Reklama
Reklama

Aj Nabokov môže nudiť

Počet zobrazení: 898

Problematika totalitných režimov, s reálnym či dystopickým pohľadom na ich existenciu, má aj v umeleckej literatúre zapustené hlboké korene. Za prvolezca v tejto oblasti možno považovať ruského sovietskeho prozaika Jevgenija Zamiatina, ktorý svoju temnú predstavu o možnom (a, žiaľ, i reálnom) smerovaní sovietskeho režimu k desivej totalite vyjadril v románe MY (napísal ho v riku 1921, po anglicky vyšiel v roku 1924, po česky 1927, v slovenčine v roku 1990 v preklade Nade Szabovej). Aj Vladimir Nabokov, pôvodne ruský spisovateľ, spracoval túto tému, zhodou okolností vo svojom prvom románe, napísanom v emigrácii po anglicky a vydanom v roku 1947 v USA.

v_tieni_zlovestna.jpgNazval ho V tieni zlovestna (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2017, 227 strán, preložil Otakar Kořínek). Ku zmienke o Zamiatinovi a následne aj o Orwellovi ako o treťom autorovi z hľadiska časových údajov o publikovaní svojich dystopických próz sa dostávame preto, lebo títo prozaici sú najznámejší ohľadne spracovania vyššie spomenutej problematiky, hoci každý z nich použil výrazne svojskú autorskú stratégiu.

Nabokov situoval román do bližšie topologicky nedefinovateľného mesta Padukgradu, čo veľmi silne asociuje práve Rusko po roku 1917. Hlavnou postavou je učenec, filozof a bádateľ Peter Krug, ktorému práve v čase prevratu zomiera manželka a on ostáva sám so synom. Za protihráča možno považovať Paduka, jeho osobného nepriateľa už od detských a školských rokov, práve ten sa stal uzurpátorom moci v Krugovej krajine. Nový režim vyvíja snahu získať Kruga pre svoje ciele ako výraznú autoritu najmä v akademických kruhoch. Lenže postupne miznú jeho blízki priatelia a po odmietnutí osobného vyhlásenia, súhlasného s Padukovým režimom, ktoré mu hotové ponúknu na audiencii u samotného diktátora, ho tiež zatýkajú a dokonca pripravia aj o syna, samozrejme, po nešťastnej náhode. Takéto stručné a zjednodušené priblíženie dejovej kostry románu pôsobí určite zaujímavo, no Nabokov je po štylistickej stránke príliš artistný, Krug je často nepochopiteľne zahľadený do seba, vyžíva sa v rôznych lyrických a lyrizujúcich detailoch z minulosti i súčasnosti, jedna celá kapitola je dokonca venovaná rozboru vzťahových peripetií hlavných postáv Shakespearovej hry Hamlet, čo je zaujímavé možno pre teatrológa, ale menej náročný čitateľ sa v tejto časti románu akoby strácal v dejovom tkanive. Nepriaznivo môže pôsobiť aj fakt, že autorove vety majú dosť často rozmer aj pol strany, čo je síce bežné v modernej próze, no do istej miery je rozporné v súvislosti s naliehavosťou a tragickosťou vyššie spomenutých dejových súvislostí. S tým úzko súvisí aj jazyk románu, v ktorom autor použil popri netradičných prirovnaniach s lyrizujúcim podtónom či viacerých narážok na iné diela či výroky iných mysliteľov, teda metatextové súvislosti (napr. zmienka o výstavbe básní s využitím schodkového princípu je jasnou narážkou na Majakovského), aj nezanedbateľné množstvo výrazov akoby v osobitom jazyku, zmesi germánčiny a ruštiny. Teda takýmto nábehom k newspeaku, dôkladne premyslenom a použitom následne u Orwella, naznačuje, kým sa mohol práve tento anglický autor inšpirovať, keďže jeho román 1984 vyšiel až po Nabokovovom Tieni zlovestna. Na viacerých miestach využíva krutú iróniu, napr. v ponuke vystrojenia pompézneho pohrebu Krugovmu mŕtvemu synovi a sledovaní popravy šiestich vinníkov (s. 215). Absurdne až nezmyselne vyznievajú o. i. byrokratické prekážky, zavedené po prevrate aj vo verejnej doprave: „Jeden komický nový zákon vyžadoval, aby každý, kto nastúpi do autobusu, ukázal sprievodcovi nielen pas, ale aj podpísanú a očíslovanú fotografiu.“ A ďalej: „A keďže podľa toho istého nariadenia autobus zastavoval iba tam, kde chceli vystúpiť najmenej traja cestujúci, popri meškaní vládol ešte zmätok.“ (s. 172). Nabokov prekvapujúco umiestňuje na úvod knihy výklad svojich rozprávačských zámerov, no i tak po jeho vysvetleniach, datovaných prekvapujúco rokom 1963, teda s odstupom času, celý román pôsobí veľmi odťažito. Aj striedanie rozprávačského postupu – autor využíva popri „objektívnej“ 3. osobe jednotného čísla i „subjektívnu“ 1. osobu, môže zohrávať svoju úlohu pri snahe dôkladne pochopiť autorove znepokojivé ideové posolstvo. Celkom možno konštatovať, že tento román nemá takú dynamiku ako jeho iné práce, napr. Lužinova obrana, Pozvanie na popravu či Bledý oheň, hoci zvolená problematika by si takýto prístup akoby sama vyžadovala. Skúsený prekladateľ O. Kořínek si veľmi dobre poradil s náročným jazykom tohto románu, ktorý si napriek vyššie spomenutým výhradám určite nájde cestu k najmä náročnejšiemu čitateľskému publiku.

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama