšlo prvé pokračovanie Biľakových spomienok (teda prvý úryvok) v Nedeľnej Pravde. Keby to napísal normálny človek – tak to nikto nikdy neuverejní. Povedalo by sa, že sú to subjektívne názory a výklady. Kúpil by to Vilo Plevza: a uložil do archívu. V ten istý deň vyšiel v Rudom práve a v Pravde článok Indru ako odpoveď na Dubčekovo interview v L‛ Unita. Kto si to dá dohromady, veľmi z toho nezmúdrie. Načo to komu je? Táto obhajoba? Jeden z neho robí „blba“, druhý ho z neho robil predtým.
A to Jakubička na porade u Fojtíka: aby v televízii nerobili tie prenosy z Jakeša také naaranžované – a aby vedúcich pracovníkov nerobili „blbých“. Ó ha.

Nech žije perestrojka po maďarsky / tiež ten pamätný papaláščardáš...

Pondelok 7. marca 1988
Očakávaná neočakávanosť. Slovné spojenie, ktoré použil v rozhovore s M. Šimkom [Mikuláš Šimko, vedúci zahraničnopolitického oddelenia Nového slova] v Tvorbe č. 9 Alexander Kamenskij, sovietsky výtvarný teoretik a kritik. Rozhovor som ja nepustil, lebo Šimko ho nechcel skrátiť. V Tvorbe súhlasil so skrátením problémových a najmä predzjazdových pasáží – keďže už bolo po zjazde výtvarníkov.

Máme-li se nyní Jakeš-takž, v budoucnosti to může být o Chňoupek lepší.

Utorok 8. marca 1988
Drahoš Machala, ktorý sám Nine rozprával, ako to bolo nanič, tie dni kultúry [v ZSSR], bez záujmu a odozvy, o nich píše a píše [Pre presnosť, spolu s Petrom Holkom, takisto redaktorom Pravdy.] A opakuje a cituje najmä našich ľudí. A najmä s. Pezlára, ktorý hodnotí všetky naše najlepšie kusy a knihy. A tak nevdojak človeku napadá otázka: prečo to robí, načo to tak vypisuje? Chce byť šéfredaktorom Literárneho týždenníka alebo mu stačí byť zástupcom, alebo chce nezištne vydobyť pre týždenník pozície? Nie. Je to celý Drahoš. On píše, nehľadiac naľavo-napravo. On píše pre samotné písanie a pre seba. To by nevadilo. Ale keď sa to publikuje...

Streda 9. marca 1988
Článok Oľgy Gáfrikovej o Štiavnici. Nedivím sa, že to Válek nepustil. Keby ona stále niekoho neposielala pred súd, keby sa neusilovala nájsť a potrestať konkrétnych vinníkov, atď., bol by to dobrý, úderný článok. Pokúsim sa presvedčiť ju, že jej to upravím – a po zredigovaní napíšem Válkovi, či nebude súhlasiť s uverejnením. Len či bude súhlasiť Oľga?

Štvrtok 10. marca 1988
Popoludní volal Rudolf Vančo, vedúci oddelenia ÚV KSS. Vraj či poznám – možno nie, lebo som tu ešte nebol, ale mal by som poznať – zásady o súčinnosti. A že teda som mal konzultovať ten článok o Gabčíkove-Nagymaros! Vysvetlil som mu, že som ho predsa nechal konzultovať aj na ministerstve lesného a vodného hospodárstva aj u Lokvenca [Vladimír Lokvenc, vládny splnomocnenec pre vodné dielo G-N, švagor Gustáva Husáka]. A že ide o dobrú vec. A on, že je aj druhá skupina, ktorá si myslí iné a že či sme boli predtým hlúpi, veď sa to robí už dvadsať rokov. A načo to bolo treba otvárať. Ale o tom si vraj porozprávame inokedy, teraz ma len prosí, keď mi v krátkom čase doručí Cigánek [Július Cigánek, námestník ministra lesného a vodného hospodárstva SSR] alebo Zatkalík (Gustáv Zatkalík, riaditeľ Hydroconzultu) stanovisko, aby som ho uverejnil. Povedal som mu, že to je klopanie na otvorené dvere, veď to je od začiatku jasné, v článku je napísané, že prinesieme stanovisko J. Cigánka. Na to som – už podráždenejšie – dostal odpoveď, že aj on je za to, kde treba, tam bime, ale čo netreba, to neuverejňujme.

Piatok 11. marca 1988
Pri čítaní Válka myslím na Pezlár(k)a. To len kvôli rýmu, nie nebodaj, že by som tým dačo myslel. Jedno je isté. Válek je dialektik, Pezlár je dogmatik. V každej besede, na každú tému Válek povie svoj názor, ohodnotí daný stav a na záver každej témy povie – my síce rozhovor končíme, ale nekončí sa problém, vývoj, atď. A čo z tej druhej strany? Všade sa hľadá daný stav, koniec, rozhodné a rozhodujúce riešenie, stanovisko, názor. Všade. A do toho správa. Opäť s. tajomník vyhlásil vojnu: s tým Novým slovom už treba urobiť poriadok. Pre ten hrôzostrašný článok o Gabčíkove-Nagymaros. Podľa všetkého je pôvodcom hromov a bleskov všemohúceho tajomníka Jožko Kiss. Bol konzultovať tému, ktorú sme my načali – a možno veľmi „vhodne“ povedal, že sme politicky nepovažovali za potrebné to konzultovať. A to, prečo o tom chce písať – že vraj juh je pobúrený...

Sobota 12. marca 1988
Od leta by vraj mal byť Pezlár Šalgovičom [Viliam Šalgovič, predseda SNR], Bachár tajomníkom a Helmut šéfredaktorom...
V Televizních novinách: V Nedeľnej Pravde vyšiel Biľak. Radi by si to prečítali aj českí čitatelia...

Nedeľa 13. marca 1988
Ku Gabčíkovu–Nygamaros mám napísať stanovisko. Bude asi aké: 1. Podnet pre článok – Péterov list [P. Péter, člen pracovnej skupiny ČSAV]. 2. Konzultácia u Cigánka. Návšteva Miklánka [Dušan Miklánek, minister stavebníctva SSR]. Konzultácia u Lokvenca – pridať viac pozitív. Konečná konzultácia u Lokvenca. Odobrené. Odozva: nijaká. Ani anonymy (jeden). Hanus [Július Hanus, podpredseda vlády SSR]– zistiť, kedy a kde sa vyjadril, že „v podstate dobrý článok, len by malo byť viac pozitív". Lenárt: počas výročnej členskej schôdze (17. februára) som ho informoval. Nevyjadril sa. Druhý raz – 24. februára na recepcii na Pražskom hrade: povedal, že čo robí Západ, nás nemusí zaujímať, ak ide o vec, ktorú treba urobiť. A že ak sme aj uverejnili nejaký chybný článok, nabudúce prinesieme taký, ktorým to napravíme.

Pondelok 14. marca 1988
Zasadanie ÚV SZN. Mali sme voliť nového predsedu, lebo s. Bachár ako člen Sekretariátu ÚV KSS má veľa práce. Zišla sa stranícka skupina, na ktorej nám s. Škorica oznámil, že technicky sa to nestihlo v Prahe schváliť –, a preto nemôžeme dnes voliť súdruhov: Haniska [Eugen Hanisko, zástupca šéfredaktora Pravdy] za predsedu a Podhradského [Ján Podhradský, dramaturg, publicista ] za vedúceho straníckej skupiny. To bolo pekné! S. Jakubička mi otvorene povedal, že Kiss bol u Pezlára a potom vypukol celý cirkus okolo G-N. A aby som to všetko napísal, veď to musí obstáť. Lebo Pezlár sa vyhrážal, že odvolá Jakubičku i Poláka, už bol s tým Novým slovom pokoj a zase. To isté aj Škorica. Len Kiss na mňa vybehol, prečo som to nepovedal, že som to konzultoval s Lenártom. A že na „maďaroch“ je pobúrenie. Odkiaľ to má: z názorovej hladiny. Popoludní telefonát s Cigánkom: nevie nič, článok dá vo štvrtok. Škrovina [pracovník v sekretariáte Hanusa]: nakázal mu to s. Hanus, aby sa už ozval a uverejnil. Takže som napísal ďalšie stanovisko a mali sme už prímerie. Nemali.

Utorok 15. marca 1988
Ráno hneď telefonát Lokvencovi: ten sa teraz od článku dištancuje – lebo Luknár mu už uverejnenú verziu nešiel ukázať. S týmto by nebol súhlasil. Ozvala sa aj Praha, bol tu maďarský konzul a aj z Új Szó. Nuž z Új Szó – boli, pretože som ich ja poslal. Predtým sa dotyčná súdružka opýtala Ruženky Wagnerovej, kto to je Lokvenc, kde a čo robí. Takže Lokvenc nepodrží. Stanovisko som poslal.
Na výročnej členskej schôdzi v Smene rečnil Ďurica [Jozef Ďurica, predseda ÚV SZM]. A o. i. spomenul aj Mladú frontu, že uverejnila nevhodný ekologický článok o Nagymarosi. Tak som si ho vyhľadal. Bola to informácia, ako zväzáci z UK Prahy a UK Bratislavy v rámci Brontosaura a Stromu života chcú pomôcť likvidovať negatívne následky tejto stavby. A s. Ďurica kritizuje MF a vlastných zväzákov. V RP sme dokonca našli, že aj ÚV SSM podporil túto akciu. A on je jeho podpredseda. Tak. Potom som išiel na poradu k tajomníkovi. Ani slovo o G-N. Nič. Usmieval sa, pri rozlúčke podal ruku. Celý čas mal pred sebou moje stanovisko. Nič. Potom ho dal Helmutovi – aby si ho prečítal on. Helmut sa ma spýtal, či trvám na tom, aby ho čítal ešte teraz o pol siedmej. Netrval som.

Streda 16. marca 1988
Popoludní u Trvalu. Tam som sa oboznámil s informáciami z návštevy s. Hoffmanna [Karel Hoffmann, tajomník ÚV KSČ] v Ssl. a Zsl. kraji. Okrem výhrad voči článkom s. Biľaka v Nedeľnej Pravde (teda ukážkam z knihy Míľniky môjho života) sa hovorilo o všetkom možnom. A napr., že by sa malo určiť, koľko volebných období môže byť človek vo funkcii. A pod. Teraz: vraj náš ideológ požiadal o uvoľnenie. Bodaj by sa mu splnilo jeho želanie. Ďalšie „Míľniky“ v Nedeľnej Pravde už nevyjdú a vari ani kniha.

Štvrtok 17. marca 1888
Stále nikto nič nehovorí, načo píšem tie stanoviská? Napokon Helmut povedal, aby som to považoval za vybavené týmto stanoviskom. Že vraj on povedal aj tajomníkovi: predsa za tieto veci sú nejakí ľudia zodpovední, berú za to peniaze, a nie malé, tak nech si za to zodpovedajú. Presne tak, ako sa hovorí v dokumente o informovanosti. Napokon je zrejmé, že celý ten cirkus nebol na nič – súdruh Cigánek sľúbil svoj článok na ráno* – ,ale s tým, že chápe stanovisko projektanta, a toho nemôže nikto donútiť, aby urobil niečo, o čom nie je isté, ako to dopadne. Najprv by sa to muselo odskúšať na nejakej menšej nádrži. Ale na to nie je čas. A tak sa Škrovina vyjadril, že donútia investora, aby hľadal iné riešenie, ako zabezpečia, aby podzemná voda neklesla a neprišlo k vysychaniu územia.

[*Július Cigánek, námestník ministra lesného a vodného hospodárstva SSR: Hľadanie (zatiaľ) nestratenej vlahy, Nové slovo 12/24. 3. 1988, str. 4 – 5]

„Niet vonkajšej osudovosti, ale jestvuje osudovosť vnútorná. Nadíde chvíľa, keď človek zistí, že je nezraniteľný; od toho momentu vás chyby priťahujú ako závrat. Antoine de Saint-Exupéry

Nedeľa 20. marca 1988
Dočítal som Míľniky môjho života*. Je to len jeho tragédia? Zrejme je presvedčený, že vydáva svedectvo o tom, ako zachránil revolúciu. A je to svedectvo o niečom inom. O tejto knihe treba naozaj veľmi dlho premýšľať, treba ju študovať. Ale závery možno urobiť aj také: 1. Národ zoberie cepy, kosy a všetko, čo strieľa a vyženie komunistov – lebo sa presvedčí, že sú takí istí ako tie zlé buržoázne strany. 2. Česi potiahnu na hranice a ubijú nás čapicami, že sme takýmto prevratom získali nad nimi moc. A už nám nikdy nič neodpustia. 3. Terajší Sovieti nám nemôžu odpustiť, že sa to takto vyzradí – budú ľutovať, že nás tými tankami nezvalcovali všetkých. Alebo: budú mať zámienku ako prehodnotiť rok 1968. 4. Tí zo Západu budú riadne nasrdení – lebo takto dobre by to ani oni nevymysleli, takže sú zle platení alebo neschopní. A napokon: kniha zrejme z týchto a mnohých iných dôvodov ani nevyjde. Ak tí ľudia majú ešte trochu rozumu. Ale čo je vlastne lepšie: vyjsť či nevyjsť s pravdou von?

[*Vasil Biľak: Míľniky môjho života – rukopis sa rozmnožoval na xeroxoch hádam po celom Slovensku. Jeden taký exemplár sa dostal aj ku mne. Žiaľ, aj „oddostal“.]

Pondelok 21. marca 1988
Prihlásili sa na návštevu redakcie prvý tajomník a konzul britského veľvyslanectva p. Tood a tretia (tlačová tajomníčka) slečna Holland. Zaujímali sa o rozdiel medzi atmosférou a politikou v Prahe a v Bratislave, o životné prostredie Bratislavy. , vplyv chemického priemyslu a či sa to môže zlepšiť. Potom o prestavbu – do akej miery tlač má vysvetľovať prestavbu, ako je to u nás – v ZSSR sa vraj týka iba 20 – 25 %, ostatným je ľahostajná, pretože im nič nepriniesla. Napokon, či tie zmeny vyvolajú veľký problém s kádrami a ich zamestnaním. Tiež porovnanie s Tvorbou, náklad, čomu venujeme pozornosť, do akej miery sa zmenil časopis za 13 rokov, čo som v Novom slove.

Preklep – prelep – prastavba

Piatok 25. marca 1988
Na dnes chystali „nelegálne štruktúry“ tichú demonštráciu so sviečkami na Hviezdoslavovom námestí. Zrejme pod tlakom ideológov slovenských sme sa pripravili na všetko. Hlavný cieľ bol: rozložiť akciu, urobiť všetko preto, aby sa nekonala. Ale ak sa to nepodarí, urobiť všetko, aby bola rozohnaná. Aj za použitia krajných prostriedkov – vodné delá. Ale to divadlo, čo sme hrali od nejakej pol štvrtej do ôsmej večer, to bolo predsa len veľa. Najprv začali donekonečna premávať zametacie a polievacie autá, vyčistiť sa mal terén. Potom ulicu obsadili príslušníci VB. A kontrolovali tam vstup. A predsa sa – podľa správ asi 500, 600 ľudí – konala tichá demonštrácia. Tak ich vyzvali – a potom vodné delá. A vytláčali z námestia v prilbách, plexisklách, s dlhými obuškami. A potom aj rýchlou jazdou na volgách. Bolo to treba?

Prestavba, to je vlastne spor talentov a netalentov. Vladimír Janovic, Tvorba.

Sobota 26. marca 1988
Dnešná Haló sobota prináša besedu, v ktorej popri J. Skalkovej [Jarmila Skalková, riaditeľka pražského Pedagogického ústavu J. A. Komenského ČSAV] vystupujú ďalší pracovníci ústavu – a medzi nimi aj Jan Průcha. Aspoň to prvenstvo človeka teší, keď si už toľko vytrpel. A časy sa teda naozaj – ale najmä v Čechách – menia! A bude čosi pravdy na tom Havlínovom odchode, keď si to už Rudé právo môže dovoliť.

Je to človek so sympatickým úsmevom, ale železnými zubami... Andrej Gromyko o Gorbačovovi.

Nedeľa 27. marca 1988
Podľa Pezlárovho rozhodnutia máme Machalov a Holkov ohlas na (protislovenskú) Likářovú z Tvorby uverejniť my v Novom slove. A k tomu Koyš ešte naorganizoval Žabkaya (ktorý v Moskve vôbec nebol) a kde sa vzala, tu sa vzala, napísala aj nejaká Tekelyová. Naozaj by chceli všetci, aby som zverejnil proti Tvorbe celú stranu? Ale v Tvorbe dobre vedia, že sú to „nacionalisti“ (Machalu a Holku tak nazvali) a dajú si svoj redakčný dôvetok.

My Slováci sme veľmi mladý národ: každému ide ešte stále viac o seba ako – o mňa.

Streda 30. marca 1988

To treba červeným: Pred chvíľou mi Vilo oznámil, že Pezlár bol odvolaný (včera bolo predsedníctvo).

Novým tajomníkom bude Šlapka. Pezlár ho prosil, aby s ním spolupracoval a najmä aby pomohol Helmutovi. Tak, uzavrela sa jedna kapitola – vari už v novej sa také obludnosti, ako sú stanoviská a pod., nebudú opakovať. Ale treba to vidieť triezvo. Nedať sa ukvapiť. Machalu a Holku nezverejníme. Nemala by ani Tvorba. Helmut nepôjde do redakčnej rady. Ako dobre, že sme vydržali. S nervami i inak.


APRÍL 1988
 

Utorok 5. apríla 1988
Poznámky z vystúpenia I. Škoricu na celozávodnej konferencii strany v Pravde.
Bojovať proti ilúziám, že prestavba sa sama presadí; bude to mať dopad na ľudí, 35-tisíc Praha, 11-tisíc Bratislava.
Míľniky môjho života – účel to splnilo, tie dva úryvky, kniha sa pripravuje do tlače, vyvolala aj odpor, či je to strana alebo mafia –, a preto budeme robiť všetko preto, aby táto kniha načas vyšla.
Katolíci – nemôžeme sa len brániť. 25. marca – tvrdý zásah vodnými delami, zákony platia pre každého. Rátame s tým, že to nie je posledná akcia. Vyhlasujeme, že to nemá šancu.

Poznatok z tajných volieb: Tí, ktorých poznajú, dostali o 4 – 5 hlasov menej, tí, ktorých nepoznajú, plný počet.

Štvrtok 7. apríla 1988
Dogmatici vytiahli do otvoreného boja. Sovietskaja Rossija uverejnila 13. marca „list“ Niny Andrejevovej, vedúcej študijného krúžku na Leningradskom technologickom inštitúte Nemôžem sa zriecť svojich zásad. Je to otvorená výzva dogmatikov dogmatikom, aby sa vyslovili, zjednotili – a pod rúškom obrany socializmu, na ktorý sa tu útočí, obránili socializmus. Článok nezostal dlho bez odpovede. 5. apríla sovietska Pravda, orgán ÚV KSSZ, uverejnila redakčný článok Zásady prestavby: revolučnosť myslenia a činov. Je to dôrazná odpoveď – od prestavby sa ustupovať nebude. A články tohto typu sú útokom na prestavbu. Vyfarbili sa Neues Deutschland – v sobotu 2. apríla list Niny Andrejevovej uverejnili.

Nedeľa 10. apríla 1988
Odchádzam do Prahy s Bakom a jeho 613-kou z Pravdy pred cestou do Moskvy a Taškentu s prezidentom Husákom. Do Prahy sme dorazili niečo pred 24:00, Interhotel Park. Našťastie majú voľnú izbu. Hotel? Napríklad tu nemajú mydlo. A po predchádzajúcom nocľažníkovi nevysypali kôš. A spí sa len pod navlečenou dekou. Interhotel v srdci Európy. Je práve 0:43:32, už nie...
Ešte dôvetok: Teraz mi to je už úplne jasné, kto bol jedným z hecovačov Pezlára a Škoricu – Arnošt Bak. V mnohých dogmatických názoroch je ďaleko pred obomi. Hoci on tvrdí, že Pezlár nebol jeho kamarát.

Pondelok 11. apríla 1988
6:00 budíček. Odchod. Bak zabudol v hoteli okuliare, vraciame sa. 8:30 odlet. G. H. je už naozaj starý, doslova ho vodia. Moskva. Lietame hore-dole, zrejme, aby sa ceremoniál odohral presne o 14:30. G. + H., dvaja dedkovia, ktorým by pasovalo sedieť na pive. Na rozdiel od roku 1985 nie sú na letisku ani domáci ani naši ľudia, žiadne divadlo. Ani v meste žiadne davy, iba chodci, bežní. Po celom Leninskom prospekte. Zástavy a niekoľko transparentov, to hej. Dokonca aj nápis v češtine.
Druhý rozdiel – ideme rovno do Kremľa. (V 85. novinári do hotela.) A o 15:00 sa začínajú rozhovory Husák – Gromyko. A ostatní. V Jekaterinskej sále vyzdobenej heslom Za ľjubov i otečestvo. V strede stôl, husákovci prichádzajú zľava, Gromyko sprava. Na stole pred delegáciou sú veľké biele hodiny. Potom hotel. 17:30 v Červenej sále podpis dokumentov.

Utorok 12. apríla 1988
Dopoludnia zima ako šľak. Kladenie vencov o 10:15 pri Mauzóleu, dolu sa nefára, prechádzka popri Kremeľskom múre. Kladenie vencov pri Hrobe neznámeho vojaka. 11:00 v Jekaterinskej sále stretnutie s Gorbačovom. Teraz Sovieti zľava, naši sprava. Štyria Sovieti, naši traja. G. H. ako je u neho zvykom, sa usmieva, je rád tomuto stretnutiu. M. G. – nevidím, že by bol pochudnutý či nejako ináč zničený. Tvári sa rovnako príjemne ako vždy. Sadajú si, nenútene sa zhovárajú.
Popoludní o 15:00 v Jekaterinskej sále odovzdávanie Leninovho radu. Sme na celom ceremoniáli.
Sovietska Pravda uverejňuje prvé ohlasy na Sovietskuju Rossiju. Je to tvrdé. Bak jednoznačne súhlasí s Ninou Andrejevovou. Ešte to síce nečítal, ale povedal to aj v centrále APN Černovovi [Jevgenij Černov, neskôr vedúci pobočky ANP na Slovensku – od októbra 1989].

Streda 13. apríla 1988
Pár minút po taškentskej polnoci sa ukladám na krátky odpočinok. Ešte že sa nám podarilo vybaviť si samostatné izby. Ráno je hneď horúčava, až 30 stupňov. O novinárov sa nikto nestará. Čakáme celé dopoludnie pred ÚV – než sa začnú rozhovory. Potom hodinu pred Palácom Lenina, než sa kladú vence pri Mohyle. Obed a hodinová pauza – navštívili sme bazár. Návšteva kolchozu Limoneria. Slávnostná večera na počesť G. H., tento raz pozvali aj novinárov. Bolo to ako na dvore emirovom – jedli sme všakovaké dobroty a tancovali nám k tomu brušné tanečnice...

Štvrtok 14. apríla 1988
10:00 taškentského času, odlietame do Samarkandu. Sucho, zavlažovanie, chudoba. No história tu bola bohatá, nešetrila. Čo je zaujímavé, bez spojenia a v iných podmienkach tu prišli na to, čo objavil Koperník v Európe. Zážitkom sú aj mešity a medresy. V Samarkande, kde už neboli žiadne oficiality, súdruh Husák akoby ožil, o všetko sa zaujímal, na nádvorí Tamerlánovho mauzólea si zapálil – sľuboval, že povie vláde, aby sme tu postavili hotel...

Piatok 15. apríla 1988
Hlavný poznatok: Bak chcel byť šéfredaktorom Pravdy. Nie vlastne on, ako vraví, ale jemu kázali jeho podriadení, aby sa o to usiloval. (Ako som sa dozvedel neskôr, chcel odísť z Pravdy, keď sa nestal šéfredaktorom. Pravdou však je, že je jej „nekorunovaným“ šéfredaktorom. A to je možno ešte horšie.)
Ale čo je ešte horšie: Ninu Andrejevovú ešte nečítal a už vedel, že má vo všetkom pravdu a keby nebola urobila zopár taktických chýb, neboli by sa mohli do nej zadrapiť. Atď. A keď sme sa vrátili z Moskvy do Prahy, boli sme u Kojzara [Jaroslav Kojzar, zástupca šéfredaktora] v Rudom práve – a to bolo to isté. Tí dvaja akoby sa hľadali. Ako je to možné, že Kojzar môže pracovať s takým šéfredaktorom, ako je Hoření? Alebo naopak – ako môže Hoření pracovať s Kojzarom?

Sobota 16. apríla 1988
Hoffmann na zasadnutí ÚV KSS 14. 4. 1988 zdôvodňuje Lenárta [uvoľnenie z funkcie prvého tajomníka ÚV KSS a posunutie za tajomníka ÚV KSČ]: „Ako je vám známe, ústredný výbor strany posúdil nevyhnutnosť niektorých kádrových zmien v strane v centre, na Slovensku a v krajoch i vo vládach a pristúpil k opatreniam, ako zdokonaliť kádrovú štruktúru s cieľom, aby funkcionári príliš dlho nezotrvávali v rovnakej funkcii, aby sa schopní ľudia dostali na svoje miesta, a aby príležitosť dostávali aj mladší súdruhovia, ktorí sa v práci osvedčujú.“ Takže vlastne už len pár ľudí by sa malo posunúť – Colotka, Šalgovič, Biľak, Indra a pod., lebo všetci ostatní boli posunutí a teda nie sú dlho vo funkciách. Ešte môžu desať rokov byť? Takže – ak si dostojíme slovám – mali by zmeny pokračovať...

„Triľak.“

Nedeľa 17. apríla 1988
Boli sme sa prejsť v Sade Janka Kráľa. V priestore pred espresom bolo už zďaleka vidno kopu mladých ľudí. Keď sme prichádzali, už sa rozchádzali. A hneď bolo vidno aj dôvod: prišli to rozohnať policajti. Len dvaja síce, v aute, ale rozišlo sa to. Zrejme to bola „nepovolená“ burza – a čo nie je povolené, to je zakázané. Išlo o nejakú burzu platní a kaziet. Zaujímavé, že mládež vôbec nereptala, rozchádzali sa bez frflania, bez všetkého. Možno boli iba prekvapení. Neviem to posúdiť, lebo som nepočul, ako ich vyzvali, aby sa rozišli. Pritom to neboli nejakí „pankáči“ či chuligáni, ale bežne oblečení mladí ľudia, niektorí aj s kočíkmi a deťmi. Policajti si zopár vybrali a zapísali si údaje z občianskeho preukazu. A potom ešte vošli medzi nich autom na zastávke autobusu – to sa naučili 25. marca. Vidno, že sa im to hodí.

Prestavba sa skončila, zabudnite...
 

Streda 20. apríla 1988
U Trvalu. Zorientoval ma. Je to posilnenie Biľakových kádrov. Ale má byť protiváha v Šlapkovi, stredokraji a meste, ktovie... V každom prípade o nejakú prestavbu zatiaľ nepôjde. Lebo všetci sa boja. Havlín išiel do MoĽR. Fojtík nenávidí Jakovleva. Biľak cestou z Číny pristál v ZSSR – čakal ho na letisku vedúci odboru. Stačí si prečítať Dobrynina z Otázok mieru a socializmu – tam sa medzi riadkami hovorí, že sa bude prehodnocovať zásah v ČSSR atď. (V poslednom čísle Litgazety to Burlackij naznačuje).
U Helmuta – ide za tajomníka na západokraj. Je vcelku spokojný. Je to štartovacia dráha.
Na oddelení nás bude mať na starosti Polakovič. Uvidíme, ako sa s ním bude spolupracovať. Asi nahovno. Prečo nešiel za riaditeľa Vydavateľstva Pravda?

Štvrtok 21. apríla 1988
Prestavba sa začala, kádre sa vymenili, to je všetko. Nič viac netreba. Žiadne analýzy, prehodnotenia. Andrejevovej koncepcia prestavby.

Emil: „Konzervatívci sú ľudia, ktorí držia svet.“ Michal: „Áno, ale na mieste.“

Pondelok 25. apríla 1988
Na okresnej konferencii KSS sa s Biľak prezentoval výrokom „koule kolem zeměkoule“, čiže načo vyrába ten podnik 40 rokov gule pre kominárov. Veď kominári toľko gulí nepotrebujú, keď sa im aj utrhnú, oni si ich v tom komíne zoberú. Ale oni len vyrábajú na sklad gule. Premietali im o tom film na ÚV KSČ...

Utorok 26. apríla 1988
U Trvalu: povedal, že v Prahe sa Nové slovo cyklostyluje. Sovieti – Filipov [z veľvyslanectva ZSSR] – v rozhovore s ním, sa pýtali, kto je to ten odvážny, čo si to trúfol uverejniť*. Vraj možno to uverejnia v sovietskej Pravde. Možno by ani nemuseli. Naozaj to bolo treba, aby sme išlo s tou odpoveďou sovietskej Pravdy? Asi áno. Ale vidím až teraz, Veronika vo Výbere uverejňuje, čo sa dá. Ale toto je politikum.

* Zásady prestavby: revolučnosť myslenia a činov, Pravda, orgán ÚV KSSZ, 5. 4. 2018: Nové slovo 16/21. 4. 1988., str. 8 – 9.
Citát z perexu Nového slova: „Článok bezprostredne kriticky reaguje na stať Nemôžem sa zriecť svojich zásad autorky N. Andrejevovej, ktorý uverejnili 13. marca noviny Sovietskaja Rossija.“

Utorok 27. apríla 1988
Nina Hradiská o jej rozhovore s Válkom. Poradil jej: Píšte pre ľudí, ktorí vedia čítať. Pýtala sa ako, povedal jej, že my to predsa vieme, píšeme tak už dlho. Čo sa týka Sovietskeho zväzu, máme písať len o overených istotách. A Ondruš – mala dojem, že hoci mu lezie veľmi na nervy, nebude sa púšťať s ním do sporov. Napokon, Válek sa chystá do penzie, písať básne...

Streda 28. apríla 1988
Rokovanie MV KSS. V diskusii som oponoval tomu v správe, že ľudia sa majú uvedomele podriadiť politike strany, alebo že ľudia utekajú za hranice, lebo slabo robia ZO KSS pri udeľovaní súhlasov s vycestovaním. A čo – dnes, keď každý, komu niekto emigroval, môže vycestovať, nebudú cestovať len a najmä komunisti?

Štvrtok 29. apríla 1988
Čo sa týka Sovietskeho zväzu, mám dojem, že diferenciácia nastala veľmi ostrá. A že dnes je jasné, kto je kto. Ale čo potom utvrdzuje našich súdruhov v tom, že nečítajú Gorbačova, neodvolávajú sa na sovietske skúsenosti, atď.? Akoby si boli istí, že Gorbačov už-už padne. Do konferencie, ak nie na nej. Urobili by to isté, čo s Dubčekom a spol.

Piatok 30. apríla 1988
Dnes sa všetci vrhnú na Štrougalov prejav, budú v ňom hľadať všelijaké odlišnosti od ostatných prejavov a tak. A je to fakt – všeličo je tam na rozdiel od nedávneho Fojtíka, alebo prejavov, ktoré odznejú v Prahe a Bratislave na Prvého mája. Tí dvaja budú hovoriť, ako nedovolíme očierňovať, čo ľud doteraz vybudoval. Štrougal povie naopak toto: „Súčasnosť je hodná ideálov, ktoré posvätili svojím potom a krvou naši otcovia a matky. Buďme hodní ich odkazu pri vedomí, že skutočne mravný človek je neľútostne náročný k sebe samému, aby mohol byť tolerantný a spravodlivý k ostatným. Teda aj k tým, ktorí takisto hľadajú. A ak nachádzané ponúkajú na úžitok spoločnosti a svojej socialistickej vlasti, sú našimi druhmi, súdruhmi v práci a budovaní.“
 

Vyberová bibliografia
 

Január 1988

Kardiogram vývoja. Rozhovor so zaslúžilým umelcom Iljom Zeljenkom. Pripravila Oľga Gáfriková, Nedeľa 1/1988, str. III. In.: Nové slovo 1/7. 1. 1988.
Ivan Stadtrucker: V zajatí obrazovky. Polčas rozpadu televízie. Videokazety vstupujú do hry. Koniec hry: computer. Nedeľa 2/1988, str. IV – V. In.: Nové slovo 2/14. 1. 1988.
Ján Mazák: Hľadajme spôsoby, Nové slovo 4/28. 1. 1988, str. 8.

Február 1988

Michaela Jurovská: Preklad je umenie, Nedeľa 5/1988, str. I. In.: Nové slovo 5/4. 2. 1988.
Bertold Brecht: Objav na mladej žene. Preložili Ján Štrasser a Peter Zajac. Nedeľa 6/1988, str. I. In.: Nové slovo 6/11. 2. 1988.
Peter Zajac: Bertold Brecht – umelec 20. storočia, Nedeľa 6/1988, str. VI. In.: Nové slovo 6/11. 2. 1988.
JUDr. Ján Drgonec, CSc.: Stroskotávajúce zámery. Právne prekážky využívania lekárskej genetiky, Nové slovo 8/25. 2. 1988, str. 6.
Milan Resutík: Sondy do slovenskej literatúry, Nedeľa 8/1988, str. VI – Nové slovo 8/25. 2. 1988, str. VI – VIII. In.: Nové slovo 8/25. 2. 1988.

Marec 1987

Ani hlboké brázdy nestačia. Hosť Nového slova – prof. MUDr. Juraj Švec, DrSc., Lekárska fakulta UK. Pripravila Adriana Suroviaková, Nové slovo 9/3. 3. 1988, str. 13.
Martin Porubjak: Brecht – Dialóg ’88. „Svet môžu zmeniť len tí, ktorým sa nepáči.“ Nedeľa 11/1988, str. VI – VII. In.: Nové slovo 11/17. 3. 1988.
Mila Haugová: Kassandra, Nedeľa 12/1988, str. V., In.: Nové slovo 12/24. 3. 1988.
Ing. Sergej Kozlík, riaditeľ odboru priemyslu Slovenského cenového úradu: Kde väzí nekvalita?, Nové slovo 13/31. 3. 1988, str. 7.

Apríl 1988

Štefan Moravčík: Nástrahy tiahnu, Nedeľa 15/1988, str. I. In.: Nové slovo 15/14. 4. 1988.
Igor Otčenáš: Nová sovietska tvorba ’87. Nedeľa 15/1988, str. VI – VII. In.: Nové slovo 15/14. 4. 1988.
Vladimír Petrík: Z koreňov rodnej pôdy. Rudolf Sloboda jubiluje, Nedeľa 15/1988, str. VII. In.: Nové slovo 15/14. 4. 1988.
Z ateliéru Tibora Huszára, Nedeľa 15/1988, str. VIII. In.: Nové slovo 15/14. 4. 1988.
Branislav Janík: Experiment nie je fuška, NS 17/28. 4. 1988, str. 4.
Ľubomír Feldek: Nomen omen. Rudovi Slobodovi k päťdesiatke, Nedeľa 17/1988, str. V. In.: Nové slovo 17/28. 4. 1988.
PhDr. Boris Zala: Veda analyzuje a navrhuje. O podmienkach rozvoja spoločenských vied, Nové slovo 17/28. 4. 1988, str. 23.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama