Reklama
Reklama

Ako porozumieť Ukrajine, jej pomerom a politickému dianiu – 3

Tretí diel – politické reálie Ukrajiny
Počet zobrazení: 3719

Na úvod tretieho dielu pojednaní o reáliách Ukrajiny by som dal rád do pozornosti dva predchádzajúce diely z tejto série. Jednak v nich vysvetľujem, čo ma viedlo k napísaniu týchto článkov a súčasne chcem zdôrazniť, že na seba informatívne nadväzujú.

Prvý diel pojednáva o základných faktoch o Ukrajine
https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu

Druhý diel pojednáva o politických požiadavkách jazykových menšínhttps://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu_0

V rámci tohto tretieho dielu o Ukrajine sa vynasnažím popísať politické reálie tohto štátu. Keďže ide o štát, ktorý nie je práve ukážkou vysokej politickej kultúry, no súčasne je pravdou, že v čase písania tohto článku je pod paľbou okupačnej ruskej armády, môže byť toto moje snaženie vnímané rozpačito. V čase vybičovaných emócií a všadeprítomnej propagandy všetkých zainteresovaných strán (ruskej, ukrajinskej, európskej, americkej i slovenskej) môžu niektorí ľudia považovať akúkoľvek kritiku utláčanej krajiny – dokonca hoci len náznak kritiky – za propagandistickú snahu o jej očierňovanie. Som však presvedčený, že niet dôvodu, aby som na seba a svoje názory kvôli takýmto ľuďom aplikoval autocenzúru spočívajúcu v zamlčaní faktov, na ktoré som pri štúdiu problematiky narazil. Nuž a tak som sa rozhodol, že sa o dohľadané reálie politického prostredia Ukrajiny podelím s každým, kto o ne bude mať záujem. Obzvlášť v dobe, ako je táto, kedy sa mnoho ľudí domnieva, že problémy Ukrajiny by vyriešilo jej rýchle prijatie za členskú krajinu Európskej únie či NATO. Pretože také jednoduché to nie je... a v nasledujúcich statiach zdôvodním prečo.

Začnem tým, že asi nikoho, kto má o Ukrajine aké-také znalosti, neprekvapím, ak napíšem, že Ukrajina trpí extrémnou mierou korupcie a klientelizmu a z nich vyplývajúcej privatizácie politických strán, štátnych mocenských zložiek i súdnictva. Uvedené problémy, obzvlášť takto nakombinované, sú živnou pôdou pre to, aby mohlo prísť k oligarchizácii štátu. Čiže k pomerom, ktoré sa prejavujú vznikom ekonomického systému založeného na uzatvorených ekonomických štruktúrach v podobe kartelov, oligopolov či monopolov. Systému, ktorý je charakteristický tým, že štát a jeho štátne štruktúry nepôsobia ako samostatný mocenský aparát, ale skôr ako nástroj mocných jednotlivcov či korporácií. Je to systém, ktorý má od systému západoeurópskej liberálnej demokracie s trhovým kapitalizmom na míle ďaleko. V takomto systéme je ekonomická súťaž skôr divadlom pre občanov než skutočnou súťažou. V tom horšom prípade sa takýto systém na nejakú súťaž už ani len nehrá a tí, ktorí systém tvoria, iba neskrývane bohatnú a dávajú tak najavo, že si to môžu dovoliť.

Rozhodujúce politické a mocenské funkcie na Ukrajine sú tak dlhodobo obsadzované konkrétnymi oligarchami osobne, alebo osobami nimi dosadenými, prípadne s nimi ekonomicky prepojenými. Aby som bol konkrétny, z oligarchov stojí za to spomenúť nasledovných: Petro Porošenko, Igor Kolomojskij, Rinatom Achmetov, Dmytro Firtaš, Sergej Ľovočkin, Viktor Pinčuk, Igor Jeremejev, Konstantin Ževago, Sergej Tigiptko, Boris Kolesnikov či Jurij Kosjuk. Oligarchov, ktorí majú určitý vplyv na ukrajinskú politiku, je však omnoho viac, ako som vymenoval. Vzhľadom na veľkosť Ukrajiny by sme si mohli oligarchov rozdeliť do rôznych skupín – od lokálnych, cez regionálnych až po takých, ktorý majú celoštátnu pôsobnosť. Pre všetkých z nich však platí, že ak im to vyhovuje, zvyknú sa účelovo spájať do záujmových klanov, ktoré vďaka svojim kontaktom či svojej ekonomickej, prípadne mediálnej sile určujú, kto bude alebo nebude nominovaný na rôzne politické funkcie v štátnej správe, či kto bude alebo nebude súčasťou uzatvorených ekonomických reťazcov.

Ak by sme sa bližšie pozreli na politické strany, ktoré na Ukrajine pôsobia, tak by sme videli, že ich názvy a politické programy sa v priebehu času menia, no nominácie na ich personálne obsadenie sú silne poznačené vyššie spomínanou oligarchiou. Táto skutočnosť platí prierezovo – čím chcem povedať, že sa to týka všetkých výraznejších politických strán, ktoré na Ukrajine pôsobia.

Odkaz na zaujímavé podrobnosti o politickom a najmä oligarchickom pozadí rôznych strán na Ukrajine:
https://despiteborders.com/mocenske-boje-oligarchov-po-majdane-sa-stupnuju/

Najvyššia rada (ukrajinský parlament) má 450 poslancov volených na 5-ročné obdobie. Volebný systém Ukrajiny je založený na kombinácii jednomandátových väčšinových volebných obvodov a jedného celoštátneho obvodu s pomerným zastúpením – a to tak, že 225 poslancov je volených jedným spôsobom a ďalších 225 poslancov spôsobom druhým. Hranicou pre vstup do parlamentu je získanie minimálne 5 % voličskej podpory. Nový volebný zákon prijatý v roku 2019 spomínané jednomandátové volebné obvody zrušil – takže vo voľbách, ktoré by mali byť v roku 2024, by mali byť poslanci volení už iba pomerným systémom. Za dôvod zrušenia jednomandátových volebných obvodov je udávaná najmä skutočnosť, že práve vďaka nim sa do parlamentu dostávali ľudia s problematickým zázemím, no s dostatočnými zdrojmi, aby si kúpili mediálnu podporu, ktorá im umožnila zaujať voličov. Motiváciou spomínaných jednotlivcov nechať sa zvoliť do parlamentu bývala snaha o získanie poslaneckej imunity.

3_ukrajina_1.jpg

Mapa znázorňujúca jednotlivé regióny Ukrajiny.
Zdroj:
https://medium.com/@Hromadske/2014-ukraine-parliamentary-elections-explained-6e5339aabd8
 

1. Hlavné – parlamentné – politické strany dnešnej Ukrajiny

Podľa výsledku volieb z roku 2019 je momentálne najsilnejšou politickou stranou strana Sluha ľudu. Bola založená len krátko pred parlamentnými voľbami a jej názov vzišiel z názvu populárneho televízneho seriálu s rovnakým názvom – čiže Sluha ľudu – vysielaného televíznou stanicou 1+1 a vytvoreného v štúdiu Kvartal 95 (ktoré zakladal súčasný prezident Volodymyr Zeleňskyj). Televízna stanica 1+1 patrí do mediálnej skupiny s názvom „1+1 Media Grup“, ktorú vlastní jeden z najvplyvnejších ukrajinských oligarchov – Igor Kolomojskij. V dobe pred prezidentskými a neskôr i parlamentnými voľbami to boli práve kanály tejto mediálnej skupiny, ktoré Volodymyrovi Zeleňskému a neskôr aj jeho strane Sluha ľudu poskytovali najviac priestoru. K prepojeniu medzi Zeleňským a stranou Sluha ľudu na jednej strane a Igorom Kolomojským na strane druhej sa V. Zeleňskyj opakovanie ohradil s tým, že ich vzťah je rýdzo profesionálny. Je však minimálne zaujímavé, že Kolomojskij, ktorý mal konflikty s predchádzajúcim prezidentom Porošenkom, sa zo zahraničia (kam sa uchýlil kvôli obvineniam z rôznych trestných činov spáchaných na Ukrajine a v Rusku) vrátil na Ukrajinu krátko po Zeleňského zvolení za prezidenta.

Jedným z hlavných predstaviteľov strany Sluha ľudu je Ivan Bakanov, ktorý je aj právnikom spoločnosti Kvartal 95. Ďalším dôležitým predstaviteľom strany je Dmytro Razumkov, ktorý šéfoval Zeleňského kampani v prezidentských voľbách. Ide o mladého človeka, ktorý bol 4 roky členom Strany regiónov, no neskôr – po víťazstve Viktora Janukoviča v prezidentských voľbách – z nej vystúpil, hoci ešte rok naďalej pracoval pre jedného z jeho ministrov. V tejto strane pôsobí aj Ruslan Stefančuk, ktorý bol predtým asistentom politikov zo strany Naša Ukrajina, ktorú viedol niekdajší prezident Viktor Juščenko. Celkovo však môžeme povedať, že za stranu Sluha ľudu kandidovalo – a bolo zvolených – množstvo asistentov niekdajších poslancov zo strán celého politického spektra, šéf televíznej stanice 1+1, rôzni protikorupční aktivisti či množstvo mladých ľudí bez akýchkoľvek skúseností s politikou.

Hlavným politickým predstaviteľom tejto strany je však Volodymyr Zeleňskyj, ktorý bol na jar roku 2019 zvolený za prezidenta Ukrajiny. Volodymyr Zeleňskyj je jedným z najznámejších a aj najbohatších ukrajinských hercov, ktorý sa preslávil najmä postavou ľudového prezidenta Holoboroďka v spomínanom satirickom televíznom seriáli Sluha ľudu (postava predstavuje mladého stredoškolského učiteľa histórie, ktorý sa stane prezidentom po tom, ako sa preslávi virálnym videom kritizujúcim skorumpovanú ukrajinskú vládu).

V parlamentných voľbách, ktoré Zeleňskyj (krátko po nástupe do funkcie prezidenta) vypísal v predčasnom termíne, strana získala neuveriteľných 43,16 % hlasov v obvodoch s pomerným zastúpením (čo predstavuje v nominálnom vyjadrení 6 307 793 voličských hlasov) – čiže 124 poslaneckých mandátov a 130 poslaneckých mandátov vo väčšinových obvodoch. Spolu tak strana Sluha ľudu získala 254 poslaneckých mandátov z celkových 450. Tento obdivuhodný výsledok bol (pre prvýkrát kandidujúcu politickú stranu) dôsledkom obrovského sklamania občanov Ukrajiny z predchádzajúcej vlády prezidenta Petra Porošenka a snahou občanov o zásadnú zmenu politickej situácie. Ak by som mal túto stranu prirovnať k dákej slovenskej obdobe, určite by som nenašiel lepšiu možnosť, ako uviesť stranu OĽANO. Obe tieto strany vrátane ich volebného úspechu spája skutočnosť, že sú tematicky populistické, politickým programom nevyhranené, personálnym zložením neznáme a ich volebná podpora plynie z ich antisystémovosti a alternatívnosti ku konkurenčným politickým stranám. Predstavitelia strany Sluha ľudu tak v predvolebnej kampani sľubovali najmä boj s korupciou, ktorý budú realizovať slušní ľudia, ktorí súčasne vytvoria aj profesionálnu slušnú vládu slúžiacu občanom. Sľubovali taktiež obnovenie územnej celistvosti Ukrajiny a posilnenie armády, na ktorú malo smerovať viac, než 5 % z HDP Ukrajiny.

Herec Volodymyr Zeleňskyj bol vo voľbách r. 2019 zvolený za prezidenta Ukrajiny – a to až s neuveriteľnou podporou 74 % hlasujúcich v druhom kole, v ktorom proti nemu stál úradujúci ukrajinský prezident Petro Porošenko. Hoci profesijne sa Zeleňskyj angažoval ako herec, komik, televízny moderátor či scenárista, súčasne platí, že je absolventom právnickej fakulty na Kyjevskej národnej ekonomickej univerzite (hoci nikdy profesiu právnika nevykonával). Rodnou rečou Zeleňského je ruština, no hovorí aj anglicky a od roku 2017 aj ukrajinsky. Národnostne sa však hlási k Židom, pričom uvádza, že nie je praktizujúcim členom židovskej obce. Jeho predvolebná rétorika spočívala v požiadavke očisty od korupcie, vplyvu oligarchov a v snahe zaujať – z pozície centrálnej ukrajinskej vlády – priateľskejší postoj voči ruskojazyčným obyvateľom Ukrajiny. Medzi bodmi jeho politickej agendy bolo aj ukončiť prebiehajúci konflikt v regióne Donbasu – a to politickým rokovaním s Ruskom a zároveň tým, že obyvateľom Donbasu začne Ukrajina opätovne vyplácať dôchodky (čo sa od vyhlásenia ich nezávislosti nedialo) a zacieli na nich presvedčovaciu kampaň o tom, že oni sami sú Ukrajinci (pravdepodobne je to však myslené v rámci koncepcie politického národa – čiže mal by som to asi písať s malým „u“, resp. písať o ukrajinských občanoch). Svojich voličov oslovoval najmä cez internet a sociálne siete a svoj volebný program vraj zostavil na základe pripomienok na facebooku (čo v našich pomeroch priam až núti spomenúť si na Igora Matoviča). Svoju kandidatúru na prezidenta Ukrajiny oznámil zhruba 30 sekundovým videom iba niekoľko minút pred polnocou na Silvestra 2018.

Za zaujímavé taktiež považujem, že Zeleňskyj sa nezúčastňoval bežných politických predvolebných diskusií, dokonca sa nezúčastňoval žiadnych. Svojho súpera – vtedy úradujúceho prezidenta Porošenka – namiesto toho vyzval (až pred druhým kolom volieb) na debatu na Olympijskom štadióne v Kyjeve. Na túto ich debatu sa prišlo pozrieť cca 20 000 ľudí – a videli skôr gladiátorský zápas než diskusiu o budúcom smerovaní krajiny. Zeleňskyj sám zhrnul povahu svojho víťazstva voči Porošenkovi priamo počas ich debaty na štadióne: „Nie som váš oponent, som váš verdikt. Som výsledkom vašich chýb.“ (Citácia z portálu Euractiv – článok Ukrajina vošla do nepreskúmaných vôd. Komikovi môže vládu skomplikovať parlament.) Zeleňskyj si tak bol plne vedomý toho, čím on sám v politickom zmysle je – čiže zhmotnením antisystému a nádeje v alternatívu voči skorumpovanej a neschopnej elite. Svoju politickú stranu Sluha ľudu založil až po svojom úspechu v prvom kole prezidentských volieb – čiže iba pár mesiacov pred parlamentnými voľbami. Ideológiou strany je „ukrajinský centrizmus“. Čo sa týka pravo-ľavého vymedzenia strany, tak na jej internetovej stránke je uvedené: „Nie sme ,vpravo‘ a nie sme ani ,vľavo‘. Nie nacionalisti a nie separatisti.“

Vo voľbách v roku 2019 sa druhou najúspešnejšou stranou stala Opozičná platforma – Za život, ktorú vedie Yuriy Boyko. Do parlamentu tiež kandidovala prvýkrát a získaním 13,05 % hlasov v pomernom obvode jej pripadlo 37 mandátov + 6 mandátov z väčšinových volebných obvodov – spolu 43 mandátov. Strana je považovaná za pro-ruskú a euro-skeptickú. Jej podpora je najmä na juhovýchode Ukrajiny. Háji bližšiu spoluprácu s Ruskom, požaduje integráciu Ukrajiny do Euroázijskej ekonomickej únie vedenej Ruskom a presadenie ruštiny ako druhého štátneho jazyka. Pripúšťa možnosť autonómie pre separatistické regióny Donbasu a federalizáciu Ukrajiny.

V roku 2001 bola vytvorená koalícia politických strán nazvaná Blok Julije Tymošenkovej. Táto koalícia bola veľmi aktívna v období tzv. oranžovej revolúcie na konci roku 2004. Vo voľbách roku 2007 získala 22,3 % hlasov a s blokom Naša Ukrajina, ktorý viedol prezident Juščenko, utvorila vládnu koalíciu. V roku 2011 bola strana zrušená (a Julija Tymošenková bola právoplatne ukrajinským súdom odsúdená na 7 rokov za nevýhodné štátne nákupy ruského plynu do väzenia a súčasne k trojročnému zákazu zastávať politické funkcie). Julija Tymošenková sa však do politiky po „majdanských udalostiach“ opätovne vrátila (jej prepustenie z väzenia bolo výsledkom politických dohôd), a to ako predsedníčka strany Baťkivščyna (slovensky Otčina, anglicky Fatherland). V roku 2010 kandidovala v prezidentských voľbách proti Viktorovi Janukovyčovi zo Strany regiónov, no v druhom kole prehrala. Na úrad prezidenta J. Tymošenková kandidovala aj v rokoch 2014 aj 2019, v oboch opätovne neúspešne. V parlamentných voľbách roku 2019 strana dosiahla voličskú podporu 8,18 % v pomernom obvode, čo predstavuje 24 poslaneckých miest + 2 mandáty z väčšinových obvodov – čiže spolu 26 mandátov. Podporujú ju najmä vidiecki voliči strednej a západnej Ukrajiny. Program strany je značne národovecký, populistický a veľmi ťažko splniteľný (v priebehu piatich rokov trojnásobné zvýšenie priemerných platov, zníženie cien energií o polovicu...).

Strana Petra Porošenka (do r. 2019 úradujúceho prezidenta Ukrajiny) Európska solidarita získala iba 8,10 % voličských hlasov v pomernom obvode, čím jej pripadlo 23 mandátov a k nim ešte 2 mandáty z väčšinových obvodov, čiže spolu 25 mandátov. Oproti predchádzajúcim voľbám v roku 2014 ide o pokles o 107 poslaneckých mandátov. Programovo sa táto strana pasuje do role ochrancu ukrajinského národa, viery a armády – čo jej pritiahlo časť bývalých voličov nacionálne-extrémistických strán, ako napr. Sloboda. Geopoliticky sa hlási k snahe o integráciu s Európskou úniou a členstvom v NATO.

Poslednou politickou stranou, ktorá vo voľbách v roku 2019 prekonala hranicu 5 % je Hlas. Ide o politický projekt Svyatoslava Vakarčuka, speváka skupiny Okean Elzy, ktorá bola jedným zo symbolov Euromajdanu v roku 2014. Strana sa zameriava na mestských liberálov ako serióznejšia podoba strany Sluha ľudu, no svojou rétorikou na všetkých voličov. Jej posolstvom je, že „Strana Hlas ide do politiky, aby postavila človeka do stredu štátu. Aby sa skončilo delenie na ľavicu a pravicu, na nacionalistov a liberálov. Aby sme sa spojili okolo človeka a jeho nedotknuteľnej dôstojnosti.“ Tieto populistické tézy jej vo voľbách stačili na získanie 5,8 5% voličskej podpory v pomerných obvodoch, čiže 17 mandátov + 3 mandáty z väčšinových obvodov, spolu 20 poslaneckých mandátov.

Zvyšných 56 poslaneckých mandátov získali rôzni kandidáti vo väčšinových volebných obvodoch – pričom 46 z nich sú tzv. nezávislí (čiže bez príslušnosti k politickej strane), 6 kandidovalo za stranu Opozičný blok, 1 za stranu Sloboda, 1 za stranu Nezávislosť, 1 za stranu Biela cirkev spolu a 1 za stranu Zjednotený stred.

Podkladom pre uvedené popisy politický strán sú informácie z článkov uverejnených Českou televíziou na serveri ČT24, českého portálu E15.cz, ako aj wikipédie a údajov zo web stránok popisovaných strán + volebné výsledky od OSCE / https://www.osce.org/files/f/documents/6/9/439634_0.pdf.

V minulosti bola jednou z najvplyvnejších politických strán na Ukrajine strana s názvom Strana regiónov. Tá sa však v dôsledku udalostí Euromajdanu a Antimajdanu rozložila a v súčasnosti napriek pôvodne približne 450 000 členom nemá zastúpenie v ukrajinskom parlamente. Jej najznámejším predstaviteľom bol Viktor Janukovyč, ktorý bol zvolený aj za prezidenta, no po štátnom prevrate v roku 2014 utiekol do Ruska.

Na ukrajinskej politickej scéne pôsobia aj ďalšie strany, ako napríklad Komunisktická strana Ukrajiny, Radikálna strana Oleha Lyaška, Strana zelených, Sila a česť, Sloboda, Pravý sektor a ďalšie menšie strany.
 

2. Extrémistické strany

Strane Pravý sektor je nutné venovať väčšiu pozornosť. Ide totiž o ukrajinskú nacionalistickú krajne pravicovú stranu. V roku 2014 získala približne 285 000 voličských hlasov (čo predstavovalo podporu 1,80 %). Jej vodcom bol Dmytro Jaroš, a to až do novembra 2015, od februára 2016 je ním Andriy Tarasenko. Dmytro Jaroš si po odchode z Pravého sektoru založil vlastnú stranu Jarošova vládna iniciatíva; prešlo do nej asi 20 % členov Pravého sektoru.

Vo februári 2015 Dmytro Jaroš odmietol napĺňať Druhú minskú dohodu o prímerí na východnej Ukrajine. Proruských separatistov z regiónov Donecka a Luhanska označoval za teroristov a dodal, že „ak ozbrojené sily Ukrajiny dostanú rozkaz stiahnuť ťažkú techniku a delostrelectvo /od hraníc kontaktu s uvedenými separatistickými regiónmi/, tak Pravý sektor si vyhradzuje právo pokračovať v aktívnych bojových akciách podľa svojich operačných plánov, aby dosiahol úplné oslobodenie Ukrajiny od ruskej okupácie“. Na bojisku v Donbase Pravý sektor spolupracoval s čečenskými islamistickými dobrovoľníkmi zo skupiny Šejk Mansúr. Túto čečenskú skupinu podľa slov jedného z jej členov spája so stranou Pravý sektor to, že obe „milujú svoju vlasť a nenávidia Rusov“. Vlajka Pravého sektora odkazuje na vlajku samostatnej Ukrajiny vyhlásenej Stepanom Banderom v roku 1941.

Strán s podobným radikálno-nacionalistickým, až neofašistickým programom je na Ukrajine viacero. Za zmienku určite stojí strana Sloboda s jej hlavným predstaviteľom Olegom Ťahnibokom. Strana programovo velebí Stepana Banderu, ktorý bol v období 2. svetovej vojny predákom Organizácie ukrajinských nacionalistov a neskôr i Ukrajinskej povstaleckej armády. Stepan Bandera bol zodpovedný za masové vraždy Poliakov, Rusov ako aj Židov. V roku 2012 stranu volilo 10,45 % voličov, ktorí sa zúčastnili volieb (čo predstavuje cca 2 130 000 voličských hlasov). Vo voľbách roku 2014 však voličská podpora tejto strane klesla na 4,71 % a v roku 2019 až na 2,15 %. V súčasnosti má strana Sloboda v ukrajinskom parlamente zastúpenie iba vďaka mandátu jej predsedu vo väčšinovom obvode.

Pre predstavu, čo je to za zoskupenie, sa hodí citát poslanca za túto stranu, istého profesora histórie a doktora právnych vied Aleksandra Aksentieviča Ševčenka. Podľa neho „v ukrajinskej spoločnosti prevláda jedna alebo dve skupiny krvi a u Rusov tri alebo štyri. Ukrajinci patria podľa jeho vyjadrení k árijskej rase a Rusi k ugrofínskej a čiastočne mongolsko-tatárskej rase. Návrat k uvádzaniu údaju o národnosti v pase je podľa jeho slov nevyhnutný v súvislosti s tým, že dnes pokračuje útok na všetko ukrajinské a likviduje sa ukrajinský jazyk. Strana Sloboda plánuje zamestnávať ľudí podľa národnosti – v prípade, že počet Ukrajincov na pracovisku nedosahuje 78 percent – ako je ich počet v samotnej krajine – je potrebné zamestnať etnického Ukrajinca z radov záujemcov o zamestnanie.“ V prípade záujmu o podrobnosti ohľadne tejto strany a citátov jej poslancov odporúčam tento odkaz:
https://despiteborders.com/politicko-ideologicka-orientacia-celoukrajinskeho-zdruzenia-sloboda/

Ako prebieha silne nacionalistická (a súčasne cielená proti-ruská) indoktrinácia už malých detí na letných táboroch organizovaných príslušníkmi bataliónu Azov, ktorý je blízky Pravému sektoru ukazuje nasledovné video natočené v roku 2017 americkou televíznou stanicou NBC Left Field:
https://www.youtube.com/watch?v=CpV16BQfbrQ

Ak je reč o pravicových extrémistoch pôsobiacich na Ukrajine, prípadne o fašistoch alebo nacistoch, tak ide práve o týchto ľudí. V období po „Euromajdane“ sa členovia týchto ultrapravicových zoskupení dostali do vysokých funkcií silových zložiek ukrajinského štátu. Boli a sú aktívni primárne v bojoch proti svojim rusky-hovoriacim spoluobčanom, ktorí sa stavali na odpor nacionalistickej ukrajinskej vláde, ktorá sa chopila moci po štátnom prevrate r. 2014. V ich štruktúrach pôsobia polovojenské, dnes už skôr vojenské oddiely, pričom je otázne, do akej miery sú tieto oddiely pod kontrolou centrálnej vlády.

Keď už spomínam vojenské oddiely, ktoré na Ukrajine pôsobia alebo pôsobili, je vhodné spomenúť meno oligarchu Igora Kolomojského (ktorého časopis Forbes označil za tretieho najvplyvnejšieho muža Ukrajiny s majetkom okolo 3 miliárd dolárov). Tento oligarcha nemá významný vplyv v najvyššej politike, no má vplyv na bezpečnostné štruktúry, ktoré buďto sám vytvoril alebo ktoré finančne podporuje. Budem citovať článok z roku 2015 (uvedený nižšie): „Na pozadí občianskej vojny na Ukrajine Kolomojskij vytvoril a/alebo financoval niekoľko práporov, ktoré bojujú a bojovali na východnej Ukrajine, medzi ktorými spomeňme prápory Dneper 1, Dneper 2, Azov. Uvedené vojenské formácie plnia aj iný cieľ, a to cieľ hájenia hospodárskych záujmov Igora Kolomojského. V minulosti sa objavilo už niekoľko prípadov násilného zabratia spoločností týmito formáciami, z ktorých medzi najznámejšie patrí zabratie odeskej rafinérie či zabratie jedného z podnikov konkurenčného oligarchu Dimirija Firtaša v Dnepropetrovsku. Kolomojskij v súčasnosti v ukrajinskej politike hrá neštandardnú rolu, ktorá bola umožnená povahou bezpečnostnej situácie v krajine; vyostrovanie politickej a bezpečnostnej situácie na Ukrajine bude preto naďalej prispievať k posilňovaniu jeho pozícií. Akákoľvek normalizácia vzťahov na Ukrajine povedie k jeho oslabeniu, a preto je v jeho záujme aj prostredníctvom súkromných bezpečnostných zložiek vyostrovať situáciu v štáte. Uvedená tendencia nie je v plnom súlade so záujmami Porošenka a vedie k prehlbovaniu konfliktnosti vzťahu medzi jeho osobou a osobou Kolomojského.“ Aj na tomto príklade je možné vidieť, ako ďaleko sa dostal rozklad štátnej moci Ukrajiny, keď je možné, aby konkrétny oligarcha zasahoval nielen do politiky a ekonomiky, ale aj do vojenských aktivít štátu.
https://despiteborders.com/kolomojskij-porosenko-jeremejev-mocenske-konflikty-na-ukrajine-naberaju-na-obratkach/

V našich médiách sa zvyknú ukrajinské strany rozdeľovať na pro-západné a pro-ruské. Keď sa však pozrieme na to, ako konali zástupcovia ukrajinských strán voči Rusku, zistíme, že je to komplikovanejšie. Osobne by som ukrajinské politické spektrum delil skôr na významne pro-západné a opatrne pro-západné, resp. pro-ukrajinsky orientované strany (čiže podporujúce záujmy domácej oligarchie). Na podporu tohto tvrdenia by som uviedol prístup Strany regiónov (ktorá je obvykle označovaná za pro-ruskú stranu) k otázke integrácie Ukrajiny do Euroázijskej hospodárskej únie (čiže do ruského projektu obdoby Európskej únie pre krajiny bývalého ZSSR). Písal sa rok 2012, keď Strana regiónov nepodporila začlenenie Ukrajiny do Euroázijskej hospodárskej únie – a to napriek ruskej ponuke v podobe 30 % zľavy na plyn v prípade pristúpenia k tejto colnej únii. Odpoveďou ukrajinských politikov vtedy vládnej Strany regiónov bol protinávrh spočívajúci v poskytnutí uvedenej zľavy na plyn (z ruskej strany), no súčasne bez nutnosti vstupu do tejto únie, avšak so záväzkom, že Ukrajina sa v tejto únii bude angažovať ako pozorovateľ. Tento protinávrh bol, pochopiteľne, zamietnutý, nakoľko takáto angažovanosť Ukrajiny v tejto colnej únii by bola úplne bezcenná.

Dôvodom na politické odmietnutie členstva Ukrajiny v colnej únii zo strany ukrajinských politikov aj tejto údajne pro-ruskej strany je možné nájsť (aj) v obavách ukrajinskej oligarchie. Tá sa totiž obávala narušenia svojich ekonomických záujmov, ku ktorým by mohlo dôjsť, ak by sa na ukrajinský trh dostala ruská konkurencia. Koho by táto téma zaujímala podrobnejšie, odporúčam nasledovný článok:
 https://despiteborders.com/pozadie-strany-regionov-a-vonkajsi-vektor-ukrajiny/

 

3. Záver a názor autora na túto tému

O politických pomeroch Ukrajiny by sa dala napísať samostatná kniha – a nebolo by to práve príjemné čítanie. Tento štát mal v období po rozpade Sovietskeho zväzu najlepšie predpoklady na úspešné samostatné fungovanie. Mal na svojom území priemyselné zázemie, slušné školstvo, relatívne vzdelané obyvateľstvo, ako aj dobré podmienky pre poľnohospodárstvo. Ukrajine sa nepodarilo tieto podmienky využiť a realizovať proces transformácie postkomunistického štátu k štandardnej občianskej demokratickej spoločnosti.

Osobne to vnímam tak, že Ukrajina je na geopolitickom rozhraní medzi integrujúcou sa Európou (v podobe Európskej únie a NATO) na jednej strane a mocensky a ekonomicky vzmáhajúcim sa Ruskom (s jeho projektom Euroázijskej hospodárskej únie) na strane druhej (hoci po uvalení najnovších sankcií za jeho vojenskú intervenciu na Ukrajine je skôr dôvodné predpokladať jeho opätovný ekonomický a aj mocenský úpadok). To Ukrajinu predurčuje na stret záujmov uvedených geopolitických ako aj ekonomicko-vojenských mocností (čiže EÚ+NATO v. EHÚ+RF). Dôsledkom je zvýšené politické napätie v  krajine vyplývajúce z protikladných záujmov veľmocí a ich domácich prívržencov, ktorí sa snažia presadiť orientáciu krajiny jedným alebo druhým smerom.

Myslím si, že pre Európsku úniu je to príliš veľký štát a jeho vnútorné pomery príliš komplikované, aby ho vedela plne integrovať do svojich štruktúr. Nateraz by z pohľadu Európskej únie mohlo byť optimálnym riešením snažiť sa o postupnú ekonomickú integráciu krajiny s trhom EÚ s víziou jej ekonomickej stabilizácie. Tento prístup by výhľadovo – po ukončení vojny – mohol Ukrajine významne pomôcť prekonať dôsledky ruskej vojenskej okupácie, ktorá Ukrajine určite spôsobí výrazné hospodárske i ekonomické škody. Tento model pochopiteľne predpokladá odchod okupačnej armády z územia Ukrajiny.

Myšlienka integrovať Ukrajinu za týchto okolností do štruktúr EÚ ako jej plnoprávneho člena by v prípade jej realizácie stála Európsku úniu obrovské finančné zdroje, ktorými však nedisponuje a súčasne by vyžadovala obrovské politické a hospodárske úsilie všetkých jej štruktúr (a taktiež pochopenie vnútorných reálií tejto krajiny). Vzhľadom na skutočnosť, že EÚ má dosť vlastných nevyriešených a stále sa prehlbujúcich problémov, vo vzťahu k Ukrajine by bolo vhodné obmedziť sa na prísľuby ďalšej liberalizácie vzájomného obchodu a začatie politických diskusií o možnosti budúceho členstva v jej štruktúrach. Tieto diskusie by však mali na úvod prebiehať v členských krajinách EÚ a až po ich vyhodnotení by mali byť dané na vedomie Ukrajine. Členstvo v EÚ nie je a ani nemá byť nárokovateľné a pre prijatie ďalšej krajiny do tohto združenia je nutný súhlas všetkých jeho členov.

Myslím si, že hovoriť hoci iba o možnosti udelenia Ukrajine štatútu kandidátskej krajiny pre vstup do Európskej únie je v súčasnosti predčasné. V tejto chvíli totiž netušíme, aký bude výsledok vojny, ktorá tu práve prebieha a netušíme ani to, v akých hraniciach bude táto krajina nakoniec existovať. Pristúpenie akejkoľvek krajiny do štruktúr EÚ je podmienené splnením prísnych kritérií, ktoré všetky kandidujúce krajiny pred oficiálnym pristúpením k EÚ museli splniť. Tváriť sa, že Ukrajina – obzvlášť v súčasnej situácii – môže byť členskou krajinou EÚ, považujem za problematické, a to nielen kvôli obrovským problémom, ktoré by Ukrajina musela pred vstupom do EÚ vyriešiť. Za problematické považujem aj to, že takéto prísľuby v túto chvíľu vytvárajú iba vzdušné zámky nedôvodných očakávaní značnej časti obyvateľov Ukrajiny, ktorí si ich spájajú s rýchlou možnosťou zásadného zlepšenia svojich životov. Výhľadové členstvo Ukrajiny v EÚ však nie je liekom pre ukrajinské problémy, ale skôr dôvodom pre nutnosť zásadných zmien vo všetkých sférach krajiny, na ktoré bude nutná politická vôľa.

Domnievam sa, že ak by sa Ukrajina so svojimi problémami v dohľadnej dobe stala členskou krajinou Európskej únie (čo však považujem za scenár zo sci-fi filmu), neviedlo by to k posilneniu EÚ, ale skôr k jej oslabeniu, nakoľko by musela venovať enormnú pozornosť pochopeniu a riešeniu ukrajinských problémov. Najmä ak si uvedomíme, že Ukrajina by vzhľadom na súčasný počet obyvateľov (cca. 37 miliónov) mala približne toľko poslancov v Európskom parlamente, ako má Poľsko (ktoré má 38 miliónov obyvateľov a v EP má 52 poslancov). „Koalícia“ týchto dvoch krajín (Poľska a Ukrajiny) by tak v Európskom parlamente mohla mať dokonca väčšiu hlasovaciu silu (cca. 2x 52 poslancov – čiže 104), ako má najsilnejšia európska krajina – čiže Nemecko (v EP má 96 poslancov). Nie som presvedčený, že takáto situácia by pre EÚ či pre SR bola prínosom.

Ako nevhodné sa mi javí prijatie Ukrajiny do EÚ aj z pohľadu Slovenskej republiky, nakoľko Ukrajina je relatívne chudobná, no počtom obyvateľov dosť veľká krajina. Z pohľadu ekonomických záujmov Slovenskej republiky považujem za dôvodné očakávať, že v prípade prijatia takejto chudobnej a počtom obyvateľov veľkej krajiny do EÚ by prišlo aj k zníženiu rozpočtových rámcov určených zo štrukturálnych fondov EÚ pre SR.

Z pohľadu vnútropolitickej situácie na Ukrajine považujem za dôležité sledovať pokles voličskej podpory extrémistickým stranám ako Pravý sektor alebo Sloboda. Tieto strany sú pravidelne politológmi označované ako extrémne nacionalistické, prípadne fašistické, nacistické alebo antisemitské. Najlepší výsledok strany Sloboda v parlamentných voľbách presiahol 10 %, čo znamenalo voličskú podporu cez 2 milióny voličov, a v posledných voľbách sa už do parlamentu nedostali. Predpokladať však, že títo voliči a ich politické zastúpenie len tak zmizli, by však bolo naivné. Ich vplyv v silových zložkách štátu stále existuje, rovnako ako ich šovinistické a radikálne vojenské oddiely. Súčasne sa však domnievam, že vzhľadom na klesajúcu voličskú podporu týmto stranám ich vplyv klesá, čo je v rozpore s ruskými tvrdeniami o nutnosti „denacifikovať Ukrajinu“ vojenským zásahom, ktorý práve prebieha. Na jednej strane teda považujem za pravdivú informáciu, že na Ukrajine (politicky i vojensky) aktívne pôsobia extrémni nacionalisti s nacistickými či fašistickými tendenciami, no na strane druhej treba vidieť ich klesajúci vplyv, ktorý sa odráža v ich klesajúcej voličskej podpore. To naznačuje, že cieľ „denacifikácie Ukrajiny“ tak, ako ho sformuloval prezident RF Putin, je iba zámienkou pre túto vojenskú intervenciu. A tiež sa dá predpokladať, že ruská vojenská okupácia bude mať na túto extrémne nacionalistickú a šovinistickú časť obyvateľstva lokalizovanú (najmä) na západnej Ukrajiny presne opačný charakter. Súčasne som presvedčený, že čokoľvek, čo by sme mohli označiť za proces „denacifikácie Ukrajiny“ nie je mysliteľné realizovať násilne. Extrémistické názory v spoločnosti je možné účinne potláčať iba odstránením príčin, ktoré k extrémizmu vedú. Domnievam sa, že v pomeroch Ukrajiny to budú najmä: zlé životné podmienky, nedostatok dobre platenej práce, malý priestor pre sebarealizáciu, a to všetko v kombinácii s extrémnou korupciou a pocitom bezmocnosti na zmenu týchto skutočností.

Záverom sa ešte vyjadrím k mapám (pozri nižšie) zobrazujúcim výsledky parlamentných volieb na Ukrajine od roku 2007. Je na nich vidieť rozdelenie Ukrajiny na dve základné oblasti – západnú a juhovýchodnú. S behom času sa však zdá, že pôvodné geografické rozdelenie sa oslabuje a voliči juhovýchodných regiónov o čosi väčšou mierou podporujú strany považované za pro-západné. V prípade udržania tohto trendu, ktorý je zrejmý najmä po voľbách 2019 (v ktorých zvíťazila strana Sluha ľudu súčasného prezidenta Zelenského) je možné, že Ukrajina sa vymaní zo svojej historickej rozpoltenosti a jej politická stabilita by mohla byť o čosi lepšia. Na vyriešenie problémov Ukrajiny však nebude samotná politická stabilita postačovať. Na riešenie geopolitických, štrukturálnych, hospodárskych, menšinových, bezpečnostných... problémov bude nutná politická vôľa, schopní a odhodlaní ľudia v politických funkciách, podpora voličov, umiernenosť a mnohé ďalšie podmienky. Dúfam, že po skončení vojny sa Ukrajine ako štátu podarí naštartovať procesy, ktoré ju vyvedú z krízy a stanú sa počiatkom pre nové, nádejnejšie a lepšie obdobie pre všetkých jej občanov.

3_ukrajina_2.png

Voľby prezidenta Ukrajiny r. 2010 - rozloženie volebnej podpory medzi prezidentských kandidátov Janukovyča a Tymošenkovú. Vidieť z nej politickú rozštiepenosť Ukrajiny na západnú a juho-východnú. Súčasne je v nej znázornené, dokedy a ktoré oblasti západnej Ukrajiny boli pôvodne súčasťou Poľsko-litovského štátu.
Zdroj: https://www.reddit.com/r/europe/comments/4d5rn4/ukraine_historical_borders_overlaid_on_2010/
 

3_ukrajina_3.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Ukrainian_parliamentary_election,_2007_(first_place_results).PNG

3_ukrajina_4.jpg

Parlamentné voľby r. 2012 – výsledok v pomerných volebných obvodoch.
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/2012_Ukrainian_parliamentary_election#/media/File:Ukrainian_parliamentary_election,_2012.png

3_ukrajina_5.jpg

Zdroj: Парламентські вибори в Україні 2014

3_ukrajina_6.jpg

Politická strana Sluha ľudu vytvorená iba pár mesiacov pred parlamentnými voľbami dostala najviac hlasov temer vo všetkých regiónoch Ukrajiny s výnimkou Doneckej a Luhanskej oblasti (resp. tých jej častí, kde sa voľby uskutočnili). Sivou farbou sú zobrazené územia, kde sa voľby neuskutočnili a poslanecké miesta v ukrajinskom parlamente za tieto regióny ostali neobsadené.
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/2019_Ukrainian_parliamentary_election

Autor je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe a momentálne sa pracovne podieľa na riadení rodinného holdingu firiem

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama