Agrárny sektor po bratislavskom summite

Počet zobrazení: 5642

Mnohým sa môže zdať, že autori sa snažia zbytočne a veľmi umelo spolitizovať problémy agrárneho sektora tým, že ho spájajú s vrcholným stretnutím najvyšších politikov EÚ v Bratislave. Nazdávame sa však, že aj tento sektor (a možno viac ako iné) je závažným spôsobom ovplyvňovaný rozhodnutiami EÚ a rovnako na ňom je vidieť všetky nedostatky bruselských rozhodnutí.
Vrcholní predstavitelia v Bratislave konštatovali, že únia sa nachádza vo vážnej politickej kríze, ktorá je vyvolaná najmä migračnou krízou a vystúpením Veľkej Británie z EÚ.
Ani na jednu z  príčin dezintegrácie však Brusel nenašiel odpoveď. V dôsledku toho začína narastať kritika orgánov EÚ a jej vrcholných predstaviteľov, o ktorých sa väčšina občanov z krajín EÚ-28 domnieva, že majú príliš veľa moci, a to na úkor zdravého rozumu...
Nespokojnosť občanov s rozhodovaním orgánov EÚ začína prerastať do hlasitého euroskepticizmu a do posilňovania sebavedomia národných štátov. Je to už len krôčik k novým plebiscitom a k možným vystúpeniam ďalších krajín z EÚ-27.
K narastaniu straty dôvery prispievajú neadekvátne a často protirečivé a nezmyselné rozhodnutia bruselských štruktúr, ktoré namiesto pomoci vytvárajú iba nové problémy a krízy.
Narastanie kritiky EÚ destabilizuje celú EÚ, čo môže vyústiť do rozpadu tohto spoločenstva. Túto situáciu tak vnímajú aj všetci účastníci bratislavského stretnutia.

Základná úloha
 

Preto sa základnou politickou úlohou Bruselu stáva po bratislavskom summite otázka jednoty EÚ a opätovného nastolenia dôvery občanov v toto zoskupenie.
Ak to preložíme do slovenčiny a normálnej reči, úlohou všetkých orgánov a jeho štruktúr by malo byť vyvarovať sa rozhodnutí, ktoré by mohli spochybniť kompetentnosť ich rozhodovania, respektíve  ktoré by mohli viesť k novým problémom a krízam, a tým i k posilňovaniu rozkladných tendencií v EÚ.
Bude žiaduce, aby sa štruktúry EÚ koncentrovali na projekty, ktorých reálnu cenu a význam pocítia samotní občania. Je nebezpečné unifikovať celú EÚ a snažiť sa vtesnať všetko do jednej „mustry“.
Tlaky na unifikáciu rozhodnutí, ktoré v jednej časti EÚ môžu byť prospešné, však v druhej časti môžu byť v rozpore s existujúcimi podmienkami a tým i škodlivé, ba až likvidačné.
Zdá sa ale, že „bruselský stroj“ je rozbehnutý a ešte dlho sa bude riadiť iba prázdnymi heslami o solidarite. A to bez ohľadu na to, či ide o utečencov z Afriky či Stredného východu,  alebo občanov, respektíve farmárov z východnej či južnej časti EÚ.
Proklamovaná solidarita a humanizmus majú iba jediný cieľ, a to pomocou  morálnych hesiel „poľudštiť“ jasné ekonomické záujmy silných lobistických skupín globálnych korporácií, ktoré vychádzajú z presvedčenia,  že „aj tak to bude raz všetko naše“.
Úniu teda neotriasajú iba veľké krízy, ale aj malé krízy v rôznych sektoroch výroby, obchodu a služieb, ktoré potvrdzujú slabosť jej štruktúr a nebezpečnosť jej programovej výbavy.

Na agrárnom príklade
 

Tento prístup sa pokúsime ukázať na agrárnom sektore, konkrétne na výrobe mlieka, ktoré prežíva svoju mliečnu krízu.
Slovne deklarované vznešené ciele a brutálna prax za účasti neefektívne premrhaných miliardových dotácií majú tento proces robiť stráviteľnejším. Treba však povedať, že po bratislavskom summite by sa z takejto cesty malo čo najskôr zísť.
Chceme alebo nechceme, musíme si priznať, že náš agrárny sektor, respektíve naši farmári neboli pripravení na zápas s vyspelými agrárnymi politikami západnej Európy. A najmä neboli pripravení na dôsledky jednotnej poľnohospodárskej politiky, ktorá nás vedie k znižovaniu podielu našej práce v agrárnych produktoch a k exportu holých surovín a komodít.
Slovenskí farmári, vychovaní a organizovaní v družstvách, nemohli – a ani dnes nemôžu – byť partnermi ich kolegov z Francúzska, Nemecka, Holandska..., ktorí dokážu skĺbiť farmárske činnosti s obchodnými a marketingovými aktivitami.
Navyše farmári západnej Európy sú dobre organizovaní a majú širokú spoločenskú podporu.
Agrosektor západnej Európy ako istá samostatná výrobná oblasť nebol a nie je izolovaný od štátnych a regionálnych orgánov moci tak, ako je to v našom prípade. Pre nich sú farmári významná súčasť spoločnosti, ktorá sa stará nielen o zdravie občanov, ale aj o zdravie celej krajiny.
Problémy slovenského agrárneho sektora dnes u nás zaujímajú len málokoho. Štátne orgány tento sektor hodnotia iba podľa jeho podielu na HDP či na zamestnanosti,... ktoré z ich pohľadu potvrdzujú, že ide o okrajový sektor. Ak tento sektor niekoho zo štátnej správy či privátnej sféry zaujíma, potom je to skôr z dôvodov prísunu veľkých peňazí z fondov EÚ, a teda z hadiska možnosti, ako pomôcť sebe alebo „svojim“. Aj naši občania vnímajú tento sektor ako nadštandardne dotovanú oblasť.

Príklad z Francúzska
 

V tejto súvislosti si vždy spomenieme na diskusiu s našim francúzskym partnerom z cukrovarníctva, ktorý nechápal absenciu štátnej podpory slovenských farmárov pri zavádzaní ochranných opatrení, či štátnu absenciu pri riešení konfliktov s obchodnými reťazcami. Keď sme sa ho pýtali, ako dokázal presvedčiť svoju vládu ekonomickými argumentmi o potrebe podpory pre francúzskych farmárov, jeho odpoveď bola veľmi jednoduchá a stručná: „Farmár je svätý! Jeho nešťastie bude nešťastím krajiny!“
Táto, až teologická argumentácia odzrkadľuje podstatný, ba až kultúrny rozdiel medzi Slovenskom a Francúzskom.
Bojíme sa, že bez nejakej obrovskej celoeurópskej či svetovej katastrofy sa k takémuto „západnému videniu“ ohľadne našich farmárov sotva dopracujeme.
Zamestnanosť v slovenskom agrárnom sektore za 25 rokov poklesla z 360-tisíc zamestnancov na slabých 60-tisíc zamestnancov. Tento trend je pre mnohých dôkazom, že náš agrárny sektor sa uberá dobrým smerom a že je to dôkaz jeho vysokej efektívnosti a modernosti.
Odvrátenou stranou tohto vývoja je zníženie podielu slovenských produktov na predaji potravín, ktorý dnes dosahuje iba 39-percentný podiel. Je to dôkaz postupujúcej katastrofy nášho poľnohospodárstva a jeho pohlcovania, respektíve zaraďovania do medzinárodnej deľby práce. Ale už bez nás!!!
Z krajiny, ktorá bola schopná zabezpečiť plnú sebestačnosť v potravinách, sa Slovensko mení na monokultúrnu obilninársku krajinu so silným zastúpením kultúr na technické účely, akými je napríklad repka.
Približne 60-percentný dovoz potravín je výsledkom každoročného poklesu počtu hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, kráv na mlieko, hydiny, ako aj špeciálnej poľnohospodárskej výroby, teda produkcie z viníc, sadov či zeleniny...
Tento stav je výsledkom vysokých prebytkov poľnohospodárskej výroby v krajinách západnej Európy a ich dravou expanziou na juh a východ únie, nevynímajúc nekonkurencieschopnosť nášho agrárneho sektora.

Nie je kríza ako kríza
 

Samozrejme, ani západná Európa nie voči krízam imúnna, aj tam prichádza k čisteniu trhu a k likvidácii menších producentov, ktorí nemajú dostatočné kapitálové krytie, aby mohli na tieto výkyvy reagovať a boli schopní ich prežiť.
Rozdiel medzi slovenskými a západoeurópskymi spoločnosťami je však v tom, že západné spoločnosti sa krízami posilňujú, na rozdiel od našich spoločností, ktoré sú čoraz viac oslabované a nakoniec i likvidované. Často sa to deje aj za pomoci, respektíve nezáujmu štátu a občanov.
EÚ v apríli minulého roka zrušila mliečne kvóty pre krajiny EÚ-28. Urobila to na základe nie celkom racionálnej úvahy a vecnej analýzy. Naznačovanie, že je to výsledok záväzkov z medzinárodných dohôd o liberalizácii obchodných a výrobných podmienok je neakceptovateľné. Veď kvóta regulovala produkciu agrárnych produktov iba vo vnútri EÚ.
Zrušenie kvót je tak iba politickým nástrojom Bruselu na to, ako oslabiť rebelujúce národné štáty EÚ-28 a ako ich vydať napospas jeho štruktúram.
O tom, že kvóty nie sú už raz a navždy zavrhnutým nástrojom regulácie, svedčí aj súčasný politický boj o kvóty utečencov.
Zámer oslabiť národné štáty tu však zostal. V tomto prípade ide iba o ich oslabenie zvnútra..
V dôsledku zrušenia kvót prepukla mliečna kríza, nakoľko výroba mlieka sa v priebehu jedného roku zvýšila o 2 %, čo predstavuje cca 3,5 miliardy litrov mlieka.
Na extrémny prepad cien mlieka v dôsledku jeho prebytkov na európskom trhu  Brusel reagoval uvoľnením 500 miliónov eur na podporu producentov mlieka. Z tohto sa ušlo 2,6 miliónov eur aj slovenským chovateľom. Slovenská vláda podporila chovateľov v roku 2015 18 miliónmi a sumou 33 miliónov eur v roku 2016.
Je veľmi nepravdepodobné, že by naši farmári mohli rátať s 53 miliónmi eur aj pre budúci rok. Dôkazom toho je aj najnovší výnos o podpore farmárov, ktorí by chceli ukončiť chov dojníc. Ukazuje to, že konečnú rovnováhu na trhu EÚ chce dosiahnuť znížením výroby prebytkového mlieka finančnou podporou farmárov, ktorí chcú zlikvidovať neefektívny chov kráv.

Neviditeľná ruka trhu
 

Každý ekonóm povie, že je to v poriadku a že je to i nevyhnutné. Ak chceme dosiahnuť ceny, ktoré budú pokrývať aspoň výrobné náklady mlieka, tak musíme znížiť počty kráv. Z ekonomického hľadiska je to čisté riešenie. Rovnako princíp dobrovoľnosti, t. j., že znižovať budú iba tí, ktorí chcú ukončiť neekonomický chov kráv,  je veľmi demokratický a tiež čistý.
EÚ vďaka svojim záväzkom z medzinárodných zmlúv, ktoré sú často aj ňou samou iniciované, zrušila osvedčený mechanizmus kvót a vystavila svojich farmárov „neviditeľnej ruke trhu“. Je to dôkaz ústupu dnešného vedenia EÚ od sociálneho modelu únie a je to aj dôkaz prechodu EÚ na dravý globálny kapitalizmus.
Problémom je to, kto a ktorá krajina má znížiť počet kráv? A tu začína vznikať aj politický problém, ktorý sa dotýka záverov bratislavského summitu: treba sa vyhnúť problémom, ktoré by spochybňovali dôveru v EÚ a v jej inštitúcie.
Prečo má Slovensko znížiť výrobu mlieka v EÚ, keď sa nepodieľalo na zvýšení prebytkov mlieka v EÚ, ale, naopak, výroba mlieka aj v roku 2016 poklesla o 6% a počet dojníc sa znížil o 9 tisíc?
Prečo by Slovensko malo súhlasiť s „plne demokratickým a dobrovoľným“ znížením produkcie mlieka a tak sa podieľať na likvidácii slovenského mliekarenstva?
Musíme uznať, že z formálneho pohľadu táto „príležitosť“ znížiť počet dojníc na Slovensku opäť cca o 10 tisíc kusov je korektná a plne rešpektujúca zásady jednotnej poľnohospodárskej politiky.
Je to pomoc, alebo skôr dobre premyslený plán „chytrých“ farmárov zo západnej časti EÚ?
Spoločná poľnohospodárska politika, ktorá obsahuje princíp solidarity a politiky kohézie, t. j. vyrovnávanie rozdielov medzi jednotlivými krajinami a regiónmi, vytvára však iba zdanie jej korektnosti a spravodlivosti, nakoľko pre budúcnosť je zdrojom krízy, ktorá v spojení s veľkými krízami EÚ môže viesť k jej koncu.
Odstúpenie od kvót, definovaných pre každú vstupujúcu krajinu do EÚ, je však dôkazom nástupu agresívneho globálneho kapitalizmu a demontáže európskeho sociálneho štátu, čo je, mimochodom, aj proti jednému z princípov zakotvenému v našej ústave.
Zdá sa, že Slovensko a jeho agrárny sektor sa po zrušení kvót dostáva do úplne inej EÚ, než do akej vstúpilo v roku 2004.
Podpora solidarity slabších parterov v Únii, ako aj celá kohézna politika sa tak stáva iba krásnym heslom bez akéhokoľvek obsahu.
Skôr môžeme tvrdiť, že ide o nástroje likvidácie slovenského agrárneho sektora, respektíve o jeho prevzatie  do štruktúr európskych či globálnych spoločností, v ktorých bude náš agrárny sektor plniť iba doplnkovú či servisnú službu.

Vytriezvenie a sklamanie
 

Z dlhodobého pohľadu takýto prístup povedie nielen k nášmu vytriezveniu a sklamaniu zo „solidárnej kohéznej politiky“, ale k posilneniu protieurópskych nálad a posilňovaniu odporu voči takejto politike. Takýto postoj budú stimulovať prázdne kravíny, opustené vinice a zatvorené potravinárske fabriky.
Pokles produkcie Slovenska vo všetkých poľnohospodárskych komoditách, a tým spojený prepad spracovateľského priemyslu, sú tými dôsledkami, ktoré nás priviedli k strate sebestačnosti vo výrobe potravín a k ich dnešnému ich 60-percentnému dovozu.
Tento stav je výsledkom oslabenia  politických štruktúr únie a ich závislostí od globálnych korporácií ako aj závislosti od bohatých ľudí, ktorí nesnívajú o ničom inom, iba o tom, ako by sa stali ešte bohatšími. Takúto prax umožňuje iba programové a ostentatívne oslabenie demokratickosti dnešnej EÚ, ktoré si dovoľujú praktizovať niektorí jej vrcholní politici. Takáto prax však musí doviesť EÚ aj k jej neodvratnému koncu.
EÚ nemôže prežiť bez demokratickej kontroly, bez spravodlivého vedenia!!!
V opačnom prípade bude nasledovať ba príklad a osud, aký sa črtá aj Slovensku, čo znamená, že aj EÚ sa nechá pohltiť ešte silnejšími spoločnosťami, ako je ona sama.
Nuž, a potom nám  môže byť úplne jedno, či noví páni budú hovoriť po anglicky alebo po arabsky...

(Vyšlo v Roľníckych novinách 5. 10. 2016)

Ďalšie články: EDUARD ŠEBO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984