Aká je budúcnosť tradičných politických strán?

Podozrievavosť, nedôvera, zdiskreditovanie, nechuť… Slová používané pokiaľ ide o politickú krízu, v ktorej neúprosne uviazli politické strany. Ako plynú roky, príznaky pretrvávajú. A choroba sa zhoršuje.

Článok, ktorého autorom je Jean-Baptiste de Montvalon,
uverejnil prvý slovenský spravodajský blog o francúzskej
politike politique.FR.
 

Od volieb k voľbám valčík vládnucej vrstvy nesledujeme viac než jedným okom, takže rastie príliv abstencionizmu, ktorý nás zachvacuje svojím prúdom. A medzi každými voľbami neustále meriame rastúce odcudzenie občanov voči tým, ktorí sú zodpovední za to, aby ich zastupovali.

Politické strany nesú toto odcudzenie na svojich pleciach, tie, ktoré sú – alebo by mali byť – mediátormi systému, ktorý z každej strany naberá vodu. Dôkazom medzi viacerými ukazovateľmi, ktoré sa zbiehajú, sú i čísla ročného barometru politickej dôvery od Cevipof z decembra:  iba 12 % Francúzov má dôveru v politické strany, odbory 27 % a médiá požívajú dôveru 24 % obyvateľov. Iné údaje: dve tretiny respondentov (67 %) odpovedalo, že demokracia vo Francúzsku nefunguje dobre. A politické strany sú neoddeliteľné spojené s fungovaním demokracie.

Uzavreté do seba, odrezané od spoločnosti, absencia striedania ľudí a stále ešte tak málo žien a ideí, členovia a aktivisti, ktorí odchádzajú odradení (Socialistická strana ako i bývalá UMP stratili od roku 2007 polovicu straníkov), kádre z rovnakého cesta a „politickí profesionáli“, ktorí sa hádajú o čestné miesta, o ktorých sa im zdá, že sú výlučne rezervované len pre nich. To je tak vo všeobecnosti, čo môžeme povedať o stranách.

Okrem toho stratili svoje staršie funkcie: informovanie, vzdelávanie, vypracovávanie programov a výber kandidátov, ako hovorí Gilles Finchelstein, predseda Nadácie Jean-Jaurès, ktorý pracoval na teoretickom a komparatívnom výskume vývoja európskych sociálnodemokratických strán.

Volebné stroje na voľnobehu
 

Podľa Pierra Mauroya, ktorý bol kedysi prvým sekretárom Socialistickej strany, je to už 25 rokov, všetky funkcie strany z tejto epochy sú minimálne „otrasené“. A to platí aj pre iné politické zoskupenia. Informovanie a vzdelávanie? „Na schôdzi oddelenia sme sa dozvedeli nové informácie. A letné univerzity boli miesta formácie,“ pripomína Gilles Finchelstein.

Dve funkcie, ktoré takmer zmizli. Elaborácia politických programov? Strácajú na význame v očiach kandidátov z dôvodu ochabnutia ideológií, rastúcej personalizácie predvolebných kampaní a výkonu moci. Táto funkcia bola postupne externalizovaná, keďže strany od začiatku 90. rokov začali vytvárať nadácie a think-tanky.

Z ich niekdajších funkcií zostáva posledná: regrutácia kandidátov. Napriek tomu, že je čiastočne „amputovaná“ rastúcim vplyvom prieskumov a najmä primárkami, tie zbavujú strany exkluzívneho výberu uchádzačov, odteraz môžu voliť nielen členovia, ale i sympatizanti. Výsledok: strany sa javia ako volebné stroje, ktoré melú naprázdno. Sú uzavreté v striktnom a úzkom uplatňovaní úlohy, ktorú im pripisuje Ústava: „prispievajú k vyjadreniu hlasov“. Tieto stroje sa javia neschopné zreformovať sa. Deliace línie vybledli, označenia sa rozmazali, miesta moci sa vzďaľujú a čas sa zrýchľuje… Všetko sa hýbe, no nič sa nemení: dominantné strany zostávajú dominantnými a páni hrajú hru, ktorá občas hraničí s absurditou.

Ťažko za týchto podmienok hovoriť o stranách v dobrom. Z tohto všetkého ťažia profit vo všetkých smeroch populisti, ktorí snívajú o tom, že sa zbavia akejkoľvek mediácie, aby nastolili údajný „priamy dialóg“ s ľudom. V stávke je tak povaha režimu.

„Zastupiteľská demokracia bez strán neexistuje. Je ju potrebné brániť. Ak sa strany stanú slabé, s osobnou slobodou ďaleko nezájdeme,“ varuje Gérard Grunberg, riaditeľ výskumu v Centre európskych štúdií na Sciences Po. Strany zaiste nemajú viacero veľkých prezentovateľných vecí, ktoré by mohli ponúknuť občanom. Ale uchovávajú vo svojich rukách drahocenný elixír, ktorým nie je nič menšie než osud demokracie – „najhoršej formy vlády, okrem tých, ktoré už v minulosti boli odskúšané“, ako povedal Winston Churchill.

Kritizované, ale nevyhnutné
 

Ak by pre demokraciu neboli nevyhnutné, trvalo by dlho, kým by politické strany zmizli pochované pod záplavou kritiky. Vzhľadom na to, že neexistujú od včera. Konfiškujú strany moc? Taliansky sociológ nemeckého pôvodu Robert Michels skúmal túto tendenciu a označil ju za dostatočne silnú – nazval ju „železným zákonom oligarchie“. Jeho dielo o oligarchických tendenciách  v politických stranách vyšlo v roku 1911. „Politické strany boli vždy nepopulárne,“ pripomína vedec Gérard Grunberg.

Nedôvera voči nim, z ktorej sme (oprávnene) urobili veľkú vec, sa prejavovala veľmi skoro. „Od vzniku politických strán bol prognózovaný ich zánik,“ hovorí Florence Haegele, profesor EHS na Sciences Po. Strany sú prostredníkmi medzi voličmi a vládnucou vrstvou, na túto funkciu bolo vždy nazerané s nedôverou zo strany občanov, ktorí vždy pochybovali o tom, či sú ich názory dobre zastúpené.

„Reprezentácia je neustálym problémom. Zastupovaní si vždy myslia, že sú zle zastupovaní svojimi zastupiteľmi,“ poznamenáva Grunberg a dodáva že počas III. a IV. republiky boli názory na politické strany hrozné. Generál de Gaulle, prenasledovateľ a horlivý prokurátor systému strán, tvrdil, že strany sú činiteľmi rozdelenia. Chcel sa posadiť ponad štiepenia a vytvoril štruktúru organizovanej strany: RPF (Rassemblement du peuple français), po jeho návrate k moci v roku 1958 následnícky gaullistický subjekt UNR, neskôr UDR.

Ak aj sú strany konštantne objektom prinajmenšom podozrievania, vždy sprevádzali demokraciu. Zrodili sa so všeobecným volebným právom, ktoré dovolilo stranám vystúpiť z malého kruhu bohatých voličov ťažiacim z cenzového volebného práva, aby vstúpili do kontaktu s občanmi zo všetkých prostredí a podmienok. Ich prvý cieľ bolo podnecovať ich, aby sa registrovali do volebných zoznamov. Misia bola splnená v 19. storočí, postupne a plynulo v Anglicku, ostrejšie vo Francúzsku, kde zavedenie mužského všeobecného volebného práva v roku 1848 rýchlo prerušilo druhé cisárstvo.

Meškajúci vlak
 

Táto spoločnosť zakúsila za posledné desaťročia hlboké otrasy, na ktoré politické strany ešte stále hľadajú odpovede. Profesor Bolonskej univerzity hovorí, že „politické strany sú deťmi priemyselnej revolúcie. No naša spoločnosť je postindustriálna“.

Posun k atomizácii a individualizácii, prelomenie tradičných väzieb, ktoré úplne preskupujú jednotlivcov, povolania, náboženstvá a spoločenské triedy, úplne zaskočili politické strany, ktoré boli v podstate vtelením a vyjadrením kolektívneho. Skorší model – dom, rodina a práca odovzdávaná z otca na syna – bol ideálny pre politické zoskupenia, ktoré boli súčasťou spoločensky homogénnych skupín.

Z tejto prastarej doby, kedy strana bola základnou hmotou identity a politickej kultúry, zostali len vyblednuté obrázky. „Členovia Labouristickej strany mali spoločnú pamäť: navštevovali rovnaké krčmy, mali rovnaký spôsob slovného prejavu, oblečenia,“ pripomína Marc Lazar, historik zo Sciences Po.

Západné spoločnosti žijú teraz v ére individualizmu a mobility. Mobilita sociálna, rodinná… a voličská. „Postindustriálna spoločnosť každého žiada, aby sa vyjadril,“ zdôrazňuje Piero Ignazi. Podľa štúdie Nadácie Jean-Jaurès z prezidentských volieb 2012 až 36 % voličov zmenilo svoj volebný zámer počas šiestich mesiacov pred voľbami.

Aj keď sa všetci kandidáti transformovali na „catch-all“ štýl počas predvolebných kampaní, kde vládne štýl komunikácie než myšlienky, strany strácajú svoju členskú základňu. A odtrhávajú sa od pluralitnej spoločnosti. Je to bludný kruh: tvárou v tvár kríze dôvery a straty členov sa strany zbavujú svojej základne, obracajú sa nielen na štát, aby od neho čerpali verejné financie, ale tiež aj schopnosti lokálnych úradníkov a funkcionárov. A toto oddelenie plodí ďalšiu nedôveru.

Profesionáli z povolania
 

Martial Foucault, riaditeľ Cevipof, hovorí, že ekonomická kríza 80. rokov začala klásť na každého požiadavky efektivity a zručností. Strany začali funkcionárov loviť v rybníku významných škôl. Jednoduchí členovia nedisponovali potrebným sociálnym a kultúrnym kapitálom a nemohli súperiť s expertmi. Na posty tak zasadli profesionáli na politiku. Situácia sa skomplikovala ešte viac kumulovaním mandátov.

„Vo Francúzsku viac neexistuje masová strana, iba kádrové strany, ktoré úplne stratili odstup od vládnych štruktúr,“ tvrdí Foucault. Na rozdiel od „jakobínskej“ kultúry Francúzska, v škandinávskych krajinách vhodná miera tejto „tekutosti“ vplýva na dôveru občanov v ich politické inštitúcie pozitívne, pretože funkcie nie sú rezervované len tým, ktorí vlastnia kapitál finančný, sociálny alebo kultúrny.

Okrem toho tu máme fenomén denacionalizácie moci, kedy sa rozhodnutia odohrávajú mimo mocenských centier štátu, či už na európskej úrovni, no rozhodnutia sa často prijímajú aj vytvorením nezávislých expertných komisií.

Podemos a Syriza
 

Nie je jednoduché odpovedať na mnohé tieto výzvy, ktorých sú si politické strany vedomé viac než si predstavujeme. S ohľadom na hlbokú nedôveru občanov sú to jedine nové hnutia, ktoré prilákali v uplynulej dobe masívne členstvo, no vystupujú často populisticky a prezentujú sa ako antisystémové. Všimnime si, že Národný front, ktorý predstavuje tento diskurz, je klasická strana, veľmi hierarchizovaná, vytvorená na začiatku 70. rokov… na základe modelu Francúzskej komunistickej strany (PCF).

Najviac sa novátorské experimenty udiali na radikálnej ľavici: v Grécku Syriza, v Španielsku Podemos. Hoci ide vzájomne o rozdielne projekty, vo Francúzsku nič podobné nevzniklo, žiadne veľké sociálne hnutie, prevláda bezvýraznosť. „Francúzi sú veľmi politizovaný národ, ktorý sa zaujíma o veci verejné a ideové diskusie,“ vraví Martial Foucault. Ak tu je kríza, nie je to kríza výlučne občianska. Je tu objednávka, no politická ponuka sa s ňou nepretína.

Skúsenosti participatívnej demokracie počas prezidentskej kampane Ségolène Royalovej v roku 2007 alebo deliberatívnej demokracie na úrovni niekoľkých lokálnych referend nič nezmenili. V inštitucionálnom rámci svojou prezidencializáciou režim limituje úlohu strán. Zostáva práve na politických zoskupeniach, či nájdu spôsob, ako naviazať na spoločnosť:  podeliť sa a zdieľať kúsok moci, ktorá im zostáva, a to skôr, než nebude neskoro.

Autor článku Jean-Baptiste de Montvalon, je redaktor denníka Le Monde.

Zdroj: lemonde.fr