Reklama
Reklama

Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline

II. časť
Štátne občianstvo podľa „karpatského práva“ ako kulminačný bod procesu „integrácie maďarského národa“ v Karpatskej kotline
Počet zobrazení: 1227

V roku 2010, necelých desať rokov neskôr po uvedenom „teste“ s krajanským zákonom, kedy situácia v regióne v súvislosti so spomínaným zákonom „vychladla“, inými slovami, susedia si zvykli na novú „kvalitu“ maďarského prístupu k menšinám – Maďarsko dramaticky zvýšilo kvalitu integračného procesu maďarského národa. Prijalo zákon o etnickom spôsobe udeľovania maďarského štátneho občianstva občanom susedných štátov. Osobám, ktoré na území Maďarska dlhodobo nežili a zrejme ani nebudú žiť. „Výroba“ štátnych občanov Maďarska v masových rozmeroch v regióne ako hlavný nástroj spomínaného procesu integrácie maďarského národa v  princípe kompenzuje predchádzajúce neúspešné úsilie Budapešti o autonómiu pre menšiny v susedstve.

Tomáš Bednár: Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline I. časť

SÚVISIACE:
Tomáš Bednár:
Sto rokov Trianonu I. časť - Sto rokov Trianonu II. časť -
Sto rokov Trianonu III. časť - Sto rokov Trianonu IV. časť

 

Dôkazom, že to bol riadený proces politickými elitami, a nie autentická „túžba maďarského národa“, prípadne prirodzená vôľa občanov susedných štátov, je skutočnosť, že ad 1) v decembri 2004 v neúspešnom referende v Maďarsku podporilo štátne občianstvo pre Maďarov v zahraničí len necelých devätnásť percent oprávnených voličov. Ad 2) v medializovaných rozhovoroch na Slovensku občania maďarskej národnosti prejavovali otvorený nezáujem o štátne občianstvo susedného štátu! Budapešť napriek týmto zreteľným signálom pristúpila k schváleniu príslušného zákona tak, aby bol prijatý v roku 2010. Symbolicky pri deväťdesiatom výročí mierovej zmluvy z Trianonu.

mapa_velkeho_madarska_1.jpg

Mapa Veľkého Maďarska v maďarských národných farbách.
Autor: Дмитрий-5-Аверин, Thommy / Wikipedia.org / CC BY-SA 3.0

V nami posudzovanom kontexte musíme s ohľadom na jej závažnosť venovať téme štátneho občianstva väčší priestor. V tomto bode Budapešť dosiahla doposiaľ „najvyšší stupeň v procese integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline“. Umelým vyrábaním nových občanov v našom priestore – v segmente vyvážania jurisdikcie a politického vplyvu Maďarska za hranice maďarského štátu, inými slovami systémového narúšania suverenity susedných štátov a ich politickej nezávislosti – bol nahradený nevydarený projekt autonómie pre maďarské komunity v regióne.

V prvom rade je dôležité zdôrazniť, že...
 

... Slovensko nemalo a nemá problém s otázkou dvojakého štátneho občianstva
 

Priamym dôkazom tohto tvrdenia je politika SR v tejto otázke od vzniku samostatnej republiky až do leta 2010. Presne do momentu, kedy bola prijatá novela maďarského zákona o štátnom občianstve. SR ale mala a má vážne výhrady k „maďarskému chápaniu“ tejto témy. A to najmä k jej etnizácii, ktorá je – v kontexte dlhodobej politiky Maďarska voči SR – v zásadnom rozpore so základnými štátnymi záujmami SR. Pod základnými štátnymi záujmami rozumieme primárne suverenitu a politickú nezávislosť nášho štátu.

Maďarské uchopenie témy obchádza nielen základné zásady medzinárodného práva. Je súčasne v príkrom protiklade s občianskymi princípmi, na ktorých je konštruovaná Európska únia ako integračný proces smerujúci k celoeurópskemu zmiereniu. Hlavný spor, na jednej strane medzi SR, opierajúcej sa o princípy EÚ, a na druhej strane Maďarskom, spočíva v úplne odlišnej, ba protirečivej koncepcii vzťahu štát verzus národ. Na Slovensku platí, že „národ je tam, kde je štát“. Tomu zodpovedá aj snaha SR „naplniť“ štát národom rôznymi opatreniami ako napríklad zákonom o štátnom jazyku. Maďarsko presadzuje úplne opačný prístup, že „štát je tam, kde je národ“. Budapešť, realizujúc túto koncepciu, vyváža zákonom o štátnom občianstve dôležitý atribút maďarskej štátnosti za vlastné hranice.

Medzinárodné právo, upravujúce podmienky pre poskytnutie štátneho občianstva, považuje za samozrejmosť splnenie podmienok, ktoré vytvárajú tzv. „genuine link“ medzi dotknutou osobou a štátom, o občianstvo ktorého ide. Inými slovami, dotknutá osoba musí mať dlhodobý trvalý pobyt na území daného štátu, neraz aj priamu rodinnú väzbu k občanovi daného štátu. Maďarsko je jediným štátom v európskom demokratickom prostredí, ktorý tieto podmienky bezprecedentne obchádza.

Cieľ novely maďarského zákona je definovaný v jeho preambule. Referencia na krajanov žijúcich v zahraničí, v kontexte upevňovania vzťahov medzi tam žijúcimi Maďarmi a Maďarskom, a najmä na zachovanie maďarskej identity, nenecháva nikoho na pochybách, že hlavné kritérium použité v maďarskej legislatíve vo vzťahu k jej adresátom je ich etnický pôvod. Veľmi široká interpretácia pojmu, kto je „bývalý maďarský občan“, pri absencii generačného obmedzenia rodinných zväzkov, nás môže priviesť až ku „kráľovstvu sv. Štefana“ z roku 1000. V optimistickejšom prístupe, len k „modernému“ Uhorsku po roku 1867. Pri použití akéhokoľvek scenára je zrejmé, že v dôsledku uvedenia veľmi dlhého časového obdobia nie je reálne použitie zákona na všetky, v ňom uvedené „skutočné osoby“. Zákon však môže byť veľmi „užitočný pri náprave historickej krivdy spáchanej na maďarskom národe“.
 

Všeobecný rámec
 

Otázka dvojakého štátneho občianstva nepatrí do agendy základných ľudských práv a preto sa „neteší“ mimoriadnej pozornosti medzinárodného spoločenstva. Substantívne zmluvné dokumenty Rady Európy sa tejto téme vôbec nevenujú – pozri Európsky dohovor o ľudských právach a dodatkové protokoly k nemu. Je to však, pochopiteľne, závažná právna otázka, ktorá sa odvíja od problému samotného štátneho občianstva.

Hovoríme v podstate o takom vzťahu medzi štátom a jeho občanom, ktorý nemá súvislosť s etnickým pôvodom takejto osoby a kedy sa pri určovaní obsahu tohto vzťahu zásadným spôsobom uplatňuje suverenita štátu. Podľa medzinárodne rešpektovanej definície predstavuje občianstvo „právny záväzok majúci ako svoj základ sociálny fakt príslušnosti, skutočný vzťah existencie, záujmov a citov spolu s existenciou vzájomných práv a povinností“. Pozri rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v prípade Nottebohm v roku 1955.

Otázky štátneho občianstva sú, v súlade s hlavným pravidlom verejného medzinárodného práva, považované – za vnútroštátnu jurisdikciu krajiny. Práve výkonom jurisdikcie štátu na jeho území a voči jeho obyvateľstvu sa prejavuje suverenita daného štátu. Táto suverenita môže byť obmedzená opäť len v súlade s medzinárodným právom. Žiadny štát nesmie vykonávať jurisdikciu voči obyvateľom iného štátu, na území tohto štátu, a bez súhlasu dotknutého štátu. Princíp suverenity je základným kameňom medzinárodného práva, a preto je kodifikovaný v úvodnom článku Charty OSN. Zo strany štátu sa pri vymedzovaní takejto väzby s jeho občanom, vznikajúcej spravidla narodením a končiacej smrťou, zákonite zohľadňujú mocensko-politické záujmy daného štátu, reflektujúce aj historické skúsenosti. Toto je medzinárodným spoločenstvom plne akceptované.
 

Európsky rámec
 

Postupný a dramatický nárast pohybu osôb medzi krajinami, nezriedka ich dlhodobý pobyt mimo krajiny svojho pôvodu, niekedy v kombinácii s manželským zväzkom s občanom/kou iného štátu, motivoval štáty aj k zmluvnej spolupráci. Boli to spočiatku prevažne dvojstranné zmluvné úpravy medzi príslušnými krajinami s cieľom zamedziť vzniku dvojakého štátneho občianstva. Časom sa však medzinárodné spoločenstvo dopracovalo k istému spoločnému menovateľu záujmov v tejto agende. Veľmi zreteľným cieľom tohto spoločného menovateľa bolo, a stále  je, spriehľadniť štátnoobčianske väzby tak pre štáty – pre ich úrady – a tiež pre dotknutú osobu. Prejavuje sa to tým, že štáty sa vyhýbajú extrémom, prípadne kolízii záujmov medzi štátom a občanom, resp. medzi štátmi samotnými.

Preto štáty na jednej strane berú ohľad na osobu, snažiac sa vyhnúť situácii, kedy by sa táto osoba ocitla v pozícii „stateless“ – bez akéhokoľvek občianstva. Na druhej strane štáty pomerne presne vymedzujú situáciu, kedy môže dôjsť k vzniku dvojakého, prípadne viacnásobného štátneho občianstva. A kedy dochádza de facto aj de iure k prieniku dvoch rôznych štátnoobčianskych väzieb. Deje sa tak s ich súhlasom, minimálne v prípade demokratických štátov. Legitimita výnimočnosti takéhoto prieniku je (nielen) pre štáty mimoriadne dôležitá. Preto za „conditio sine qua non“ pri poskytovaní štátneho občianstva považujú skutočnú, dlhodobú a trvalú väzbu medzi žiadateľom o štátne občianstvo a dotknutým štátom – už spomínaný „genuine link“.

Štáty vnímajú dvojaké štátne občianstvo v princípe ako nežiaduci jav a niektoré ho preto vôbec nepripúšťajú: Rakúsko, Nórsko a donedávna ČR, alebo vo veľmi limitovanej podobe – Nemecko. Je teda evidentné, že táto otázka vôbec nesúvisí s otázkami demokracie a ľudských práv! Štáty tolerujú dvojaké štátne občianstvo ako výnimočný jav v individuálnych prípadoch, ktoré, ak nastanú, majú byť maximálne transparentné.

Pokiaľ hovoríme o európskom kontinente, až do konca studenej vojny sa štáty zásadným spôsobom bránili takýmto prípadom. Dohovor o znížení prípadov viacnásobného štátneho občianstva a o vojenskej povinnosti v prípadoch viacnásobného štátneho občianstva z roku 1963 už vo svojom prvom článku uvádzal, že osoba, ktorá na základe svojej vôle nadobudne ďalšie štátne občianstvo – stráca predchádzajúce občianstvo. Koncom minulého storočia európske štáty zmiernili svoj rezolútne odmietavý prístup k dvojakému štátnemu občianstvu pod vplyvom týchto vývojových trendov: nárast migrujúcich pracovníkov na kontinente, potreba integrovať dlhodobých rezidentov na území jednotlivých štátov a rastúci počet zmiešaných manželstiev. Demokratické zmeny v strednej a východnej Európe a vznik nových štátov ešte viac zvýraznili potrebu nového celoeurópskeho dohovoru s primárnym cieľom predísť veľkému počtu osôb bez štátneho občianstva. Nový Európsky dohovor o štátnom občianstve z roku 1997 (ďalej len Dohovor) bol ratifikovaný takmer štyridsiatimi členskými štátmi.

Dohovor veľmi jednoznačne stanovuje, kedy štát môže uľahčiť nadobudnutie občianstva vo vzťahu k osobám s iným štátnym občianstvom, prípadne bez štátneho občianstva. Zásadne je to podmienené dlhodobým pobytom (v prípade Slovinska až desať rokov) týchto osôb na svojom území. Vážne rodinné dôvody, pochopiteľne, zvýhodňujú žiadateľa o občianstvo. K často kladeným podmienkam ako bezúhonnosť, preukázateľne dostačujúca miera ekonomickej a sociálnej integrácie – štáty nezriedka požadujú aj vyhlásenie o lojalite „nového občana“. Poskytovanie druhého štátneho občianstva plní teda primárne integračnú funkciu. Inými slovami, nie je politickým programom žiadneho demokratického štátu poskytovať štátne občianstvo cudzincom, tobôž trvale žijúcim v zahraničí a na etnickom princípe. Jediná výnimka na našom kontinente, popierajúca obvyklé zvyky a medzinárodné právo –prichádza z Budapešti. V maďarskom prípade poskytovanie druhého štátneho občianstva plní revizionistickú funkciu, a nie integračnú ako u ostatných štátov!

Vo vzťahu k vlastným štátnym občanom: štáty im tolerujú dvojaké štátne občianstvo preto, aby ich občan neprišiel nadobudnutím iného štátneho občianstva o pôvodný vzťah, pokiaľ si to občan výslovne neželá. Robia tak preto, lebo v dobrej viere predpokladajú, že ich štátni občania pri získaní štátneho občianstva iného štátu splnili obvyklé požiadavky – genuine link. Inými slovami, títo občania sa dlhodobo zdržiavajú v zahraničí, avšak nechcú stratiť právny vzťah so svojou vlasťou.

Maďarsko svojou novelou zákona o štátnom občianstve z mája 2010 nerešpektovalo medzinárodné právo, upravujúce podmienky pre poskytnutie štátneho občianstva. Dohovor pri poskytovaní občianstva ex lege, zo zákona, považuje za samozrejmosť splnenie podmienok, vytvárajúcich „genuine link“ medzi dotknutou osobou a štátom, o občianstvo ktorého ide. Pozri článok 6 kapitoly III Dohovoru. Táto osoba musí mať dlhodobý trvalý pobyt na území daného štátu a neraz aj priamu rodinnú väzbu k občanovi daného štátu. Uvedené podmienky maďarský zákon bezprecedentne obchádza, navyše je jedinou legislatívou v európskom demokratickom prostredí, kedy ako kritérium pre poskytnutie občianstva postačuje etnický pôvod a znalosť jazyka! Budapešť, motivovaná historickým revizionizmom, usilujúca o „zjednotenie“ maďarského národa v Karpatskej kotline – vytvára protiprávnym spôsobom štátoobčianske väzby s občanmi SR proti zjavnej vôli susedného štátu! Narúša štátnu suverenitu SR tým, že vyváža svoju štátnu moc na územie Slovenska.

V prostredí EÚ nepoznáme prípad, aby jeden členský štát udeľoval svoje štátne občianstvo občanom druhého členského štátu pri absencii genuine link a na etnickom základe. Navyše, proti zjavnej vôli dotknutého štátu. V súlade s konceptom jednotnej Európy je občan členského štátu EÚ súčasne aj občanom EÚ. Môže teda žiť, pracovať a pôsobiť v ktoromkoľvek inom štáte únie. Má pritom v zásade právo na rovnaké zaobchádzanie ako „miestny občan“, s výnimkou tých práv a povinností, ktoré vyplývajú zo štátoobčianskeho zväzku.

Správanie Maďarska možno hodnotiť ako jednoznačný rozpor s týmto konceptom. Je neprípustné, aby jeden členský štát si „vyrábal“ nových štátnych občanov z osôb, ktoré žili, žijú a budú žiť na území iných štátov. Maďarsko prijalo tento zákon v čase vrcholiacej volebnej kampane v SR. Budapešť, napriek výslovnej žiadosti slovenskej strany, nebola ochotná odložiť jeho schválenie. Preto sa zákon stal súčasťou agendy politického boja na Slovensku. V daných súvislostiach to mohlo byť vnímané ako ďalšia hrubá provokácia z maďarskej strany. Toto bolo asi jedným z cieľov maďarskej strany.

Maďarský zákon o dvojakom štátnom občianstve je nutné „čítať“ v celkovom kontexte dlhodobej maďarskej politiky, minimálne od konca studenej vojny. Pochopíme ho len vtedy, keď si uvedomíme, že základnou líniou tejto politiky a koncepcie vo vzťahu k okolitému regiónu je, dnes už otvorená snaha o historický revizionizmus. Budapešť nielen hovorí, ale aj robí konkrétne kroky s cieľom postupne politicky, právne a ekonomicky „zjednotiť“ maďarský národ v Karpatskej kotline. A k tomu potrebuje vlastné „karpatské právo“, operujúce mimo priestoru medzinárodného práva. Svojou politikou ignoruje medzištátne hranice a spochybňuje tým súčasne suverenitu dotknutých štátov.

Maďarský zákon o „Trianone“ z júna 2010, rozhodne nie náhodou prijatý paralelne so zákonom o občianstve, je možno hodnotiť ako určité filozofické a súčasne politicko-právne zavŕšenie tohto procesu. Zákon o Trianone robí zo zámerne nestrávenej histórie spred sto rokov živú politickú agendu súčasnosti. Zjednotením maďarského národa v Karpatskej kotline chce zároveň napraviť „krivdu“, ktorá sa udiala maďarskému národu.

Zákon o štátnom občianstve je v tomto zmysle základným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa. Pre komplexné pochopenie nastavenia dnešných politických elít vládnucich v Budapešti je treba pripomenúť, že počas parlamentnej debaty k tejto legislatíve boli zamietnuté návrhy zvyškov tamojšej demokratickej opozície ad 1) na explicitný zákaz revízie hraníc a ad 2) zakomponovať do zákona myšlienku spolupatričnosti v rámci Európskej únie. Inými slovami maďarské politické elity stále rátajú aj s možnosťou revízie hraníc. Nerátajú však už s tým, že by Maďarsko patrilo (v tejto strategickej agende) do Európskej únie. Kombinácia týchto poznatkov nie je veru potešujúcou správou pre jeho susedov...

SR nemohla v roku 2010 akceptovať princíp maďarskej politiky „zjednocovania“ maďarského národa ponad hranice. Predstavovalo by to najvážnejší zásah do štátnej suverenity SR v novodobých dejinách. V reakcii na postoj Budapešti, musela SR modifikovať svoj predchádzajúci liberálny prístup k otázke dvojakého štátneho občianstva. Vtedajšia vláda SR sa, po dlhšom čakaní a arogantnej reakcii maďarskej vlády, rozhodla konať s cieľom eliminovať dôsledky maďarského zákona vo vzťahu k SR a jej štátnym občanom. Pripomeňme si, že v tom čase už bola NR SR z dôvodu volieb rozpustená a vláda SR pod časovým tlakom hľadala najviac priechodnú cestu. Tou sa javila zrejme inšpirácia podobnou legislatívou ČR, ktorá prešla screeningovým procesom pri vstupe ČR do EÚ.

Tento prístup však, žiaľ, negatívne ovplyvnil situáciu stoviek, možno tisícov občanov SR, ktorí sa dlhodobo zdržiavajú v zahraničí, a z rôznych závažných dôvodov požiadali o štátne občianstvo tamojšieho štátu a súčasne nechceli stratiť štátne občianstvo SR. Ďalší vývoj potvrdil, že toto bol vážny nedostatok slovenského zákona, prijatého pod tlakom Budapešti.
 

Reakcia SR na maďarský zákon
 

NR SR zaviedla novelou príslušného zákona koncepciu straty občianstva SR v prípade nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva. Deje sa tak na základe výslovného prejavu vôle dotknutej osoby. Medzinárodné právo umožňuje, aby štát odňal štátne občianstvo takej osobe, ktorá dobrovoľne prijala štátne občianstvo iného štátu (pozri článok 7 kapitoly III Dohovoru). Vtedajším prijatím novej slovenskej legislatívy, doslova niekoľko dní pred parlamentnými voľbami, čo maďarská strana určite nepredpokladala – sa podarilo eliminovať zamýšľaný cieľ maďarského zákona voči SR.

Aby bol obraz neštandardného prístupu Budapešti k problematike štátneho občianstva ešte zreteľnejší, lepšie povedané, možno ešte zahmlenejší, je potrebné uviesť ďalšiu dôležitú skutočnosť. Maďarsko uplatnilo, ako jediná susedná krajina únie, meritórne výhrady k článkom jedenásť a dvanásť Dohovoru z roku 1997. Tieto ustanovenia kladú zmluvným štátom povinnosť písomného odôvodnenia rozhodnutia štátu vo veci občianstva a povinnosť umožniť preskúmanie takéhoto rozhodnutia v správnom alebo súdnom konaní. Inými slovami, zabezpečiť primeranú transparentnosť celého procesu. (Pozn.: Výhrada znamená neakceptovanie konkrétnej časti medzinárodnej zmluvy voči štátu, ktorý takúto výhradu uplatní.)

Z kontextu celkového správania Maďarska by sme si mali položiť legitímnu otázku. Prečo Budapešť rieši problém štátneho občianstva, evidentne najmä voči susedom, v takomto špeciálnom „utajenom“ režime? Odlišnom, ako to robí zvyšok Európy, keďže iné štáty nemajú problém sprístupniť tento proces? Napríklad dánsky parlament každoročne zvykol zverejňovať zoznam nových štátnych občanov Dánskeho kráľovstva. Budapešť však zrejme nechce, aby sa vedelo, koľkým osobám a komu bolo priznané maďarské štátne občianstvo. Vo vzťahu k nášmu štátu – vedia naše príslušné inštitúcie, koľko slovenských občanov má súčasne aj maďarské štátne občianstvo? Alebo sa to dozvieme až v príhodnom čase? Samozrejme, príhodnom pre Budapešť!

Treba zdôrazniť, že Maďarsko uplatnilo tieto výhrady k Dohovoru takmer desať rokov pred prijatím svojej legislatívy. A slovenskej reakcie na ňu. Prečo maďarská strana s takýmto predstihom plánovala utajovaný režim procesu nadobúdania štátneho občianstva??? Odpoveď môže znieť takto: bol to jasný, koncepčný a dlhodobo plánovaný prístup Budapešti, ktorý je v príkrom rozpore s jej deklaráciami o rozvoji dobrých susedských vzťahov. Maďarská strana veľmi správne predvídala, že (vtedy) jej budúca politika štátneho občianstva nebude susedmi vnímaná pozitívne.

Ďalší vývoj potvrdil správnosť a legitimitu slovenskej právnej úpravy. Maďarsko, v rozpore s vyhláseniami svojich predstaviteľov, pred prijatím zákona – malo ísť údajne len o podporu kultúry a jazyka – priznalo neskôr aj volebné právo takýmto novým občanom. Pre lepšie pochopenie tzv. „salámovej metódy“ maďarskej strany si pripomeňme, že desať rokov predtým, v súvislosti s krajanským zákonom, ubezpečovala (tá istá maďarská vláda!) Radu Európy, že nemá v úmysle poskytovať svoje štátne občianstvo príslušníkom maďarskej menšiny v susedných krajinách.

Ak by SR svojím zákonom nezabránila účinkom kontroverzného maďarského zákona – v kontexte doterajšieho správania Budapešti a koordinácie jej politík so svojimi spojencami na území susedných krajín – vieme s vysokou pravdepodobnosťou identifikovať...
 

... možné následky prípadného nekonania SR


Na území SR by bol dnes už neurčitý, ale dozaista väčší počet – sto, možno dvesto tisíc(?) občanov susedného štátu, ktorí by boli súčasne voličmi maďarských politických strán. Tieto strany by pôsobili aj na území SR. Permanentne by v SR prebiehala volebná kampaň politických subjektov cudzieho štátu. Takéto niečo nedovolí žiadny suverénny demokratický štát. Pozri tiež prístup nemeckej strany k opakovaným pokusom tureckých politických predstaviteľov organizovať politické mítingy pre nemeckých Turkov na území Nemecka. Slovenskí občania s dvojakým štátnym občianstvom budú zakladať pobočky politických strán susedného štátu a rozsiahla časť územia SR sa stane de facto (a de politico?) integrálnou súčasťou politického priestoru Maďarska. Treba zdôrazniť, že s našim požehnaním.

Občania s dvojakým občianstvom: riaditelia škôl, starostovia, cirkevní hodnostári, predstavitelia kultúrnych, športových organizácií  atď. – budú, minimálne pri štátnych sviatkoch Maďarska na úradných budovách organizovaným spôsobom vyvesovať vlajky susednej krajiny. Občania s dvojakým občianstvom, páchajúci závažnú trestnú činnosť, by sa útekom za Dunaj vyhýbali trestným postihom v SR. Keď maďarská strana nebola ochotná vydať známeho vojnového zločinca, ktorý počas druhej svetovej vojny v Košiciach preukázateľne páchal trestné činy a nechala dotyčnú osobu „v pokoji“ dožiť v Maďarsku, ako by slovenská strana mohla dúfať v spoluprácu v tejto citlivej oblasti? Mimochodom, podľa medializovaných správ môže mať človek niekedy pocit, že hlavným mestom organizovaného zločinu na (nielen) južnom Slovensku je mesto, kde sídli známy futbalový klub. Klub, ktorý bol štedro dotovaný vládou SR a na ktorom sa pravidelne hráva štátna hymna našich susedov?!

Maďarské štátne a neštátne inštitúcie budú vyvíjať nátlak na občanov SR, nielen maďarského a rómskeho pôvodu a ich rodinných príslušníkov, s cieľom presvedčiť ich o výhodnosti občianstva. Kandidáti na maďarské občianstvo budú poúčaní o „neškodnosti“ – takéhoto druhého občianstva. Maďarský prezident verejne deklaroval, že „verbovanie nových Maďarov“ bude prvoradou prioritou agendy jeho mandátu a maďarská vláda na takúto kampaň uvoľnila dostatok kapacít. Na dennej báze môže dochádzať na území SR ku kolíziám medzi oboma občianstvami. Vznikol by tu aj nasledujúci formálno-právny problém.

Budú títo občania SR súčasne občanmi Maďarska a zároveň príslušníkmi maďarskej národnostnej menšiny? Tam, kde to bude Budapešti vyhovovať, bude sa dovolávať medzinárodných dokumentov – ochrana národnostných menšín a inde zasa vlastných zákonov – vo vzťahu k svojim štátnym občanom?! Slovenské právo by sa takýmto činom ocitlo úplne mimo hru, treba zdôrazniť, že na území SR a vo vzťahu k občanom SR. Kto bude arbitrom pri neľahkom rozhodovaní, ktoré právo sa uplatní? Policajt na križovatke – v prípade dopravnej nehody? Každý súdny človek musí dôjsť k záveru, že žiadna z vyššie uvedených situácii nie je v záujme SR. Súčasne treba uviesť, že v dôsledku ad 1) vyššie spomínaného „špeciálneho režimu“ v udeľovaní štátneho občianstva maďarskou stranou a ad 2) skutočnosti, že tieto osoby nie vždy rešpektujú svoju zákonnú povinnosť ohlásiť získanie štátneho občianstva iného štátu – nie je možné zistiť, koľko a kto zo slovenských občanov už dnes disponuje súčasne štátnym občianstvom iného štátu.

Predtým sme uviedli, že štáty spravidla predpokladajú od osôb, žiadajúcich ich štátne občianstvo, prejav lojality voči novému štátu. Čo asi tak očakáva Budapešť od svojich nových občanov a súčasne občanov susedného štátu? Dnes sa možno uspokojí s tým, že FIDESZ má nových verných voličov, ktorí mu zabezpečili ústavnú väčšinu v parlamente. Vďaka novým občanom/voličom v Rumunsku. Ale poznáme to. S jedlom rastie chuť. Akú formu a obsah poslušnosti predpokladá Maďarsko od jemu lojálnych nových občanov pri rozvíjaní vzťahov so svojím severným susedom? Majúc pritom na zreteli tamojšie každodenné výroky o tom, že len zjednotením maďarského národa v Karpatskej kotline bude napravená historická krivda, spáchaná na tele uhorského = maďarského národa? Čo budú budapeštianske politické elity očakávať od nových maďarských občanov, žijúcich na území severného suseda, ktorého opakovane „navštívili“ nikým nepozvaní maďarskí vojaci? V prípade ozbrojeného konfliktu Maďarska s tretím štátom, ktorý my neovplyvníme, by Budapešť mohla mobilizovať aj svojich „nových“ občanov s dvojakým občianstvom. SR by sa tak stala stranou sporu!

Pokúsme sa do dnes málo predvídateľného vývoja na medzinárodnej scéne zakomponovať – na základe našich bohatých skúseností – dostatočne predvídateľné správanie nášho južného suseda. Nikto túto prácu za nás neurobí.

V období maďarskej kampane za nový zákon o štátnom občianstve sa občania SR maďarskej národnosti verejne vyslovovali, že nepotrebujú maďarské občianstvo. Uvažovali logicky. V čom im takéto občianstvo druhého štátu uľahčí život na Slovensku? Poznajúc urputnosť maďarských elít spoza Dunaja a ich spojencov na našom území je možné predpokladať, že v prípade súhlasu SR s maďarskou koncepciou občianstva, budú príslušníci maďarskej menšiny veľmi ťažko odolávať takémuto „náboru“. Miestny starosta Arpád im bude v rámci kampane hovoriť: „Pozri, veď aj tvoj sused má maďarské občianstvo a nič sa nedeje. Však aj slovenská vláda s tým súhlasí, o nič nejde. Len dokážeš, že si Maďar a máš maďarskú dušu. Máš predsa tiež preukaz zahraničného Maďara podľa krajanského zákona, ktorý tebe a tvojej rodine poskytol rôzne (aj finančné) benefity...“

Nasledujúci vývoj potvrdil správnosť kroku NR SR. Na jeseň 2010 sa nová vládna koalícia, aj pod tlakom maďarskej loby, pokúšala nájsť iné riešenie – v podstate hľadaním kvadratúry kruhu – ďalšou zmenou prístupu k téme, čo sa však nepodarilo. Dôležité je uvedomiť si, že ak slovenská strana raz ustúpi a akceptuje maďarský koncept – cesta späť už nebude! Obsah vzťahu štátneho občianstva medzi Maďarskom a jeho štátnymi občanmi, žijúcimi na slovenskom území bude formovať Budapešť, presadzujúc svoje politické, štátne, ekonomické, príp. iné záujmy. A ako vždy, bude ignorovať prípadné stanovisko slovenských inštitúcií.

Jednou z pozícií SR bola tiež alternatíva dohody s Maďarskom o dvojakom štátnom občianstve. Tu treba zdôrazniť, že aj keby sa napriek principiálnym rozdielom podarilo takúto dohodu uzavrieť, je vysoko pravdepodobné, že maďarská strana by takúto dohodu nedodržiavala – pozri vyššie osud dohody o krajanskom zákone.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama