Ako ďalej s takým vlakom?
štvrtok 05. marec 2015Ešte nikdy som nestál pred dilemou ako dnes, či mám napísať a poslať článok s takýmto obsahom. Nikdy sa ma totiž problematika netýkala tak bytostne ako dnes a to sa sakramentsky ťažko píše. No sú v živote také chvíle, keď to jednoducho musíte dostať zo seba von. Do bežných periodík by som toto určite neposlal, ale Slovo je jednak mojou srdcovou záležitosťou a potom píše tam množstvo ľudí, čo vedia niečo o živote, politike i hodnotách. Hádam tí pochopia príčinu nasledovných mojich myšlienok a úvah.
Hneď v úvode chcem zdôrazniť, že z toho, čo včera prebehlo v médiách o poslancovi p. Jánošovi, nemám absolútne žiadnu radosť, aj keď sa splnilo takmer do bodky to, čo odznelo na okresnom sneme Smeru v r. 2006. Vtedy ako podpredseda okresnej organizácie Smeru som poslal na snem list (poslal som ho preto, lebo ako podpredsedu ma pre názory na snem ani nepozvali), ktorý tam v plnom znení prečítal delegátom jeden môj priateľ. Na nič som sa nesťažoval, len som delegátom odkázal, že človek ,ktorému tak slepo veria alebo sa ho boja, je iný, ako si myslia. Keďže som si ten list odložil, zacitujem z neho tri vety: „Štýl politiky, ktorý prezentuje pán Jánoš, je mi absolútne cudzí a vzdialený a ťažko by som sa mohol potom pozerať na seba do zrkadla. Preto vám odkazujem: Vážení, kráľ je nahý! Viem, že s mojím výrokom dnes nesúhlasíte, ale verte, čas ukáže, kto má dnes pravdu, lebo čas je najspravodlivejší hodnotiteľ takýchto situácií.“
Toľko z minulosti, vrátim sa k prítomnosti. Dnes mi je naozaj smutno z toho, čo sa stalo. Bol so jeden z tých, ktorý sa pustil spolu s priateľmi do budovania novej ľavicovej politiky v regióne. Mnohí z vás, čo toto čítate, viete, že už slovo ľavica či sociálnosť znelo po prevrate ako nadávka. Bolo to ešte o to horšie, že aj KSS nás pokladala za zradcov ľavicových ideálov a cieľov. (Vlastne aj dodnes považuje, neberiem im, to majú právo na svoj názor, tak ako ja.) Pán Jánoš a Smer boli tým, čo tú štafetu po nás prebrali. Žiaľ, prebrali to ľudia, ktorí ľavicové hodnoty a ciele veľmi rýchlo vymenili za osobné. A dnes si dovolím tvrdiť, že to má za následok aj manažérsky systém v Smere. Z menovaných funkcionárov v regiónoch sa stali akísi malí bohovia, ktorí určujú, kto bude v okresných radách a vo funkciách. Udržali sa len tí, ktorí okresným šéfom bezmedzne prikyvovali. Ľudia s iným názorom mali proste smolu. Ja naozaj viem, o čom píšem. Dnes by mi to mohlo byť úplne jedno, ale nie je. Smer-SD, aj keď to podľa mňa nie je to pravé ľavicovo orechové, predsa je len na tej ľavej strane. Ak rýchlo nezistia, kto je kto v strane, ak nezmenia aspoň čiastočne systém práce a výberu ľudí v regiónoch, bude to mať tvrdé následky. Nedávno som v článku písal, že strany, ak budú chcieť vo voľbách uspieť, mali by vedieť, koho si na kandidátku dávajú, mali by vedieť, kto ich v regióne reprezentuje, mali by vedieť, kto je kto. Neviem, či je dnes Smer-SD schopný urobiť takúto sebareflexiu. Sám Robert Fico by si mal však uvedomiť, že donekonečna sa ten vlak s ľuďmi, ktorí do neho naskáču len kvôli osobným záujmom, ťahať nedá.
Reagujte na článok
Komentáre
Ľubo, plne Vám rozumiem a cítim s Vami.
Je to totiž o tom, že sa naozaj do strany Smer Sociálna demokracia dostáva príliš veľa kariéristov a tých, čo vidia v politickej strane len „čistý biznis“. Takto sa strana rozpadá na „straníkov“ a členov strany, ktorí chcú byť ľavicoví a sociálnodemokratickí. A to je zle, lebo tí „straníci“ sa derú hore, za kariérou...a nie sú to práve najmorálnejšie typy.
Uvediem príklad. V čase mojej zrelej mladosti ( v osemdesiatych rokoch) by som bol potreboval pre svoj profesný život tridsiatnika veľmi stať sa členom strany. Ale neurobil som tak. Nestal som sa členom KSS. Aj to ma odradilo, že som vnímal v tom čase okolo seba (a vnímala to vtedy už celá spoločnosť) príliš veľa „straníkov“, teda tých, čo vstupovali do vládnucej KSS iba preto, aby mali zabezpečenú kariéru.Kariéru v spoločnosti, kariéru v zamestnaní. Nie všetci v spoločnosti žiaľ dokázali odlíšiť členov strany – komunistov, od členov strany, kariéristov, ktorým šlo hlavne o vplyv a „koryto“. Títo „kariérni straníci“ boli často veľmi necharakternými ľuďmi, doslova „hajzlami“, nevypípam to, sú aj horšie pomenovania, ktorí poškodili a zničili imidž socializmu a KSS na Slovensku. Osobne som mal skúsenosť, keď sa nám prišla vysťažovať naša známa na jedného takého „straníka“vo funkcii, samozrejme, pre ňu „komunistu“, ktorý robil zle a nedokázali ho v práci ani v súkromnom živote nijako odstaviť či potrestať. Rodičia, dlhoroční členovia KSS, boli z toho veľmi smutní. Nepomohli si. Takýchto ľudí nebolo až tak veľa, ale pretlačili sa na také funkcie, kde „trčali“ a reprezentovali KSS ako vedúcu politickú a vládnu silu a dosť poškodili vec socializmu v očiach ostatných. Ja sám som si vybojoval osobný boj s jedným takým v mojom povolaní. Vždy to bolo a bude nutnosti osobne sa angažovať a vydržať všetky tie tlaky a previerky, či je to ozaj tak.
No a to isté sa so „straníkmi“ stalo i Smeru Sociálnej demokracii. Nie je to ale „daň za politickú úspešnosť“. Je to nešikovnosť alebo ignorovanie kontrolnej a výchovnej práce, lebo to „by predsa nebolo demokratické“. Nuž ale, čo je demokratické na tom, čo títo „straníci“ v Smere SD robia?
Ako 56 ročný som sa rozhodol po dlhom čase predsa len byť angažovaný a vstúpil som v 2011 do strany Smer Sociálna demokracia. Bola predsa už vyzrelou politickou silou, integrovala štyri ľavicové politické strany a poznal som tam množstvo dobrých ľudí a tešil som sa, že pomôžem v oblasti organizovania ekonomických subjektov... Pomáhal som aj pri voľbách. Tešil som sa z volebného víťazstva...a potom som znova zažil to, čo prežívali moji rodičia v KSS na sklonku osemdesiatych rokov: : do už vládnej strany a vedúcej politickej sily na Slovensku sa hrnulo (ale už tam aj boli, možno dlho ako „takmer spiaci agenti“) príšerné množstvo kariéristov, typických „straníkov“, ktorým je asi jedno, do akej politickej strany sa dostali, hlavne že je „to výťah idúci hore“... neveril som, kým som sa sám a osobne nepresvedčil. A tak ako sa hovorí, že Husák v KSČ zostal osamelý a neporozumený, začal som vnímať i predsedu strany a predsedu vlády Roberta Ficu. Žiaľ, ani len som sa k nemu nedostal. Vystúpil som z politickej strany v 2013. Som naďalej socialista na voľnej nohe...a už nepovažujem Smer SD za ľavicový subjekt.
Takže, Ľubo, asi nastal čas... Ak sa politická organizácia sama nedokáže kontrolovať, zbavovať sa „straníkov“, ktorí jej škodia a ak nemá mechanizmus kontroly dodržiavania slušnosti, korektnosti v jednaní s ľuďmi a nastavených morálnych a spoločenských hodnôt, ak nemá systém výchovy a vzdelávania (lebo veď v „demokratickej strane to nemožno vyžadovať“), potom sa už rozkladá...a zostanú iba kariéristi, alebo naivní veriaci, ktorí doplatia na členstvo dúfajúc stále, „že sa to zlepší“...
Peter, tak toto je silne, ja myslim, ze toto by sa malo publikovat sirsie a mozno aj viac rozpracovat, myslim, Tvoju reakciu. Mne to vzdialene pripomina Alberta Camus "Mor" kde po more vsetci vlastne uzivali "nasich mrtvych" tu sa zda, ze sa uziva "my lavica, my soc-dem" ale v skutocnosti ide o prospecharstvo. Akorat si myslim, ze tento fenomen ma kazda strana na Slovensku = vytah smerom hore. V USA je to mierne inac, tu ide o osobnost, ak je "volitelna" no tak ide do volieb a potom pridu sponzori...iste tiez korupcia, trochu v inom garde.
Fenomén rozkladu politických a najmä ľavicových strán je na pozadí našej krátkej histórie celkom prirodzený. Pokiaľ si pamätám, tak hneď po víťazstve KSČ po 48 sa z nej stala masová strana, samozrejme na úkor vlastnej kvality. Dokonca by sme mohli uvažovať aj tom, že celý náš socializmus priviedli do záhuby práve takéto elementy v strane, ktoré sa v nej udomácnili nie na základe poznania a presvedčenia, ale na základe osobných záujmov. Prirodzene, že toto nie je zvaľovanie viny za neúspech socializmu na "nesocialistické" elementy v strane, lebi ich objavenie sa v strane je vždy prejavom slabosti samotnej strany, ktorá ich medzi seba pustí. Podobne po 89 sa zrazu vyrojilo toľko pôvodne skrytých veriacich, že mi skoro padla sánka. Teda korupcia úspešných strán a hnutí z vnútra sa mi javí ako celkom prirodzený proces, ktorý je navyše u nás posilnený tým, že štát si "svoje" strany vydržiava a tým ich samozrejme aj korupmpuje. Tradičný princíp politiky, že politik je služobníkom svojich voličov, občanov je fuč, a politika sa stala úplne nezakryto osobným biznisom. Inak teraz uverejnené výsledky prieskumu SAV o vzťahu našich občanov k demokracii jasne ukazuje, ako je to u nás s politikou, 75% opýtaných politikom neverí a 65% by sa nezúčastnilo žiadnej akcie na podporu nejakých politických hodnôt. Výskum by sa asi mal volať krach demokracie na Slovensku. Inou a vážnou vecou je, ako by mala byť organizovaná ľavicová strana, ktorá by hájila záujmy občanov, ako by mala úspešne fungovať a pritom sa nestať obeťou nájazdu obchodníkov s politikou. To sa mne javí ako vážny a reálny problém našej politickej skutočnosti.