Ako porozumieť Ukrajine, jej pomerom a politickému dianiu – 5

Piaty diel – ukrajinský štátny prevrat v roku 2014
Počet zobrazení: 3338

Na úvod  piateho dielu pojednaní o reáliách Ukrajiny by som dal rád do pozornosti predchádzajúce diely. Jednak v nich vysvetľujem, čo ma viedlo k napísaniu článkov a súčasne chcem zdôrazniť, že na seba informatívne nadväzujú.

1. diel - základné fakty o Ukrajine
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_1_0

2. diel - politické požiadavky jazykových menšín
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_2_0

3. diel - politické pomery Ukrajiny po voľbách v r. 2019 a nacionálno-extrémistické strany
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_3

4. diel – Asociačná dohoda s EÚ, jej odmietnutie, protesty Euromajdan a Antimajdan
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_4

Na začiatok tejto časti popisu ukrajinských reálií iba pripomeniem, že dňa 21. 2. 2014 sa prezident Janukovyč dohodol s predstaviteľmi opozície na spôsobe, ako ukončiť stupňujúcu sa celoukrajinskú politickú krízu. Krízu, ktorá z vášnivých politických protestov (požadujúcich pristúpenie Ukrajiny k Asociačnej dohode s EÚ) prerástla do ozbrojených stretov medzi protestujúcimi a silovými zložkami štátu, ktoré už mali v danom čase desiatky obetí na životoch. Popri protestoch v Kyjeve prebiehali protesty proti vláde po celej západnej aj strednej Ukrajine a súčasne prebiehali aj manifestácie na podporu vlády v juhovýchodnej časti Ukrajiny. Západné regióny dokonca vyhlásili nezávislosť voči centrálnej vláde vedenej prezidentom Janukovyčom a začali preberať výkonnú moc na území daných zbúreneckých regiónov (podarilo sa im to v 13-tich z celkových 27-mich regiónov Ukrajiny; pričom posledným 13-stym regiónom, ktorý obsadili, bol Kyjev – a to 22. 2. 2014).

Hlavnými mocenskými aktérmi, ktorí v Kyjeve od 1. 12. 2013 útočili na silové zložky štátu, boli najmä podporovatelia radikálnych národno-šovinistických strán ako Pravý sektor či Sloboda. Spomínaného 1. decembra 2013 sa skupina protestujúcich pokúsila (hoc neúspešne) s pomocou bagra preraziť policajný kordón chrániaci úrad prezidenta Janukovyča – pozri nasledovné video v čase 5:50:  https://www.youtube.com/watch?v=FijiV_ISw2A Zranených bolo v ten deň asi 100 príslušníkov polície a cez 20 demonštrantov, úmrtia v tej dobe hlásené neboli.

Hoci militantné jadro protestujúcich nepredstavovalo veľké zoskupenia ozbrojencov, išlo o rozhodujúcu ozbrojenú a agresívnu silu v čase mocenského vákua, ktoré vzniklo v dôsledku „euromajdanských protestov“. Sila týchto protestov bola daná množstvom ľudí, ktorí sa ich zúčastňovali. Odhady hovorili o približne 400 000 demonštrantoch (čo je aj na 3,7 miliónový Kyjev obrovské číslo). Na organizácii týchto protestov sa podieľali opozičné strany, ktoré požadovali pristúpenie k Asociačnej dohode s EÚ – čiže išlo o strany ako Ľudový front (Arsenij Jaceňuk), Blok Petro Porošenka, Radikálna strana Oleha Ljačka, Baťkivščyna (čiže Otčina / Julija Tymošenková), Sloboda (Jaroslavovyč Tjahnybok)... Takto organizovanú politickú silu si prezident Janukovyč nemohol dovoliť ignorovať a súčasne ju nemohol silovo rozpustiť (ak nechcel riskovať rozpútanie občianskej vojny a taktiež možnosť, že povolané silové zložky sa obrátia proti vláde a jemu samému). Pokusy o potlačenie, resp. súdom nariadené rozpustenie protestov prebiehali, no demonštranti ich ignorovali, prípadne sa takýmto snahám aktívne stavali na odpor.

Vrátim sa však k téme hlavnej militantnej sily „euromajdanských“ protestov. Boli nimi najmä spomínaní nacionalistickí radikáli. Za normálnych okolností by nemali takú silu, aby sa mohli postaviť mocenským zložkám štátu. Počas masových protestov však boli takpovediac krytí davom – a to niekoľko-státisícovým. Na ich výtržnosti a násilné aktivity tak vládne silové zložky nevedeli adekvátne reagovať, resp. nevedeli ich eliminovať. Vďaka týmto skutočnostiam bola sila militantných demonštrantov násobne väčšia, ako tomu bolo za bežných okolností. V regiónoch západnej Ukrajiny bola sila týchto radikálov taká, že mali schopnosť zakázať pôsobenie celoukrajinsky najsilnejšej strane – Strane regiónov. Táto strana mala v západných regiónoch malé zastúpenie, no jej poslanci boli pod obrovským tlakom v priestore celej Ukrajiny – čelili vyhrážkam ublíženiu na zdraví, prípadne vyhrážkam smrti. V juhovýchodných regiónoch štátu to viedlo k vytváraniu ľudových milícií a demonštráciám na podporu vlády – tzv. Antimajdan. Obšírnejší príspevok o vplyve radikálov v čase Euromajdanu uverejnil aj Juraj Draxler (bývalý min. školstva SR za stranu Smer) – pozri:
https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-blogu/Juraj_Draxler_Ako_je_to_s_nacistickym_rezimom_na_Ukrajine Vo výsledku tak prišlo k situácii, kedy predstavitelia Strany regiónov stratili vplyv na riadenie štátu, a to napriek tomu, že voľby v roku 2012 vyhrali (dosiahli cca 30 % podporu).

 

Porušenie dojednanej dohody z 21.februára 2014 a realizácia štátneho prevratu

 

  1. Nedodržanie dohody medzi prezidentom Janukovyčom a opozíciou a útek prezidenta

Bezpečnostná situácia v krajine sa napriek dohode medzi prezidentom Janukovyčom a zástupcami opozície naďalej zhoršovala. Na námestí, kde prebiehali protesty, to vyzeralo ako počas vojny. Pre predstavu odporúčam pozrieť si nasledovné video z 19. februára (z produkcie The New York Times): https://www.youtube.com/watch?v=KeGFP4ZQWJA a potom video z 21. 2 (uverejnené britským The Guardian): https://cdn.theguardian.tv/webM/2014/02/20/140220KievSnipers.webm. V Kyjeve pôsobili rôzne ozbrojené jednotky, ktoré sa podieľali na výtržnostiach, a ktoré okupovali viaceré vládne budovy. Uvedená situácia nakoniec viedla prezidenta Janukovyča k rozhodnutiu krajinu 22. 2. 2014 opustiť a utiecť do Ruska. V tom istom čase bola z väzenia prepustená Julija Tymošenková (ktorá bola odsúdená za korupciu na sedem rokov a tri ďalšie roky zákazu vykonávať verejné funkcie), ktorej prepustenie bolo súčasťou politickej dohody medzi prezidentom Janukovyčom a „majdanskou“ opozíciou (a ktoré požadovali aj predstavitelia EÚ – čím dali jasne najavo, kto zastupuje ich predstavy o ukrajinskej budúcnosti, a to bez ohľadu na korupciu a trestné činy spáchané počas výkonu verejnej funkcie). Tymošenková sa tak mohla hneď po svojom prepustení zúčastniť majdanských protestov a vyzvať prítomných, aby sa nevzdávali a pokračovali v boji. Spomínaná dohoda medzi prezidentom Janukovyčom a opozíciou tak nebola dodržaná a politická opozícia pristúpila k realizácii štátneho prevratu (za tichého súhlasu západných vlád, ktoré mali byť garantmi predmetnej politickej dohody).

 

  1. Neústavné odvolanie prezidenta parlamentom a návrat k ústave z roku 2004

V ten istý deň (22 .2. 2014) ukrajinský parlament odvolal prezidenta Janukovyča z funkcie. Tento akt nebol v súlade s ukrajinskou ústavou, nakoľko prezidenta bolo možné z jeho funkcie podľa ústavy odvolať iba za kumulatívneho splnenia viacerých podmienok. Týmito podmienkami sú obžaloba prezidenta z velezrady (alebo iného závažného trestného činu), následné schválenie odvolania Najvyšším súdom a následne ešte aj Ústavným súdom. Tento proces sa neudial a namiesto neho ukrajinský parlament prijal rozhodnutie o uvoľnení funkcie prezidenta a zvolil nového úradujúceho prezidenta (takúto možnosť však ukrajinská ústava neobsahuje). Z právneho hľadiska nič z uvedeného nemalo oporu v ukrajinskej ústave (a ani v iných zákonoch) a Viktor Janukovyč tak naďalej ostal právoplatným ukrajinským prezidentom. Týmto bol dokonaný proces neústavného štátneho prevratu a následne prišlo aj ku zmene vlády.

Dňa 22. 2. 2014 prišlo k schváleniu návratu k ústave z roku 2004 (krátka poznámka: Janukovyč po tom, čo vyhral prezidentské voľby v roku 2010 pristúpil k obnoveniu ústavy z roku 1996 – a to v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý ústavu z roku 2004 označil za neplatnú). Podľa ústavy z roku 2004 formuje ukrajinskú vládu premiér (a nie prezident), pričom Najvyššia rada Ukrajiny (parlament) má právo kandidatúry jednotlivých ministrov schváliť alebo odmietnuť. Nový kabinet ministrov Ukrajiny bol schválený na základe revolučných procedúr. Takzvaná „Rada majdanu“ ho predstavila na Námestí Nezávislosti, „majdan“ ho odsúhlasil a následne ho potvrdil parlament. Novú vládu Ruská federácia vyhlásila za nelegitímnu (úplne oprávnene), čo zdôvodnila nesplnením požiadavky vytvorenia „vlády národného porozumenia“ teda požiadavky juhovýchodných regiónov Ukrajiny obsiahutej v dohode z 21. 2 medzi Janukovyčom a opozíciou. Podrobnejší popis tejto situácie je možné si prečítať napr. tu: https://despiteborders.com/legalita-a-legitimita-centralnych-a-regionalnych-autorit-na-ukrajine/

Politická dohoda, ktorú mali za opozičné politické skupiny garantovať aj ministri zahraničných vecí Francúzska, Nemecka a Poľska tak nebola dodržaná a žiadna zo západných krajín jej dodržiavanie ani nevyžadovala. V ukrajinskom parlamente i na Ukrajine celkovo boli následne –pôvodne vládni – poslanci zastrašovaní a napádaní najmä príslušníkmi Pravého sektora, pričom polícia spravidla na ich ochranu nezasahovala a útočníkov nezadržiavala ani nestíhala. V období po štátnom prevrate spáchali viacerí vrcholoví členovia Strany regiónov (vraj) samovraždu (menovite Michail Čečetov, Stanislav Melnik, Alexander Peklušenko, Nikolaj Sergiyenko, Alexey Kolesnik, Sergey Valter, Alexander Bordyuga... - https://www.refworld.org/docid/5797736f4.html) Časť poslancov sa prestala zúčastňovať na zasadaniach parlamentu (v obavách o svoje životy a zdravie), ich mandáty boli vyhlásené za uvoľnené a boli nahradení novými poslancami.  V parlamente sa tak nakoniec ustanovila väčšina poslancov, ktorá bola konformná s novými politickými pomermi napriek ich neústavnosti. V takýchto pomeroch bola „odsúhlasená“ staro-nová ústava z roku 2004, zmenená vláda a zmenený prezident.

Pôvodne najsilnejšia politická strana na Ukrajine – Strana regiónov – upadla do krízy a to čiastočne pod tlakom západných militantov a čiastočne pre nesúhlas so spôsobom vládnutia Viktora Janukovyča, ktorého kongres strany v marci 2014 vylúčil (spolu s premiérom Mykolom Azarovom a ďalšími dovtedy vrcholovými predstaviteľmi strany) – hoci Janukovyč bol po zvolení za prezidenta už iba čestným predsedom strany. Strana regiónov prestala v roku 2014 vyvíjať akúkoľvek politickú činnosť a veľká časť jej predstaviteľov prešla do strany nazvanej Opozičný blok.

V porevolučnom období dochádzala v radoch polície k lustrácii a k prepúšťaniu vysokopostavených policajtov, ktorí nesúhlasili s obsadzovaním príslušníkov Pravého sektoru do armádnych funkcií.

 

              Záver a názor autora na uvedené skutočnosti

Protichodné politické postoje ukrajinskej spoločnosti, ktorá bola regionálne rozdelená na dve približne rovnako početné časti, boli viditeľné od vzniku nezávislej Ukrajiny. Podstata týchto rozdielov tkvie v odlišnej predstave ukrajinských občanov o zahranično-politickom smerovaní štátu, v ekonomických reáliách (hospodárska prepojenosť východu Ukrajiny s Ruskom) a z nich vyplývajúcich ekonomických záujmov, v otázkach menšinových a jazykových práv, ako aj v rôzne chápanej historickej skúsenosti (ktorá je odlišná v závislosti od regiónu – v princípe ide o rozdelenie na východ a západ krajiny). Táto rozdelenosť však automaticky neznamená, že tzv. pro-ruskí občania Ukrajiny by väčšinovo požadovali pripojenie juhovýchodných regiónov tohto štátu k Ruskej federácii. Politickou požiadavkou občanov juhovýchodných regiónov bola skôr väčšia miera samosprávy alebo federalizácia štátu.

sk_ukraine_leftaffixedmaps_areas_of_ukraine_under_russia_control1.jpg

Ukrajina ako štát vďaka popísaným udalostiam smerovala k občianskej vojne, ktorej sa dalo zabrániť iba realizáciou kompromisnej politiky – o ktorú však temer nik nejavil záujem. Vnútorné problémy krajiny boli štandardne riešené nekompromisne a mocensky v závislosti od toho, ktorej skupine sa podarilo ovládnuť štátnu moc. Problémy sa tak „riešili“ spôsobom z extrému do extrému, čo považujem za najlepší spôsob ako problémy ešte znásobiť. Riešenie skutočných problémov celej spoločnosti bolo často odkladané, prípadne boli iba ďalej politizované. Vo výsledku tak dochádzalo k násobeniu už beztak značného znechutenia spoločnosti z činnosti politických strán a ich predstaviteľov.

Ukrajina ako štát sa tak od svojho vzniku stále viac oligarchizovala, politické vedenie štátu sa čoraz viac vzďaľovalo občanovi a politika sa z nástroja riešenia vecí verejných stala priestorom pre sebaobohacovanie tých, ktorým sa podarilo získať politické funkcie.

Za samostatný problém Ukrajiny považujem jej geopolitickú lokalizáciu medzi Európskou úniou a Ruskou federáciou. Z historickej skúsenosti Československa vieme, čo je to „sanitárny kordón“ – čiže francúzska politická koncepcia spočívajúca vo vytvorení nových štátov po 1. svetovej vojne, ktorých cieľom existencie (z pohľadu Francúzska) malo byť izolovanie Ruska od západnej Európy a obkľúčenie Nemecka z východnej strany. Štáty, ktoré sa mali zhostiť tejto úlohy boli Fínsko, Poľsko, ČSR, Maďarsko a Juhoslávia.

Dnes – v dobe po rozpade Sovietskeho zväzu – sme v situácii, kedy sa v obdobnej pozícii (namiesto nás) nachádzajú Pobaltské štáty, Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko či Turecko. Vo všetkých uvedených štátoch k vnútroštátnym problémom môžeme pripočítať zásadný problém geopolitickej lokalizácie, ktorá vo svojich dôsledkoch predstavuje takpovediac problém svojho druhu. S výnimkou Turecka ide o novovzniknuté štáty – v dôsledku rozpadu Sovietskeho zväzu – bez skúseností s realizáciou vlastnej zahraničnej politiky (hoci štáty Pobaltia a Gruzínsko s Arménskom takú historickú skúsenosť mali – no naposledy pred 80-timi rokmi).

Snaha o vlastnú zahraničnú politiku (obzvlášť ak by chcela byť jednostranná) v krajinách na geopolitických zlomoch bude vždy pod drobnohľadom mocností, ktoré sa budú snažiť o jej ovplyvňovanie vo svoj prospech. Na rozdiel od štátov, ktoré tento problém nemajú (resp. je násobne menej citeľný), môže snaha o nekompromisnú zahraničnú politiku štátov na geopolitických hraniciach veľmocí viesť k významným problémom. Záujmy mocností sa v týchto štátoch môžu prejaviť rôzne, a to v závislosti od ich ekonomickej, spravodajskej, mediálnej či vojenskej sily.

Podľa okolností tak môžeme byť svedkami rôznych aktivít veľmocí, ktoré sa následne prejavia v pomeroch štátov na geopolitických zlomoch. Môže ísť o mediálnu podporu konkrétnych politických subjektov, alebo o poskytnutie kompromitujúcich spravodajských informácií spriazneným politikom (či médiám), o podporu štátnych prevratov s cieľom podporiť uchopenie moci spriaznenými osobami, alebo o rozpútanie zástupných vojen (medzi súperiacimi mocnosťami) prostredníctvom týchto štátov, čo môže vyústiť až k zániku takýchto štátov.

Na Ukrajine môžeme sledovať nahromadenie množstva vnútroštátnych i medzinárodných (geopolitických) problémov aj s ich dôsledkami. Možnosť ich riešenia závisí od vôle politických aktérov ku kompromisom tak vo vnútroštátnej politike, ako aj v politike medzinárodnej. V prípade Ukrajiny je už dlhodobo zrejmé, že politická vôľa ku kompromisom je v tom lepšom prípade nedostatočná, v tom horšom vôbec neexistuje. Nedostatok vôle ku kompromisom je zrejmý tak vo vnútroštátnych pomeroch, kde sú aktérmi ukrajinskí politici (ktorí sú skôr v pozícii reprezentantov oligarchických skupín než občanov, ktorí ich zvolili), tak v pomeroch medzinárodných – kde sú aktérmi zástupcovia Ukrajiny, Spojených štátov amerických, Ruskej federácie a Európskej únie (pričom aj v tejto sfére je zrejmé, ktorí ukrajinskí politici, či ukrajinské politické strany reprezentujú zahraničné záujmy tej-ktorej z mocností).

Osobne vnímam situáciu tak, že ukrajinskí politici neboli schopní dohodnúť a odkomunikovať prijateľné kompromisy medzi záujmami dvoch hlavných skupín ukrajinských občanov – či už ide o geopolitickú alebo hospodársku orientáciu štátu, alebo o politické a kultúrne práva národnostných menšín. Dôsledkom bol nárast vnútropolitického napätia, voličská podpora radikálnych strán, strata vôle politikov viesť relevantnú diskusiu o možnostiach kompromisného riešenia problémov a z tohto všetkého vyplývajúce smerovanie k občianskej vojne.

Na poli medzinárodnej politiky týkajúcej sa Ukrajiny je situácia obdobná. Hlavní geopolitickí aktéri už dlhodobo nie sú schopní nájsť a presadiť kompromisné riešenie ohľadne politického, vojenského či ekonomického smerovania a ukotvenia Ukrajiny. Zástupcovia Európskej únie sa vyjadrili, že „Ukrajina si musí vybrať, ktorou cestou sa vydá“, keďže colná únia (s Rusmi riadenou Eurázijskou hospodárskou úniou) a dohoda o pridružení s EÚ sú „vzájomne nekompatibilné“. Spojené štáty americké aktívne podporovali pristúpenie Ukrajiny do NATO, a to s vedomím, že politické vedenie Ruskej federácie dlhodobo konštatovalo, že takýto scenár je pre RF bezpečnostne neprijateľný a predstavuje „červenú čiaru“, na prekročenie ktorej bude RF reagovať. Vo výsledku tak opäť môžeme pozorovať proces, ktorý dlhodobo smeroval k vojne medzi štátmi, ku ktorej nakoniec skutočne prišlo.

Politický západ (Spojené štáty americké + EÚ) sa teda v prípade Ukrajiny rozhodol zahrať hru s cieľom jej úplnej integrácie do svojich štruktúr (NATO + jednotný európsky trh). Snahu o kompromisné riešenia v týchto otázkach nikde nenachádzam. Spojené štáty americké v otázkach európskej bezpečnosti pôsobia ako slon v porceláne – ich aktivity sú smerované na plné členstvo európskych krajín v NATO, pričom otázka vojenskej neutrality európskych krajín nie je kompatibilná s ich záujmami. Takýto prístup je v priamom rozpore s princípom zabezpečovania bezpečnosti bez toho, aby sa tak dialo na úkor iného štátu. NATO ako vojenská aliancia je dnes z pohľadu Ruskej federácie považované za primárny nástroj vojenského vplyvu USA v Európe. Rozširovanie NATO smerom k ruským hraniciam je tak z ruskej strany vnímané ako ohrozenie bezpečnosti RF, čo výrazným spôsobom zvyšuje bezpečnostné napätie v Európe – čo rozhodne nie je v súlade s bezpečnostnými záujmami členských krajín EÚ.

Ukrajinské politické vedenie sa za vlád Strany regiónov v ekonomicko-hospodárskom smerovaní štátu snažilo o nájdenie určitého kompromisného scenára. Snažilo sa o nadštandardnú spoluprácu ako s EÚ, tak s RF (resp. Eurázijskou hospodárskou úniou) – čo sa však nepodarilo a je otázne, do akej miery je vôbec nadštandardná spolupráca s oboma stranami možná. Primárne ide o politický problém, a preto predpokladám, že v prípade snahy o kompromisné riešenia bolo možné takéto riešenia nájsť a aj ich aplikovať. Domnievam sa však, že o kompromisy v tejto veci nebol záujem. Dňa 16. 4. 2014 ukrajinský parlament schválil prijatie Asociačnej dohody s EÚ a Ukrajina sa vydala na cestu veľmi nákladnej transformácie svojho hospodárstva (rádovo v stovkách miliárd eur) podľa požiadaviek EÚ. Súčasne tak významne poškodila záujmy ukrajinského priemyslu, ktorý je závislý od kooperácie s obchodnými partnermi Eurázijskej hospodárskej únie – čo môže predstavovať stratu obratu rádovo v desiatkach miliárd eur ročne.

Podobne je tomu v otázke bezpečnosti. Ukrajina svoju štátnu samostatnosť vyhlásila v dokumente nazvanom Deklarácia štátnej suverenity Ukrajiny. Ide takpovediac o prvý právny akt suverénneho štátu, ktorý sa práve tvoril a ako taký predpokladal prijatie novej ústavy, ktorá by reflektovala túto skutočnosť. V dokumente sa v bode IX. uvádza, že: „Ukrajinská SSR slávnostne deklaruje svoj zámer stať sa trvalo neutrálnym štátom, ktorý sa nezúčastňuje vojenských blokov a dodržiava tri bezjadrové princípy: neprijímať, nevyrábať a nekupovať jadrové zbrane.“ Presné znenie Deklarácie štátnej suverenity Ukrajiny pozri tu:
https://static.rada.gov.ua/site/postanova_eng/Declaration_of_State_Sovereignty_of_Ukraine_rev1.htm

Politici pro-západného smerovania – podporovaní svojimi voličmi zo západnej Ukrajiny – nezdieľali predstavu vojensky neutrálnej Ukrajiny a namiesto toho presadzovali jej začlenenie medzi členské štáty Severoatlantickej aliancie. Je zaujímavé, že pri politikoch podporovaných voličmi z juhovýchodnej Ukrajiny je aj v tomto prípade vidieť ich snahu o praktické uchopenie problému – podobne ako pri ekonomickom smerovaní Ukrajiny (voľba medzi Asociačnou dohodou s EÚ v. Eurázijská hospodárska únia). Voliči juhovýchodnej Ukrajiny nepožadovali pripojenie k Ruskom vedenej Organizácii Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (čo je vojenské združenie 6-tich bývalých krajín ZSSR) a súčasne neboli ani podporovateľmi členstva v NATO. Aj z tohto prístupu je zrejmé, že politická reprezentácia voličov juhovýchodnej Ukrajiny má väčší cit pre politické kompromisy a pre formuláciu a presadzovanie záujmov Ukrajiny ako celku.

V prípade, že by sa Ukrajina ako štát držala vojenskej neutrality, uvedenej ako základný princíp hneď pri jej vzniku, zrejme by sme dnes neboli svedkami vojny, ktorá na jej území práve prebieha. Vojny, ktorej pravdepodobným výsledkom (podľa predstáv Vladimíra Putina) má byť skutočnosť, že Ukrajina bude trvale vojensky neutrálnym štátom. Domnievam sa, že presadenie takého riešenia by bolo optimálne už od vzniku Ukrajiny a nie je tomu inak ani dnes. Vojensky neutrálna Ukrajina by bola na prospech mieru a bezpečnosti pre členské štáty Európskej únie, pre Ruskú federáciu, ako aj pre samotnú Ukrajinu.

Žijeme však v dobe, kedy je kompromisná dohoda vnímaná ako prejav slabosti a nekonfliktnosť ako prejav nedostatku odvahy (nehľadiac na možné následky). V dobe, kedy väčšina ľudí nie je schopná rozlíšiť medzi následkom a príčinou. V takýchto časoch sa preto nemôžeme diviť, že vo vedení štátu – ako vidno nielen nášho – sú diletanti, klauni, rôzne bábky, bábkoherečky či ministri obrany, ktorí nebojujú za bezpečnosť krajín, ktoré reprezentujú, ale nanajvýš za podiely zo zbrojných zákazok (alebo iba za pozdvihnutie svojho vlastného ega). Vojenské konflikty mi potom pripadajú ako logické vyústenie ducha doby. Doby, v ktorej sa hrajú hry s nulovým súčtom a v prípade hroziacej prehry reagujú hráči navýšením stávok...

Autor je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe a momentálne sa pracovne podieľa na riadení rodinného holdingu firiem

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984