Ako možno zabudnúť!

Dňa 15. augusta uplynulo sto rokov od narodenia skvelého herca Ctibora Filčíka. Čakal som záplavu novinových či internetových článkov, no len na STV2 v poobedňajších hodinách uviedli slávny filmový prepis Dostojevského Krotkej, v ktorej excelovali svojho času Filčík a mladučká Magda Vášáryová. Hoci dnes printové médiá oslovujú možno menej ľudí než tie elektronické, predsa je len škoda, že k storočnici významného herca sme si nemohli prečítať rekapituláciu jeho hereckého prínosu v divadle, televízii a filme. Aj keď z dramatických umení som vždy preferoval a systematicky sa venoval len opere, predsa mi nedá pripomenúť širšej kultúrnej verejnosti jedného z najväčších slovenských hercov minulosti aj slovom. Pritom sa sústredím viac na osobné skúsenosti než na nejaký vyčerpávajúci súpis jeho umeleckých aktivít.

Prvé angažmán získal Filčík v Martinskom divadle (1944 – 1948), následne prešiel do činohry bratislavskej Novej scény (kde zotrval do roku 1951) a tam sa začal jeho plodný umelecký (i občiansky) vzťah s prvou ženskou slovenskou režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou. Od sezóny 1951/52 až do svojej smrti v roku 1986 bol potom mimoriadne platným a uznávaným hercom v činohre SND. Aj v tomto období si ho však pamätám z javiska Novej scény, kde hosťoval v Husákovej inscenácii Frischovho Dona Juana alebo Láske ku geometrii (v prvej polovici 60. rokov). Tu došlo k ideálnemu súzvuku intelektuálne formovanej režisérky s talentom herca, ktorý dokázal presvedčivo stvárniť legendárneho zvodcu ako skeptika, manipulátora i obete v jednom. Z pôsobenia v činohre SND by som poukázal aspoň na niekoľko jeho mimoriadne vydarených kreácií. Na Malej scéne to bol jeho výkon v Albeho hre Kto sa bojí Wirginie Wolfovej v roku 1965 (v ktorej spolu s Máriou Prechovskou, ale aj mladými Kvietikom a Turzunovou nás oboznamoval s pre nás nezvyklou divadelnou poetikou a tematikou) a v tom istom roku Goetz v Sártrovej hre Diabol a pánboh prenesenej na bratislavské činoherné javisko Jozefom Pálkom. Pamätná inscenácia, ktorej je venovaná aj osobitná štúdia Lucie Mihálovej v nedávno publikovanej knihe Zlaté 60. roky (Dagmar Podmaková a kol.) zabodovala práve vďaka strhujúcemu výkonu herca v titulnej postave. Filčíkov vojvodca z náboženských vojen obsiahol (v súlade s textom) široký diapazón prejavov od vášnivej krutosti po pokus stať sa „svätým“ v boji o vlastnú vnútornú slobodu. K vrcholným kreáciám herca patril aj jeho Mefisto v Rakovského inscenácii Madáchovej Tragédie človeka (1969) a s týmto režisérom sa skvele uplatnil aj inscenácii Môjho Fausta Paula Valéryho (1980). Z obrovského množstva úloh si ho ešte dobre pamätám ako Vladára v Nezvalovej hre Atlantída či ako cisára v O΄Neilovej hre Miliónový Marco alebo v Roseových Dvanástich rozhnevaných mužoch. Poslednou veľkou divadelnou kreáciou sa zaslúžil o mimoriadny úspech Harwoodovho Garderobiera, v ktorom spolu s Martinom Hubom predviedli priam koncertné výkony.

Ctibor Filčík hral vo viacerých slovenských filmoch, no v ani jednom z nich nie ťažiskovú alebo nezabudnuteľnú postavu. Zato klenotmi boli jeho výkony v televíznych inscenáciách Tu opäť treba spomenúť jeho plodnú spoluprácu s Magdou Husákovou pri uvedení Gončarovho Oblomova a pri v polovici 60. rokov neobyčajne aktuálne pôsobiacej Boltovej historickej hre Človek pre každé počasie. Z ďalších spomeňme aspoň Prípad jasnovidca Hanussena.

Ctibor Filčík spolu so Záborským, Hubom, Pántikom, Chudíkom, Valachom a Machatom vytvárali unikátnu formáciu slovenských dramatických hercov, ktorí sa zlatými písmenami zapísali do histórie slovenského divadla.

Fotozdroj: fdb.cz/lidi