Ako sa robí štátny prevrat

Počet zobrazení: 5458


Na to, čo sa dialo, resp. stále deje v Turecku, sa dá pozrieť aj trochu inými očami. Úplne abstrahovať od politológie a obmedziť sa na „technologickú“ stránku veci – na umenie štátneho prevratu.

Turecko nie je žiadna operetná banánová republika, kde na prevrat stačí 50 vojakov, ktorí obsadia prezidentský palác a ďalších 20, ktorí preberú kontrolu nad budovou hlavnej pošty, kde je ústredňa telegrafu, a od polovičky 20. storočia k tomu pridávajú aj TV a rozhlasový vysielač. Turecká armáda je sofistikovaný kolos, ktorý úlohu štátneho prevratu zvládol minimálne 5-krát a ich históriu má v malíčku každý plukovník. Veľmi dobre vedia, že na to, aby bol prevrat úspešný, treba:

  1. Získať presvedčivú a rozhodujúcu väčšinu vo velení ozbrojených síl. Romantizmus typu, my to začneme a ostatní sa pridajú, dnes nemá miesto. Pochopil to už dávnejšie Franco, štyridsať rokov po ňom aj Pinochet.
  2. Hneď v úvodných hodinách získať kontrolu nad spojovacími  a komunikačnými uzlami velenia.
  3. Eliminovať politické vedenie, hlavne mu neumožniť obracať sa na masy. Pinochet to pochopil, Jazov a vzbúrenci z OAS tiež nie. De Gaulle nechal vo francúzskych garnizónoch rozdať tisícky tranzistorových rádií, cez ktoré sa počas vzbury obracal priamo na radových vojakov a dával im rozkazy ponad hlavy vzbúrených generálov. Zosadiť najvyššieho, kým je na dovolenke, môže politbyro, ale nie generálska junta.
  4. Čo najrýchlejšie stabilizovať situáciu masovým zatýkaním skutočných, ale aj potenciálnych odporcov.  Organizačne to skomplikuje protiakcie a schladí verejnosť. Pinochet aj Jaruzelski to pochopili, D. Jazov nie.  V auguste 1991 síce nebolo jasné, akú úlohu zohraje pri potlačení prevratu práve B. Jeľcin, ale preto treba strčiť za mreže  preventívne každého, kto sa potenciálne javí ako problém.  Účinnejšie je ich rovno zastreliť, to je len otázka citu pre mieru a kultúry pomerov. V Afganistane v roku 1979 to bolo nutné, v Poľsku roku 1982 zbytočné. Ak mreže nestačia, pomôžu aj štadióny.  Začať zatýkať až potom, čo prepuknú masové protesty, je neskoro.

    turecko_2.jpgFoto: Ian Zub / Flickr

Ak teda zhrnieme priebeh prevratu a vidíme že:

  • na prevrate bola zaangažovaná relatívne málo významná časť velenia;
  • vzbúrenci nezačali prevrat pokusom o likvidáciu, alebo aspoň izoláciu prezidenta Erdogana, najdôležitejších predstaviteľov režimu a velenia armády lojálneho k prezidentovi;
  • armáda útočí na spektakulárne, ale na  málo dôležité ciele, spôsobuje skôr paniku ako hrozbu;
  • masívnu zatýkaciu akciu spustil prezident;
  • štruktúra zatknutých ukazuje na dlhodobo pripravenú akciu. V prípade pokusu o prevrat možno zatýkať en bloc dôstojníkov (ak je do prevratu zapojený veliaci generál, zatkneme celú pyramídu jeho podriadených), ale využiť prvé hodiny boja so vzbúrencami na zatýkanie sudcov a provinčných úradníkov je nezmyselné – okrem prípadu, že by to bol hlavný účel akcie  (6 000 zatknutých hneď, 50 000 k dnešnému dňu).

Záver sa ponúka celkom sám, vlastne je jedine možný: Ide o prevrat, presnejšie provokáciu prezidenta Erdogana, ďalší tentokrát ráznejší krok v jeho ceste za novou víziou Osmanskej ríše. Žiadosť o vydanie duchovného F. Gülena je len figovým listom na tejto maškaráde. Armáda je prekážkou posilňovania roly islamu v Turecku, spájanie armády s duchovnými v emigrácii nemá žiadnu logiku.

Technicky to celé prebehlo asi tak, že niekoľko dôstojníkov bolo získaných pre neexistujúce sprisahanie a konali v mylnom presvedčení, že ich akcie sú súčasťou oveľa väčšieho celku. Detaily sa asi nedozvieme, ale nie sú ani podstatné.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984