Reklama
Reklama

Ako porozumieť Ukrajine, jej pomerom a politickému dianiu – 4

Štvrtý diel – odmietnutie Asociačnej dohody s EÚ a následné protesty tzv. euromajdanu
Počet zobrazení: 2583

Na úvod svojho štvrtého dielu pojednaní o reáliách Ukrajiny by som dal rád do pozornosti tri predchádzajúce diely. Jednak v nich vysvetľujem, čo ma viedlo k napísaniu článkov a súčasne chcem zdôrazniť, že tieto články na seba informatívne nadväzujú.

1. diel pojednáva o základných faktoch o Ukrajine
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu

2. diel pojednáva o politických požiadavkách jazykových menšín
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_0

3. diel pojednáva o súčasných politických pomeroch Ukrajiny a o nacionálno-extrémistických stranách
https://www.noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_1
 

        Odmietnutie Asociačnej dohody s Európskou úniou

Koncom roku 2013 až do polovice februára 2014 prebiehali na kyjevskom Námestí Majdan Nezalehnosti (čiže Námestie nezávislosti) protivládne protesty. Išlo o opozičné politické protesty voči rozhodnutiu „odložiť prijatie“ tzv. Asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou, ktoré učinil ukrajinský prezident Viktor Janukovyč (spolu s vládou, ktorú menoval).

Podstata asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou spočíva:

  1. v politickom pridružení Ukrajiny k EÚ,
  2. v stanovení základných pravidiel spolupráce v oblasti energetiky, dopravy a vzdelávania,
  3. vo vytvorení zóny voľného obchodu odstránením dovozných ciel a zákazom obmedzení vzájomného obchodu,
  4. v čiastočnej integrácii trhov verejného obstarávania,
  5. v požiadavke EÚ voči Ukrajine spočívajúcej v uskutočnení rôznych reforiem,
  6. v požiadavke EÚ rešpektovať demokratické princípy, ľudské práva a zásady právneho štátu.

Originálne plné znenie asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou (v angličtine): https://www.europarl.europa.eu/RegData/docs_autres_institutions/commission_europeenne/com/2013/0290/COM_COM(2013)0290(PAR2)_EN.pdf

Schválením Asociačnej dohody by Ukrajina pristúpila k prijatiu legislatívy Európskej únie týkajúcej sa spoločného trhu. Predmetné nariadenia a smernice EÚ by tak Ukrajina musela zapracovať do svojho právneho poriadku, čím by realizovala harmonizáciu svojej legislatívy s legislatívou platnou v EÚ. Na rozdiel od členských štátov EÚ by však Ukrajina nemala možnosť danú legislatívu ovplyvňovať.

Považujem za vhodné spomenúť, že vzťahy medzi Ukrajinou a EÚ mali svoj dlhodobý vývoj. V roku 1998 bola prijatá Dohoda o partnerstve a spolupráci, ktorú v roku 2009 nahradila asociačná agenda pre Ukrajinu. V roku 2011 bola sformulovaná dohoda o pridružení Ukrajiny k EÚ, ktorá mala byť ďalej rozvinutá v Asociačnej dohode z roku 2013.
 

  1. Dôvody odmietnutia Asociačnej dohody

Dôvodom odmietnutia, resp. „odkladu prijatia“ dohody bolo presvedčenie prezidenta Janukovyča (predstaviteľ tzv. Strany regiónov) o jej „zatiaľ nevýhodnosti“ pre Ukrajinu. Problematickými sa mu javilo viacero zásadných bodov – ako napríklad problém nesúladu výrobných štandardov medzi Európskou úniou a Ukrajinou, či logické sproblematizovanie obchodnej spolupráce s ruskými odberateľmi (ktorí odoberali približne 1/4 celkovej ukrajinskej produkcie) a ruskými dodávateľmi (tí zabezpečovali približne 1/5 z celkového ukrajinského dovozu).

Z geopolitického pohľadu by pre Ukrajinu prijatie Asociačnej dohody s EÚ znamenalo ďalší jej krok smerujúci k odklonu od rozvíjania spolupráce s Ruskou federáciou. Na tomto mieste je dobré si pripomenúť, že Ruská federácia dlhodobo lákala Ukrajinu do vlastnej obdoby EÚ – čiže do Eurázijskej hospodárskej únie (voči ktorej sa prezident Janukovyč taktiež už v roku 2012 vymedzil a nepodporil začlenenie Ukrajiny ani do tejto hospodárskej únie). V prípade, že by sa Ukrajina pripojila k hospodárskej únii, ktorú zastrešuje Rusko, bola jej z ruskej strany ponúknutá možnosť zazmluvniť cenu ruského plynu v hodnote 1/3 obvyklej ceny na európskom trhu (čo by predstavovalo úsporu približne 10 miliárd dolárov ročne). Napriek uvedenej ponuke ukrajinské politické vedenie ruskú ponuku neprijalo, čo vyvolalo ruskú odpoveď v podobe prísnych a zdĺhavých hraničných kontrol tovaru vyvážaného z Ukrajiny do Ruska, resp. do Eurázijskej hospodárskej únie (EHÚ), zdôvodnenú nutnosťou chrániť spoločný trh EHÚ, resp. dodržiavať colný režim voči výrobkom pochádzajúcim z EÚ.

4._sk_rural-urban-typology-of-ukrainian-regions-source-own.jpg
Zdroj:
https://www.researchgate.net/figure/Rural-urban-typology-of-Ukrainian-regions-Source-own-elaboration-based-on-data-of-State_fig1_305677308

Svoje dôvody pre neprijatie Asociačnej dohody medzi EÚ a Ukrajinou vyjadril aj vtedajší premiér Mykola Azarov. Vyjadril sa, že v prípade odsúhlasenia asociačnej dohody s EÚ bude v najbližších desiatich rokoch Ukrajina potrebovať približne 150 až 165 miliárd eur na zosúladenie výrobných štandardov (s tými, ktoré platia v Európskej únii). Ďalšie náklady v rádoch desiatok miliárd eur by predstavoval predpokladaný hospodársky pokles zapríčinený znížením obchodu s Ruskou federáciou. Sumárne by tak podľa Azarova išlo o obrovské finančné náklady presahujúce 200 miliárd eur, ktoré by Ukrajine podpisom asociačnej dohody s EÚ mohli vzniknúť (v období nasledujúcich desiatich rokov). Prezident Janukovyč dokonca odhadoval náklady hospodárskej transformácie ukrajinskej ekonomiky do stavu adekvátneho pomerom v EÚ na hodnotu v rozmedzí od 100 do 500 miliárd eur (samozrejme, v dlhšom čase – napr. v priebehu desiatich rokov).

(https://lb.ua/economics/2013/11/14/240948_yanukovich_zavodam_nuzhno_500_mlrd.html)

Na druhej strane je však otázkou, aká časť z uvedených (predpokladaných ekonomických) nákladov a strát by mohla byť kompenzovaná nárastom hospodárskej výmeny medzi Ukrajinou a krajinami EÚ. Taktiež bola nastolená otázka finančných kompenzácií, ktoré by Ukrajine hradila EÚ – tá však na zosúladenie ukrajinskej výroby so štandardmi EÚ vyčlenila iba 1 miliardu eur (a aj to uvoľňovanej čiastkovo v období nasledujúcich siedmich rokov). Podrobnejšie o tejto téme písal Michal Ondrejčík: https://despiteborders.com/ukrajinske-nie-asociacnej-dohode-zakladne-suradnice-pozastavenia-integracneho-procesu/

Popri uvedených vecných argumentoch ekonomického charakteru je dôvodné predpokladať, že za nepodpísaním spomínanej asociačnej dohody boli aj obavy časti ukrajinskej oligarchie. Otvorenie ukrajinského trhu pre európsku produkciu či uľahčenie priameho obchodného zastúpenia európskych podnikov na území Ukrajiny by pre ukrajinskú oligarchiu mohlo znamenať jej existenčné ohrozenie.

Obdobne ohrozujúce by pre záujmy oligarchie mohlo byť aj odstraňovanie trhových bariér vyplývajúce z možnosti vstupu Ukrajiny do Ruskom organizovanej colnej únie Eurázijského hospodárskeho spoločenstva (resp. Eurázijskej hospodárskej únie – EHÚ). Ako už bolo spomenuté, Viktor Janukovyč nepodporil ani túto alternatívu – a to už v roku 2012.

Odmietnutie Asociačnej dohody s EÚ koncom novembra roku 2013 znamenalo pre vládu prezidenta Janukovyča aktivizáciu politickej opozície. Tá sa angažovala v organizovaní protestov na už spomínanom kyjevskom námestí – na Majdane Nezalehnosti (v médiách označovanom aj ako Euromajdan – čiže európske námestie – čo však nie je jeho skutočný názov, ale označenie používané stúpencami týchto protestov odkazujúce na cieľ protestov – čiže smerovanie Ukrajiny k EÚ). Podľa prieskumov verejnej mienky podporovalo podpis Asociačnej dohody s EÚ približne 39 % ukrajinských občanov, zatiaľ čo 37 % podporovalo podpis dohody s Eurázijskou ekonomickou úniou. Z týchto prieskumov je zrejmé, že Ukrajina bola v tejto veci ako obvykle rozdelená na dva antagonistické bloky o približne rovnakej sile.

Osobne túto situáciu vyhodnocujem tak, že západní ukrajinskí občania obývajúci chudobnejšie poľnohospodárske regióny Ukrajiny sa dlhodobo nádejajú v lepší život v prípade prepojenia s EÚ. Títo občania nemajú veľmi čo stratiť, nakoľko priemyselná výroba je situovaná vo východných častiach Ukrajiny (ktoré generujú cez 70 % jej celkového HDP) a je to práve priemyselná výroba (so svojimi odberateľmi i dodávateľmi), ktorá je najviac ohrozená vytváraním ďalších obchodných bariér medzi Ukrajinou a Ruskom, resp. EHÚ. Realizácia asociačnej dohody s EÚ by tak mohla ukrajinskému priemyslu spôsobiť značné straty, resp. skomplikovať a predražiť spoluprácu s obchodnými partnermi pôsobiacimi v Eurázijskej hospodárskej únii. Obrovské náklady súvisiace s dodržiavaním nových výrobných štandardov požadovaných EÚ by sa dotkli opäť najmä priemyselnej výroby (čo, ako som už spomínal, bude veľmi drahý proces), a nie výroby poľnohospodárskej. Okrem predstavy o nádeji pre lepší život v prípade pohltenia Ukrajiny Európskou úniou vidím dôvody podpory občanov žijúcich v západnej časti Ukrajiny aj v kultúrnych, náboženských a historických väzbách. Predpokladám, že dôvody pre ich podporu takéhoto smerovania štátu sú teda viac ideologické a kultúrne než ekonomické. Rovnako to vidí aj bývalý minister hospodárstva Ukrajiny Viktor Suslov, ktorý vyhlásil, že „voľba v prospech integrácie s EÚ je viac civilizačná ako hospodárska“.

Veľmi podrobne túto tému spracoval Michal Ondrejčík už v roku 2013 (pričom v bode 3 rozoberá ekonomické aspekty ukrajinského výberu medzi Asociačnou dohodou s EÚ alebo Eurázijskou hospodárskou úniou: https://despiteborders.com/ukrajina-na-geopolitickej-krizovatke/
 

  1. Majdanské, resp. „euromajdanské“ protesty proti vláde Viktora Janukovyča

Oficiálnym odmietnutím Asociačnej dohody ukrajinským prezidentom i vládou (koncom novembra 2013) sa protestné hnutie s pôvodne jasnou požiadavkou podpory pre ukrajinské rozhodnutie pristúpiť k Asociačnej dohode s EÚ pretransformovalo do protestov proti vláde prezidenta Janukovyča. Tieto protesty mali obrovskú mediálnu podporu zo strany západných médií vrátane západných politických kruhov. V priebehu času sa z tohto malého protestu stalo najväčšie celoukrajinské protestné hnutie od Oranžovej revolúcie (ktorá sa konala roku 2004 na tom istom námestí a ktorá bola zosobnená v postave Julije Tymošenkovej – jej popis a priebeh odbavím odkazom na českú wikipédiu: https://cs.wikipedia.org/wiki/Oran%C5%BEov%C3%A1_revoluce).

Dňa 24. 11. 2013 sa malá skupina demonštrantov snažila zaútočiť na budovu ukrajinskej vlády. Polícia túto skupinu spacifikovala, no išlo o začiatok násilných prejavov protestujúcich a následnú reakciu silových zložiek štátu. Tieto silové zložky prešli 30. 11. 2013 do protiofenzívy a snažili sa demonštrantov rozohnať, čo viedlo k násilnostiam a väčšej radikalizácii protestujúcich; pribúdali ich násilné strety so silovými zložkami, pričom boli zaznamenané prvé obete na životoch. Situácia eskalovala a kyjevský správny súd 8. 1. 2014 zakázal organizovanie demonštrácií v centre mesta až do 3. 3. 2014, čo však protestujúci nerešpektovali. Vzájomné potýčky medzi protestujúcimi a vládou, resp. jej podriadenými silovými zložkami gradovali a pribúdali mŕtvi. Zodpovednosť za násilné prejavy zo strany protestujúcich je možné pripísať najmä radikálnym prívržencom nacionalistického hnutia (nazývaného Pravý sektor /pozri 3. diel pojednaní o Ukrajine) ako aj výtržníckym futbalovým fanúšikom (v angličtine nazývaných hooligans). Jadro protestujúcich však bolo nekonfliktné a sociálne i vzdelanostne rôznorodé.

V priebehu od 18. 2 do 20. 2 v roku 2014 došlo ku streľbe do demonštrantov na Instytutskej ulici v Kyjeve. Zomrelo pri tom viacero ľudí, hlásené počty sa však rôznia (medzi zabitými boli protestujúci, ako aj príslušníci silových zložiek; počet mŕtvych presiahol 25 osôb). Tieto udalosti (ani ich aktéri) neboli nikdy uspokojivo vyšetrené. Za hlavných podozrivých boli označení príslušníci tzv. Berkutu (zvláštnej policajnej jednotky) – dokázané to však nebolo. Viac o tejto veci vrátane videa pozri tu:
https://www.idnes.cz/zpravy/zahranicni/ukrajina-majdan-berkut.A150331_151223_zahranicni_aha
 

  1. Vyhlásenie nezávislosti západných ukrajinských regiónov

Dňa 22. 1. 2014 vytvárajú občania západnej Ukrajiny tzv. Ľudovú radu Ukrajiny. Ide o orgán vzdorovlády voči centrálnej kyjevskej vláde. Predstavitelia samozvanej Ľudovej rady Ukrajiny uviedli, že predstavuje orgán opozičnej mocenskej štruktúry a tam, kde pôsobí, preberá na seba výkon právomocí inak prináležiacej Najvyššej rade Ukrajiny (čiže parlamentu). Jej úlohou má byť ochrana ústavy, ústavného poriadku, demokracie a parlamentarizmu (hoci podľa názoru autora tohto článku je popretím všetkého uvedeného). Ľudová rada sa rozhodla vytvoriť vlastné oddiely domobrany v každom ovládanom meste.

Dňa 19. 2. 2014 vyhlásila Ľvovská oblasť nezávislosť na ukrajinskej vláde a prevzala kontrolu nad tamojšími úradmi. Nezávislosť na ukrajinskej vláde následne vyhlásila aj Zakarpatská oblasť a protivládne sily sa aktivizovali aj v ďalších mestách západnej Ukrajiny. Za dôvodom vyhlásenia nezávislosti na kyjevskej vláde (menovanej prezidentom Janukovyčom) zvykne byť uvádzaný nesúhlas so snahou vlády o násilné potlačenie „euromajdanských“ politických protestov a následné strety medzi protestujúcimi a silovými zložkami štátu, ktoré priniesli obete na životoch. (Autor tohto článku sa však domnieva, že násilný stret medzi militantným jadrom protestujúcich a bezpečnostnými zložkami štátu bol neodvratný, nakoľko radikálne jadro protestujúcich tieto strety aktívne vyvolávalo.)

Ľudová rada získala kontrolu nad väčšinou západnej Ukrajiny, v priestore strednej Ukrajiny prebiehali masové protesty, no Ľudová rada tu nezískala mocenskú dominanciu a v regiónoch južnej a východnej Ukrajiny boli vytvorené oddiely dobrovoľníkov podporujúce miestne štátne orgány.

Rusko na strane jednej a Európska únia a Spojené štáty na strane druhej sa v tejto dobe začali vzájomne obviňovať z podnecovania násilia a zo zasahovania do vnútorných záležitostí Ukrajiny. Podrobnosti o situácii v tejto dobe si možno dohľadať napr. tu: https://despiteborders.com/aktualne-udalosti-na-ukrajine-robia-scenar-rozstiepenia-coraz-realnejsim/
 

  1. Antimajdan ako reakcia na euromajdanské protesty a vyhlásenie nezávislosti západných ukrajinských regiónov (v podobe Ľudovej rady Ukrajiny)

Už v dobe „euromajdanských protestov“ sa najmä na východnej Ukrajine sformovalo provládne hnutie, ktoré taktiež vyšlo do ulíc. Tieto protesty boli výstižne označované ako „Antimajdan“. Išlo o priaznivcov vtedajšej vlády zosobnenej prezidentom Janukovyčom. Konfrontácia medzi týmito dvoma hnutiami viedla k nepokojom a následným separatistickým tendenciám Krymu a dvoch najvýchodnejších regiónov Ukrajiny – Luhanska a Donecka.

V regiónoch Luhanska a Donecka vznikajú „ľudové družiny“ – ide o dobrovoľné zoskupenia ľudí, ktoré aktívne podporujú miestne silové zložky pri ochrane štátnych inštitúcií. Ich vznik je v súlade so zákonom, ktorý umožňuje účasť občanov na ochrane verejného poriadku. Dobrovoľníkmi v týchto „ľudových družinách“ sú najmä kozáci a bývalý vojaci. Ich angažovanosť pri ochrane verejného poriadku je nutné vnímať v kontexte činnosti radikálne-nacionalistických skupín (najmä členovia Pravého sektora), ktoré vyvolávali nepokoje v Kyjeve počas „euromajdanu“ a taktiež ako reakciu na vyhlásenia nezávislosti v regiónoch západnej Ukrajiny. Atmosféra v krajine sa každým dňom radikalizovala a situácia smerovala k občianskej vojne.
 

  1. Dohoda medzi prezidentom Janukovyčom a politickou opozíciou (21. 2. 2014)

Viktor Janukovyč na priebeh udalostí reagoval návrhom reorganizácie vlády za účasti opozičných politikov. Táto ponuka bola zamietnutá, nakoľko tí už požadovali rezignáciu prezidenta Janukovyča, ktorý už strácal podporu aj vo vlastných radoch – čiže medzi poslancami za Stranu regiónov. S cieľom upokojiť vypätú situáciu v krajine pristúpil V. Janukovyč po vyjednávaniach s opozíciou koncom februára 2014 k dohode. Táto dohoda bola oficiálne verejnosti prezentovaná 21. februára za účasti ministrov zahraničia Nemecka, Francúzska a Poľska. Obsahom dohody bolo vypísanie predčasných prezidentských volieb v priebehu roku 2014, návrat k Ústave z roku 2004, vytvorenie prechodnej vlády národného porozumenia, prepustenie Julije Tymošenkovej z väzenia, odovzdanie zbraní držaných demonštrantmi ako aj ďalšie záležitosti. Bližší popis tejto dohody si možno prečítať, resp. vypočuť napr. tu: https://www.ta3.com/clanok/44129/janukovyc-a-opozicni-predaci-podpisali-dohodu-o-ukonceni-krizy
 

      Záver

Popísaný priebeh udalostí umožňuje pochopiť, z akých dôvodov a akým spôsobom sa ukrajinská spoločnosť štiepila na dva veľké volebné tábory s úplne protichodným pohľadom na smerovanie štátu. Je z neho zrejmé, že svoj podiel na tomto rozštiepení spoločnosti majú viaceré faktory, ktoré sa vzájomným pôsobením umocňujú. Ide o dôvody hospodársko-ekonomické, kultúrno-historické, ako aj národno-jazykové. K nim sa ešte pridávajú dôvody geopolitické spočívajúce v odlišných záujmoch hlavných aktérov, ktorí sa snažia voči Ukrajine presadiť svoje záujmy.

V ďalšom – piatom diele – pojednávajúcom o reáliách Ukrajiny popíšem skutočnosti, ktoré nasledovali po dohode medzi prezidentom Janukovyčom a politickou opozíciou. Predmetná dohoda nevydržala ani jeden deň a politická situácia krajiny nabrala jednoznačný smer k štátnemu prevratu.

Autor je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe a momentálne sa pracovne podieľa na riadení rodinného holdingu firiem
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama