Aj o experimente pri písaní románu o Alexandrovi Dubčekovi

Počet zobrazení: 3727

V týchto dňoch vyšiel vo vydavateľstve Matica slovenská román Ľuboša Juríka o Alexandrovi Dubčekovi  Rok dlhší ako storočie. Jeho vyjdeniu predchádzal zaujímavý interaktívny literárny experiment, ktorý sa začal na internetovom portáli Slovo.

jurik_dubcek_obalka.jpgEditor slova Emil Polák (môj dlhoročný kolega v redakcii časopisu Nové slovo, keď ešte vychádzalo v tlačenej podobe), mi ponúkol priestor v rubrike Čítanie a tak vlani na webe začal vychádzať môj obsiahly biografický román o Alexandrovi Dubčekovi. Už v úvode pred prvou kapitolou bola dôležitá poznámka: autor aj šéfredaktor  portálu Slovo nabádali čitateľov, aby sa k uverejňovanému textu vyjadrovali, posielali svoje pripomienky, spomienky, osobné postrehy, ale aj politologické či historiografické úvahy.

Vyšlo celkovo desať pokračovaní a na adresu redakcie, ale aj na moju osobnú mailovú adresu prišlo celkovo 97 (slovom deväťdesiatsedem!) ohlasov. Niektoré boli veľmi krátke, mali len niekoľko viet, iné však boli obsiahle a prinášali veľa cenných informácií. Mohol som tak meniť, upravovať a dopĺňať text o živote Alexandra Dubčeka, od jeho podstatných politických rozhodnutí až po vyslovene súkromné, priam dôverné príhody rodinného či spoločenského života. Táto interaktívna metóda mi nesmierne pomohla dotvárať rukopis, stvárniť Dubčeka plnohodnotnejšie po ľudskej aj politickej stránke.

Prvým čitateľom tohto románu, ktorý mal takmer 800 rukopisných strán, bol teda Emil Polák a už on ma upozornil na niektoré logické nezrovnalosti, ktoré sa týkali príbehu. Boli to nesmierne cenné a dôležité pripomienky; keby som jeho postrehy nezapracoval do textu, mohli by vzniknúť zmätočné situácie a nezrozumiteľné vzťahy. (Týkalo sa to druhej postavy v príbehu – primára, ktorý ošetroval Dubčeka po havárii). A tak postupne, po každej zverejnenej časti, pribúdali nové postrehy a informácie.

Nemôžem spomenúť každý jeden príspevok (boli nielen v písanej forme, ale zazneli aj pri osobnom stretnutí), uvediem však aspoň osobnosti ako Alena Ondrušeková, Viera Šablatúrová, Jozef Burdan, Dušan Čech, Gabriel Wertlen, Ladislav Košča, Anton Blaha, Anton Hykisch, Igor Cibula, Oto Kořínek, bývalý prezident Rudolf Schuster, Oto Baník, Rudolf Belan, Ľubomír Feldek, Boris Filan, Jozef Banáš, Vladimír Pavlík, Marián M. Stolárik z USA, Tomáš Tomašovič zo Švajčiarska, Karel Ulík z Prahy, Stanislav Májek, Peter Kurhajec, Cyril Hromník, režisér Dušan Trančík, fotograf Tibor Huszár a Karol Kállay, obsiahlu analýzu mi poslal historik Jozef Žatkuliak. Zásadnú pomoc mi poskytol syn Alexandra Dubčeka Milan Dubček, ktorý pozorne celý rukopis prečítal, upozornil ma na niektoré nepresnosti, no predovšetkým ma zoznámil so súkromným životom Alexandra Dubčeka a jeho rodinných vzťahoch. Rukopis som tak priebežne dopĺňal a upravoval, až dostal definitívnu podobu. Záverečnú revíziu mala na starosti zodpovedná redaktorka vydavateľstva Matica slovenská Júlia Schwandnerová, ktorá veľmi citlivo a naozaj zodpovedne pristúpila k redigovaniu, vychytala drobné nepresnosti a, pravdaže, opravila aj štylistické a gramatické lapsusy.

Aj keď má v knižnej podobe román o Dubčekovi takmer 600 strán (je to riadne hrubá kniha) stále som mal pocit, že je vždy a znovu nevyhnutné rukopis rozširovať, dopĺňať o  nové informácie, zážitky, postrehy, politické udalosti a individuálne ľudské osudy. Rok dlhší ako storočie totiž nie je len o Alexandrovi Dubčekovi, ale aj o dobe, v ktorej žil a ktorú zásadne ovplyvnil, je to aj príbeh obyčajných ľudí, ktorých táto doba poznačila a zmenila. Aj preto je to akýsi príbeh bez konca.

Pokiaľ ide o formálnu stránku, použil som rovnaký princíp ako v románe o Vladimírovi Clementisovi Smrť ministra, teda Alexander Dubček je sám rozprávačom, hovorí v prvej osobe. Kým v prípade Vladimíra Clementisa, ktorý čaká na popravu v cele vo väznici na Ruzyni a jeho fiktívnym partnerom-spovedníkom je advokát, Alexander Dubček hodnotí svoj život v dialógu s rovnako fiktívnym primárom, ktorý ho ošetroval počas jeho posledných dní v nemocnici na pražskej Homolce. Zdalo sa mi, že takýto prístup k rozprávaniu a vrstveniu deja je plastickejší, umožňuje autorovi používať vnútorný monológ, pričom sa musí pridŕžať historických reálií. Je to fantazijný historizmus, teda autorova tvorivá licencia opretá o dejinné udalosti a zasadená v ich kontexte.

Keď rukopis po všetkých úpravách putoval do tlačiarne, uľavilo sa mi. Zbavil som sa vážneho bremena, vnútornej povinnosti vyrovnať sa s osudom, poslaním a posolstvom Alexandra Dubčeka, ale aj s obrodným procesom, ktorý dal do pohybu, ktorý bol súčasťou „zlatých rokov šesťdesiatych“, ale aj s obdobím normalizácie až po novembrovú revolúciu 1989. Napokon, bol to aj osud a príbeh mojej generácie, môj individuálny príbeh; veď som bol jeho súčasťou. Pritom som sa vôbec nesnažil o glorifikovanie Dubčeka, ani oných rokov, snažil som sa ho opísať so všetkými slabosťami a rozpormi, vrátane jeho omylov a depresií.

Iné ambície som nemal. 

Pozn. redakcie: Prezentácia románu "Alexander Dubček. Rok dlhší ako storočie" bude na Bibliotéke 8. novembra 2015 o 12:00.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984