Reklama
Reklama

Agresia, invázia – alebo – právo na sebaobranu

Právo sily a sila práva (ak je ešte dovolené o tom rozmýšľať a písať)
Počet zobrazení: 2657

1.

Právo sily, právo silnejšieho sa hodnotí ako darwinizmus v evolúciu druhov. V spoločenskom systéme sa o ňom hovorí ako o bezpráví. Ako o práve, ktoré nerešpektuje záujmy a hodnoty inej bytosti, morálku, etiku, vnucuje mu svoju vôľu, či priamo ho existenčne aj fyzicky potiera. Heslo, že moc, ozbrojená moc štátu presadzuje a otvára cestu k právu, resp. že sila vládne právu, to bol leitmotív pruského a nemeckého ríšskeho kancelára Otta von Bismarcka. Právo, pravidlá správania nevznikajú a neopierajú sa len o atribút ich pravdivosti, morálnosti, ľudskosti. Právo, pravidlá správania vytvára štát (vnútroštátne právo), alebo štáty v medzinárodnom spoločenstve.  Ich dodržiavanie, vymáhanie sa musí opierať o moc, moc príslušného štátu, alebo o moc medzinárodného spoločenstva. Právo s absenciou sily, bez hrozby jej použitia, je len literárnym krasorečnením, impotentnou makulatúrou slov, formulácií. Optimálnym stavom je situácia jednoty práva, moci, s morálkou, ktorá ich integruje.

Kresťanstvo sa šírilo z Jeruzalema, zo svätej zeme najskôr verbálnym hlásaním jeho pravdy, potom aj utrpením jeho apoštolov, učeníkov, ich krvou, ich popravami. Presadilo sa a zvíťazilo až po triumfe ozbrojenej moci, keď vojsko rímskeho cisára Konštantína zvíťazilo nad vojskom pohanských antikresťanov na Mulvijskom moste (rok 312) v Ríme. Ozbrojená moc presadila pravdu v znamení kríža, ktorá sa v dôsledku tohto vojenského a politického víťazstva stala právom, platným právom a spravodlivým právom.  Od tohto víťazstva sa rozširovalo kresťanstvo, vytvárala sa kresťanská civilizácia v Európe a neskôr v celom svete.

Čiastočne analogicky sa kresťanstvo úplne presadilo aj v Uhorsku, keď vojská kráľa Štefana porazili pri Vespréme (r. 998) ozbrojené sily maďarských kmeňov vedené Kopáňom, ktorý odmietal kresťanstvo. Inak sa uplatnila vojenská sila kresťanských hodnostárov či panovníkov. Veľký a slávny franský kráľ a potom rímsky cisár, od mena ktorého sa odvodzuje názov, titul panovníkov vôbec, Karol Veľký vo svojej misii presadzovania kresťanstva, vyvraždil v niekoľkých vojenských výpravách (r. 772 – 804) kmene pohanských Sasov. Alebo misia conquistadorov v Latinskej Amerike (zač. 16. st.), ktorí zaslepení rabovaním zlata a pod zámienkou boja proti pohanstvu vyvražďovali domorodé kmene a národy Peru.

Takže – nie je právo ako právo, nie je sila ako sila, a spojenie práva a sily má rôzne výsledky. Možno sa brániť aj útokom? V hokeji i vo futbale platí výrok, že najlepšou obranou je útok.  Aj ustanovenia trestného práva upravujú obranu útokom, obranu osoby, ktorej hrozí fyzické napadnutie ako oprávnené konanie, resp. ako konanie, ktoré nie je trestné. Ide o dva inštitúty a to – nutnú obranu a krajnú núdzu. Nutnou obranou sa rozumie „odvrátenie útoku, ktorý hrozí“, a to na hodnoty života osoby, jej zdravia, slobody, majetku, svojpomocou, samotným konaním osoby, ktorej útok hrozí. Obrana sa pritom nemusí obmedzovať len na tzv. pasívnu obranu (odrážanie rán, ustupovanie a pod.), ale môže byť aj aktívna, nie teda iba defenzívna. Analogicky ustanovenia o nutnej obrane, alebo o „oprávnenej sebaobrane“, teda aj v aktívnej podobe platia a používajú sa aj v medzinárodnom práve, a to aj vo vzťahoch medzi štátmi. Má to tiež názov ako legitímna obrana, ktorú medzinárodné právo dovoľuje použiť ako individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu podľa čl. 51 Charty OSN. Sebaobranu možno použiť len proti aktuálne prebiehajúcemu ozbrojenému útoku. Ale nevylučuje sa ani nezakazuje sa preventívna sebaobrana proti bezprostrednej hroziacemu útoku. Toto ustanovenie a táto možnosť použiť pravidlo „preventívnej sebaobrany“, je veľmi aktuálne a akútne prípade možnosti použitia rakiet krátkeho a stredného doletu pripravených na útok, aj keď tieto rakety neboli ešte odpálené. Útok, agresia pomocou raketového útoku zvyšuje pravdepodobnosť a priamo možnosť – nečakaného útoku. A práve táto otázka, problém legálnej sebaobrany, jej použitia až po začatí útoku znemožňuje, priamo vylučuje jej včasné a účinné použitie v podobe raketovej sebaobrany. Viedlo by to pri k jednoduchej porážke, likvidácii obrany, k likvidácii štátu vôbec, ktorý by nestihol ani včas neurobil potrebné protiopatrenia. Narastá tým význam použitia „preventívnej sebaobrany“ pre štát, ktorý už bol vyhlásený za protivníka. Domnievam sa, že práve táto otázka má mimoriadny význam pre posúdenie a zhodnotenie situácie pri vojenskom konflikte na Ukrajine a postupe Ruskej federácie v ňom.

Pokúsme sa teraz pripomenúť si ako sa vyvíjal vzťah práva a sily, sily práva v medzinárodných vzťahoch a v medzinárodnom práve po druhej svetovej vojne.
 

2.

Prameňmi medzinárodného práva, nového práva antifašistického a demokratického sa stali dve konferencie spojencov, veľkej trojky – Krymská (február 1945) a Postupimská (prelom júla a augusta 1945) – a ustanovujúci dokument svetovej medzinárodnej organizácie – Charta Organizácie Spojených národov (26. júna 1945 San Francisco).

Všetky tieto pramene medzinárodného práva a inštitúcia, v ktorej sa prioritne  aplikovali, t. j. OSN, v ktorej sa vyvíjali, prispeli ako pravidlá, zásady, princípy k istej zosúladenosti činnosti štátov, alebo aspoň vymedzili mantinely, v ktorých sa zápasy štátov, osobitne veľmocí, uskutočňovali. A to tak, aby neviedli k celosvetovému požiaru. Možno viac ako toto medzinárodné právo k pretrvaniu mierového, skôr nevojnového stavu prispelo jadrové, atómové odstrašenie. Odstrašenie v podobe rovnováhy strachu superveľmocí, ktoré ohrozovalo ich bytie, a existenciu do veľkej miery celého sveta. Geopolitická svetová moc, bola bipolarizovaná, bola nezmieriteľne rozdelená medzi USA a ZSSR. Svetové superveľmoci (opierajúce sa o svojich spojencov, inokedy o satelity) sa pretekali v zbrojení, vo veľkosti zastrašenia (vývoj zbraní od atómových, cez vodíkové, chemické, neutrónové – ako zbrane hromadného ničenia)  Pretekali sa v súťažení o nové teritória (vojna v Kórei, v Indočíne, vo Vietname, Suez, Palestína, Blízky východ, niektoré územia v Afrike, s organizovaním či podporovaním krvavých prevratov v Latinskej Amerike (Čile, Guatemala) a ozbrojených invázií a agresií .

Situácia sa zásadným spôsobom zmenila na prelome šiesteho a siedmeho decénia dvadsiateho storočia. ZSSR dosiahol paritu , rovnováhu v zbraniach hromadného ničenia, aj v konvenčných zbraniach s USA. Po dlhom otáľaní, vyhováraní sa, že to bude divadlo Moskvy a pre ňu, sa zapojili do rokovaní o európskej spolupráci a bezpečnosti aj západné krajiny, aj USA. Výsledkom bola Konferencia o európskej bezpečnosti a spolupráci v roku 1975, ktorá sa konala v Helsinkách. Tam sa po uplynutí tridsiatich rokov od skončenia vojny uznali jej výsledky, uznali sa hranice štátov, ktoré sa považovali za sporné (Poľsko na Odre a Nise, na Baltskom mori a časti východného Pruska, ČSSR – nulita mníchovskej dohody, uznala sa Nemecká demokratická republika, vyriešil sa status Berlína a i.). Uznala sa a to bolo mimoriadne dôležité, aj  zásada mierovej koexistencie medzi štátmi s rozdielnym spoločenským zriadením, t. j socialistickými a kapitalistickými.

Svetový poriadok zakotvený v Záverečnom akte z Helsínk na určitý čas umožnil rozvinúť pokojné spolužitie. Vydržal, pravdaže, dovtedy, dokedy sa mohol opierať o moc o silu (ekonomickú, vojenskú, ale aj o situáciu v oblasti základných práv a slobôd) najmä v ZSSR ako aj v štátoch  jeho spojencov, členov ekonomického spoločenstva (RVHP) a vojensko-politického a(Varšavská zmluva). Toto spoločenstvo padlo v roku 1989, preukázalo sa, že stratilo legitimitu v ekonomickej, technologickej oblasti a aj v oblasti ľudských práv. A dva roky neskoršie sa rozpadol, resp. zrútil sa  aj Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR). Skončilo sa tým obdobie vývoja svetového poriadku, geopolitického, právneho, ekonomického – charakteristické – bipolárnym rozdelením sveta, bipolárnym rozdelením moci. Skončila sa studená vojna.

Padlo súštátie, zväzový štát, ktorý prezident USA Ronald Reagan pomenoval ako Ríšu Zla. Zostal len svet, v ktorom bola iba RÍŠA DOBRA – a tá ako jediná a vyvolená viedla svet. Ten sa teraz stal unipolárnym, homogénnym aj z hľadiska spoločenského zriadenia, teda svetom neantagonistickým. Stupeň vzrušenia ľudského intelektu, ktorý odštartovala táto historická skutočnosť, bol energiou, vďaka ktorej nazval japonský vedec F. Fukuyama tieto udalosti ako „Koniec dejín“. Vo svojom filozofickom a historickom diele prišiel k záveru, že sa presadil a navždy zvíťazil politický, svetonázorový systém, ktorý sa volá „liberalizmus“ a ktorého ekonomickým základom (systémom vlastníctva) je kapitalizmus.

Takéto víťazstvo nedokázal ani komunizmus, ktorý sa nádejal na svoje víťazstvo na celom svete, nádejal sa na vytvorenie „Svetovej sovietskej socialistickej republiky“, na úplné odstránenie vojen a zavládnutie svetového mieru. Jeho implózia, samozrútenie nastalo krátko pred dosiahnutím svojho trištvrte storočia, sedemdesiatpäťky. Také víťazstvo ako „svetový liberalizmus“ nedokázalo ani za dvetisíc rokov svojej existencie, dvetisíc rokov rozširovania evanjelia lásky a spásy ani kresťanstvo. Svätá ríša rímska (Sacrum Imperium Romanum) trvala od 9. storočia (od Karola Veľkého korunovaného pápežom za cisára r. 800) až do roku 1804. O jej zániku rozhodol Napoleon vo svojich vojnových výpravách po Európe a najmä bitkou pri Slavkove) a ríšu formálne – právne – zrušil jej posledný cisár z rodu Habsburgovcov, František II. v r. 1804).

A ako dlho vydržalo toto svetodejinné víťazstvo liberalizmu a kapitalizmu? Ako dlho vydržal večný mier a koniec dejín? V roku 2001 (11. 9) útok islamských teroristov v New Yorku, zásah dvojičiek Svetového obchodného centra ukončil obdobie mieru a celú predpoveď večného mieru. Spolu s dvojičkami (Twin Towers) sa zrútili idea aj proroctvo japonského vedca o teraz už večnom trvaní liberalizmu a kapitalizmu. Prognóza, filozofia aj spoločenský systém, ktorý mal byť a večný prežil ako jediný a vo svojej jedinečnosti necelé jedno desaťročie. Prezident USA G. Bush vyhlásil (ako kedysi pápež s cieľom oslobodiť Kristov hrob) krížovú výpravu, vojnu proti terorizmu, a to 16. septembra 2001. Takto vyhlásená vojna proti terorizmu sa viedla dve dlhé desaťročia v Afganistane (s krátkou prestávkou) ako operácia „Trvalá sloboda“ proti Talibanu. Neskončila sa s úspechom. (Minulý rok evakuovali USA z Afganistanu všetkých svojich vojakov. Moci sa opäť zmocnil Taliban.) Vojna proti terorizmu sa potom viedla v Stredozemnom mori a v rokoch 2002 – 2003 proti režimu Saddáma Husajna v Iraku.
 

3.

Štátne prevraty v krajinách strednej a východnej Európy, implózia socialistických režimov, zrušenie Varšavskej zmluvy a zánik ZSSR, to zmenilo od gruntu a systémovo geopolitickú situáciu, medzinárodné vzťahy. Zanikol antagonisticky rozdelený svet, zanikli bipolárne medzinárodne vzťahy. Dosiahlo sa to, čo čakali občania, obyvatelia týchto krajín – ukončenie studenej vojny. Priniesol im najmä slobodu cestovania. Svet sa vyvíjal na svoj lepší obraz. Víťazom studenej vojny sa stali USA, resp. za bezkonkurenčného víťaza sa pasovali. Prevzali na seba pozíciu a úlohu dominujúcej, výlučnej a jedinej svetovej superveľmoci.

Pramene medzinárodného práva zostali približne totožné s tými, ktoré vznikli a vyvíjali sa od druhej svetovej vojny, potom od obdobia détente a Helsinskej konferencie. Nového ducha a ich inovovaný výklad im dávala vôľa a záujmy víťaza v studenej vojne. Navyše sa zmenil pomer síl, bol to zásadný zvrat v rovnováhe moci a tiež psychologický činiteľ, ktorý sa prejavil v eufórii víťaza, v eufórii jeho absolútnej prevahy.

Právnym nástupcom (sukcesorom) ZSSR sa stala Ruská federácia, nástupca v právach držiteľa jadrových zbraní, aj stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. Ruská federácia, jej štátne hranice v európskej časti sa dostali do súradníc niekde ešte z obdobia Petra Veľkého, ale na juhu do obdobia pred panovaním Kataríny Veľkej. Z tohto pohľadu to bola cesta naspäť, do dávnej minulosti Ruska, jeho moci a vplyvu. Rozpadom ZSSR, vytvorením stavu unipolárnej svetovej superveľmoci, s jedinou svetovou vojenskou a politickou alianciou, sa fakticky začalo aj nové prerozdelenie sveta. Svoju vôľu začal diktovať víťaz studenej vojny, najmä v zemepisných šírkach a dĺžkach nových a staronových regiónov, ktoré sa reštrukturalizovali, rekonštituovali a usilovali ísť svojou vlastnou cestou, ale inou cestou, ako ju diktoval hegemón a dominujúca mocnosť. Svoje názory považovali víťazi za absolútnu pravdu, za pravdu v poslednej inštancii, proti ktorej nie je možné sa odvolať.

Ako sa tieto zmeny prejavovali a realizovali? Vôľa víťaza sa stala platným právom. Konkrétne bez sankcie bez, z hľadiska medzinárodného práva nevyhnutnej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN (bez jej schválenia) sa vykonala krutá a krvavá operácia proti Belehradu. Diali sa tam násilnosti, ukrutnosti medzi Srbmi a moslimami, ale spôsob, ako presadili svoju vôľu bol v rozpore s Chartou OSN, a v rozpore s princípom humanizmu, primeranosti použitých prostriedkov. Operácia s názvom „Spojenecká sila“ v marci až v júni 1999 (bolo to časovo v období kosovskej vojny), sa prejavila v podobe 78 dní nepretržitého leteckého bombardovania, nielen strategických objektov a infraštruktúry, ale civilných objektov, aj obytných domov a ľudských príbytkov. Útočníci tým prekročil limity, adekvátne hranice trestu, odvety, ktorou chceli pokoriť Srbov, prekročili primeraný rámec prejavu spojeneckej sily. A tieto hrôzy leteckého bombardovania vo dne i v noci, táto vojenská akcia, v skutočnosti krutá vojna proti Juhoslávii, resp. Srbsku sa uskutočnila ešte pred 11. septembrom 2001. Bola to prvá vojna po páde železnej opony, po skončení bipolárneho sveta, vojna s použitím aj raketových zbraní. Bola to prvá vojna, ktorá sa uskutočnila v strede Európy, priamo v jej centre, na severe Balkánu, a to v novom storočí, resp. tisícročí.

Nasledovali potom vojenské operácie, priame vojny v Líbyi,  Iraku aj v Sýrii. V Líbyi nielen zničili džamahíriju, takýto štátny režim, ale zlikvidovali tu líbyjský štát vôbec, ktorý sa už dve desaťročia po tejto vojne nedá obnoviť ani čiastočne. Všade v týchto krajinách konali vojenské sily USA bez súhlasu OSN, teda rezolúcie jej Bezpečnostnej rady, to jest konali v hrubom rozpore s platným medzinárodným právom. Bolo to na hrane, až za limitom vojnového zločinu. Akonáhle im tieto normy nevyhovovali, snažili sa ich obísť (napr. juristickými krkolomnými eskamontážami, že RF ako spojenec Srbska nemohla prejaviť svoje veto v Bezpečnostnej rade, a preto vraj bolo dva a polmesačné bombardovanie legálne), alebo sa usilujú otvorene konať v rozpore s nimi.

A v týchto agresiách, vojnových ukrutnostiach trpeli nie státisíce, ale priamo milióny ľudí. Prirátať k tomu treba aj rozmanité farebné revolúcie, podnietené, inscenované a priamo organizované týmito mocnosťami, veľmocami a superveľmocou. Migračná kríza sa začala v roku 2014. Rekordné migračné vlny zasiahli Európu v rokoch 2015 a 2016. Migrantov bolo viac ako 2,3 milióna. Vlny utečencov najmä vojnových, ale i ekonomických sa odštartovali z týchto vojnových neľudských ukrutnosti a zločinov. Stredozemné more, na úseku z Turecka do Grécka, a zo severnej Afriky do Talianska, sa stalo cintorínom tisícov zúfalých utečencov. Kto je autorom, tvorcom týchto migračných vĺn, exodusov z Ázie a Afriky do Európy? Určite to boli teroristické organizácie, aj tzv. Islamský štát. Podiel na tom má určite aj v blahobyte žijúca Európa.

Obyvatelia slobodného sveta, zbaveného komunistickej totality, mohli tieto vojenské operácie, špeciálne aj klasické, sledovať na vlastné oči v televízii a na videách. Ľudia sa mohli očami „popásť“ na mŕtvole M. Kaddáfího, na jeho obhorenom tele, ktoré si našla na to určená raketa. Mohli sme tiež vidieť, ako vylieza zo svojej diery, do ktorej sa ukryl šéf Iraku, diktátor Saddám Husajn, ako ho z nej vyťahujú americkí vojaci. A  s ním nebol proces ako s Kaddáfím, trestné konanie typu sudca Dr. Lynch (ktorý je žalobcom, sudcom aj katom v jednej osobe), ale konal sa súd pred irackým tribunálom. Uznali ho za vojnového zločinca a bol popravený, temer zákonným spôsobom, aj keď síce zákonným svojho druhu. A to aj pritom, že dôvod pre vojenskú inváziu, agresiu a okupáciu celého štátu, obvinenie, že vlastní chemické zbrane, zbrane hromadného ničenia sa ukázal vymyslený, úplne fiktívny a inscenovaný. Veľký zážitok, individuálny a hromadný sme mohli mať z priameho prenosu špeciálnej vojenskej operácie, elitnej jednotky, ktorá mala na svojich prilbách aj videoprenosné zariadenia. V špeciálnej miestnosti Bieleho domu prenos z tejto exekúcie šéfa teroristickej organizácie Al Kajdá Usáma bin Ládina, skrývajúceho sa blízko Islamabadu, jeho popravy 1. mája 2011, sledovali spolu s prezidentom USA aj jeho štátni tajomníci a poradcovia v priamom prenose, on-line. Vykonal sa trest, ekvivalentná pomsta (talio) podľa židovského Starého zákona a Chammurapiho kódexu súčasne – ako v mimoprávnych archaických pomeroch potulných nomádov a pastierov stád, žijúcich v necivilizovaných, surových podmienkach. Presne miereným útokom raketou z dronu, na príkaz prezidenta USA D. Trumpa zabili dňa 3. 1. 2020 na letisku v Bagdade iránskeho generála Solejmániho. Vražda na príkaz hlavy štátu patrí do kontextu výroku W. Churchilla, že mocnosť a najmä superveľmoc nemá žiadnu morálku, má iba svoje záujmy. Pri svojom konaní postupuje podľa „vyššieho princípu“.
 

4.

Ako to bolo s Ruskom? Po zániku ZSSR jeho úplným rozpadom Ruská federácia prijala nové geopolitické reality, aj svoje podstatne zredukované teritoriálne dimenzie. Nevzpierala sa týmto skutočnostiam, ani ich nechcela a už vôbec nemohla zmeniť. Prejavila bezprecedentnú otvorenosť ako nové a moderné Rusko – aj ochotu čestne spolupracovať s USA (ich vojenskí predstavitelia temer ako zamestnanci pracovali v ruských vojenských centrách), ako aj s inými západnými štátmi. Dokonca chcela RF vstúpiť aj do Severoatlantického paktu, ale neúspešne. Bolo to obdobie, keď sa na Done a Volge žilo v podmienkach jednostranného odzbrojenia Ruska. Zdá sa, že mocnosti majú radi iba Rusko bezmocné, vydané im napospas. Rusko slobodné, suverénne a silné musí byť deštruované, zničené, ako o tom súdil M. P. Cato senátor v starovekom Ríme  (Imperium Romanum).

Rusi pritom zaznamenali viacero pokusov definitívne deštruovať, doraziť, zlikvidovať Rusko ako štát, ako mocnosť, a tentoraz definitívne a s konečnou platnosťou. Na prelome storočia, resp. tisícročia podporovali demokratické a právne štáty Európy a severného Atlantiku veľmi aktívne separatizmus a bandy žoldnierov podnikajúcich a vyčíňajúcich na juhu Ruska (čečenskí teroristi, explózie obytných domov, divadla a metra v Moskve, a v Petrohrade, masakra detí, žiakov na začiatku školského roku v Beslane v severnom Osetsku (2014) a i.) Štátna moc RF, jej ozbrojené sily za cenu obrovských strát, kolosálnych obetí, napokon zlomili chrbtovú kosť medzinárodnému terorizmu v tomto regióne aj na severnom Kaukaze, ktoré sa tešilo štedrej podpore západu. Nielen Spojené štáty a Severoatlantická aliancia viedli vojnu proti svetovému či medzinárodnému terorizmu. Ruská federácia mala svoje teroristické organizácie priamo na svojom štátnom území. Usilovali sa narušiť a priamo zlikvidovať územnú celistvosť RF a jej zvrchovanosť v jej regiónoch na hraniciach štátu. A západné mocnosti ich nenechali bez pomoci a svojej výraznej podpory, s otvorene protiruskou motiváciou.

Ako prebiehalo rozširovanie NATO? V momente zjednotenia Nemecka, v momente pohltenia NDR Spolkovou republikou (1990) nemeckí predstavitelia a vôbec euroatlantickí činitelia sľubovali, že Severoantlantická aliancia bude síce spôsobiť aj na území východného Nemecka, ale ďalej na východ nepostúpi, nerozšíri sa ani o piaď! Potvrdila sa nie pravdivosť ich slov a sľubov, ale pravdivosť príslovia „keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú“. Podľa príslovia o tom, že „slovo robí muža“ sa preukázalo, že česť, vernosť danému slovu, nie je pre nich vlastnosťou, ktorou by disponovali. Klamali a podvádzali. Profesionálne, bez začervenania sa. Rumenec na tvári je totiž znakom poctivých ľudí a tými už neboli. Stali sa a boli macchiavelistami.

Nasledovalo totiž päť vĺn postupu, expanzie NATO na východ. V roku 1999 sa členmi aliancie stalo Poľsko, Česká republika a Maďarsko. V roku 2004 pribudli tri pobaltské štáty priamo hraničiace s Ruskou federáciou, a to Estónsko, Lotyšsko, Litva, a ďalej dva štáty patriace svojho času do Varšavskej zmluvy, Bulharsko a Rumunsko a dva novovytvorené štáty, Slovensko a Slovinsko. Bolo to najväčšie rozšírenie NATO nielen po roku 1990, ale vôbec za jeho jestvovanie. Rozmnožilo sa o sedem krajín , sedem členských štátov. Pripomína to biblickú legendu o sne faraóna na Níle. Sen o siedmich tlstých a siedmich chudých kravách, pričom tie vychudnuté skonzumovali tie dobre živené. Sen vyložil Jozef, syn Jakubov, jeden z jeho dvanástich synov, ako proroctvo o siedmich úrodných a siedmich neúrodných rokoch. V roku 2004 prijatie týchto siedmich štátov za členov Severoatlantickej aliancie (v zásade chudobných) mohlo predznamenať skutočnosť, ktorá sa stalo o štyri roky, a to hypotekárnu a dlhovú krízu v roku 2008, jednu z najväčších kríz v histórii ľudstva.

Prijímanie štátov tohto typu pokračovalo v roku 2009, keď do Aliancie prijali Albánsko a Chorvátsko. O ďalších šesť rokov, v roku 2015 vstúpila do spoločenstva aj Čierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko.

Expanziu počtu členských štátov NATO možno posudzovať z viacerých hľadísk: ich početnosti, obdobia, v ktorom boli prijaté a podľa zemepisných súradníc. Z geografického hľadiska rozširovanie na východ a tiež na juh Európy prebiehalo v prvých dvoch desaťročiach dvadsiateho prvého storočia. Podľa Fukuyamu to boli udalosti už po „konci dejín“, po definitívnom víťazstve liberalizmu. Lídri NATO konali v rozpore s touto predpoveďou, proti nej, v mene svojej expanzie a pokračovania dejín vojnových konfliktov. Počet štátov, ktoré boli prijímané v periódach či amplitúdach piatich a šiestich rokov, sa zvýšil o 14 (štrnásť členov), pričom pôvodne Severoatlantická aliancia mala 12 štátov zakladateľov a dnes má celkove 30 členov. Štrnásť novoprijatých štátov je o dva viacej, ako bol počet krajín, ktoré založili tento pakt. Rovná sa ďalej temer polovice všetkých členov v súčasnosti. Rozšírenie podľa počtu obrovské. Noví členovia NATO majú podľa zmluvy (paktu) záväzok prispieť k bezpečnosti „severoatlantickej oblasti“! Územne je tento záväzok (severný Atlantik) asi ťažko splniteľný, alebo priamo nesplniteľný pre štáty strednej Európy (Slovensko, Maďarsko, Česko) alebo južnej Európy (Čierna Hora, Severné Macedónsko), dokonca aj pre osvedčené pronatovské pobaltské štáty (Estónsko, Lotyšsko, Litva). Dostali sa tým do rozporu s týmto základným záväzkom aliancie. Nie sú schopné splniť túto úlohu prispieť k bezpečnosti v severoatlantickej oblasti. Nebudú lídri aliancie nejako spochybňovať plnohodnotnosť ich členstva v NATO? Pravdepodobne zbor veliteľov dospel k poznaniu o jestvovaní štyroch svetových strán a pomenoval ich podľa jednej z nich práve v roku 2022 – za „východné krídlo NATO“. Aj tým prezradil, že im ide o potvrdenie primárne vojenského charakteru aliancie s prípravou na vojnu, ako sa kreslila a znázorňovala na vojenských mapách, na plánoch a maketách bojových operácií, vojnových bitiek minimálne od tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Prechodom od severného Atlantiku na východnú Európu otvorene sa prezradili kam a proti komu tento pakt, premenovaný na alianciu smeruje.

Po zmene počtu členov, geografie a bojového zamerania situácia v bezpečnosti pre Rusko sa prudko zhoršila, menovite v strategickej oblasti. Konkrétne v Rumunsku a v Poľsku v rámci projektu USA o vytvorení globálnej protiraketovej obrany sa budujú aj pozičné oblasti pre antirakety. Tieto odpaľovacie posty sú schopné, aby boli použité a využité aj pre okrídlené rakety typu „Tomahawk“ a úderné útočné systémy. Pripravuje sa tu inštalácia systému spôsobilého riešiť úlohy protivzdušnej aj protiraketovej obrany, ktorý môže zasahovať ciele nad zemou aj nad vodou. Údajné podľa názvu obranné systémy protiraketovej obrany USA rozširujú svoje funkcie a objavujú sa ich nové útočné možnosti.

Možným pripojením Ukrajiny nie ešte hneď a teraz za člena NATO, ale za politického a vojenského partnera západu, sa úroveň vojenských hrozieb pre Rusko viacnásobne zvýšila. Mnohonásobne vzrástlo najmä nebezpečenstvo prvého nečakaného, nepredvídaného úderu na územie Ruska. V amerických dokumentoch strategického plánovania sa objavila aj možnosť takzvaného predbežného, preventívneho úderu raketovými komplexmi na ciele protivníka. Taktické letectvo NATO, vrátane nositeľov vysokopresných zbraní môže zasahovať územie RF až do hraníc Volgogradu – Kazane – Samary a Astrachánu. Rádiolokačné prostriedky rozviedky rozmiestnené na Ukrajine umožnia plne kontrolovať vzdušný priestor Ruska až po Ural. Čas letu okrídlených rakiet „Tomahawk“ do Moskvy sa rovná asi 35 minútam, balistických rakiet z oblasti Charkova to trvá 7 – 8  minút, hyperzvukové útočné prostriedky dosiahnu ciele za 4 až 5 minút.

Mnohokrát pri rokovaniach a komunikovaní sa RF dožadovala USA a NATO, aby zohľadnili ich situáciu, vitálne záujmy krajiny a štátu. Nedočkala sa odpovede, resp. jej otázky boli zamietnuté. Ešte v roku 2008 Rusko predložilo návrh o uzavretí Zmluvy o európskej bezpečnosti. Zmysel tohto návrhu spočíval v tom, že ani jeden štát ani jedna medzinárodná organizácia nemá právo, nemohla by upevňovať svoju bezpečnosť na účet bezpečnosti iných. Návrh Ruska bol však doslova spakruky, bezodkladne zavrhnutý so zdôvodnením: nemožno, aby Rusku bolo dovolené obmedzovať činnosť NATO. Priamo sa vyhlásilo, že záruky, ktoré by obsahovali záväzné právne garancie bezpečnosti štátov, môžu vraj mať jedine členovia NATO (!) Tieto vyhlásenia sú však v rozpore, v priamom a výslovnom  protirečení s Chartou OSN – so zásadou rovnosti štátov. Ďalej už v prijatých a platných medzinárodných dokumentoch je zakotvená zásada rovnej a nedeliteľnej bezpečnosti. Konkrétne je to v „Charte európskej bezpečnosti OBSE“ z r. 1999, ktorá bola prijatá v Istanbule, ďalej aj v „Astanskej deklarácii“ OBSE z roku 2010. V medzinárodnom práve platí zásada, že voľba spôsobov zabezpečenia bezpečnosti štátu nemôže vytvárať hrozbu, nebezpečenstvo pre iné štáty. Vzťahuje sa to teda a platí to aj pre situáciu, že by Ukrajina vstúpila do NATO. Pre Ruskú federáciu by to bola priama hrozba jej bezpečnosti. Stanovisko, že Ukrajina má právo vstúpiť do NATO, resp. že NATO ju chce prijať za svojho člena je výslovnou bezpečnostnou hrozbou pre Rusko. Odmietajúce odpovede USA, NATO na rešpektovanie tejto požiadavky na bezpečnosť Ruska znamenajú pre RF, že aliancia, USA, západné štáty vôbec, sa usilujú dosiahnuť svoje ciele a pritom  pohŕdajú jeho zákonnými záujmami.

V decembri 2021 odovzdala RF západným partnerom projekt zmluvy (dohody) medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi americkými o garanciách bezpečnosti a tiež projekt dohovoru o prostriedkoch zabezpečenia bezpečnosti Ruskej federácie a štátov, členov NATO. Návrh takejto zmluvy obsahoval tri kľúčové body, kľúčové z hľadiska Ruska. Po prvé to bolo nepripustenie ďalšieho rozširovania NATO. Po druhé – požiadavka, aby sa aliancia zriekla rozmiestnenia úderných ozbrojených systémov na ruských hraniciach. A nakoniec, návrat vojenského potenciálu a infraštruktúry bloku v Európe do stavu, ktorý tu bol v roku 1997, kedy bol podpísaný zakladajúci sa akt Rusko – NATO. 

V odpovediach USA a NATO odignorovali kľúčové body návrhov Ruska. Dokonca sa pokúsili ich zľahčiť, či dokonca ironizovať. Médiá hlavného prúdu sa im posmievali ako „nejapným“ Tvrdili, že platí politika „otvorených dverí“ pre vstup štátov do NATO, ďalej tvrdili, že každý štát má právo slobodne si vyberať spôsoby zabezpečenia svojej bezpečnosti a vstupovať do akýchkoľvek vojenských zväzkov a aliancií. Vzniknutú situáciu Kremeľ hodnotil ako odmietnutie jeho návrhu na rovnoprávny dialóg. Otázky, ktoré považoval za zásadné, zostali fakticky bez odpovede. Úroveň hrozieb namierených proti bezpečnosti štátu sa ďalej zvyšovala aj stále sa zostrujúcimi nepriateľskými stanoviskami Ukrajiny. Prezident RF V. Putin komentoval situáciu tak, že Rusko má za tejto situácie plné právo prijímať  odvetné opatrenia na zabezpečenie vlastnej bezpečnosti. Dodal, že tak aj bude postupovať. Západ bude hroziť sankciami, ale sankcie bude zavádzať stále bez ohľadu na kroky RF v oblasti jej bezpečnosti, bez ohľadu na situáciu na Ukrajine, a to vždy podľa stupňa upevnenia suverenity Ruska a rastu moci jej ozbrojených síl. Cieľ je jeden a ten istý – zadržať, zabrzdiť, zastaviť rozvoj Ruska. A to všetko preto, že Rusko je slobodná a samostatná krajina. Nie polosuverénna, s obmedzenou suverenitou, a ďalej preto, že sa nehodlá nikdy sa vzdať svojej suverenity, národných záujmov a svojich hodnôt. To povedal prezident RF V. Putin v prejave dňa 21. februára 2022. Pokračoval že v strategických dokumentoch a doktrínach vyhlásilo NATO Rusko za najväčšiu hrozbu pre seba, za svojho protivníka a dokonca za nepriateľa. Severoatlantická aliancia spolu s USA rozšírila pole a rozsah vojenského pôsobenia pri hraniciach Ruska. Zmocnila sa a vojensky si adaptuje územia pri nich. Pre RF sa tým vytvorila situácia, ktorá je pre nie nielen neprijateľná, ale absolútne neprijateľná. A postupne každý rok, rok čo rok sa táto situácia mení v neprospech Ruska. Stáva sa horšou a nebezpečnejšou. Niekedy začiatkom roku 2022 prijalo vedenie NATO  napriek tomuto stavu rozhodnutie o forsírovaní a urýchľovaní nielen trendu, ale faktického približovania infraštruktúry aliancie k hraniciach Ruska

Severoatlantická aliancia prijala doktrínu, podľa ktorej je Rusko jej nepriateľom a začala ju realizovať, pokračuje v uplatňovaní dôsledkov z nej (teritoriálne, vojenské). Podľa V. Putina prekročilo tým už poslednú červenú čiaru. Dodal, že je to hrozba nielen pre ruské záujmy, ale hrozba samotného jestvovania ruského štátu, slobodného a pokojného života jeho ľudu.

V susedstve Ruska sa vytvorilo ANTIRUSKO, ktoré je už pod úplnou vonkajšou kontrolou. Platí to osobitne pre Ukrajinu. Usilovne zásobujú túto krajinu na dvoch brehoch Dnepru ozbrojenými systémami, technológiami, najmodernejšími zbraňami na boj proti RF. V roku 2014 so štedrou finančnou podporou USA a niektorých ďalších štátov tu prebehol protiústavný štátny prevrat, spojený s násilnou derusifikáciou, surovou ukrajinizáciou, so zapojením politických síl, nelegálnych vojenských formácií, ktoré sa hlásia k histórii kolaborácie s nemeckými okupantmi ešte v druhej svetovej vojne s názvom Ukrajinská oslobodzovacia armáda (banderovci). Po uskutočnení štátneho prevratu, nacionalisti a tie politické sily, ktoré ich podporovali, definitívne doviedli krajinu do slepej uličky, do priepasti občianskej vojny. Po ôsmich rokoch od prevratu Ukrajina sa dostala do ťažkej sociálnej a ekonomickej krízy. Z celkového počtu obyvateľov krajiny do roku 2019 temer šesť miliónov Ukrajincov, t. j. 15 percent obyvateľov bolo nútených ako kedysi za cárskeho Ruska emigrovať do cudziny, odcestovať za hranice pri hľadaní práce, obživy.

Ukrajina sa dnes nachádza pod politickým a ekonomickým protektorátom, režimom ovládania cudzinou. Privatizácia štátu dospela k tomu, že moc, ktorá nazýva sama seba „mocou patriotov“, stratila národný charakter a vo svojich dôsledkoch vedie pomery k úplnej desuverenizácii krajiny. Pokračuje kurz derusifikácie a násilnej asimilácie. Zákonodarný orgán (Najvyššia rada) bez prestávky produkuje stále nové diskriminačné akty, medzi nimi aj zákon o takzvaných „korenných (autentických) národoch. Ľuďom, ktorí sa považujú za Rusov a chceli si zachovať svoju identitu, jazyk, kultúru, priamo dali na vedomie, že sú na Ukrajine cudzí a majú z nej odísť, ako sa vyjadril aj prezident V. Zelenský. Podľa zákonov o vytvorení a uplatňovaní ukrajinského jazyka ako štátneho jazyka, donedávna prevládajúca dvojjazyčnosť sa štátnym vynucovaní mení na jednojazyčnosť s tým, že ruský jazyk sa vyháňa zo škôl, z celej verejnej sféry, aj z obyčajných obchodných predajní. Zákon o tzv. lustrácii „očistení“ úradov umožnil vysporiadať sa s nespoľahlivými štátnymi zamestnancami. Produkujú sa ďalej akty, ktoré dávajú ukrajinským silovým štruktúram „právny“ titul pre tvrdé potláčanie slobody slova, inakomyslenia, pre prenasledovanie opozícii. Vo svete je známa hanebná prax uvaľovania nelegitímnych jednostranný sankcií proti druhým štátom, zahraničným fyzickým a právnickým osobám. Uplatňujú pritom ako nástroj postihu sankcie proti vlastným občanom, podnikom, televíznym kanálom, masmédiám a dokonca aj proti poslancom parlamentu. V Kyjeve odsúdili na likvidáciu aj ukrajinskú pravoslávnu cirkev Moskovského patriarchátu.

Ani po ôsmich rokoch neboli vláda, parlament ochotní riešiť postavenie dvoch samozvaných, ale existujúcich republík na Donbase. Pritom tieto útvary majú právo na osobitné ústavnoprávne postavenie podľa minských dohovorov z roku 2015, aj uznesenia Bezpečnostnej rady OSN. Naopak sa s konečnou platnosťou zriekli tohto spôsobu riešenia situácie, odmietli prijatím zmeny ukrajinskej ústavy vyriešiť tento konflikt mierovou cestou. Obeťami tohto spôsobu uplatňovania ruskojazyčného obyvateľstva na jestvovanie a sebaurčenie, sa stalo už 14 tisíc ľudí, ktorí zahynuli v bojoch, ostreľovaní, v masakrách. Páchaných banderovcami aj ukrajinskými ozbrojencami. V roku 2014 bolo Rusko povinné ochrániť obyvateľov Krymu a Sevastopoľa od tých, ktorých národ volá „nacíkmi“, nacistami a extrémnymi nacionalistami. Obyvatelia týchto území sa urobili svoju voľbu, spojili sa svojou historickou vlasťou, podľa svojej platnej ústavy a podľa ústavy RF. Nebola to teda anexia ani okupácia. 
 

5.

Po zosumarizovaní týchto faktov, overení si týchto skutočností, po ich posúdení a zhodnotení prišlo vedenie Ruskej federácie k záveru (a to podľa výsledkov rokovaní oboch snemovní – Štátnej dumy a Senátu, ďalej po niekoľkých rokovaniach Bezpečnostnej rady RF) k rozhodnutiu, že Rusko sa musí postaviť priamo proti týmto hrozbám, zastaviť zosilňovanie týchto hrozieb, menovite hrozieb ktoré sú zamerané proti života, jestvovaniu tohto  štátu –pristúpiť k špeciálnej vojenskej operácii na území Ukrajiny. Vyhlásila, že táto operácia je vynútená, spôsobená stálou a akútnou hrozbou vychádzajúcou z územia súčasnej Ukrajiny. Táto hrozba doviedla RF do situácie, keď musí riešiť otázku svojho jestvovania, keď sa touto stálou a akútnou hrozbou dostala do stavu, kedy musí konať podľa znakov a atribútov nutnej obrany a krajnej núdze, v ktorej je Rusko. Rozhodla sa v súlade s týmito hodnoteniami situácie uplatniť svoje právo na SEBAOBRANU podľa čl. 51 Charty OSN, na základe rozhodnutia Rady federácie Ruska.

Podľa hlavy štátu, prezidenta RF išlo o rozhodnutie, ktoré je zviazané s ochranou samotného Ruska. Zviazané je ďalej s ochranou proti vonkajším mocenským silám iných štátov, ktoré si vzali Ukrajinu za svojho rukojemníka a pokúšajú sa ju využiť proti tejto krajine a jej ľudu. Prezident RF V. Putin zhodnotil toto konanie podľa článku 51 Charty OSN ako konanie v SEBAOBRANE proti akútnym a extrémnym hrozbám, ohrozujúcim ruský štát, jeho suverenitu, bezpečnosť. Ruská federácia pristúpila týmto a začala takto realizovať svoje právo na sebaobranu, ktoré sa v medzinárodnom práve nazýva pojmom legitímna obrana. Podľa medzinárodného práva je dovolené použiť ozbrojené sily napadnutého štátu proti útočníkovi. Podľa jednej koncepcie je dovolené viesť sebaobranu (legálnu obranu) iba proti aktuálnemu prebiehajúcemu ozbrojenému útoku. Sporná je otázka, či možno uplatniť tzv. preventívnu sebaobranu proti bezprostredne hroziacemu útoku. Situácia, ku ktorej došlo pri začatí špeciálnej vojenskej operácie Ruskej federácie proti Ukrajine, zodpovedá práve pomerom tzv. preventívnej sebaobrany. Útok proti RF sa ešte nezačal, aktuálne neprebieha, ale hrozí a ide o bezprostredne hroziaci útok. Na území Ukrajiny sú umiestnené vojenské útvary, vojenské základne, zariadenia a technológie a z tohto územia je možný a pripravuje sa aj raketový útok proti územiu Ruskej federácie. Ako dôkaz týchto príprav možno uviesť Ukrajinskú obrannú stratégiu, kvalifikovanie v nej Ruska za vojenského, strategického protivníka, resp. nepriateľa a ďalej konkrétne rozpracované analýzy v dokumentoch štátu o vojenskom postupe Ukrajiny proti Rusku a jeho očakávaných výsledkoch. Nie je to bežná či štandardná hrozba proti bezpečnosti RF, ale je to ohrozenie suverenity, územnej celistvosti, ako aj strategických záujmov, teda priamo životných záujmov, a to jestvovania ruského štátu a ruského národa. Výnimočná, životná hodnota týchto hodnôt, ktoré sú bezprostredne ohrozené, právne odôvodňuje aj použitie legálnej obrany štátu, v podobe preventívnej sebaobrany. Konanie Ruska, v podobe konania jeho ozbrojených síl ako špeciálnej vojenskej operácie je podľa medzinárodného práva dovolené. Je to konanie v súlade s medzinárodným právom. 

Prezident Putin podčiarkol, že je to preventívne konanie proti ešte väčším biedam a tragédiám, ako sú tie ktorá prebiehajú dnes. Ruská federácie nekoná ani proti ľudským právam, ani proti právu národa, resp. národov na sebaurčenie. Dodal pritom, že toto právo by mohli využiť a uplatniť si všetky národy žijúce na Ukrajine (mal na mysli útlak proti Rusom). Za ďalšiu hrozbu aktuálnu aj akútnu označil úvahy o tom, že by mali byť zrušené všetky medzinárodné zmluvy, ktoré podpísal v priebehu svojej histórii ZSSR, vyhlásené za neplatné, pretože ich podpísal totalitárny štát, totalitárny ZSSR. Malo by to byť obdobné konanie ako vo vnútornom práve postsocialistických štátov, v ktorých sa prijali rozličné zákony o neplatnosti, protiprávnosti komunistického režimu. Neplatnosť práva z tohto obdobia by sa rozšírila z vnútroštátneho práva aj na právo medzinárodné. Znamenalo by to znesvätenie sovietskej ako aj ruskej histórie, znesvätenie ich životov, vďaka ktorým sa v medzinárodnom práve zakotvili normy takej excelentnej hodnoty ako Charta OSN, Helsinský záverečných akt o európskej bezpečnosti a spolupráci, zmluvy o kontrole a obmedzení zbrojenia a najmä deklarácie, dohody o zmluvy o základných ľudských právach a slobodách. Úvahy o zneplatnení takýchto medzinárodných právnych dokumentov sú priamo útokmi proti ľudskosti a proti slobode človeka a občana.
 

Záver

Môžeme rozvinúť a uplatniť svoje kritické myslenie. Máme na posúdenie, zhodnotenie a na výber: je to nielen vojna, ale agresia, vojenská invázia, za čo to vyhlasujú naši spojenci v NATO a partneri v EÚ. Alebo je to špeciálna vojenská operácia, ktorá sa začala na základe realizácie práva štátu na sebaobranu, ako to tvrdí vedenie Ruska? Podľa príkladu, precedensu trestného stíhania prezidenta Juhoslávie M. Miloševiča, ďalších srbských generálov, súdených medzinárodným trestným tribunálom v Haagu (ICTA) pre zločin genocídy, zločiny proti vojne a zločiny proti ľudskosti (1999 – 2006), možno sa vyslovovať aj o prípadnom postihu V. Putina a aj o vyhlásení postupu RF za vojnový zločin. V tomto zmysle sa v spravodlivom rozhorčení vyslovil aj predseda Ústavného súdu Českej republiky Pavel Rychetský, ktorý žiadal aby bol okamžite na Putina vydaný zatykač a aby ho postavili pred tribunál. Ukázalo sa, že si nenaštudoval ďalšiu, najmä procesnoprávnu časť medzinárodnoprávnej úpravy, a nezistil, že Rusko rovnako ako USA neratifikovalo príslušnú dohodu. A táto dohoda vyžaduje, aby takýto údajný páchateľ vojnových zločinov bol občanom štátu, ktorý takúto úpravu prijal. Ako sa hovorí, aj majster tesár sa utne a stalo sa to aj hlave českých konštitucionalistov. Prezident ČR M. Zeman konanie RF kvalifikoval ako „akt nevyprovokovanej agresie“, t. j. zhodnotil ju teda právnicky. A ako širokospektrálny politik a vedec pridal k juristickej kvalifikácii aj svoju psychiatrickú diagnózu, dokonca aj s návrhom na terapiu, „šialencov je treba izolovať“. Urobil tak aj ako prívrženec V. Putina. Vyjadrenia slovenských ústavných politikov sa niesli v celoeurópskych tóninách, bez pridanej hodnoty vyplývajúcej z ich juristickej akríbie, dôkladnosti, exaktnosti a tvorivosti. Jeden z ministrov občanom aj pohrozil, aby nepočúvali a nešírili také fejky a nezmysly, že v pozadí týchto vojenských operácií je USA, že je to konfrontácia Rusko – NATO, v zastúpení ktorých vystupuje Ukrajina. Dodal, že na stíhanie a trestanie nositeľov takýchto nezmyslov Slovenská republika, žiaľ, zatiaľ nemá „legislatívu“. Ale má legislatívu na zastavenie pochabých a nezmysly šíriacich internetových portálov a webových kanálov. Už nám vypli prioritne niektoré ruské kanály. Inými slovami, je to dôkaz, že právny štát, jeho atribúty a dimenzie nezakrneli, ale ďalej sa vyvíjajú. Prikázaný je teda iba jeden názor, správny názor, t. j. predpísané stanovisko, myslenie a konanie. Poznáme to z príbehov dobrého vojaka Švejka. Výrok o tom, že muchy zakadili (zafekalizovali) obraz cisára Pána, je zakázané interpretovať tak, že je to vtip, ale musí platiť a vyvodzovať sa pravidlo – že ide o zločin zhanobenia majestátu a za ten treba posadiť do šatlavy.

Iné hodnotiace súdy môžu vychádzať z rozličného pohľadu na túto konflagráciu. Pohľad bilaterálny, na vzťah dvoch zúčastnených strán, a to Ruská federácia contra Ukrajina. A druhý pohľad viacstranný, multilaterálny, keď k dvom protistojacim vojenským partnerom pripojíme ďalších partnerov a to USA, a Severoatlantickú alianciu, ktorej faktickou súčasťou (nie členom) sa stala Ukrajina. Pri zredukovanom pohľade iba na konflikt dvoch strán, podľa toho, kto prvý zaútočil ide možno o „nevyprovokovanú agresiu, či vojenskú intervenciu“. Širší pohľad na situáciu, v podobe geopoliticky globálnom, po zohľadnení toho, ako vznikol, ako sa vyvíjal a aký stupeň vývoja v súčasnosti dosiahol, je však iný. Nie je to konflagrácia dvoch susedov. Ide o konflagráciu dvoch systémov. Náš východný sused je už (takmer) súčasťou Severoatlantickej aliancie, je predvojom jej východného krídla. Ukrajina je už akoby Trójskym koňom Achájcov, ktorý po temer desaťročnom obliehaní majú dobyť a vyvrátiť Tróju, dnešnú Ruskú federáciu. Ukrajina je už faktickou súčasťou NATO ,a to vďaka ideologickej (politickej a hodnotovej) jednoty Ukrajiny s ňou. Je jej súčasťou vďaka inštalovaniu veľkého počtu zbraní, zbrojných systémov na teritóriu tohto štátu. Tiež vďaka celkovej integrácie zbraňových, raketových systémov, spoločného výcviku vojska, financovania zo svetových bankových a nebankových systémov. A najmä a eklatantne podľa rovnakej obrannej doktríne, v ktorej Ukrajina aj NATO hodnotia Rusko nielen ako svojho geopolitického protivníka, ale ako hlavného nepriateľa. A to za nepriateľa, proti ktorému už vedú príslušné štábne cvičenia, operačné manévre (letecké aj raketové s maximálne desaťminútovým letom na cieľ na Kremeľ, na Moskvu). Konkrétne aj Slovenská republika v roku 2021 prijala podľa vzoru doktríny NATO svoju Obrannú stratégiu, v ktorej identifikuje Rusko ako svojho protivníka (to použitými slovami), ale v podstate ako svojho vojnového nepriateľa – vo vzťahu, ku ktorému ho čaká vojenský zápas, konflagrácia. Ukrajina v tomto predpokladanom konfrontačnom vzťahu je už ďalej – má už aj konkrétne popísané kroky takejto vojny, dokonca aj výsledok, podľa ktorého predpokladá, že „medzinárodné spoločenstvo“, „civilizované štáty Európy“ zvíťazia a vytvoria pomery, ktoré budú v prospech Ukrajiny.

Zhrňujúco na záver – je to vojenský konflikt medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. Zo širšieho pohľadu je to konfrontácia medzi Ruskou federácie a Ukrajinou, ktorá ako predvoj a zástupca predstavuje Severoatlantickú alianciu (všetky jej štáty), pričom jej prioritným a dominujúcim členom, vodcom sú USA (dôkazom toho sú vyhlásenia predstaviteľov týchto štátov, prijatie a uvalenie sankcií proti Ruska). Z globálneho, geopolitického hľadiska je to stretnutie, konfrontácia dvoch mocenských pólov tohto sveta (mimo ktorých sú tu aj ďalšie sily) o podobe budúceho, nového svetového poriadku. Výsledný efekt bude možné vyjadriť a prezentovať dvomi vetami a sentenciami: „Beda porazeným“ (Vae victis) a „Víťaz berie všetko.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama