Ako fašisti prichádzajú k moci

Počet zobrazení: 5294

stop_fasizmu.jpgFašizmus je ako podliatina na tele spoločnosti - zjavuje sa tam kde je spoločnosť ekonomicky ubíjaná, dlhodobo politicky zneužívaná, stále intenzívnejšie vykorisťovaná a nezamestnanosťou ponižovaná.

Fašizmus neprichádza do spoločnosti na koni prosperity, za rozkvetu hospodárstva a kultúry. Fašizmus sa človeku vtiera pod kožu pod vytrvalým tlakom existenčného ohrozenia a mnohonásobného sklamania z etablovanej politickej reprezentácie.

K fašizmu musia spoločenské podmienky doslova vyhniť, kedy infekt korupcie zničí akúkoľvek vieru v racionálne riešenia politických a ekonomických problémov. Len vášnivá nenávisť z bezvýchodiskovosti životných podmienok človeka a opakovaná zrada politických lídrov dokáže v ľuďoch zapudiť rozum a empatiu. Dominantnou emóciou sa stáva cynizmus až nenávisť.

Ide o prirodzený obranný inštinkt týraného človeka z posledných síl sa vzoprieť neviditeľnému a všadeprítomnému trýzniteľovi – spoločenskému systému dopadajúcemu na plecia jednotlivca, jeho rodinu, blízkych.

Je to danosť vlastná každému z nás. Je to potreba brániť sa, alebo skôr reflex vymrštiť sa z nebezpečnej, beznádejnej situácie. Je to groteskný stav ducha,  udieranie do tmy.

Človek prirodzene hľadá vysvetlenie svojho neúspechu – dlhodobej nezamestnanosti, chudoby, nenaplnenia. Niekto túto frustráciu obráti na seba, iný von na niekoho iného.

Všeobecne rozšírený ideologický étos neoliberálneho kapitalizmu veľmi úspešne vštepuje všetkým nezamestnaným, pracujúcej chudobe, dôchodcom, chorým aj postihnutým, aby sebakajúcne prevzali všetku zodpovednosť svojho stavu a biedy na seba.

Nie sme však natoľko indoktrinovaný, aby sme nevideli tých niekoľko percent bohatých, ktorí rozprávkovo prosperujú na skorumpovanom politickom pozadí.  

Z nedávnej minulosti

Bez dlhých historický exkurzov o medzivojnovom období 20. storočia by som len pripomenul, že poslednou šancou nemeckých pracujúcich vyhnúť sa fašizmu bola potratená socialistická revolúcia 1918 – 1919. Nemecko bolo pred I. svetovou vojnou baštou sociálnej demokracie. SPD mala miliónovú členskú základňu.

Je potrebné si uvedomiť, že zrada čelných lídrov nemeckej sociálnej demokracie v čase prepukajúcej nemeckej socialistickej revolúcie (po zvrhnutí cisára Wilhelma II. 9. novembra 1918) hralo zásadnú ak nie rozhodujúcu úlohu v následnom nástupe fašizmu v krajine. Posledné nádeje a ideály o humánnej, spravodlivejšej a racionálne riadenej spoločnosti pre všetkých boli zradené a krvavo potlačené.

Roky utrpenia v zákopoch svetovej vojny, zlyhanie politických elít reflektovať na akútne potreby a ašpirácie pracujúcich, viac ako dekáda najnedôstojnejšieho vyhladovania miliónov Nemcov povojnovými reparáciami a hospodárskou krízou to všetko muselo vážne poznačiť psychiku každého normálneho človeka.

Zodpovednosť za fašizáciu spoločnosti je preto vždy najväčšou mierou na bedrách politických lídrov; na jednej strane otvorene konzervatívnej reakcie, ale ešte väčšmi na vodcoch hnutí práce, ktorí v kritických časoch nedostáli revolučným ambíciám pracujúcich. Od konzervatívcov sa nič iné ako odpor k socialistickej vláde práce a demokratizácii ekonomiky ani očakávať nedá, horšie je to s podvedenou dôverou zo strany tých, čo deklarujú lojalitu záujmom ľudu a v kritických momentoch uskočia.

Frontálny ústup vydieraniu zo strany politickej reprezentácie kapitálu v časoch masovej ideologickej prevahy hnutia práce a očakávaného mohutného nástupu sociálnej demokracie traumatizuje spoločnosť dodnes.

Napriek tomu, že sme za posledných dvadsaťštyri rokov nezažili devastáciu vojny, štvrťstoročie stagnujúcej životnej úrovne väčšiny populácie vyhĺbilo v spoločnosti  hlbokú sociálnu priepasť, do ktorej sa prepadli státisíce ľudí. Pre viac ako polovicu pracujúcich tento semikoloniálny kapitalizmus panujúci na Slovensku zlyhal na celej čiare. A to ako politicky tak aj ekonomicky – ak sa v tomto prípade jedno od druhého vôbec dá oddeľovať. Týmto obetiam súčasný režim pamätníky nepostaví.

Tento systém odsúdil státisíce ľudí do vyhnanstva von od rodín do cudziny za prácou. Narobil zo schopných a zdravých duševne deprimovaných a všetkým vzal akékoľvek ilúzie o budúcnosti a zmysle života. Intelektuálov vykastroval a spravil z nich neškodných eunuchov, ktorí sa stali súčasťou mozaiky. Hovorcovia oligarchov nás presviedčajú o slobode. Kedy bol chudobný človek slobodný, kedy?

Lámu nás na ich kapitalistickom kolese perpetuálneho zisku a po každom cykle nám napľujú do tváre, že sme sprostí, že si ju – slobodu – nevieme vážiť. Dobre platení snobi sa zanietene rozhorčujú, že im kazíme dojem, keď sa za minimálnu mzdu nejdeme pred nimi rozliať od šťastia, že im môžeme slúžiť. Toľko arogancie, ktorú „tvorcovia hodnôt“ a ich lokaji bezostyšne prejavujú voči obyčajným ľuďom – rozumej plebsu – právom vyvoláva silný odpor.

Ak kapitalisti tvoria nejaké hodnoty, tak iba pre seba na úkor iných a pre istotu si ich schovajú do daňových rajov.

Kristus povedal, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako sa bohatý dostane do kráľovstva nebeského. Inými slovami povedané, táto spoločnosť je triedne rozdelená, záujmy bohatého sa nikdy nestretnú so záujmami pracujúcich. Kristus a Marx by si určite mali čo povedať.

Prečo Kotleba? Lebo chudoba!

Banskobystrický kraj má okresy s historicky najvyššou nezamestnanosťou. Patrí medzi najmenej produktívne. Podiel HDP na obyvateľa tu takmer každým rokom klesá, to znamená neustály hospodársky prepad v porovnaní so slovenským priemerom.

Efekt extrémnej chudoby nielen v rómskych osadách sa falošne podáva ako kultúrny konflikt medzi určitými vrstvami obyvateľstva, ktorým sa legitimizuje apartheid v podobe rastúcich múrov a plotov getoizujúcich biednych. Ak chce niekto nazývať extrémnu chudobu kultúrou, tak iba ak so záporným znamienkom, ktorá človeka ubíja a degeneruje.

Média často celú vec mystifikujú a materiálna podstata problému sa zámerne bagatelizuje. Akoby nebolo nad slnko jasnejšie, že kultúra a umenie rástli s blahobytom. Ktorá civilizácia alebo národ vygenerovali geniálne diela, kultúrne hodnoty bez obrovského materiálneho vzostupu? Žeby Egypt, Rím, Aztékovia a či Francúzsko, Británia…

Z toho vyplýva, že pokiaľ sa Rómovia z problémových oblastí materiálne nepozdvihnú, situácia sa nezmení ani pod hrozbou akejkoľvek represie.

Bez toho, aby mali ľudia prácu, ktorá im zabezpečí pohodlné prežitie v dostatku plus niečo navyše, tu bude stále viac kotlebovcov a barbarizmu.

Dajme ľuďom prácu a oni sa pozdvihnú hneď dvojnásobne: hmotne aj morálne. Nehovorím však o nanútených prácach, podmieňujúcich sociálne dávky, zavádzaných súčasnou vládou. Táto politika je hanbou sociálnej demokracie a absolútne nevidím ospravedlnenie pre takéto opatrenie. Jediné, čo sa z toho dá vyčítať, je, že pravé krídlo Smeru prevážilo (naberá na sile?) a tých pár skutočných ľavičiarov v strane dostalo päsťou do žalúdka. Je to kaníkovský asociálny kus legislatívy – absolútne odpudivý!

Ak by nám mohlo byť niečo jasné po dvadsiatich štyroch rokoch semikoloniálneho kapitalizmu na Slovensku, je, že tento systém kalamitnú nezamestnanosť v okresoch banskobystrického kraja a strádanie viac ako milióna Slovákov nevyrieši. V ideálnom prípade sa v strednodobom horizonte zníži o nejaké percento, ale aj naďalej sa bude zhoršovať problém nízkych miezd a pracujúcej chudoby.

Jediným spôsobom, ako problém chronickej nezamestnanosti začať riešiť, je rehabilitovať národohospodársku socialistickú politiku štátu, kontrolovanú demokratickou participáciou pracujúcich v každom podniku. Akumulácia zdrojov zo zospoločenštených bánk, veľkých fabrík a upriamenie ekonomiky na rovnomerný rozvoj spoločenského potenciálu regiónov by vytvorilo reálny základ pre materiálny a kultúrny rozkvet celej populácie. Aktívnou zahraničnou socialistickou politikou v stredoeurópskom regióne a apelom k pracujúcim celej Európy o rozširovanie idey socialistickej solidarity by poskytlo významný impulz k premene EÚ, ako ju poznáme dnes, na Federáciu európskych socialistických štátov, ktorá by dlhodobo zagarantovala bezprecedentný rozvoj a rast životnej úrovne občanov Slovenska.

Nech žije socialistická revolúcia!

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
20. december 2013, 11:12

myslim, ze nie je celkom dovodne porovnavat situaciu v povojnovom Nemecku 1920-1930 a na Slovensku 2013, ale urcite paralely tu nepochybne su - nemci vtedy prehrali vojensky a my sme svoju "vojnu" prehrali politicky a ekonomicky. Nemecko riesilo hospodarske problemy inflaciou, u nas mena nie je problem, problemy vyzeraju trochu inak, ako to autor velmi dobre vystihol:

<i>Tento systém odsúdil státisíce ľudí do vyhnanstva von od rodín do cudziny za prácou. Narobil zo schopných a zdravých duševne deprimovaných a všetkým vzal akékoľvek ilúzie o budúcnosti a zmysle života. Intelektuálov vykastroval a spravil z nich neškodných eunuchov, ktorí sa stali súčasťou mozaiky. Hovorcovia oligarchov nás presviedčajú o slobode. Kedy bol chudobný človek slobodný, kedy?<i/>

je mozno najst paralelu aj v tom, ze sefovia dobovej nemeckej lavice opustili/zradili lavicove hodnoty, sefovia nasich laviciarov tiez akosi prebehli do stredu a aj na pravu stranu. pravda je aj to, ze mame Kotlebu, lenze toho maju vsade okolo nas a nevidia v tom nejaky velky problem.  <b>rozdiel je hlavne v tom, ze nas upadok je postupny, riadeny, mame cas si nan zvyknut, zatialco dobovy prechod Nemecka na fasizmus bol zivelny a rychly... </b>

 

Obrázok používateľa Jozef Gazarek
#2
Jozef Gazarek
21. december 2013, 17:34

~~Mám problém v strane, ktorej som členom: nerozumejú o čo mne ide. Možno to rozšíriť na Vás tu: nerozumieť mi všeobecne o čo mne ide. Teraz tu je fašizmus a ja o voľbe pána JUDr Fica za prezidenta. Pretože nerozumiem prečo tu nie je v Novom Slove množstvo textu, prečo áno,   ja budem voliť  pána   JUDr Fica za prezidenta. Teda fašizmus je politika a antifašizmus je tiež politika. A kto je väčší antifašista,  ako je ním pán Fico, to by som rád čítal o kandidátoch.   Teda dnes antifašista nepotrebuje pušku, ale potrebuje antifašistickú politickú stranu. Pán Fico založil Smer a to je politická strana sociálnej demokracie, a to je tá politická strana, ktorej členov poslal Hitler prvých do koncentrákov, ešte sa nezmohol na plyn, takže iba do koncentrákov. Pán Fico sa prvotne rozhodol, ak nemá byť táto sociálna demokracia stranou jedného muža, je čas odísť z jej vedenia a druhotne sa  rozhodol,  kandidovať za prezidenta. Pán Fico ani netuší o sebe, čo ja ďalej o ňom píšem.  On sa historicky  zapísal  pre Slovákov, ako prvý muž v strane vytvoril sociálnu demokraciu. Žiadna veľká sláva v Európe.  Lenže čo je politika sociálnej demokracie? Je to politika za systém  sociálna demokracia! A k tomuto systému treba stranu sociálnu demokraciu a treba k nej opozičné strany.  Teda pán Fico ako prezident Slovákov má zo svojej minulosti predpoklad  vykonať  historicky čin  Európy, zaslúžiť sa ako prvý muž v štáte:  o  štátny systém sociálnej demokracie v  dobe informačných technológií.  Teda preto, pre túto možnosť Európy doby systému sociálnej demokracie  všetci antifašisti, ktorí dokážu  zrozumiteľne písať, majú tu a dnes podporiť pán Fica, a  to je konkrétny zápas za  nastupujúcou dobu bez fašizmu, nacizmu,  neofašizmu.... Teda odmietať fašizmus nestačí, treba mať predstavu o systéme  bez fašizmu, mať politiku za taký systém a mať k tomu všetkému systémového prezidenta.  Takže nepremeškajte dobu konať, dámy a páni  Nového Slova a že mne nerozumiete, tak si prečítajte životopis pána Fica a najmä už nemajte za písmo sväté bankových alebo  ekonomických  analytikov, ktorí k sebe hrabúc nám radia k nim hrabať a politológov, ktorí ako objektívne hlásajú svoje vlastné myšlienky.  A áno, odo mňa voči autorovi Dušanovi Krnáčovi  je to nespravodlivosť,  ale  možno on rozozná,  o čo mne ide.  Jozef Gazarek           

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984