Reklama
Reklama

Ako sme (ne)robili perestrojku (2)

Z diára šéfredaktora 1987 – 1989
Počet zobrazení: 1618

„Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.“
Miroslav Válek

„Ak prijmeš svet taký, aký je, si spoluvinník, ak ho zmeníš, si kat.“
Jean-Paul Sartre

„Tak či onak, prestavba vojde do dejín ako jeden z najväčších podvodov tohto storočia.“
Ľudovít Pezlár (v súkromnom liste E. P., 1993)
 

Magická osmička v našich dejinách sa blížila: bude to opäť medzník, ak áno, ako k nemu dôjde? Pre istotu som si začal do diára robiť zápisky už od 1. januára 1987. Hoci sa v ten rok a ani v roku magickom nič zlomové neudialo, udialo sa toho veľa. Zmena sa blížila, aj keď nik nevedel, aká. Napokon agónia trvala ešte takmer celý jeden rok.

Nepísal som dejiny, je to len taká drobnokresba, ako som vnímal zápas, o ktorý išlo a kde bolo v ňom moje miesto. A miesto Nového slova, ktoré som viedol od roku 1984 ako poverený a od 1. februára 1985 ako riadny šéfredaktor.

V redakcii sme mali pocit – teraz neviem, či nehovorím už len za seba –, že sa usilujeme posúvať hranice možného, presadzovať, napomáhať perestrojku s predstavou o cieli: lepšom, zrelšom socializme, spravodlivejšej spoločnosti. Keď dnes listujem „perestrojkovými“ ročníkmi Nového slova, musím vysloviť uznanie jeho tvorcom: nielen za žurnalistickú úroveň, ale najmä za nastoľovanie nových tém, ktoré mohli spoločnosť posúvať dopredu po každej stránke. Za mnohé z nich by sa nemuseli hanbiť ani terajší novinári, ale im ani na um nezíde zaoberať sa tým, ako spoločnosť zlepšiť, skultivovať a pod.

Treba povedať, že kritického ducha vniesol do redakcie Nového slova už šéfredaktor Leopold Podstupka, ktorý viedol redakciu od roku 1976 (už druhý raz, predtým po obnovení Nového slova v roku 1968 a 1969, než odišiel šéfredaktorovať do Pravdy). Keď prišiel Gorbačov s perestrojkou, redakcia akoby už na tejto trajektórii bola dlhodobo. Bola pripravená na zmeny, na presadzovanie zmien.

V mojich zápiskoch nejde o celkové postihnutie vyššie uvedeného, na to by bola treba iná práca. Má to byť len ilustrácia, v akých podmienkach sa vtedy robil stranícky týždenník (o ktorom Leopold Podstupka hovoril, že je to kultúrna inštitúcia, ako národné divadlo a iné národné ustanovizne), kolektív ktorého – pešiakov ideologického frontu – sa usiloval napĺňať to, po čom formálne volalo vedenie strany, čo obsahovali uznesenia najvyšších straníckych orgánov – a čo sa vlastne „hore“ ani nechcelo. (Ospravedlňujem sa tým kolegom, ktorých sa to netýka, iste sme necítili a nemysleli všetci rovnako.)

Ešte niekoľko poznámok:
1. Zápisky z diára som niekde teraz, v roku 2019, doplnil o názvy a niekde o citáty z konkrétnych článkov z Nového slova (Nedele) daného obdobia, prípadne aj o citácie iných prameňov – sú v hranatých zátvorkách. Doplnená je aj „výberová“ bibliografia, ktorá má ukázať, (aj) akí autori v danom období publikovali v Novom slove a v prílohe Nedeľa.

2. Od roku 1982 do roku 1988 v Novom slove vychádzala príloha Nedeľa, ktorá suplovala neexistujúci literárny časopis (v Čechách bola obdobne príloha Kmen v týždenníku Tvorba).

3. K tretiemu citátu len toľko: veľké peniaze udupali veľký experiment. Napriek tomu si myslím, že stálo za to pokúsiť sa o jeho obrodenie. Práve to, že sa socializmus usilovali za každú cenu zničiť a dôsledne vymazať o ňom akúkoľvek stopu v spoločenskom vedomí, svedčí o jeho... alebo nie?

4. K záznamom som si niekedy poznamenal citáty, myšlienky, dokonca aj porekadlá, ktoré nie vždy súviseli so zaznamenaným, ale zdali sa mi pre danú dobu príhodné.

rabay_polak_travnicek1.jpgIdeme vinšovať niekomu dôležitému, zľava od chrbta Zoltán Rabay, šéfredaktor Új Szó, vpravo Bohuš Trávniček, šéfredaktor Pravdy. Foto: Archív E. P.

SÚVISIACE:
Ako sme (ne)robili perestrojku (1)
Braňo Ondruš: Slovo po Novom slove
Martin Krno: Na počiatku, pred trištvrtestoročím, bolo Nové slovo
Jozef Lysý: Naša podlžnosť
Ladislav Novomeský, Michal Záleta: Slovo, Bol taký muž
Slávnostná akadémia k 75. výročiu Nového slova


MÁJ 1987
 

Piatok 1. mája 1987
Červené námestie, 10:00. Začína sa slávnostná manifestácia moskovských pracujúcich, nekonečné sú ich rady, nespočítateľné farebné balóny, zástavy, plápoláky, kvety, heslá i transparenty, alegorické vozy. A veľa príkladov formalizmu: všetci všetko plnia. A celkový plán sa nesplnil. Vari najväčším pokrivením bol transparent hrdo hlásiaci, že ten a ten podnik prešiel na gosprijomku [štátna kontrola kvality, 1987 – 1990]. Nuž ale veď gosprijomka bola uvalená na tých najhorších... A natíska sa otázka, či sa už tento spôsob manifestácie – pevne zovretý, zorganizovaný, držaný – dávno neprežil. Záver je zaujímavý: športovci, potom dievčatá niečo na spôsob džezbaletu, moderná hudba, za tým spoločenský tanec a napokon folklór.
Večerná prvomájová Moskva. „Narodnoje guľanie“ sme z hodinového autobusového výletu nevideli, lebo Gorkého ulicu [dnes opäť Tverská], sme míňali podjazdom. Leninské hory [dnes opäť Vrabčie], v najbližšom parku pripravená vojenská jednotka… Načo toľká starostlivosť o ľudí. A tých sa nahrnulo pred univerzitu na očakávaný ohňostroj tisíce. Akáže to radosť, voľnosť...

Sobota 2. mája 1987
V sovietskej tlači sa opäť začínajú brať do úvahy národné špecifiká. Začína sa hovoriť o nemeckej presnosti, americkej podnikavosti a ruskom rozmachu.

Pondelok 4. mája 1987
Vedenie bolo vymenené. Teraz ide striedanie stredných kádrov. No k prestavbe sa hlási každý – lepší flek bez privilégií za prestavby ako žiadny. A keďže mnohí naozaj po novom konať a myslieť nevedia, s prestavbou sa vyrovnávajú po svojom – tými istými hláseniami, záväzkami, „pripiskami“ ako donedávna. Tlač o tom prináša dostatok svedectiev. Veľká skupina je tých, čo počúvnu výzvu vedenia – a konajú odvážne, po novom, nečakajú na direktívy, predpisy, rozhodnutia. Lenže, keďže mašinéria pracuje po starom, drží sa predpisov a vyhlášok, často dostávajú po prstoch.

„Ešte pred dvoma rokmi by to nebolo možné,“ fráza, popri slovách prestavba a glasnosť, vari najpočúvanejšia v dnešnej Moskve.

Utorok 5. mája 1987
Prechádzka po Olympijskej dedine (1980). Bol to naozaj pekný komplex zamýšľaný po olympiáde ako obytný súbor so všetkým vybavením. Len keby to nebolo tak šlendriánsky urobené, že sa všetko drolí, rozsýpa, rozpadá a opadáva. A keby všade nebolo toľko špiny a bordelu. Ako aj v závode v Podolsku, ktorý sme navštívili. Veď je to akoby na smetisku postavené: a ono je to naopak, závod vyrábajúci mikrodrôtiky, no všetok odpad a špinu kopí okolo seba. Preboha, veď aj to je životné prostredie – nielen cech či dom služieb. A do toho sa nevie pustiť ani perestrojka. Podolsk má okrem toho veľké problémy s vodou: mesto pije podľa harmonogramu.

„Absentér vo výrobe je ako dezertér vo vojne“, uverejňujú „ľudovú múdrosť“ noviny Podolského káblového závodu K. Gottwalda Kabelščik

Streda 6. mája 1987
Ako vidia prestavbu pracujúci? Vari už majú dosť všetkých možných zmien k lepšiemu: len pomaly tie zmeny prichádzali a vždy sa malo dobre „načalstvo“. O nejakom významnom vzraste aktivity ťažko súdiť z rekordov, výkonov a pod.: vždy, za každého obdobia tu boli jednotlivci i kolektívy, čo lámali normy i rekordy. A vždy ich naozaj lámali? A nie je to možné len preto, že je nízka disciplína, pracovná morálka, že je neporiadok vo výrobe? Ľudia sa preto upínajú na to, že im bude lepšie. A chceli by, aby to bolo už včera. Keďže to tak rýchlo nejde, vracajú sa do nevyhnutných pozícií – po chvíľkovom prebudení: sľubov tu už bolo. A tak sa nielen medzi ľuďmi, ale aj v novinách objaví: Prestavba ide pomaly, aj za Andropova sme sa mali lepšie...

Byrokrat robí všetko, aby nemusel robiť nič.

Piatok 8. mája 1987
Popri všetkých problémoch s mládežou akosi bokom, ale len z pohľadu zvonku – je vandalizmus a barbarstvo mládeže, chuligánstvo. Svedectvá o ničení a rozbíjaní pamätníkov, o vyhrabávaní mŕtvol zo spoločných hrobov z vojny, o vybíjaní zlatých zubov, o rozvešiavaní lebiek, kradnutí vyznamenaní a ich predaji, sú viac ako otrasné.

Streda 13. mája 1987
Sovietskaja kuľtura [družobný časopis Nového slova], prijatie u šéfredaktora [A. A. Beliajev, do redakcie prišiel z oddelenia kultúry ÚV KSSZ]. Noviny sa stali zaujímavé, hneď sa vypredajú. Samostatnosť a zodpovednosť šéfredaktora za všetko, čo publikuje. Áno, sú aj nesúhlasné názory na glasnosť, ale všetko možno riešiť, len keď sa to zverejní. Rozdiel medzi ZSSR dnes a ČSSR 1968. Tu sa proces začal zhora – a u vás zdola, najprv a najviac spisovatelia. Spolupráca: písať o sebe nie uhladene, ale zaujímavo, ukazovať problémy. Teraz pripravujú materiál o sovietskych filmoch v socialistických krajinách (tvrdí, že sme zaplavení americkými filmami – oni nepúšťali tieto filmy). Pokánie – na zásah ÚV išlo do kín (ešte aj Sovietskaja kuľtura písala v prvej fáze proti nemu), oddelenie kultúry ÚV zorganizovalo články na jeho podporu...

Štvrtok 14. mája 1987
V nadväznosti na tvrdenie šéfredaktora družobného časopisu Beliajeva o zlej práci so sovietskym filmom prinajmenšom divne vyznieva – proti jeho názoru, ale v náš prospech – tvrdenie S. Michalčeva v článku o sovietskych filmoch Tri dni v Bratislave (Sovietskaja kuľtura 14. 5. 1987). V období jeho šesťročného pobytu v ČSSR (1978 – 1984) „najnepopulárnejšími boli naše filmy. Presycujeme československé kiná nie najlepšou produkciou našich filmových štúdií, neberieme do úvahy požiadavky, vkus, špecifiká filmových divákov, medzi ktorými prevládajú mladí ľudia. Výsledkom je, že aj na naše dobré filmy ľudia nechcú ísť z obavy, že stratia čas i peniaze, a nie je bezvýznamné, keďže lístky do kina nie sú lacné.
Keby som vymenoval filmy, ktorými sa zvyčajne otvárajú tradičné mesiace československo-sovietskej družby, všetko by bolo jasné. Ale nechcem sa dotknúť ich tvorcov. Poviem len, že to nie sú naše najlepšie filmy. Sú sťahované z kín ešte pred skončením mesiaca, pretože kiná nemajú záujem ich premietať bez prítomnosti divákov, ktorých sa nie vždy podarí organizovať ani za pomoci ZČSSP [Zväz československo-sovietskeho priateľstva].“

„Recepty neexistujú, sú len skúsenosti.“ Valentin Pikuľ, sovietsky spisovateľ

Sobota 16. mája 1987
Predvčerom sme prileteli do Sverdlovska [dnes opäť Jekaterinburg] na týždennú prax. Sverdlovsk nás po Moskve všetkých ohromil: kto by tu na Urale, na prahu Sibíri, čakal také pekné, čisté, upravené mesto? Na prvý pohľad vidno, že o tvár mesta sa niekto stará: trávniky, po zime prešliapané, sú na lysinách čerstvo prekopané, zasiata tráva. Mesto, ktoré už pučí jarou, je svieže a čisté! A ešte tu čosi nevidno: milicionárov. Naozaj tu nie sú na každom rohu. Hádam na križovatkách ich možno zazrieť.
Podobne čistý – a zeleň, udržiavané trávniky – je Uralmaš [závody ťažkého strojárenstva]. Vidno tu gazdov. Ozaj, žijú tu nejakí iní ľudia? Alebo je len Moskva taká rozmaznaná?

Streda 20. mája 1987
Návrat zo Sverdlovska. Hneď po príchode nás v Moskve čakala nečakaná zvesť: zomrel B. Trávniček. Áno, vedeli sme z domova, že je v nemocnici, i to, že vraj nadlho. Ale že je choroba taká náhla? A že nie bezprostredne na chorobu? Kľukatý, neúprosný je život. Odchádzajú títo borci, rivali. Najskôr Poldo [Leopold Podstupka, šéfredaktor Nového slova. 1968 – 1969, 1976 – 1984, člen redakčnej rady NS] z novín, teraz tento i zo života.

Piatok 22. mája 1987
Po šiestich týždňoch konečne doma.

Pondelok 25. mája 1987
Čo to vlastne urobili s tým Macekovým článkom – stanovisko oddelenia (agitácie a propagandy ÚV KSS): „Informácia o článku Václava Maceka „Opäť raz o distribučnej praxi“, uverejnenom v Novom slove 2. apríla 1987, požadujúcom uvoľnenie všetkých doteraz tezaurovaných filmov, vrátane tzv. ,čiernej série′ protisovietskych a protisocialistických filmov z krízového obdobia.“ Tu máš, na! Ako sa dá z  1/10 článku pekne vyrobiť antisocialistický pamflet. Stačí vynechať podstatu a vypichnúť jednu vec – aj tú skresliť. A na dôvažok možno obvinenie z antikomunizmu zosilniť, napríklad takýmto tvrdením: „Prekvapuje nás, že Nové slovo, orgán ÚV KSS, nepristupuje (aspoň zatiaľ) ani k januárovému zasadnutiu ÚV KSSZ komplexne, z uznesení ÚV KSSZ i zjazdových vystúpení s. Gorbačova sú vytŕhané len tie časti a myšlienky, ktoré sa im práve hodia, z dôležitých uznesení januárového zasadania ÚV KSSZ v podstate ani necitujú a ani ich nerozpracúvajú...!“
A aby to bolo úplné: „Žiaľ, podobné prípady (tendencie) sa na stránkach Nového slova vyskytli aj v minulosti. O to viac nás prekvapilo, že nové, mladé vedenie redakcie sa z nich dostatočne nepoučilo, hoci napr. terajší šéfredaktor Nového slova s. Polák dostal presné pokyny k publicite zo zjazdov umeleckých zväzov.“
Teda, čo urobil s. tajomník? Urobil zápis zo spoločného stretnutia – skreslený, ako potreboval, navyše tam ešte bolo, že Škorica [Igor Škorica, vedúci oddelenia agitácie a propagandy ÚV KSS] požadoval potrestať Hradiskú [Mária Hradiská, oslovovaná Nina, zástupkyňa šéfredaktora Nového slova]. A vraj som sa mal nevyjadriť k tomu, ako sa dostalo Nové slovo (signálne výtlačky) na zjazd dramatických umelcov.

[November 1989 a Slovensko: chronológia a dokumenty (1985 – 1990), zostavovatelia Jozef Žatkuliak, Viera Hlavová, Michal Štefanský, Alžbeta Sedliaková, Nadácia Milana Šimečku, 1999, 622 strán, str. 25.
„2. apríl 1987
Článok Nového slova o distribučnej praxi filmov poodhalil verejnosti, že desiatky hraných, aj dokumentárnych filmov a filmových týždenníkov sa nachádzali v trezoroch a nesmeli sa premietať. ,Trezorové‘ filmy, podľa informácie Ústredia slovenského filmu, ktorá nebola publikovaná, neprenikli na verejnosť, lebo išlo o filmy pozastavené ,z ideových dôvodov‘, pre emigráciu tvorcu, hercov, alebo odmietnutie okupácie a normalizácie, a tiež preto, že v trezoroch sa ocitli filmové týždenníky z rokov 1968 – 1969.
Ideologický tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár kritizoval za zverejnenie článku v Novom slove jeho šéfredaktora Milana Poláka a vytkol mu, že Nové slovo uverejňuje ,polopravdy, neoverené veci či doslovné lži‘. Súčasne žiadal, aby v budúcnosti sa nezverejňovali články, ktoré nevychádzali zo záverov XVII. zjazdu KSČ a uznesení ÚV KSČ a ÚV KSS. Pezlár toto stanovisko tlmočil Polákovi na ,pracovnom‘ zasadaní za účasti ďalších funkcionárov ÚV KSS.“

(Pozn. 2019 – V publikácii je uvedený dátum uverejnenia článku, a nie „pracovného“ zasadania  a nesprávne uvedené krstné meno šéfredaktora.)]

[Igor Ličko, Dušan Kulíšek: Pravdivo o filmovej distribúcii, Nedeľa 17/1987, str. III. In.: Nové slovo 17/1. 5. 1987.
Citát
: „Vieme o svojich problémoch. Zaoberáme sa riešením takých otázok, ako je systém práce s náročnými dielami, efektívnym uvádzaním krátkych filmov, rozvojom siete i fondu videopožičovní, uvádzaním obnovených premiér divácky atraktívnych filmov. Zintenzívnili sme spoluprácu i kooperáciu s Československou televíziou. Článok „Opäť raz o distribučnej praxi“, uvedený v Novom slove dňa 2. 4. 1987, nie je teda objavným činom, je len príspevkom do diskusie, ktorá už dlhší čas intenzívne interne prebieha a prináša aj cenné impulzy pre distribučnú prax. Pretože však zložitú problematiku distribúcie článok popisuje zjednodušene, obsahuje viacero unáhlených a nepodložených súdov, vyplývajúcich z neznalosti a neúplnosti použitých informácií, považujeme za potrebné naň reagovať.“ (Pozn.: Autori zastupujú Slovenskú požičovňu filmov.)]

Štvrtok 28. mája 1987
Naďa Urbánková spieva: Svet je naruby krásny.

Sobota 30. mája 1987
Stalo sa dačo neuveriteľné a nepredstaviteľné: západonemecký občan Mathias Rust pristál vo štvrtok večer s lietadlom na Červenom námestí. V tom čase boli najvyšší Sovieti na zadaní Varšavskej zmluvy. Tento čin stál miesto hlavného veliteľa vojsk protivzdušnej obrany Alexandra Koldunova. Do dôchodku odišiel Sergej Sokolov, novým ministrom obrany sa stal Dmitrij Jazov.
 

JÚN 1987
 

Pondelok 1. júna 1987
Spisovatelia na federálnom zjazde sa opili. Baťko Mináč [Vladimír Mináč, spisovateľ, predseda Matice slovenskej] zase nazýval kohosi mužským prirodzením. A keby len na WC, alebo iba medzi štyrmi očami. Ale aj v autobuse. A z toho sa zrodilo toto: už sme jedného neustrážili, teda ako Bohuša Trávnička. Teraz je tu druhý, baťko, pije, nevie, čo robí. A my sa na to budeme pozerať, ako na toho prvého! A čo keď sa aj s týmto dačo stane? Kto nás potom ospravedlní? Treba to riešiť, treba niečo robiť.

Utorok 2. júna 1987
Feldeka ([Ľubomír Feldek, básnik, spisovateľ], ktorý vystúpil na federálnom zjazde spisovateľov s „Albánskom ducha“, by mali riešiť stranícky. A medzitým vyšiel celý jeho prejav v Kmeni* [Kmen, literárna príloha Tvorby]. Albánsko nahradili „konzervou“. Nám, samozrejme, zakázali Feldekovo vystúpenie zverejniť. Tak som dal konzultovať, či môže ísť jeho básnička. Bude informácia, vyjde v nej aj vystúpenie Kopeckého [Miloš Kopecký, herec], Maceka, Feldeka. Vysvetlí sa im ich nesprávne stanovisko, nepochopenie veci. S. Husák mal Kopeckému na verejnosti povedať: To teraz, keď vy ste sa dali na politiku, ja by som sa mal dať na divadlo?

[* Ľubomír Feldek: À propos, svědomí, Kmen 22/3. júna 1987, str. 3.
Citát 1: „Rád bych připojil svůj hlas k těm, kteří pokládají za ohroženou hodnotu zdravý život naší literární obce. Kteří nepokládají za normálni rozštěpenost naší literatury na několik literatur. Nemyslím tím samozřejmě rozštěpenost na národní literatury, ale zejména rozštěpenost na literatúru svazovou a mimosvazovou. Rozštěpená je ale i ta svazová. Není totiž přirozené ani to, že se z ní vydelila jako zvláštní privilegovaná sorta funkcionářská literatura. Ani já jako člen výboru Svazu slovenských spisovatelů se z této sorty nevyjímám. Jsme opravdu o tolik lepší než radoví členové svazu, že většina titulů a cen musí směřovat do našich rukou? A predsedníctva nám, obyčejným členům výboru, dávají ve sbéru táto ma-ny nebeské ještě zářivější příklad!“
Citát 2: „Pohyb, který probíhá v Sovětském svazu, je i náš pohyb.
Pokud se teď hned skutečně poctivě a cele nepřidáme – už nadosmrti uvázneme v konzervě ducha.
Srdce socialismu bude tlouci v Moskve – ale my zrohovatíme v jeho kopytě.“]

Streda 3. júna 1987
Je to sranda. Naozaj. Nepustili rozhovor H. Dvořákovej [Helena Dvořáková, redaktorka Slova v tom čase v Moskve s manželom Vladimírom Jancurom, spravodajcom Pravdy] s Elemom Klimovom [filmový režisér, prvý tajomník Zväzu filmových pracovníkov ZSSR]. Pripomienky boli trápne, vraj Praha nesúhlasila. Na to sme dostali z APN rozhovor s Karenom Šachnazarovom, synom starého Šachnazarova [Georgij Šachnazarov, jeden zo zakladateľov politológie v ZSSR], mladým, 36-ročným režisérom, tajomníkom Zväzu filmových pracovníkov ZSSR. Medzitým vyšiel rozhovor s E. Klimovom v 100+1, prevzatý zo Spieglu, a rozhovor v Týždenníku aktualít. Tak som sa opýtal, čo so Šachnazarovom. Výsledok konzultácie: Šachnazarov* môže ísť. Prečo nemohol ísť Klimov? To nikto nemusí zdôvodňovať. Načo a komu?

[* APN: Čo nového v sovietskom filme? Rozhovor Grigorija Simanoviča s Karenom Šachnazarovom, Nedeľa 25/1987, str. III. In.: Nové slovo 25/25. 6. 1987.Citát: „V ZSSR sa ročne vyrobí vyše 150 hraných filmov. Je konečným cieľom prestavby vysoká umelecká úroveň každého filmu? – To je nereálne. Ale terajší pomer výrazných, serióznych, profesionálne urobených filmov a šedivých, nudných, hlúpych pavýtvorov je úplne neprijateľný. Podľa hodnotení kritikov len päť až sedem filmov možno pokladať za autentické umenie. Podstatne zlepšiť tieto proporcie, vrátiť sovietskemu filmu vysoký kredit – v tom je zmysel činnosti nového vedenia zväzu.“]

Piatok 5. júna 1987
Uviedli do funkcie nového šéfredaktora Pravdy Štefana Bachára [Štefan Bachár, dovtedy riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku]. Na príkaz tajomníka som sa na akte zúčastnil, hoci som tam asi nebol vítaný; vedeli vôbec, že prídem? Bolo to len za účasti zástupcov šéfredaktora a vedúcich oddelení. Redakcia z toho radosť nemala. Nebol to vstup najlepší. A o hodinu nový šéfredaktor odišiel, lebo sa išiel rozlúčiť s  riaditeľom rozhlasu...

Streda 10. júna 1987
Nina priniesla z porady direktívu, že u nás budú naďalej témy, ktoré sú tabu. Samozrejme, len naivný človek by si myslel, že nebudú.

Štvrtok 11 júna 1987
Redakčná rada. Do príchodu vedúceho oddelenia agitácie a propagandy ÚV KSS Igora Škoricu („APN teraz už píše také články, v ktorých nás kritizujú za to, že sme sa od nich učili...“) ešte aká taká revolúcia. Jeho príchodom sa celá atmosféra zmenila, čosi zavislo vo vzduchu, akoby nejaké fluidum ovplyvnilo každého a všetkých. Ďalekosiahly je vplyv veľkého demagóga [Ľudovít Pezlár] . Iba Oľga Gáfriková [redaktorka oddelenia kultúry NS] si to neuvedomila, je zatiaľ mimo vplyvu, a dala zopár zámienok, ktoré iste bude treba vysvetľovať. Zrátajme však body. Redakčná rada podporila moje stanovisko, že Macek ani Průcha* neboli „velezradné“ články, a zdôraznila potrebu konzultácií nie v zmysle schvaľovania, ale ako úsilie posunúť veci dopredu. Lenže, žiaľ, také konzultácie na oddeleniach ÚV málokto poskytuje. Tak ako ich naplniť?!

[*Jan Průcha: Škola – málo poznaný svet reality, Nové slovo 6/12. 2. 1987, str. 14; Jan Průcha: Chce to prelomiť tradície. Škola – málo poznaný svet reality 2., Nové slovo 7/19. 2. 1987, str. 14; Jan Průcha: Čas vyjsť do terénu. Škola – málo poznaný svet reality 3., Nové slovo 8/26. 2. 1987, str. 14.]

Piatok 12. júna 1987
Ako sa dalo čakať, žiak veľkého demagóga (Igor Škorica) telefonoval, ako som sa vyspal po redakčnej rade, ako ju hodnotím, a čo to tam tá mladá hovorila [Oľga Gáfriková, redaktora oddelenia kultúry Nového slova]* a či so všetkým, čo povedala, súhlasím. Nuž ešte bude mať aj táto redakčná rada dozvuky a vyšetrovanie. A iste sa bude argumentovať tým, že som k týmto rečiam (konzultácie) nepovedal svoje stanovisko a že to teda nemám v rukách, čo bude dôvod k vážnemu zamysleniu. Zaujímavé, že súdruh vedúci na rokovaní ocenil prácu vedenia – a ani trochu nespomenul protisocialistickú orientáciu (Macek) a nekomplexný prístup k uzneseniam januárového zasadania ÚV KSSZ. Že by už bol odvčera zmenil názor?

[Zápis z rokovania redakčnej rady Nového slova – 11. 6. 1987.
Citát: „Pri konzultovaní článkov [Oľga Gáfriková] pociťuje i nedôveru voči redakcii. V každodennej praxi vzájomný vzťah s politickým vydavateľom je málo partnerský, je to vzťah nadriadeného a podriadeného.“]

Pondelok 15. júna 1987
Stranícka schôdza s Miroslavom Válkom [Miroslav Válek, minister kultúry SSR]. Diplomaticky sa snažil čo to povedať. Vyjadril sa aj k Macekovi, vcelku seriózne. Potom zostal Martin Libjak [Martin Libjak, pracovník odboru tlače oddelenia agitácie a propagandy ÚV KSS, neskôr vedúci odboru tlače]. Nepoprel v mojej otázke nastolené, či ešte budem šéfredaktorom. Vraj nemám stále tajomníka provokovať. Čím? Napríklad Pavlíkom* [akademik Ondrej Pavlík, spolutvorca socialistického školského systému]

[*Ondrej Pavlík: Východisko: Aktivizovať učiteľov, NS 13/2. 4. 1987.]

Utorok 16. júna 1987
Ozval sa Libjak, že som dostal príkaz od Škoricu odovzdať zápis z redakčnej rady. Nuž príkaz to nebol a dám vtedy, keď budem mať čas. Najprv sú noviny. Večer volal Laco [Ladislav Slabey, vedúci vnútropolitického oddelenia NS]. Trvala [Vladimír Trvala, vedúci politicko-organizačného oddelenia ÚV KSS, člen redakčnej rady NS] dostal list od tajomníka, v ktorom ho žiada o stanovisko k priebehu redakčnej rady, ktorá bola označená za „náhodný alebo organizovaný útok na pracovníkov ÚV KSS“, a o jeho osobný zástoj počas redakčnej rady. Takže, našiel sa ďalší nepriateľ.

Streda 17. júna 1987
Našťastie – napriek odneseným šiestim materiálom na konzultáciu – noviny sa robia.

Štvrtok 18. júna 1987
Puškáš [Jozef Puškáš, vedúci redaktor Nedele, prílohy Nového slova] mi ukázal komentár k zjazdu výtvarných umelcov. Treba ho dať konzultovať. Náhradný materiál. Jurík (Rudolf Jurík, vedúci oddelenia kultúry ÚV KSS) mi povedal, že to nehorí. Že teraz sú dôležitejšie veci.
Vlačihová [Marta Vlačihová, námestníčka ministra školstva SSR] mi v telefóne vyzradila, že vie o českých ohlasoch na Průchu. Potom sa rýchlo opravila, že ide o toho Sýkoru*. Nuž dobre vedela o tom, čo povedal Ševc [Jozef Ševc, vedúci oddelenia školstva a vedy ÚV KSS]: že to organizuje Havlín [Josef Havlín, tajomník ÚV KSČ zodpovedný za oblasť školstva, vedy a kultúry].

[* Doc. PhDr, Miloslav Sýkora, CSc., dekan Pedagogickej fakulty UK Praha: O znalostiach školskej reality (skutočných a domnelých), Nové slovo 19/14. 5. 1987, str. 14. (Reakcia na tri pokračovania článku Jána Průchu Škola – málo poznaný svet reality, Nové slovo č. 6, 7, 8./1987)]

Piatok 19. júna 1987
Akcia pokračuje ďalej. Možno to bude kvalifikované ako sprisahanie. Tajomník oznámil Trvalovi – zasa písomne –, že jeho list prikladá spolu s vyjadreniami ďalších členov redakčnej rady k celkovému materiálu do predsedníctva. A že v súlade s januárovým zasadnutím navrhne omladiť redakčnú radu Nového slova. Vácha žiadal o zápis z redakčnej rady. Nuž som mu ho poslal.

Nedeľa 21. júna 1987
Vila Plevzu [Viliam Plevza, riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, predseda redakčnej rady Nového slova] takisto požiadali, aby napísal stanovisko k redakčnej rade! Je to možné? Prečo potom súdruh Škorica to sprisahanie neodhalil hneď namieste? Čo sa bál? Veď to mohol hneď tam povedať, aby všetci vedeli, na čom sú.

[* Viliam Plevza: Informácia o priebehu Redakčnej rady Nového slova, ktorá sa zišla 11. júna; Bratislava, 22. Júna 1987
Citát: „Z vystúpení pracovníkov redakcie sa s polemickou odozvou stretla tá časť príspevku s. O. Gáfrikovej, v ktorej tvrdila, že konzultácie o článkoch s príslušnými pracovníkmi oddelení ÚV KSS nie sú vždy naozajstnými konzultáciami, že niekedy ide o rigorózne formulované zamietavé stanoviská, čo vyvoláva u nej nepríjemné pocity neodôvodnenej autocenzúry.
Viacerí súdruhovia, ale najmä V. Trvala a L. Podstupka zdôrazňovali nevyhnutnosť konzultácií, čo najužšiu spoluprácu redaktorov s oddeleniami ÚV KSS.
]

Pondelok 22. júna 1987
Zrekapitulujme si to: Po mojom príchode z Moskvy ma Vilo informoval, že mu povedali, že treba zvolať redakčnú radu. Povedal, že až sa vráti šéfredaktor. U H. Váchu som sa dvakrát ohlasoval, aby povedal tajomníkovi, že chcem s ním hovoriť, ako uzavrel prípad Macek. Odkaz žiadny. 4. júna ma navštívil Škorica. Povedal som mu, že redakčná rada bude 11. júna. Sľúbil, že príde. Taktiež sľúbil, že v pondelok dohodne stretnutie s tajomníkom. Na priamu otázku, ako je uzavretý Macek, mi nepovedal nič. Tváril sa ako kamarát. Čo má vraj tajomník robiť, keď mu Havlín povedal, že to nemá v rukách. V piatok (5. 6.) mi Libjak povedal, že v ten štvrtok mali poradu oddelenia, kde znovu dostali za Průchu. Je to možné?

Štvrtok 25. júna 1987
Cesta do Martina. Nebyť vedľa Mariána Leška [Marián Leško, od 1. 6. 1987 zástupca šéfredaktora Nového slova, v redakcii pôsobil od roku 1982], ani si neuvedomím, že ideme prekrásnym Slovenskom. Večer sme išli do divadla, kde hrali hostia z Divadla E. F. Buriana na čele s Větrovcom hru J. Bartoša Rodinná príležitosť. Bartoš hru napísal, režíroval a Marián sa vyjadril, že by si ju mal aj sám pozerať. Bolo to skutočne trápenie, neviem, či aj pre hercov, ale pre nás určite. Dokonca profesionál Štefko [Vladimír Štefko, teatrológ, redaktor oddelenia kultúry NS] takmer spal: „Vidíš, aké je to utrpenie byť kritikom?“ Potom sme s Mariánom do noci robili prestavbu. Ale sa nám to nepodarilo.

Pondelok 29. júna 1987
Do Bratislavy zavítal Jardo Čejka [Jaroslav Čejka, básnik, spisovateľ, šéfredaktor českého partnerského týždenníka Tvorba]. Postavenie Tvorby je trochu iné. Čejka má voľnosť – a plne ju využíva: kultúra, kultúra a kultúra. A výrazne nechal presadiť sa „čejkovskej“ generácii. Zo stránok Tvorby to úplne kričí: je to generačná výpoveď, celá Tvorba. A jasné je – oveľa viac ako u nás, že Kmen pôjde preč. Tvorba zostane Tvorbou už od Nového roku. U nás: zatiaľ neschválili za šéfredaktora Literárneho týždenníka Štrpku [Ivan Štrpka, básnik], Puškáša ani Machalu [Drahoslav Machala, redaktor oddelenia kultúry Pravdy od roku 1986, predtým redaktor Nového slova, prvý vedúci prílohy Nedeľa]. Pritom by sa to takisto malo udiať od Nového roku. Ale nie je vôľa – podľa mňa – hore.


JÚL 1987
 

Streda 1. júla 1987
Stretnutie s V. Plevzom. Povedal som mu všetky doterajšie pocity – odstavovanie Nového slova, moja neúčasť v samospráve v Moskve, nepozvanie na Hrad 8. mája, na aktív k 70. výročiu VOSR a teraz naposledy na IX. zjazde Čs. zväzu novinárov nekandidovanie nikoho za Nové slovo do vedenia zväzu. Potom vo volebnej komisii niekto navrhol Hradiskú, ale Bachár mal povedať, že Hradiská je síce dobrá novinárka, ale okolo Nového slova sú teraz problémy a aspoň ich to naučí. Vilo mi ihneď dohodol stretnutie s tajomníkom. Mám prísť sám, nie vo dvojici.
Pozvali nás na film Pokánie do kinosály ÚV KSS. Stretol som tam Herzogovú [Emília Herzogová vedúca tajomníčka Slovenského zväzu novinárov], ktorá sa pýtala, či to má Nine nejako vysvetliť, ten zjazd novinárov. Jej vec.

Štvrtok 2. júla 1987
Stretnutie s tajomníkom Pezlárom. Macek. Uzavreté, neinformoval ma síce o materiáli v predsedníctve, ale povedal, že robím tú istú chybu, čo Podstupka, beriem zodpovednosť za druhých. Redakčná rada – mne ani Gáfrikovej nič nevyčíta. My sme ešte mladí, a preto o teórii partnerstva nič nemusíme vedieť. Ale má a musí to vedieť s. Trvala, ktorý nám mal na redakčnej rade povedať, čo to je teória partnerstva. Jemu to odpustiť nemôže. Čo sa týka toho, že Čmolík [Otto Čmolík, vedúci oddelenia masových oznamovacích prostriedkov ÚV KSČ] sa mal vyjadriť, že tajomník ma nemá rád, to nemám brať vážne, Čmolík aj žartuje atď... Veď mám svoje hodnotenie, je hodnotenie Nového slova, nikto nič proti redakcii nemá. A teda nemám sa znepokojovať. Ale pre istotu dá pokyn, aby sa nijaké odstavovanie nedialo. A hneď popoludní sa pýtal Stasza [Michal Stasz, šéfredaktor ČSTK na Slovensku, predtým dlhoročný redaktor Nového slova] na otvorení novej budovy ČSTK, kde je Polák (tam sa mne nechcelo ísť!...)

Piatok, 3. júla 1987
Kríž [Ľuboš Kríž, redaktor Pravdy] mi poslal besednicu. Je to tá besednica, o ktorej Bachár povedal, že ju neuverejní, že ho Kríž stále provokuje, atď. Bol som pri tom. Tak sa mi vidí, že ma Kríž chcel vyskúšať, moju odvahu. Nuž tu nejakú odvahu nepreukážem. Veď aj Jeľcin [Boris N. Jeľcin, vysoký činiteľ KSSZ, neskôr Gorbačovov „protivník“, prvý prezident Ruskej federácie] povedal, že vtedy nemal dosť odvahy...

Sobota, 4. júla 1987
Sobota na kúpalisku vyvolených [na Železnej studničke]. Rozhovor s L. Kašom [Leopold Kaša, pracovník politicko-organizačného oddelenia ÚV KSS, neskôr vedúci tajomník ObV KSS Bratislava 1] a P. Weissom [Weiss, Peter, vedecký tajomník ÚML ÚV KSS]. Neochota zmieriť sa s touto schizofréniou a sklerotizmom, niekedy ozajstným, inokedy predstieraným. A s tým rátaním, ako V. Biľak [Vasil Biľak, tajomník ÚV KSČ pre medzinárodné vzťahy], že to predsa nemôže trvať dlho v tom Sojuze, a že potom by sme sa mohli hanbiť za dnešné činy a reči.

Utorok, 7. júla 1987
Naivnosť je boží dar – a práve tá ma zachránila od predčasného bruchabolenia. Po minulotýždňovom vysvetlení vecí s tajomníkom som išiel na schvaľovanie plánov na rokovanie Sekretariátu ÚV KSS ako zvyčajne. Lenže zvyčajné to nebolo: lekcia sa konala, všetko si treba vypiť do dna. Aj tézu o teórii partnerstva, aj VIII. zjazd Zväzu sovietskych spisovateľov, aj nekomplexný prístup, atď. Nuž čo, Trvala sa nechal vyprovokovať, oponoval Škoricovi, nesúhlasil. Ja som mu len povedal, že takéto nálady ani nebezpečenstvo nevidím. Že u mladej súdružky išlo skôr o prosbu, aby sa nad uloženou prácou diskutovalo, aby sa robilo v záujme veci. A že iste prišlo aj k chybám v našej práci (kruci špagát – ku ktorým?), ale to aj preto, že sa dnes, v prelomovej dobe sa robia noviny oveľa ťažšie, ako pred rokom-dvomi. To sú hneď podsúvané úmysly, zámery atď...

Streda, 8. júla 1987
Na včerajšej straníckej schôdzi som hovoril trochu inak, ako som v redakcii zvyknutý. A aj preto, že tam bol Gerstner [Štefan Gerstner, pracovník oddelenia agitácie a propagandy ÚV KSS] vlastne k plánom nik nediskutoval.  Ale zrejme sme pod dobrou optikou anjelov strážnych. Už ráno o pol ôsmej ma volal M. Libjak, ako dopadla schôdza. Ako? Dobre. Prečo sa pýtaš, veď tam bol Gerstner. No ale ešte nie je v práci a on chce vedieť. Nuž prečo sa potom neprišiel pozrieť sám? Je to súčasť nedôvery alebo ho to naozaj zaujíma? Prečo ho potom nezaujímali iné veci, po celý ten čas, čo si niekedy od jesene nenachádzal čas prísť do redakcie?

Podľa najnovšej verzie sa perestrojka už neprekladá ako „prestrojenie“, ale ako „prekabátenie“.

Streda 15. júla 1987
Stretnutie s A. Vinogradovom [Andrej Vinogradov, vedúci pobočky APN – sovietska tlačová agentúra – na Slovensku]. Vysoko hodnotí film Pokánie, Rybalkovove Deti Arbatu. Zhodli sme sa, že niektoré veci, nadsadené, v materiáloch APN, upravujeme. Sám uviedol niektoré príklady – rozhovor so „štetkou“, priekupníkom atď. –, ktoré ani nemôže ponúkať redakciám. Jeho pohľad je triezvy – vidí ciele, aj problémy, ktoré treba prekonávať, ale nejaší sa, nevolá po záchrane socializmu. A napokon: ocenil spoluprácu s Novým slovom, nuž som ja ocenil spoluprácu s APN.

Štvrtok, 16. júla 1987
V sobotu 18. júla 1987 sa publikovaním návrhu zákona o štátnom podniku začne verejná diskusia o návrhu.

Piatok, 17. júla 1987
Predsedníctvo ÚV KSČ prerokovalo návrh štátneho plánu 1988, konštatovalo, že vývoj ekonomiky je nepriaznivý, že prevažujú negatíva nad pozitívami. A navyše: zistilo sa, že výsledky hospodárenia za rok 1986 boli nadsadené, rast nedosiahol hodnotu 3,4 percenta, ale 2,8. Zisťuje sa, ako sa to stalo – kým sa nič nezistí, nič o tom nepublikovať! (Z porady na ÚV KSS).

Kto ju nemá, tomu samostatnosť pripadá natoľko lákavá, že by za ňu dal čokoľvek. V. Rasputin, Miluj blížneho svojho

Štvrtok, 23. júla 1987
S. Lenárt [Jozef Lenárt, prvý tajomník ÚV KSS] mi venoval (aj Bakovi [Arnošt Bak, zástupca šéfredaktora Pravdy] a ďalším) svoje Vybrané prejavy a state, aby sme si všimli práve rok 1965 – a jeho vystúpenia k reforme. S odkazom, že až na zákon o podniku a podnikových radách je tam všetko, o čo ide dnes v prestavbe hospodárskeho mechanizmu, a aby sme to využili v našej práci. A práve z toho som jeleň: ako? Odvolávať sa, že už vtedy to vedeli a bolo to nevyhnutné? A prečo to potom nedotiahli do konca? Iste, bola kríza: ale nemalo teda nové vedenie pokračovať v tom načatom, ak to bolo dobré, z roku 1965? Ako to, že nadviazalo na to predchádzajúce, znovu zošnurovalo ekonomiku, ako bola predtým? A predtým, čo sa dialo a deje v susedných krajinách, zatváralo dlho oči? Neviem, odpoveď nám dá čas.

Všade je dobre, kde nie sme. V. Rasputin, Požiar

Nedeľa, 26. júla 1987
Expres [týždenník zahraničných zaujímavostí] pokojne publikuje Vysockého, Pasternaka, cituje ten „bulvárny plátok“ Moskovské novosti. A Nové slovo obviňujú z vytrhávania z kontextu sovietskeho vývoja. Nové slovo leží niekomu v žalúdku. Nemôže ho stále stráviť.

Streda 29. júla 1987
Sovietskaja kuľtura, ktorú navštívil Ligačov [Jegor Ligačov, tajomník ÚV KSSZ] priniesla jeho vystúpenie*. Je „mimoriadne interesantné“ – a zrejme preto mi ho z Hlbokej [sídlo ÚV KSS, dnes ministerstvo zahraničných vecí SR] dali do pozornosti. Len pár viet pre pripomenutie:
„Proces demokratizácie, zvýšenej informovanosti, kritiky a sebakritiky postupuje vcelku správnym kurzom. Vlna prestavby a obnovy však, ako sa dalo čakať, vyniesla na povrch i penu a smetie. Objavili sa ,energickí‘ ľudia, ktorí sa občas pokúšajú nahradiť naše duchovné hodnoty vlastnými pochybnými ideami a zámermi.“
„... vyslovili významní sovietski spisovatelia znepokojenie nad určitými negatívnymi javmi. Konštatovali, že v niektorých dielach nenájdeme slovo ,komunista‘ a že literárna kritika sa niekedy vyhýba – alebo ostýcha – i pojmu socialistický realizmus, vyhýba sa kladnému hrdinovi (nie sterilnému, ale kladnému, ako by to všetko teraz vyšlo z módy)...“

[* Prestavba v kultúre. Z prejavu Jegora Ligačova v redakcii časopisu Sovietskaja kuľtura, Nedeľa 30/1987, str. VII. In.: Nové slovo 30/30. 7. 1987.]

Štvrtok, 30, júla 1987

Niečo o diskusii. Na rozdiel od predchádzajúcich tvrdení – ide o diskusiu: ľudia hovoria, čo si myslia. Také aj onaké názory. Súhlasia i nesúhlasia. Majú konkrétne pripomienky. Nebezpečné je jedno: že to robia ľudia a novinári. Naši politici sa vraj nad tým smejú, že veď novinári vedia všetko o prestavbe. A môže sa stať: že to raz zase na nich zvalia, že to novinári chceli a najmä robili prestavbu. To sa dá najľahšie dokázať: „co je psáno, to je dáno“.

Nelietaj príliš vysoko. Všimnú si to. Victor Hugo


AUGUST 1987
 

Piatok 7. augusta 1987
Prišiel Drahoš Machala. Tvári sa síce ako frajer, keď hovorím o možnom zástupcovi šéfredaktora v novom Literárnom týždenníku, ale lichotí mu to.

„Každý deň v Sovietskom zväze vytvárame nový model socializmu.“ Valentin Falin

Utorok 11. augusta 1987
Zavolal Herbert Ďurkovič, že ak nemám odvahu uverejniť jeho článok, či ho uverejním pod menom federálneho ministra Luhového [Ladislav Luhový, minister všeobecného strojárstva ČSSR]. Ale nebolo treba, v čísle 32 vyšiel pod menom Ďurkoviča*. Na to povedal, že teraz sa to roztočí. Uvidíme čo. Ale je, či nie je diskusia?

[* Prof. Ing. Herbert Ďurkovič, CSc.: Buď vodcovstvo alebo špecializácia. Stratégia urýchlenia a organizačné štruktúry, Nové slovo 32/13. 8. 1987, str. 4 – 5.]

Z dvoch poloprávd sa nestane pravda. Valentín Falin

Piatok 14. augusta 1987
Veronika Tökölyová [šéfredaktora týždenníka Slovenského zväzu novinárov Výber (zo zahraničnej tlače)] vo Výbere mala napraviť Šmeliova a tak dala Abalkina. No na obťahu jej Helmut Abalkina vyškrtal. Čo je nevhodné, muselo von. A potom Abalkin* vyšiel celý v Rudom práve a Pravde. Čo teraz urobí cenzor? Asi nič. Má dovolenku...

[*Dialektika socialismu. Člen korespondent Akademie vied ZSSR Leonid Abalkin k aktuálním otázkam socialistické ekonomiky, Rudé Právo, 11. 8. 1987, str. 4.

Stretnú sa dvaja v júli a keď sa lúčia, Lasica [Milan Lasica, herec, komik] vraví: A všetko dobré do nového roku. Ďakujem, ale prečo mi v júli vinšujete nový rok? pýta sa Pezlár. Lebo na Silvestra sa určite nestretneme.

Utorok 18. augusta 1987
Vážne sa treba zamýšľať nad koncepciou Nového slova bez Nedele. Od Nového roku to má byť.

Neustále brúsený meč stráca ostrie. Lao-c‘

Štvrtok 20. augusta 1987
Školstvo po desiatich rokoch Projektu prišlo s definitívnymi učebnicami. Dôraz je na slove definitívne. Takže práve dnes – kedy by sa školstvo vôbec malo zamýšľať nad zmenami v súvislosti s prestavbou, a najmä so svetovými trendmi, my začneme učiť podľa definitívnych učebníc. A pánboh nám daj pokoj s pokrokom.

Vzdelanie je to, čo človeku zostane, keď zabudne všetko, čo sa naučil. Neznámy učiteľ

Pondelok 24. augusta 1987
Vilo odchádza na tovarich do Prahy. Štyri dni bude tam, jeden deň v Bratislave. A čaká ho tam veľa práce, pripravovať prejavy a vystúpenia.  Hovorí sa o rozdelení funkcií (generálny tajomník a prezident), o odchode istých ľudí, bude sa rozširovať Predsedníctvo ÚV KSČ (o päť ľudí).
Na ÚV za vyše mesiaca prišlo len 51 pripomienok k návrhu zákona. A to sú medzi nimi aj také, čo sú naorganizované. Kdesi sa malo povedať, že to novinári málo spropagovali... Teda novinári môžu naozaj za všetko...

Tajomstvo je zaujímavé iba krátky čas. Švédske príslovie

Pondelok, 31. augusta 1987
Stretnutie s Vilom Plevzom, ktorý prekypuje neutíchajúcim optimizmom. V Prahe všeličo vidí a vie. V hre sú zmeny, aj tam aj tu. A zrejme sa okolo toho veľa deje, zatiaľ čo verejnosť sa zabáva diskusiou o návrhu zákona o štátnom podniku. Ale asi je správne hodnotenie, že terajší sú len administrátori výnimočného stavu – a dlho nebudú ani tí, čo ich teraz vytiahnu hore. A to bude už naozaj vtedy, keď to praskne. Mnohí ľudia hovoria už roky, že raz to prasknúť musí. A prečo stále, vždy vyčkávame, až to skutočne praskne a – keď sme rozumní a máme vedeckú politiku – nevieme tomu zabrániť?

Topiaci sa aj diskusie chytá. Roháč, satirický týždenník
 

Výberová bibliografia


MÁJ 1987
Ján Mazák: Ani červené, ani čierne, Nové slovo 18/7. 5. 1987, str. 8.
Iľja Ruppeldt: Mesto, ktoré nikdy nespí. Pohľadnica z Londýna, Nedeľa 18/1987, str. II. In.: Nové slovo 18/7. 5. 1987.
Ján Johanides: Najsmutnejšia balada o Orave, Nedeľa 8/1987, str. IV – V. In.: Nové slovo 18/7. 5. 1987.
Ostrá streľba v Paríži. Rozhovor s Lajosom Grendelom. Pripravila Denisa Kotová, Nedeľa 20/1987, str. VIII. In.: Nové slovo 20/21. 5. 1987.

JÚN 1987
Alexej Fulmek: Kolotoč strát a škôd. Nové slovo 22/4. 6. 1987, str. 2.
Ján Štrasser: Umelecký dojem na šestku. Pohľadnica z Bledu, Nedeľa 22/1987, str. II. In.: Nové slovo 22/4. 6. 1987.
Július Lörincz: Libanon v ohnisku drámy. Po atentáte na Rašída Karámího, Nové slovo 23/11. 6. 1987, str. 10 – 11.
Citát: „Minulý týždeň si svet pripomenul, že prešlo už dvadsať rokov od izraelskej agresie proti Egyptu, Sýrii a Jordánsku a päť rokov od ďalšej agresie sionistického režimu, vtedy proti Libanonu, presnejšie proti vlasteneckým silám krajiny a proti palestínskemu hnutiu odporu. Lenže, čo vlastne stoji za pripomenutie v takýchto prípadoch?! Izrael odvtedy ešte stále okupuje rozsiahle arabské územia – západný breh Jordánu, pásmo Gazy, celý Jeruzalem a sýrske Golanske výšiny. A päť rokov okupuje časť Libanonu – pôvodne tretinu územia, teraz desatinu. Palestínčania nedostali zatiaľ späť ani kúsok svojho domova. A hoci v Izraeli už nikto z vládnych predstaviteľov nehovorí ako svojho času Golda Meirová: „Palestínčania?

JÚL 1987
JUDr. Ján Drgonec, CSc., Ústav štátu a práva SAV: Ako právne chrániť software?, Nové slovo 26/2. 7. 1987, str. 4 – 5.
Denisa Kotová: Nevesta v knižnom rúchu, Nedeľa 26/1987, str. VIII. In.: Nové slovo 26/2. 7. 1987.
Oliver Solga: Pocta Hline, Nedeľa 27/1987, str. VIII. In.: Nové slovo 27/9. 7. 1987.
Prof. RNDr. Ján Pišút, Dr.Sc.: Kľúč k vyššej úrovni našej vedy. Diskutujeme: Doktori vied a stratégia urýchlenia, Nové slovo 29/23. 7. 1987, str. 6.

AUGUST 1987
Ján Zambor: August s rozpíjajúcou sa kvapkou clivoty, Nedeľa 32/1987, str. I. In.: Nové slovo 32/13. 8. 1987.
Peter Zajac: Škola zvukov. Pohľadnica z Rakúska, Nedeľa 32/1987, str. II. In.: Nové slovo 32/13. 8. 1987.
Milan Resutík: Mimo radu. Román ‛87, Nedeľa 34/1987, str. VI. In.: Nové slovo 34/27. 8. 1987.
Vladimír Petrík: Nové cesty v próze?, Nedeľa 34/1987, str. VII. In.: Nové slovo 34/27. 8. 1987.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama