Reklama
Reklama

Ako porozumieť Ukrajine, jej pomerom a politickému dianiu – 2

Druhý diel – politické požiadavky ruskojazyčnej menšiny voči ukrajinskému štátu a ich politická reflexia
Počet zobrazení: 3428

Pred prečítaním si tohto druhého dielu o reáliách Ukrajiny odporúčam prečítať si môj úvodný prvý diel (https://noveslovo.sk/c/Ako_porozumiet_Ukrajine_jej_pomerom_a_politickemu_dianiu), v ktorom jednak uvádzam, prečo som sa rozhodol podrobne zdokumentovať rôzne aspekty súvisiace s Ukrajinou  a taktiež preto, lebo ide o nadväzujúce informácie. Ak ste však 1. diel o faktografických údajoch Ukrajiny už čítali (a snáď vám bol niečím prínosný), tak chcem veriť, že ani tento nasledujúci nebude menej informatívny...  

Približne 30 % ukrajinských občanov deklaruje ruštinu ako svoj materinský jazyk. Táto skutočnosť má logický dôsledok v požiadavke týchto občanov na uznanie ruštiny ako menšinového úradného jazyka. V slušných, kultúrne vyspelých štátoch o takejto požiadavke niet prečo veľmi diskutovať. V podmienkach Slovenskej republiky o tejto problematike pojednáva priamo Ústava SR / https://www.lewik.org/term/1572/prava-narodnostnych-mensin-a-etnickych-skupin-ustava-slovenskej-republiky/.
 

1. Slovenská skúsenosť s menšinovými jazykovými právami

Myslím si, že v popisovanej záležitosti sa hodí spomenúť slovenskú skúsenosť s politikou menšinových práv. Som presvedčený, že skutočnosť, že slovenská politická scéna sa po vyslovene primitívnom období (za vlády HZDS a SNS) – kedy boli národnostným menšinám na Slovensku ich kultúrne a jazykové práva upierané –  sa koncom 90-tych rokov skultúrnila natoľko, že aplikácia týchto práv prestala byť problémom. Obzvlášť vo vzťahu k slovenským Maďarom bola táto otázka kriticky dôležitá. Pamätám si, ako Ján Slota (predseda Slovenskej národnej strany) rozjímal nad tým, že na Slovensku nežijú slovenskí Maďari, ale skôr maďarsky hovoriaci Slováci. Tieto absurdnosti a proti-maďarské nezmysly vytvárali na južnom Slovensku veľmi dusnú politickú atmosféru, ktorej dôsledkom bolo posilňovanie maďarských iredentistických snáh (čiže jednoducho povedané – snaha Maďarov o odtrhnutie sa od Slovenska a pripojenie k Maďarsku). Možno si niektorí spomenú na postavu Miklósa Duraya a jeho prejavy v Maďarsku, kde ako poslanec NR SR hovoril o „podpore Feldvidéka“ (Horného Uhorska) maďarskému exteritoriálnemu zákonu o zahraničných Maďaroch, ktorého cieľom bola podporovanie fyzických osôb z radov maďarskej menšiny žijúcich mimo Maďarskej republiky – a to na základe ich etnicity (túto tému podrobne rozobral p. Bednár, pozri: https://noveslovo.sk/c/Ad_Integracia_madarskeho_naroda_v_Karpatskej_kotline). Predmetná snaha maďarskej vlády vyvolala adekvátnu negatívnu odpoveď SR a nakoniec viedla aj k zákazu dvojitého štátneho občianstva pre ľudí so slovenským občianstvom.

Našťastie volebná podpora slovenských Maďarov takýmto ľuďom, ako bol Duray významne klesla – a to potom, ako SR voči svojim maďarským spoluobčanom prijala slušnú legislatívu menšinových práv. Maďari tak na Slovensku môžu používať maďarčinu v úradnom styku (ak ich v danej obci žije aspoň 20 %), môžu mať obce a mestá označené maďarským názvom na samostatnej tabuli, môžu mať svoje školy, a to vrátane univerzít, majú svoje programové relácie v štátnej televízii a v neposlednom rade sa bez problémov môžu uchádzať o politickú podporu v akýchkoľvek voľbách. Ich maďarská národnosť im z pohľadu práva v ničom nie je na príťaž a môžu tak spokojne žiť na území SR ako jej plnoprávni občania. Som presvedčený, že práve vďaka takémuto slušnému prístupu SR voči našim maďarským spoluobčanom nedochádza k ich národnostnej radikalizácii a vôli aktívne sa angažovať s politickými požiadavkami na autonómiu, či priamo k odčleneniu nimi obývaného územia k susediacej Maďarskej republike. Nič z uvedeného však neznamená, že by sme mali stratiť ostražitosť voči dlhodobo-konzistentným snahám maďarskej vlády, ktorá smeruje k spochybňovaniu vytýčenej štátnej hranice medzi našimi štátmi tak, ako bola stanovená v Trianonskej zmluve. Domnievam sa však, že najlepším spôsobom, ako sabotovať uvedené snahy maďarskej vlády, je snažiť sa o čo najlepšie vzťahy s našimi maďarskými spoluobčanmi.
 

2. Menšinové jazykové práva v podmienkach Ukrajiny

V podmienkach Ukrajiny nanešťastie takáto slušná politika voči jazykovým a kultúrnym menšinám (obzvlášť voči tej ruskej) momentálne realizovaná nie je. Za čias ZSSR platilo, že ruština mala štatút „jazyka medzietnickej komunikácie“ a každý zväzový štát ZSSR musel zabezpečiť možnosť používať ruštinu v komunikácii s úradmi. Toto právne ustanovenie pochádza z jazykového zákona z roku 1989, no po rozpade ZSSR (1991) sa dostalo do konfliktu s ukrajinskou ústavou ako najvyšším zákonom už samostatnej krajiny. Ukrajinská ústava totiž v článku 10 definuje ukrajinský jazyk ako jediný štátny jazyk. V priebehu času bolo prijatých množstvo (približne 100) zákonov, ktoré prikazujú používanie ukrajinského jazyka v určitej úradnej agende bez možnosti použiť akýkoľvek iný jazyk.

Situácia sa zmenila k lepšiemu až po prijatí Zákona Ukrajiny o zásadách štátnej jazykovej politiky z roku 2012. Tento zákon zaviedol kategóriu menšinových jazykov – čo sa týka okrem ruštiny aj ďalších sedemnástich jazykov (medzi inými aj slovenčiny). Ich používanie v úradnom styku bolo možné v regiónoch, v ktorých žije viac ako 10 percent celkového počtu obyvateľstva, ktoré považuje predmetný menšinový jazyk za svoju materčinu. Ruština sa tak síce nestala druhým úradným jazykom na celej Ukrajine, ale jazykom regionálnym. Schvaľovanie tohto zákona sprevádzali búrlivé emócie (a politikárčenie). Predkladateľa tohto jazykového zákona sa s týmto zákonom nesúhlasiaci poslanci rozhodli počas jeho prejavu v ukrajinskom parlamente fyzicky napadnúť – záznam tejto scény sa dá pozrieť tu: https://www.youtube.com/watch?v=ueykcbtxoC4 .  Zákon tak bol prijatý až na druhýkrát v júli 2012. Opozícia však avizovala, že v prípade, ak vyhrá voľby, zákon zruší, nakoľko je presvedčená, že možnosť používania ruštiny v úradnom styku by mohla viesť k zániku ukrajinčiny, prípadne k federalizácii Ukrajiny ako štátu, dokonca až k zániku štátu ako takého.

Opozičné názory sú však podľa môjho názoru najmä vyjadrením snahy o ukrajinizáciu celého štátu. Tento cieľ je pre mnohých etnických Ukrajincov čiastočne reakciou na niekdajšie silné postavenie ruštiny, ktorej znalosť a používanie bolo presadzované na centrálnej úrovni ZSSR a súčasne snahou o vybudovanie jednotného unitárneho štátu, ktorého hlavným celospoločensky združujúcim prvkom má byť – podľa predstáv tejto skupiny opozičných poslancov – ukrajinský jazyk.

2a._mensinova_mapa_-_jazyk1.jpg
Zdroj:
https://yandex.com/images/search?rpt=imageview&url=https%3A%2F%2Favatars.mds.yandex.net%2Fget-images-cbir%2F105757%2FT7Z6Fwqes93i9pBLiQLJ3g4238%2Forig&cbir_id=105757%2FT7Z6Fwqes93i9pBLiQLJ3g4238&fbclid=IwAR1ZlcfIeioAKeeFLdvbeFQmUpLjccGnRqOZw9HpMbikJnK1bot0t7TxsCg

Na Ukrajine je jazyková situácia zaujímavá aj tým, že množstvo ľudí používa tzv. „suržik“. Ide o jazyk, ktorý je charakteristický tým, že používa ruské slová s ukrajinskou výslovnosťou a za použitia ukrajinskej gramatiky. Svojho času aj na pôde ukrajinského parlamentu odzneli návrhy, aby sa práve ten stal úradným štátnym jazykom celej Ukrajiny. Vývoj na Ukrajine sa však uberá skôr väčšou nacionalizáciou celej spoločnosti – čiže skôr ukrajinizáciou väčšiny a vyhranením sa menšinových Rusov.

percenta_obcanov.jpg
Zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Russians_Ukraine_2001.PNG

Táto mapka dokumentuje percento ukrajinských občanov, ktorí sa definujú ako etnickí Rusi, a to v dvoch obdobiach, v roku 1989 (horné číslo) a potom v roku 2001 (dolné číslo). Je na nej pekne vidieť pokles občanov Ukrajiny hlásiacich sa k ruskej národnosti a súčasne aj rozdiel medzi tým, ako sa definujú národnostne a tým, aký jazyk napriek tomu uvádzajú ako svoju materčinu – pozri predchádzajúcu mapku.

Platnosť spomínaného jazykového zákona z roku 2012 nemala dlhé trvanie. Po štátnom prevrate na kyjevskom Námestí Nezávislosti (čiže tzv. Euromajdanu v roku 2014) bol tento zákon zrušený – a to hneď ako prvý (!) legislatívny akt nového parlamentu. Bolo z neho zrejmé, že rusko-jazyční občania Ukrajiny sa majú naučiť ukrajinsky a ich menšinové práva sú pre nové vedenie štátu irelevantné. Tento arogantný postoj novej neústavne nastolenej vlády bol významným spolu-spúšťačom nadchádzajúcej občianskej vojny (ďalšími boli mimo iné: samotný neústavný proces ustanovenia novej poprevratovej vlády, ruská podpora odporcom novej vlády a snaha novej vlády mocensky potlačiť protestné hnutie). Zrušenie tohto zákona  nakoniec nebolo realizované, nakoľko ho vetoval dočasný úradujúci prezident Oleksandr Turčynov; jeho dodržovanie sa však stalo nanajvýš otáznym.

V apríli roku 2019 bol prijatý Zákon o zabezpečení používania ukrajinského jazyka ako štátneho jazyka. Používanie ukrajinčiny je tak podľa tohto zákona povinné vo všetkých oblastiach štátu – vrátane kultúry, medicíny a sektora služieb.

V januári 2022 sa skončilo prechodné obdobie, ktoré predpokladal (v predchádzajúcom odstavci spomínaný) jazykový zákon. Po novom sa tak do platnosti dostali ďalšie reštrikcie namierené proti tlačovinám vychádzajúcim v ruštine. Právne už nie je možné, aby tlačené médiá vychádzali iba v ruskom jazyku. Po novom je totiž povinné, aby minimálne 50 % obsahu z konkrétnych novín, alebo časopisu bolo napísaných v ukrajinčine. Cieľom tohto zákona je úplne neskrývane potlačiť vplyv ruského jazyka vo verejnej sfére (https://strategie.hnonline.sk/media/19028406-ukrajinske-printove-media-musia-vychadzat-v-ukrajincine-cielom-je-potlacit-vplyv-rustiny ). Požiadavky tohto zákona sa nevzťahujú na oficiálne jazyky používané v Európskej únii – čiže sa vzťahujú iba voči ruštine.

Rád by som zdôraznil, že cieľom ukrajinskej vlády tak nebolo zabrániť ruským médiám v šírení nimi poskytovaných informácií, ale vyslovene potlačenie používania ruštiny vo verejnom priestore. Takýto cieľ a prístup považujem za opovrženia hodný, voči ruskojazyčným občanom Ukrajiny za arogantný a vo svojich dôsledkoch za vyslovene hlúpy. Ukrajina ako štát sa tak sama prezentuje ako nekultúrny a voči svojim vlastným občanom arogantne reštriktívny štát nedodržiavajúci základné požiadavky menšinových práv, ako sú definované v Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov, či v Dohovore na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktoré sa Ukrajina zaviazala dodržiavať.

Popis Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Eur%C3%B3pska_charta_region%C3%A1lnych_alebo_men%C5%A1inov%C3%BDch_jazykov

Analýza Michala Ondrejčíka ohľadne ukrajinského jazykového zákona:
https://despiteborders.com/jazykovy-zakon-na-ukrajine-zaklad-dalsej-dezintegracie/

V dnešnej dobe šialenej polarizácie spoločnosti je však asi vhodné dodať, že nič z uvedeného nemôže ospravedlňovať a ani neospravedlňuje ruskú vojenskú agresiu voči tomuto štátu.

Nemali by sme však ani strácať súdnosť a obeti vojenskej agresie zo strany jej susediacej imperialistickej mocnosti automaticky pripisovať hodnoty, ako demokratickosť, kultúrnosť, či politická vyspelosť. Obzvlášť, ak sú tieto hodnoty v priamom rozpore s tým, aké pomery v danej krajine panujú.

Autor je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Karlovy v Prahe a momentálne sa pracovne podieľa na riadení rodinného holdingu firiem

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama