Reklama
Reklama

Ako sa rodia legendy (2)

Slávny turkobijec vojvodca Mikuláš Šubić Zrínsky
Počet zobrazení: 6600

1_alfons-maria-mucha-mikulc3a1c5a1-zrinskc3bd-the-defence-of-sziget-from-the-turks-from-the-slavonic-epic-nr-14-1914.jpgAlfons Mucha: Mikuláš Zrínsky pri obrane Sihote, z cyklu Slovanská epopeja, 1914.

Jeden z najvýznamnejších chorvátskych a uhorských bojovníkov proti osmanskej rozpínavosti Mikuláš Šubić Zrínsky získal nesmrteľnú aureolu obrancu neveľkej, no strategicky mimoriadne významnej  pevnosti Sihoť na maďarsko-chorvátskom pomedzí.

Ako píše v úvode novej dvojzväzkovej knihy literárny vedec a historik Ján Jankovič Legenda o grófovi Zrínskom (Veda 2013), „predstavoval typ hrdinu, akých Slováci mali len na úsvite svojich dejín: preto v kontexte slovanskej a najmä slovensko-chorvátskej spriaznenosti bol vnímaný ako spoločný hrdina“. Zrínskeho udatnosť prerástla do legiend a tak sa zaradil do pohnutých dejín stredovekého Uhorska.

Antický dvojník Leónidas

Chorvátskeho veľmoža zo 16. storočia s urodzeným pôvodom už krátko po jeho skone na bojisku prirovnávali ku kráľovi Leónidovi I. (Leví syn) z rodu Agiovcov, ktorý panoval Sparte v rokoch cca 490 až 480 pred naším letopočtom. Preslávil sa heroickou smrťou v bitke pri Termopylách (Horúca brána) proti vojskám perzského kráľa Xerxa I.

V úzkom priesmyku, ktorý strážil vstup do údolí stredného Grécka, približne 5 000 bojovníkov z viacerých štátikov Helénskeho zväzu spočiatku úspešne odolávalo Xerxovej armáde pozostávajúcej podľa rozličných odhadov z 80- až 200-tisíc mužov. Situácia sa zvrátila na tretí deň, vinou zradcu sa časť Peržanov presunula tajnou horskou cestou na juh a vpadla Grékom do tyla.

2_leonidas-at-thermopylae-.jpgJacques-Louis David: Leónidas v Thermopylách, Louvre, Paríž.

Keď Leónidas videl beznádejnosť situácie, poslal Helénov z ostatných miest preč, aby mohli neskôr pokračovať v boji proti nepriateľovi. Voči mnohonásobnej presile postavil tri stovky Sparťanov zo svojej osobnej stráže. Leónida zasiahol smrtiaci šíp. O jeho bezvládne telo sa strhla urputná bitka, až pokým útočníci z Ázie Sparťanov do jedného nezmasakrovali. Na bojovom poli však počas troch dní zostalo ležať takmer 20-tisíc Peržanov. Pomstychtivý Xerxes nechal mŕtvemu Leónidovi odťať hlavu a napichnúť ju na kôl. V obsadených mestách a dedinách potom ňou demonštroval, čo sa stane tým, ktorí sa mu budú stavať na odpor.

Socha kráľa Leónida v Sparte.>>

3_leonidas_statue_in_sparti.jpgSebaobetovanie spartského kráľa a jeho najvernejších však nebolo márne. Naopak, Gréci sa oprávnene považovali za morálnych víťazov a po sérii ďalších ozbrojených zrážok pri myse Artemision, v Salamíne, Mykalé a pri Platajách vytlačili Xerxa z krajiny. Leónidove pozostatky Sparťania
so všetkými poctami spopolnili a uložili vo veľkolepom mauzóleu, ktoré sa nachádza v severnej časti dnešnej Sparty.
                                                    
 
Pri Termopylách stojí monument. Pod bronzovou sochou Leónida sú vyryté známe slová: „Pútnik, zvestuj Lakedaimonským, že my tu mŕtvi ležíme ako zákony kázali nám.“ Lakedaimón bol podľa mytológie zakladateľ kráľovstva s hlavným mestom Sparta.

Definitívnu bodku za perzským vojnovým dobrodružstvom v Európe dal po 150 rokoch Alexander Veľký. V roku 330 p. n. l. na čele helénskej armády dobyl jadro Perzskej ríše, prenasledovaného kráľa Dareia zavraždili jeho vlastní generáli.

Sultán dobyvateľ a zákonodarca

A ako to prebiehalo na Sihoti? Neveľký vodný hrad s priľahlým mestečkom, dnes Szigetvár v južnom Maďarsku, stál roku 1566 v ceste najslávnejšiemu sultánovi Sulejmanovi I. (v slovenskej televízii v súčasnosti o ňom beží turecký seriál, pravda spornej kvality) pri jeho ďalšom, poslednom pokuse o reparát dobytia Viedne a následnej moslimskej expanzie na kresťanský Západ.

Sulejman I. (1494 – 1566, turecky Süleyman – z arabskej verzie starobiblického Šalamúna) bol desiatym panovníkom Osmanskej ríše, ktorá za jeho vlády dosiahla zenit. V západoeurópskej literatúre sa uvádzal aj pod menom Sulejman Nádherný, analogicky v tureckej historiografii ako prekrásny, báječný, veľkolepý, či Sulejman Zákonodarca.

7_sulejman_2.jpgSulejman I. Nádherný.

Súhrn ním prijatých zákonov Osmanské zákonníky pre svoju kvalitu platil tri storočia. Za jeho panovania a prinajmenšom ďalších sto rokov zaručovali kresťanským poddaným takú slobodu, že mnohé prenasledované náboženské menšiny, vrátane uhorských protestantov, hľadali v Osmanskej ríši útočište. Pravoslávni veriaci, zväčša Gréci, dokonca podporovali tureckú armádu proti svojim katolíckym vládcom Benátčanom. Neskorší úpadok ríše nespôsobila nekvalita Sulejmanových zákonov, ale ich nerešpektovanie.

Narodil sa sultánovi Selimovi I. a jeho konkubíne Ajše Hafsa Sultan 6. novembra 1494 v tureckom Trabzone. Ako sedemročného ho poslali do Istanbulu študovať prírodné vedy, históriu, literatúru, teológiu a vojenstvo. Prvé politické ostrohy získal ako správca niekoľkých osmanských provincií v Malej Ázii a na Kryme. Od roku 1512 pôsobil v Manise ako miestodržiteľ. Po smrti otca v roku 1520 nastúpil v Istanbule na trón.

Svoju vládu začal radom vojenských výprav. Už v roku 1521 dobyl Belehrad. O rok na to úspešne obliehal ostrov Rhodos, odkiaľ dovolil odísť bojovému rádu johanitov na Krétu. Pri Moháči 29. augusta 1526 na hlavu porazil vojská uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského, ktorý pri úteku spadol z koňa do rozvodneného potoka Cselle a utopil sa.

Sulejmanova armáda obsadila veľkú časť Uhorska vrátane Budína a Pešti. O osem rokov na to neúspešne obliehala Viedeň. Vo vojne proti Safiovskej perzskej ríši postupne v rokoch 1532 až 1555 upevnil hranice svojho megaštátu na Kaukaze a podmanil si aj dolnú Mezopotámiu s Bagdadom.

V roku 1541 Sulejman porazil v niekoľkých bitkách habsburské vojská, čo mu umožnilo priamu anexiu obsadenej časti Uhorska a zriadenie tzv. Budínskeho pašalíka. V roku 1562 získal aj Sedmohradsko. Zabezpečil si tiež kontrolu nad obrovským územím Maroka. Osmanská ríša prechodne ovládla väčšinu Stredozemného, Arabského a Červeného mora.

Legendárna bitka o Sihoť

6_maximilian-ii-1-sized.jpgPortrét cisára Maximiliána II.>>

Osmanský vladár vyhlásil v januári 1566 vojnu Rakúsku. Tentoraz sa stali zámienkou sústredeného útoku jeho vyše stotisícovej armády pred verejnosťou nezatajované plány nového cisára Svätej ríše rímskej Maximiliána II. (ako uhorský kráľ vystupoval pod menom Maximilián I.) o pripojenie Sedmohradska, kontrolovaného Turkami, k svojmu mocnárstvu.

Navyše cisár akosi „zabudol“ zaplatiť osmanom ročný poplatok za to, že nenapadnú zvyšnú, nepokorenú časť Uhorska, teda približne územie dnešného Slovenska, Burgenlandu, Chorvátska a západného Maďarska. Úlohu pritom zohrala aj snaha sultána Sulejmana, ktorý sa považoval za neporaziteľného, prekryť blamáž z neúspešného obliehania Malty v predchádzajúcom roku.

Novú ofenzívu v strednej Európe odštartoval v júli 1566. Oddiely zástupcu veľkovezíra Pertava Pašiho obkľúčili gotickú tehlovú pevnosť Gyula (dnes v susedstve Békešskej Čaby vari najkrajšie maďarské termálne kúpele) a po niekoľkých týždňoch ju dobyli. Zároveň hlavná armáda pod velením samotného Sulejmana zamierila na Viedeň.

Mikuláš Šubić Zrínsky, ktorý od roku 1553 zastával funkciu veliteľa kráľovského vojska na pravom brehu Dunaja, vydal 17. júna príkaz, aby tisíc pešiakov a päťsto jazdcov nečakane vpadli proti postupujúcim nepriateľským vojskám pri Petrovaradíne, kde stavali most cez Dunaj. Akcia sa podarila, mnohých Turkov porúbali a na Sihoť sa vrátili s bohatou korisťou.

Po tejto provokácii sultán zmenil trasu pochodu na Viedeň. Rozhodol sa exemplárne potrestať chorvátskeho magnáta v hrade, chránenom močaristým terénom medzi riekami Alma a Dráva, západne od mesta Pätikostolie (Pécs). Sihoť, sigot je slovo slovanského pôvodu, ktorým sa označovalo suché miesto, vyvýšenina nad riekou, či močiarom. Odtiaľ je len kúsok k maďarskému výrazu pre ostrov Sziget.

8_osamania_pri_obliehani_sihote_v_roku_1566_miniatury_z_knihy_o_sultanovi_sulejmanovi_v_roku_1579.jpgOsmania pri obliehaní Sihote, miniatúra z knihy o sultánovi Sulejmanovi z roku 1579.

Mesto Sihoť vtedy tvorili tri oddelené časti (citadela, staré a nové mesto) navzájom prepojené bránami a mostmi. Samotná pevnosť bola obkolesená systémom bastiónov. Turci začali s obliehaním 5. augusta 1566. Delá umiestnili v novom meste, ktoré nechal Zrínsky evakuovať. Postupne obsadili i staré mesto.

Mikuláš Šubić mal k dispozícii iba 2 300 chlapov. Najmä Chorvátov, ale aj Maďarov a príslušníkov iných etník vrátane Slovákov. Prinajmenšom meno jedného z nich sa uvádza i v dobových textoch – Martina Bošňáka, autora Písne o zámku Muránskem. Túto básnickú skladbu napísal na základe vlastných skúseností, keď sa v roku 1549 zúčastnil na trestnej výprave cisára Ferdinanda I. proti lúpežnému rytierovi Matejovi Balašovi. Bošňák na Sihoti tiež zahynul chrabrou smrťou.

Obrancovia pevnosti udatne odolávali mnohonásobnej presile až do 8. septembra. Podkopaním a delostreleckou paľbou narušené hradby prestali poskytovať bezpečné útočisko. Keď sa po hrade rozšíril požiar, chorvátsky vojvodca zhromaždil na nádvorí zvyšných bojovníkov a vyrazili do posledného, samovražedného výpadu, pri ktorom všetci zahynuli.

Ešte predtým Mikuláš nechal podmínovať hlavnú vežu s prachárňou, ktorá explodovala vo chvíli, keď sebaistí Turci prenikli do pevnosti. Posmrtne im tak spôsobil ďalšie citeľné straty – padlo tritisíc vojakov. Celkovo tak turecké straty presiahli podobne ako pri Termopylách počet 20-tisíc mužov!


11_johann_peter_krafft_mikulas_subic_zrinsk_v_bitke_na_sihoti_1825.jpgJohann Peter Krafft: Mikuláš Šubić Zrínsky v bitke na Sihoti, 1825.>>

Starnúci, 72-ročný Sulejman sa z víťazstva netešil. Zomrel dva dni predtým v tábore pred bránami Sihote na infarkt alebo úplavicu. Jeho smrť pred vlastným vojakmi starostlivo zatajovali, aby táto správa nepodlomila ich morálku a bojové odhodlanie. Odvolávali sa na to, že sultána trápi dna, preto leží v posteli.

Napokon úmrtie vladára a vysoké straty viedli veľkovezíra Mehmeda pašu Sokolovića (pôvodom Srb) k rozhodnutiu, že vojenskú výpravu ukončí a s armádou sa vráti do Istanbulu. Turci v roku 1568 podpísali s Rakúšanmi prvú mierovú dohodu v Drinopole (ďalšie dve nasledovali v 18. a 19. storočí).

Drinopol dnes poznáme ako Edirne, prvé väčšie mesto v európskej časti Turecka. Od roku 1365 až do dobytia Konštantinopola (1453) bol hlavným mestom Osmanskej ríše. Zdobí ho krásna mešita, ktorú začali budovať v roku 1569 na rozkaz Sulejmanovho syna a nástupcu Selima II. Bol to jediný z jeho synov, ktorý prežil detské choroby a intrigy na sultánovom dvore. Pokladali ho za najmenej schopného zo všetkých Sulejmanových potomkov, prezývka Selim Opilec hovorí o mnohom.  

Napriek výrazným úspechom v 16. storočí sa Turkom nepodarilo zlikvidovať Uhorské kráľovstvo ako také, ani obsadiť celé jeho územie. Aj po uzavretí dočasného mieru pokračovali ozbrojené šarvátky v novo vytvorenom pohraničí. Lúpežné výpady v zostave do dvoch tisíc vojakov v oblastiach, ktoré neboli okupované, sa nepovažovali za vážne porušenie dohody. Samozrejme, slovenskému obyvateľstvu veľmi znepríjemňovali život a mali za následok hospodársky úpadok a vyľudňovanie celých krajov.

Nastupuje hrdina zo Zrína

10_ales_mikulas_mikulas_subic_zrinsky_1878.jpgMikoláš Aleš: Mikuláš Šubić Zrínsky, 1878.

Mikuláš Šubić Zrínsky IV. (chorvátsky Nikola Šubić Zrinski, maďarsky Zrínyi Miklós) sa narodil v roku 1508 na hrade Zrín ako syn Mikuláša III. Zrínskeho a Heleny (Jeleny) Karlovićovej, sestry budúceho chorvátskeho bána Ivana Karlovića. Už ako 21-ročný sa vyznamenal v boji proti Turkom, keď sa Sulejman I. pokúšal prvý raz dobyť Viedeň po tom, čo v podstate bez boja obsadil 3. septembra 1529 Budín. (Vtedy sa turecké vojská prvýkrát dostali aj na územie dnešného Slovenska, vyplienili Rusovce a Čunovo.) Cisár Karol V. odmenil mladého Mikuláša za chrabrosť jazdeckým koňom a zlatou retiazkou.

V septembri 1542 prispel Mikuláš Šubić s vojenskou formáciou štyroch stovák Chorvátov k záchrane cisársko-kráľovskej armády pred jej porážkou pri Pešti, za čo si od cisára Ferdinanda I. vyslúžil rozsiahle majetky v Maďarsku a Chorvátsku, ako aj titul chorvátsky bán. Ešte v tom istom roku porazil Turkov pri Somlyó, rovnako ako v sérii bitiek v polovici 16. storočia, ktorá vyvrcholila roku 1556 v Babósyi, tiež Zrínskeho úspechom.

Šubić svoje posledné veľké víťazstvo nad moslimami spečatil v roku 1564 pri Segedíne. Na Západe o ňom kolovali zvesti, že je jediný kresťanský vojvodca, ktorý sa dokáže úspešne postaviť Turkovi.

Ôsmeho septembra 1563 sa Mikuláš zúčastnil na čele tritisíc Chorvátov na korunovácii nového, nábožensky tolerantného cisára Maximiliána II. za uhorského kráľa. Išlo vôbec o prvú korunováciu v Bratislave, pretože po moháčskej katastrofe Turci tradičné korunovačné mesto uhorských kráľov Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) zrovnali so zemou.

5_maximilianova_fontana_01.jpgNajstaršia – Maximiliánova fontána v Bratislave z roku 1572, pripomínajúca prvú korunováciu v roku 1563.>>

V Dóme sv. Martina až do roku 1830 celkovo pomazali desiatich kráľov a deväť kráľovien, vrátane Márie Terézie (1741). Mikuláš Šubić dúfal, že mladého panovníka získa pre myšlienku, aby ho vymenoval za palatína, ktorý v neprítomnosti kráľa (Habsburgovci zväčša sedeli vo Viedni) vládol v jeho mene Uhorsku. Nevyšlo mu to. O ten istý post sa pokúšali i jeho potomkovia, takisto márne.

Vojvoda určite netušil, že presne o tri roky – 8. septembra 1566 sa jeho život nadobro uzavrie na bojovom poli. Základné fakty o sihoťskej bitke poznali už súčasníci v takmer celej Európe vďaka dobovej tlači, kde téme osmanských vojen a hrozieb, ktoré z nich pre kresťanský svet vyplývali, venovali mimoriadnu pozornosť.

Krátko po udalosti sa významným informačným zdrojom stal denník tajomníka a komorníka Mikuláša Šubića - Ferenca Črnka, ktorý obliehanie prežil. Turci ho s hŕstkou iných vzali do zajatia, z ktorého Črnka vykúpil Juraj IV. Zrínsky, syn legendárneho grófa. Podľa Jankoviča opis bitky zrejme vznikol na dvore Zrínskych v Čakovci na podnet Juraja IV., ktorý bol známym mecénom literárnych autorov.

12.jpgNa stredovekej kresbe bitky z roku 1566 jasne vidno tri oddelené časti Sihote, zľava: Nové mesto, Staré mesto a Citadela s bastiónmi.

Črnko síce píše vo veršoch, ale pomerne vecne. Emócie u čitateľa ani nemusí cibriť tým, že by udatnosť obrancov hradu a osobitne „pána kniežaťa“ Zrínskeho zveličoval. Jeho činy totiž hovorili sami za seba. A kruté časy si vyžadovali aj kruté činy, autor ich neprikrášľoval. Napokon, išlo mu o vykreslenie reálneho portrétu rázneho veliteľa. Dojímavé sú najmä pasáže týkajúce sa prísahy Zrínskeho mužov, keď sa začínalo obliehanie, jeho reč na nádvorí pred posledným výpadom, ako aj dramatický popis konečného zápasu na život a na smrť. 

Hoci Črnko vedel latinsky, text napísal v miestnom chorvátskom nárečí nepochybne preto, lebo bol určený na propagáciu rodu Zrínskych aj medzi jednoduchými ľuďmi. Ale už v roku 1568 vyšiel prvý text i v latinčine vo Viedni pod dlhánskym názvom O dobytí Sihote, najudatnejšej strážnej pevnosti celej Slávie..., ktorý prerozprával mladý Slovinec Samuel Budina Labacensis z Ľubľany. Hoci nemožno brať všetko doslova, na jeho publikáciu sa odvolávali historici v 16. až 18. storočí.

Črnkom, respektívne Budinom uvádzané fakty potvrdili novodobí historici aj na základe porovnávania s tureckými archívmi a listami, ktoré vtedy kolovali medzi chorvátskymi rodmi i viacerými diplomatmi a dodnes sa zachovali.  

Všeobecne existujú dve verzie Mikulášovho skonu na Sihoti. Podľa jednej padol priamo v boji, podľa druhej ho Turci zajali a vzápätí popravili. Zhodujú sa však v tom, že veľkovezír mu dal podľa ázijského (zlo)zvyku - tak ako kedysi Peržania Leónidovi - odrezať hlavu od tela a poslal ju svojmu bratovi, budínskemu pašovi Mustafovi Sokolovićovi. Ten ju zamotal do hodvábu, pokryl tenkým plátnom a poslal po dvoch sedliakoch do Rábu (Győr), kde v tábore vyčkávalo cisárske vojsko. Odtiaľ ju odniesli do Čakovca a pochovali v Kláštore sv. Heleny, kde už odpočívala prvá Mikulášova žena Katarína s dcérkou a dvoma synmi.

Dynastia, ktorá preslávila nielen Chorvátsko

14_park_of_hungarian_turkish_friendship_szigetvar_2.jpgPark maďarsko-tureckého priateľstva s monumentálnymi sochami Zrínskeho a Sulejmana postavili v Szigetvári koncom minulého storočia. Financovali to Turci.>>

Zrínski patrili v stredoveku medzi najstaršie a najmocnejšie chorvátske rody. Ako už prvé priezvisko Mikuláša IV. napovedá, boli jednou z vetví starobylej rodiny Šubićovcov, ktorí už koncom 12. storočia boli dedičnými kniežatami. Pôvodne kontrolovali strategicky významné územie v povodí rieky Krka v strednej Dalmácii, kde na seba narážali záujmy Byzantskej ríše a Benátskej republiky.

Šubićovci mali prídomok Bribirský podľa hradu neďaleko Šibeníka - Bribir (Varvaria). Dnes na úpätí hory, kde sú cenné archeologické náleziská od neskorej doby bronzovej, cez antiku až po novovek, leží rovnomenná dedinka so stovkou obyvateľov.

Niekoľkí Šubićovci to dotiahli na bánov (miestokráľov) a generálov. Pavol I. Šubović Bribirský (1245 – 1312) rozšíril svoju moc do Bosny a nechal sa oslovovať ako bán Chorvátska, Dalmácie a pán Bosny. Postupne rozširovali svoje územia smerom na sever a na pobrežie Jadranského mora. Vďaka „svadobnej diplomacii“ mali zabezpečené svoje záujmy aj v Grécku, Taliansku a samozrejme v Uhorsku.

Z hľadiska dejín dynastie Zrínskych významný medzník predstavuje Juraj III. Šubić Bribirský (? - 1346), ktorého uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký v rámci expanzie svojho štátu k Jadranu viac-menej prinútil, aby vymenil pevnosť Ostrovica a ďalšie územie pri Krke za hrad Zrín, ležiaci juhozápadne od Záhrebu neďaleko dnešnej chorvátsko-bosnianskej hranice. Po tomto obchode už chorvátsky magnát vystupoval pod menom Juraj I. Šubić Zrínsky.

Jeho syn Tvrtko sa stal najprv bánom a potom dokonca kráľom Bosny. Adoptoval si dcéru svojej sestry Alžbetu Kotromanićovú, s ktorou sa neskôr oženil spomínaný Ľudovít I. , syn kráľa Karola I. Róberta, pôvodom z Anjou.

16_spomenik_nikoli_zrinskom_ck.jpgPomník s vtákom Turulom v Čakovci, 1904.

Nechceme unavovať čitateľov podrobnosťami z histórie šľachtických rodov v našom geopolitickom priestore, ale hádam si pritom lepšie uvedomíme, že Slovensko nebolo izolované od ostatnej Európy, ako to niekedy vyplýva z učebníc dejepisu, ale personálna a tým aj kultúrna, hospodárska a politická prepojenosť hrala podstatne výraznejšiu rolu, ako sme si zvykli pripustiť.

Napríklad dcéra grófky Alžbety Báthoryovej Anna sa v roku 1604 vydala za Mikuláša VI. Zrínskeho. Na hostinu v Kerestúre pozvali aj palatína Juraja Thurzu (neskôr dal Alžbetine zločiny vyšetriť), lebo bol s mladoženíchom v rodinnom pomere, jeho matka Katarína Zrínska bola sestrou Juraja VI. Zrínskeho, Mikulášov otca...

„Náš“ Mikuláš IV. Šubić Zrínsky, ktorý zastával úrad chorvátskeho bána v rokoch 1542 až 1557, získal od panovníka v roku 1546 Medzimurie v najsevernejšom cípe dnešného Chorvátska s centrom mesta Čakovec. (Ak sa ktosi domnieva, že názov má niečo spoločné s rodinou Csákyovcov, známou aj zo Spiša, má pravdu. Uhorský gróf Dimitri Csáky tu v 13. storočí na starších základoch vybudoval opevnenie.)

Mikuláš nechal veľkoryso hrad p9_mikulas_subic.jpgrebudovať, založil pri ňom aj park okrášlený sochami rozličných vládcov. Mesto sa stalo popri Zríne oficiálnym sídlom rodu. Pochovali tu aj telesné pozostatky hrdinu zo Sihote.

Ešte pred prvou svetovou vojnou, v roku 1904, mu Maďari postavili monumentálny pomník dodatočne v rámci mileniálnych osláv, samozrejme, s vtákom Turulom na vrchole korintského stĺpa.

Rozsiahle majetky Zrínskych sa rozkladali od rieky Mury na severe krajiny až po Jadranské more, kde mali prístavy, cez ktoré dovážali a vyvážali chorvátsky a uhorský tovar do celého Stredomoria. Vlastnili na tie časy aj najväčšiu hutu na tavbu železa.

Po Šubićovi,  ako národnom hrdinovi nazvali v Chorvátsku i Maďarsku mnoho ulíc, námestí a parkov, dokonca aj výborný koňak – Zrinski. Chorvátsky vedec Dragutin Lerman počas expedície do povodia afrického Konga v roku 1882 objavil vodopády rieky Couilou, ktoré tiež pomenoval po Zrínskom.

Podobizeň Mikuláša Šubića sa viackrát objavila aj na bankovkách. Stal sa témou desiatok básnických, prozaických, dramatických a historických diel. Jeho osud inšpiroval mnohých výtvarných, či hudobných umelcov, ale vznikala a šírila sa o ňom i ľudová slovesnosť, vrátane Slovenska, ako sme sa o tom už na portáli Slova zmienili v súvislosti s novou knihou Jána Jankoviča.

„Aristokratická noblesa, hospodárska a politická moc Zrínskych bola vyvážená odvahou a bojmi v rozličných stretoch s panovníkmi a inými šľachtickými rodmi,“ píše Jankovič. „Potomkovia grófa Zrínskeho sa vyznamenali v bojoch s Turkami a exponovali sa v odpore proti viedenskému dvoru. Príslušníci rodu šírili kultúru, prispeli aj do literatúry, chorvátskej a maďarskej.“

(O tom v treťom pokračovaní)  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Sinibaldi
#1
Francesco Sinibaldi
21. jún 2013, 14:56

A gentle brightness.

 

In the sound

of a primrose

a luminous

feeling recalls

the atmosphere

of a sullen

desire.

 

Francesco Sinibaldi

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama