Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline

I. časť
Počet zobrazení: 2133

V reflexii k stému výročiu Trianonu (I. – IV.) sme si, okrem rôznych dôležitých súvislostí, na viacerých situáciách plasticky ukázali, že maďarská politika voči regiónu, vrátane nášho štátu, je dlhodobo konzistentná a teda čitateľná, resp. predvídateľná. Skutočnosť, že my ju nevieme dostatočne „prečítať“ a efektívne reagovať – je len a len naša chyba. Už nejaký ten piatok disponujeme svojou vlastnou štátnosťou, a preto sa nemôžeme vyhovárať na nikoho.

Tomáš Bednár:
Sto rokov Trianonu I. časť - Sto rokov Trianonu II. časť -
Sto rokov Trianonu III. časť - Sto rokov Trianonu IV. časť

mapa_velkeho_madarska_1.jpg
Mapa Veľkého Maďarska v maďarských národných farbách.
Autor: Дмитрий-5-Аверин, Thommy / Wikipedia.org / CC BY-SA 3.0

Nie je reč o Novom Zélande, ale o našom historickom susedovi, s ktorým máme viac ako dosť pestrých skúseností. Preto by nás malo mimoriadne zaujímať, akým spôsobom pretavuje maďarská strana svoje zámerne nestrávené a zmanipulované dejiny do dnešnej praktickej politiky. Z pozorovania vyplýva, že akýmsi svätým grálom tejto „susedskej“ politiky v našom regióne je integrácia maďarského národa. Všetko nasvedčuje tomu, že ide o najdôležitejší politický projekt v novodobých dejinách Maďarska, podporený nielen konsenzom tamojších elít, ale do veľkej miery aj spoločnosťou. Pochopiteľne, na realizáciu tohto projektu sa nešetrí ani kapacitami najrôznejšieho druhu. Nasledujúca analýza sa pokúsi venovať tejto téme.
 

Prečo nemôže Slovensko ustúpiť maďarskej revizionistickej koncepcii štátneho občianstva?
 

Odpoveď na otázku v nadpise je brutálne jednoduchá. Slovenský ústupok by umožnil zavŕšenie integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline vo vzťahu k nášmu štátu. Súčasne by to bol začiatok konca tej podoby SR, ako ju dnes poznáme. Fatamorgána niekoľko rokov pestovaných – treba zdôrazniť, že formálne – „dobrých vzťahov“ sa pod akoukoľvek zámienkou maďarskej strany vyparí šmahom ruky. Veľmi rýchle, možno aj zo dňa na deň vzniknú na našom území počtom neurčité (desať- alebo stotisíc?) enklávy ľudí so štátnym občianstvom susedného štátu. Toho štátu, ktorý za uplynulých sto rokov si pri „návšteve“ našej krajiny päťkrát obúval vojenské čižmy – bez ohľadu na politický systém na oboch stranách Dunaja. Toho štátu, ktorý si „integračným procesom“ maďarského národa na rôzny spôsob, avšak v rozpore s medzinárodným právom, k sebe pripútava maďarskú menšinu na Slovensku a iných okolitých štátoch, s výnimkou Rakúska. Robí tak s cieľom „odčiniť fiktívnu krivdu“ spôsobenú Trianonskou mierovou zmluvou spred sto rokov. Ale poďme pekne po poriadku na začiatok celého procesu – k tzv. maďarskému krajanskému zákonu.
 

Krajanský zákon ako bod zlomu v slovensko-maďarskej spolupráci a začiatok procesu „integrácie maďarského národa“ v Karpatskej kotline
 

Budapešti sa v prvej polovici poslednej dekády dvadsiateho storočia nepodarilo presadiť koncepciu národnostnej autonómie do relevantných medzinárodných dokumentov vrátane zmlúv so susedmi. Podstatnou mierou tomu prispela vtedy mladučká slovenská diplomacia, obhajujúca základné záujmy nového štátu: jeho územnú integritu a politickú nezávislosť. Pre historickú pamäť pripomínam, že to bol mimoriadne nevyrovnaný súboj. Na zelenej lúke sa rodiaca diplomacia, čerstvo samostatného – a z rôznych dobových dôvodov – ostrakizovaného Slovenska verzus všetkými masťami mazaná maďarská diplomacia, reprezentujúca štát, ktorý bol vnímaný –  tiež dobovou optikou demokratického sveta – ako symbol slobody a demokracie v novej strednej Európe.

Inými slovami, neuspel „maďarský projekt“, cielený na postupnú etnickú separáciu maďarskej menšiny od spoločnosti v ich domovských štátoch a paralelne s tým budovanie silnejších väzieb k „metropole – Maďarsku“. V dôsledku tohto neúspechu, začala Budapešť svojimi jednostrannými krokmi proces zjednocovania maďarského národa. Tento proces sa uskutočňuje „ponad hranice“ v Karpatskej kotline. Deje sa tak v rozpore s princípmi medzinárodného práva.

Podporovanie kultúrnych a jazykových väzieb medzi (príbuzenským) národom, žijúcim vo vlastnom štáte a (príbuzenskou) menšinou, zdieľajúcou tieto väzby a žijúcou v susednom štáte – možno považovať za legitímne. Budapešť však ide podstatne ďalej za rámec tejto legitimity. Veľa energie a kapacít venuje silnejšiemu pripútavaniu maďarských komunít v okolitých krajinách z politického, právneho a ekonomického aspektu. Formálne to nazýva „národnou politikou“, ktorej hlavnou esenciou je integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline. V  konečnom dôsledku pre región však Budapešti ide o revíziu historického vývoja za uplynulých sto rokov.

Preto susedia, majúci dlhodobú skúsenosť s maďarskou politikou, dobre vedia, že hlavným „motorom“ jej aktivít je revizionizmus. Cieľom tzv. národnej politiky (čítaj revizionistickej), ktorá bola zámerne vyčlenená zo zahraničnej politiky Maďarska, je dosiahnuť taký stav závislosti menšín na „metropole Budapešti“, kedy budú etnickí Maďari v susedných štátoch, z  každého vyššie uvedeného aspektu, vo výhodnejšom postavení ako zvyšok obyvateľstva na zmiešanom území v týchto štátoch. A to aj za cenu ich vymedzovania, resp. odcudzovania sa voči štátu, ktorého sú občanmi a kde žijú celý svoj život. Maďari sa budú mať za hranicami dobre vtedy, keď sa tam budú cítiť ako doma, t. j. v Maďarsku. Kedy nebudú „diskriminovaní“ vo vzťahu k maďarskému národu a budú súčasťou toho istého politického, právneho, ekonomického a administratívneho systému. Používa sa tiež provokatívne znejúce heslo: ak bude lepšie Maďarom, budú sa mať dobre aj ostatní, ktorí s nimi žijú (?!).

Na prelome storočí – namiesto dohodnutej spolupráce v základnej Zmluve so SR z roku 1995, garantujúcej najvyššiu možnú úroveň ochrany menšín – začala Budapešť jednostrannými krokmi realizovať proces „integrácie“ maďarského národa „ponad hranice so susednými štátmi“. Prevezmúc ústavnú „zodpovednosť“ za maďarské menšiny v zahraničí sa postupne nadväzovali politické a právne vzťahy medzi Maďarskom a štátnymi občanmi susedných krajín.

Zásadným legislatívnym krokom bolo prijatie krajanského zákona dňa 19. júna 2001. Zákon, neberúc ohľad na stanoviská susedných krajín, zaviedol systém (aj finančných) podpôr pre zahraničných Maďarov. Zákon rozhodne neprispel k zlepšeniu vzťahov medzi susedmi, skôr naopak. Paradoxne bol schválený v ten istý deň, kedy NR SR ratifikovala prijatie Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. SR chcela poskytnutím vysokej úrovne ochrany maďarskému jazyku opätovne potvrdiť dobrú vôľu zlepšovať vzťahy. Odpoveďou na veľkoryso podávanú ruku zo slovenskej strany však bola facka z Budapešti. Nie prvýkrát, a zrejme ani nie naposledy, maďarská strana zámerne vyvolala spor. Tento krát prijatím kontroverzného zákona!

Tento jednostranný krok Maďarska sa stretol s nevôľou susedov. Zhoršil spoluprácu aj so Slovenskom, s čím zrejme maďarská strana kalkulovala. Ďalších takmer osem rokov sa predsedovia vlád bilaterálne nestretli. Výhrady slovenských vlád boli vládcami v Budapešti systematicky ignorované pod heslom: „Však oni si postupne zvyknú“! Slovensko nenamieta spoluprácu medzi Maďarskom a maďarskou menšinou, pokiaľ je takáto spolupráca orientovaná na podporu kultúry a jazyka. Naproti tomu vytváranie politických a právnych väzieb medzi týmito subjektmi za takýchto okolností môže byť chápané ako podpora etnickému separatizmu. Javu, ktorý nemôže pozitívne vnímať žiadny suverénny štát.

Pozrime sa teda bližšie na krajanský zákon, ktorý predstavuje povestný bod zlomu v slovensko-maďarskej spolupráci pri ochrane menšín. Jeho závažnosť spočíva v tom, že maďarský štát vytváraním priamych inštitucionálnych väzieb so štátnymi občanmi susedných krajín na etnickom základe – po obsahovej stránke úplne odišiel od zmluvne dohodnutej dvojstrannej spolupráce v menšinovej otázke so susedmi. Strategické rozhodnutie Maďarska ísť touto cestou bolo prijaté zrejme v nadväznosti na vyššie spomínaný neúspech (z pohľadu Budapešti) pri presadzovaní autonómie na národnostnom princípe v dvojstranných a mnohostranných rokovaniach.

Použijúc, lepšie povedané zneužijúc, adjektívum európskych procesov, to Budapešť nazvala „integračným procesom maďarského národa“! Začala tak konať bez konzultácie so susedmi. Dokonca –  napriek ich nesúhlasu. Dôkazom zámeru maďarskej strany zanechať dohodnutú spoluprácu so susedmi je skutočnosť, že pri schvaľovaní zákona v budapeštianskom parlamente bol odmietnutý návrh opozičného poslanca C. Tabajdiho zahrnúť doň referenciu na základné zmluvy s dotknutými štátmi vrátane zmluvy so SR.

Krajanský zákon bol v tomto procese „integrácie“ prvým systémovým krokom. Takto dala Budapešť veľmi jasne najavo svojim susedom, ale aj svetu, ako si predstavuje svoju „spoluprácu“ s partnermi v novom storočí. Zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch sa vzťahuje na osoby tam žijúce a hlásiace sa k maďarskej národnosti. Budapešť poskytuje týmto osobám rôzne materiálne benefity, a to nielen v kultúrnej a jazykovej oblasti, ako to bolo na počiatku deklarované. Stále rastúce finančné toky z Budapešti smerom do prostredia maďarských komunít v susedných krajinách v ostatnom období, nazvime to etnobiznis, prispievali k hlbšej „integrácii maďarského národa v Karpatskej kotline“ – podľa receptu Budapešti. Súčasne budovali (nielen) finančnú závislosť miestnych menšinových elít na politickom vedení v Maďarsku.
 

Zásadné výhrady európskych inštitúcií k maďarskému zákonu
 

Spôsob prijatia krajanského zákona a, samozrejme, najmä jeho obsah, vyvolal v Európe mimoriadny rozruch. Svoju nevôľu s týmto zákonom prejavili štáty susediace s Maďarskom – hlavne SR a Rumunsko. Mimoriadnu pozornosť tejto veci venovali rôzne medzinárodné inštitúcie – Rada Európy, OBSE a Európska únia. Treba zdôrazniť, že všetky mali vážne výhrady k maďarskému zákonu. Vo svojich stanoviskách dali za pravdu SR a ďalším štátom kritizujúcim Budapešť.

Ad 1) Európska únia

EÚ sa v tom čase už intenzívne pripravovala na svoje „historické rozšírenie“ o nových členov. O štáty, ktorým bol v dôsledku výsledkov druhej svetovej vojny odopretý demokratický vývoj a ekonomická prosperita. Živá komunikácia medzi jednotlivými inštitúciami únie a vtedy kandidátskymi krajinami poskytovala široký priestor na výmenu informácií o dianí v našom regióne. Členské štáty aj politické štruktúry únie boli presvedčené, že menšinová otázka v našom regióne bola vyriešená, resp. v minimálnom prípade boli dohodnuté adekvátne formáty na ich riešenie. Presne z týchto dôvodov sa v roku 1995 uskutočnila parížska Konferencia o pakte stability v Európe, ktorej výsledkom bola Základná zmluva medzi SR a Maďarskom, neskôr tiež medzi Rumunskom a MR. Z tých istých dôvodov venovala Európa po studenej vojne svoju primárnu pozornosť príprave dôležitých mnohostranných zmlúv na pôde Rady Európy. V duchu mierového procesu v Európe, zohľadňujúc tragickú historickú skúsenosť starého kontinentu, sa ochrana národnostných menšín mala stať témou pre spoluprácu medzi štátmi, a nie jablkom sváru.

Budapešť si preto dobre uvedomovala, že svoj zákon – ktorý porušuje takmer všetko, čo sa len na medzinárodnej scéne porušiť dá – potrebuje prijať ešte pred vstupom do EÚ. Aj z tejto analýzy je zrejmé, že členovi únie by takýto zákon nebol absolútne tolerovaný.

Preto, v reakcii na prijatie maďarského zákona bola únia znepokojená z prudkého zhoršenia vzťahov v regióne spôsobeného týmto jednostranným krokom Budapešti. Signály z Bruselu smerom k maďarským politikom boli jasné: „Únia je založená predovšetkým na vzájomnej spolupráci a priateľských vzťahoch.“ Bruselským inštitúciám silne prekážal aj obsah maďarskej legislatívy. Nezlučiteľnosť krajanského zákona s európskou politikou spočívala o. i. v jeho diskriminačnom prístupe voči občanom únie (jednotný trh). Na spoločný zásah Viedne a Bruselu bolo z aplikácie zákona vyňaté Rakúsko z titulu svojho členstva v EÚ. Únia pochopiteľne pozorne sledovala aj odbornú časť diskusie/sporu Maďarsko verzus jeho susedia na medzinárodnej scéne.

Ad 2) Benátska komisia

Predseda rumunskej vlády A. Nastase v júni 2001 požiadal poradný orgán Rady Európy pre právne otázky – Benátsku komisiu (ďalej len „BK“) o preskúmanie zlučiteľnosti zákona s európskymi štandardami a normami a zásadami medzinárodného práva. Maďarská vláda však nezaháľala. Naopak, veľmi obratne využila situáciu. Maďarský minister zahraničných vecí J. Martonyi požiadal BK o vypracovanie porovnávacej štúdie tendencií v európskej legislatíve v tejto agende. Budapešť chcela poukázaním na prax iných štátov odviesť pozornosť od svojho zákona, čo sa jej však nepodarilo. Dosiahla tým pravý opak. BK teda, okrem dôkladnej analýzy maďarského krajanského zákona, porovnala aj legislatívu ďalších desiatich štátov strednej, východnej a južnej Európy vrátane SR a Rumunska. Týmto porovnaním ešte viac vynikla malígnosť krajanského zákona.

Vo svojej analýze BK všeobecne konštatuje, že tieto zákony sú prejavom legitímneho záujmu štátov o príbuzenské menšiny, ktoré sa v dôsledku historického vývoja ocitli na území iných krajín. Zákony by však mali byť vnímané ako doplnok k dvojstranným zmluvám štátov, zakotvujúcich spoluprácu dotknutých štátov pri ochrane národnostných menšín. V žiadnom prípade nemôžu nahradiť tieto zmluvy, tobôž ísť proti ich duchu a litere. Tak ako to urobila Budapešť. Vždy sa vychádza z predpokladu, že zmluvne dohodnutá spolupráca má jednoznačnú prednosť.

Všeobecne, tendencie príbuzenských štátov prijímať vnútroštátnu legislatívu o poskytovaní osobitných práv ich príbuzenským menšinám nepriťahovali žiadnu pozornosť medzinárodného spoločenstva. Toto sa dramaticky zmenilo v dôsledku kampane, sprevádzajúcej prijatie maďarského zákona. Práve maďarský zákon poukázal na nutnosť riešiť otázku zlučiteľnosti takejto legislatívy s medzinárodným právom a európskymi štandardmi ochrany menšín.

Sústreďme sa najmä na tie „odlišnosti“ maďarského zákona od „obdobných“ zákonov iných štátov, ktoré majú dopad na slovensko-maďarské vzťahy. Slovo „obdobných“ sme dali do úvodzoviek zámerne, aby sme poukázali na úplne odlišný cieľ sledovaný Budapešťou. V ostrom kontraste s politikou ostatných krajín v demokratickej Európe.

Maďarský zákon sa vo svojom „teritoriálnom vymedzení“ uplatňuje výlučne na území štátov susediacich s Maďarskom, s výnimkou Rakúska. Táto do očí bijúca odlišnosť od praxe iných štátov zásadným spôsobom zvýrazňuje dimenziu historického revizionizmu, čím sa Budapešť vôbec netají. Je predsa kvintesenciou zákona.

Na rozdiel od ostatných štátov, ktoré sa snažia motivovať svojich krajanov k návratu do vlasti, resp. im v tom nebránia – Maďarsko takéto osoby sankcionuje. Ak získajú trvalý pobyt v Maďarsku, krajanský zákon sa voči nim už neaplikuje. Z pohľadu Budapešti je to logické – potrebuje menšiny ako piate kolóny na území susedných štátov.

Maďarský zákon nedáva žiadne úlohy maďarským diplomatickým misiám v zahraničí, naopak, poveruje vykonávaním zákona organizácie politických Maďarov v týchto štátoch. Týmto krokom de facto aj de iure vyváža svoju jurisdikciu za hranice Maďarska. Zdôraznime, že sa tak deje bez súhlasu dotknutých štátov.

Ostatné príbuzenské štáty poskytujú výhody vo vzdelaní a kultúre svojim krajanom na vlastnom území, napríklad Taliansko môže poskytovať štipendium talianskej menšine žijúcej v Slovinsku len na vzdelávacích inštitúciách na talianskom území. Maďarsko však tieto štipendiá udeľuje svojim krajanom v ich domovskom štáte. A to bez ohľadu na jazyk a učebné osnovy danej vysokej školy. Svojím nepovoleným vstupom do vzdelávacieho procesu v susednej krajine takto maďarský zákon paradoxne diskriminuje tamojšiu väčšinovú populáciu.

Podľa názoru BK, štáty môžu prijímať jednostranné opatrenia na ochranu svojich príbuzenských menšín, t. j. štátnych občanov iných štátov žijúcich v zahraničí len pri rešpektovaní týchto zásad:

ad ) územná zvrchovanosť štátov (suverenita) – sa prejavuje výkonom jurisdikcie štátu nad svojím štátnym územím voči všetkým osobám a dianiu na tomto území. Žiaden iný štát nemôže uplatňovať jurisdikciu na území tohto štátu bez jeho súhlasu. Verejné medzinárodné právo udeľuje špecifické výnimky len veľvyslanectvám, lodiam alebo štátnym príslušníkom žijúcim v zahraničí. Štát môže prijímať zákony, týkajúce sa cudzích občanov, bez súhlasu ich štátov jedine vtedy, ak účinky týchto zákonov nastanú výlučne v rámci jeho hraníc. V prípade, že sa zákon zameriava špecificky na občanov cudzieho štátu v cudzej krajine – je nepredstaviteľné, aby k tomu nedal súhlas domovský štát týchto osôb. Rovnako tak štát nemôže bez povolenia dotknutého štátu vykonávať svoje právomoci v akejkoľvek podobe na území druhého štátu. V súvislosti s tým štát nemôže poveriť aplikovaním svojho zákona mimovládne organizácie registrované v inom štáte.

Ad b) zásada pacta sunt servanda – zmluvy treba rešpektovať a vykonávať v dobrej vôli. Ak je štát viazaný dvojstrannou zmluvou, obsahujúcou ustanovenia o ochrane menšín, musí si plniť všetky povinnosti z nej vyplývajúce. Týka sa to aj prípadných riešení o možnom rozšírení alebo úpravy práv pre danú menšinu.

Ad c) zásada priateľských susedských vzťahov – dvojstranné zmluvy uzavreté medzi štátmi strednej a východnej Európy (pozri tiež Pakt stability v Európe – marec 1995) vychádzajú z tejto zásady a považujú ju za hlavný účel samotných zmlúv. Priateľské medzištátne vzťahy sa jednomyseľne považujú za predpoklad mieru a stability v Európe. Preto by sa štáty mali zdržať prijímania takých jednostranných opatrení, ktoré predstavujú riziko ohrozenia ovzdušia spolupráce s ostatnými štátmi.

Ad d) rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd. Zákaz diskriminácie – skutočnosť, že Rakúsko bolo vyňaté z pôvodného návrhu krajanského zákona, bola priamym potvrdením, že Budapešť nerešpektovala ani tento, posledne uvedený princíp.

Vo svojom závere BK zdôrazňuje, že zodpovednosť za ochranu menšín nesú v prvom rade domovské štáty. S cieľom zachovania skutočných jazykových a kultúrnych väzieb môžu zohrať úlohu aj príbuzenské štáty. Prioritou je však vždy rešpektovanie existujúceho rámca ochrany menšín. Tento rámec tvoria jednak mnohostranné dokumenty – Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane menšín  a Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov (pozri tiež reflexiu k stému výročiu Trianonu) a jednak dvojstranné zmluvy – v našom prípade Zmluva s Maďarskom. Prijatia jednostranných opatrení štátmi – akým je krajanský zákon – poskytujúcich výhody príbuzenským menšinám, môžu byť legitímne jedine za predpokladu, ak rešpektujú vyššie spomínané zásady ad a) – ad d). Evidentne to však nie je prípad maďarského zákona.

Pri rešpektovaní týchto zásad, musia takéto opatrenia obsahovať nasledujúce aspekty: štát môže vydávať akty týkajúce sa občanov cudzieho štátu vtedy, pokiaľ účinky týchto aktov nastávajú len v rámci jeho hraníc (rozumej na území Maďarska). V oblastiach, ktoré nie sú pokryté zmluvami, musí byť súhlas domovského štátu daný explicitne, a to ešte pred uskutočnením opatrenia zo strany príbuzenského štátu. Štát nemôže preniesť na mimovládne organizácie registrované v inom štáte žiadnu kvázi úradnú funkciu.

Ad 3) Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PZ RE)

Najstaršia európska inštitúcia zaoberajúca sa ľudskými právami tiež venovala zvýšenú pozornosť krajanskému zákonu. Diskusiu a pozorovania PZ RE reprezentoval jeho spravodajca E. Jurgens. Opierajúc sa o správu BK (pozri vyššie) zdôraznil, že štáty musia pri ochrane príbuzenských menšín uplatniť prístup dvojstrannej spolupráce, a nie jednostranných krokov. Súčasne musia rešpektovať štyri zásady, uvedené v správe BK. Susedia Maďarska kritizovali tento zákon práve pre nerešpektovanie týchto princípov.

Definícia konceptu „národa“ v preambule krajanského zákona by mohla byť interpretovaná ako neakceptovanie štátnych hraníc, ktoré rozdeľujú členov tohto „národa“. PZ RE upozornila aj na silný potenciál konfliktu zákona. Ak bude, v prípade aplikácie, stimulovať pocit identity príslušníka národa definovaného krajanským zákonom do opozície s jeho identitou občana domovského štátu (poznámka autora – toto sa de facto deje), môže to viesť k frustrácii, prípadne konfliktu. Z tohto dôvodu, susedné príbuzenské štáty musia byť veľmi opatrné v tom, aby nepodporovali príbuzenské menšiny intervenčným spôsobom, ale na základe dvojstranných dohôd. PZ RE zaregistrovala aj skutočnosť, že v prípade SR zákon vyprovokoval reakciu proti tam „dobre etablovanej“ maďarskej menšine (strana SMK bola súčasťou koaličnej vlády). Krajanský zákon takto uškodil práve menšine. Poznámka: nebolo úlohou PZ RE posudzovať spoluprácu Maďarska a politických predstaviteľov maďarskej menšiny v susedných štátoch (ich štátnych občanov) pri príprave krajanského zákona. Preto tento rozmer pri diskusii o kontroverznom zákone logicky chýbal.

Ad 4) Vysoký komisár pre národnostné menšiny OBSE

R. Ekeus zaujal z pohľadu kompetencie svojho úradu veľmi jasné stanovisko ku  krajanskému zákonu. Jeho politické a právne argumenty sa zhodovali s názormi ostatných relevantných medzinárodných inštitúcií. Vo svojom vyhlásení dňa 26. 10. 2001 však zdôraznil toto: „história ukazuje, že ak príbuzenské štáty prijmú jednostranné kroky k ochrane národnostných menšín, žijúcich mimo jurisdikciu týchto štátov – vedie to niekedy k napätiu, dokonca násilnému konfliktu“. Ochrana menšín je primárne povinnosťou štátu, kde tieto menšiny žijú a záväzok k dobrým susedským vzťahom je základným kameňom medzinárodného práva. Tieto dva uvedené princípy musia byť rešpektované v záujme dobrých dvojstranných a medzi-etnických vzťahov. „Maďarský zákon spochybnil dovtedajší pokrok v ochrane národnostných menšín. Dovoľuje diskrimináciu väčšiny v danom štáte, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny dopad aj na samotnú menšinu, nehovoriac o negatívnych následkoch na vzťahy medzi štátmi.“

R. Ekeus silne odporučil maďarskej vláde, aby pozmenila tzv. „maďarský národnostný preukaz“. Nielen R. Ekeusovi prekážalo, že tento preukaz na rozdiel od „podobných“ osvedčení iných štátov mal všetky znaky cestovného pasu. Navyše mal na obale vyobrazenú korunu sv. Štefana, čo bol jasný prejav historického revizionizmu.

Ad 5) Európske akademické inštitúcie

Maďarský krajanský zákon vyvolal veľký rozruch nielen v európskych diplomatických a politických kruhoch. Svojím mimoriadne neštandardným uchopením témy zaujal aj akademických výskumníkov – za všetkých uveďme B. Fowlerovú z Európskeho inštitútu Univerzity v Birminghame. Podobne ako právno-politická analýza Benátskej komisie Rady Európy, aj štúdia B. Fowlerovej bola odborným východiskom pre stanoviská popredných európskych inštitúcií.

Krajanský zákon možno považovať za novú formu politiky príbuzenských štátov v strednej a východnej Európe voči národnostným menšinám, žijúcim v iných štátoch. Formu, ktorá je charakteristická vytváraním „nejasného“ (fuzzy) štátneho občianstva a  etnizáciou politického priestoru. V Európe boli po studenej vojne vytvorené dostatočné politické, právne a inštitucionálne rámce na multilaterálnej aj bilaterálnej úrovni pre riešenie ochrany menšín tak, aby táto otázka nespôsobovala politický, právny alebo iný spor medzi novými členmi EÚ. Preto politické elity, a rovnako tak akademický priestor v západnej časti demokratickej Európy, dospeli na prelome storočí k presvedčeniu, že otázka ochrany národnostných menšín v (najmä strednej) Európe bola vyriešená ešte pred zavŕšením rozhodujúcej kapitoly európskej integrácie. Nedostatočná znalosť histórie tejto časti Európy, a najmä úlohy maďarského revizionizmu v nej, však viedla k nedoceneniu niektorých, veľmi zreteľných krokov maďarskej politiky v našom regióne. A k následnému vytriezveniu v súvislosti s krajanským zákonom.

V kauze tohto zákona bol jasne vnímaný otvorený spor medzi zástancami „modernej štátnosti“ – najmä štátov ako SR a Rumunsko, ktoré sa snažia prispôsobiť svoj štátny a spoločenský vývoj prostrediu v Únii verzus Maďarsko ako samozvaný predstaviteľ „postmodernej“ štátnosti. Prvá skupina štátov (rozumieme pod tým štáty EÚ) spája koncepciu štátnosti so svojím územím a občanmi. V kontraste s tým Maďarsko svojím zákonom hľadá aj inú alternatívu organizovania politického priestoru. Takého priestoru, ktorý nie je nevyhnutne spojený len s jeho územím a občanmi. Robí tak inštitucionalizovaním vzťahu maďarského štátu s osobami, ktoré nie sú ani jeho štátnymi občanmi, ani osobami s trvalým pobytom (rezidentmi). Krok maďarskej strany svojou koncepciou oddelenia štátu a/od národa v strednej a východnej Európe spochybňuje princípy štátnej suverenity.

Spor, vyvolaný maďarským zákonom, mal tri priame následky. Ad 1) zákon opätovne spôsobil obavy demokratickej Európy zo správania Maďarska v politike k menšinám v Karpatskej kotline, a o jeho spoľahlivosti byť stabilným faktorom v regióne. Priniesol tiež otázku kompatibility Maďarska s jeho ašpiráciami stať sa členom EÚ. Ad 2) pritiahol pozornosť štátov v strednej a východnej Európe. Aj iné štáty v regióne síce prijímali zákony s podobnou agendou, žiaden z nich však z tu popisovaných dôvodov – nespôsobil takýto konflikt. Ad 3) v širšom európskom kontexte vyvolal diskusiu o právnych a politických princípoch, ktorými by sa štáty mali riadiť v ich vzťahoch voči krajanom v zahraničí. A aký význam majú v tejto súvislosti pojmy ako suverenita štátu a rovnosť občanov.

Na jednej strane je skutočnosťou, že vývoj po druhej svetovej vojne v dôsledku globalizačných a integračných procesov oslabil vyššie spomínaný koncept moderného štátu vo vzťahu k jeho územiu a občanom. Vzrástol význam medzinárodného práva v mnohých oblastiach života obmedzujúc tým výlučnosť jurisdikcie štátu. Rovnako tak pribudli rôzne medzinárodné inštitúcie, poskytujúce nemenej atraktívne práva ako štát: občan EÚ má právo voliť a byť volený v miestnych voľbách a do Európskeho parlamentu kdekoľvek v rámci Únie. Rastúca medzinárodná migrácia tiež relativizovala pozíciu štátneho občianstva, keďže niektoré štáty poskytujú určité práva aj osobám – rezidentom. Svoj význam má tiež režim ochrany menšín, umožňujúci štátu uskutočňovať pozitívnu diskrimináciu a narúšajúc tak koncepciu rovnakého zaobchádzania s občanmi, základnej doktríny moderného štátu.

Na druhej strane, vyššie uvedený vývoj neviedol k dosiahnutiu všeobecného súhlasu s jeho inštitucionalizáciou. Inými slovami – základnými stavebnými kameňmi medzinárodného práva a politickej organizácie aj naďalej zostávajú moderné prvky štátu: územie štátu a štátni občania, spätí s týmto územím. Napriek rôznym inováciám v rozhodovacích procesoch v Európskej únii, zostáva únia politickou organizáciou štátov.

Štúdia B. Fowlerovej zdôrazňuje výnimočnosť maďarského krajanského zákona v porovnaní s inými „obdobnými“ zákonmi štátov strednej a východnej Európy – spočívajúcu v tom, že ako jediný vníma úlohu politiky príbuzenského štátu v  oslabovaní suverenity domovského štátu a/alebo zdieľaní tejto suverenity s ním. Podporuje vznik viacnásobnej identity a také vzťahy medzi štátmi a osobami, ktoré nie sú založené na štátnom občianstve. V tejto súvislosti sa vynára relevantná otázka: Aký bude ďalší krok Maďarska v tejto samozvanej pozícii „postmoderného“ štátu? Poskytovanie štátneho občianstva? Ponuka štátneho občianstva zo strany príbuzenského štátu krajanom v zahraničí, bez ich žiadosti o trvalý pobyt v príbuzenskom štáte – je alternatívou k teritoriálnemu revizionizmu. V tejto súvislosti je zaujímavé, že Maďarsko sa vo svojej komunikácii s Benátskou komisiou zaviazalo, že „zruší všetky ašpirácie pre akýkoľvek spôsob dvojakého občianstva osobám, patriacim k maďarskej národnostnej menšine a žijúcim v susedných štátoch“. (Pozn. Budapešť ako neraz v minulosti aj v tomto prípade zavádzala, resp. nehovorila pravdu medzinárodným inštitúciám.) K problematike štátneho občianstva pozri nasledujúcu kapitolu.

Už bolo spomenuté, že krajanský zákon z maďarskej dielne je „originálny“ v tom, že na rozdiel od iných má jasné geografické vymedzenie na územia tých štátov, ktoré boli súčasťou kráľovského Uhorska pred Trianonom. Je to evidentný dôkaz, že cieľom zákona je niečo úplne iné, ako posilňovať kultúrne a jazykové väzby medzi Maďarskom a menšinami v regióne. Cieľom zákona bolo prekonať národnú trianonskú traumu. Stal sa míľnikom v procese, ktorým maďarská národná (rozumej revizionistická) politika presúva dôraz od hraníc na národ a jeho komunity. Nemení pritom hranice, len ich robí znesiteľnými.

Ako sa dalo predpokladať, Maďarsko nevyhovelo žiadosti BK, aby prípadnú implementáciu krajanského zákona vykonávalo len prostredníctvom svojich diplomatických misií.

K napĺňaniu maďarskej legislatívy na území susedných štátov tak prikročili novo vytvorené administratívne kapacity z menšinových organizácií. Toto bol predsa jeden zo základných cieľov zákona! Uviesť do pohybu tieto štruktúry. „Maďarský priestor a komunita“ majú svoj vrcholný politický orgán v podobe MAÉRT-u (pozri tiež reflexiu k stému výročiu Trianonu).

Týmito krokmi bol vytvorený duálny systém na „podporu“ maďarských menšín v regióne. Tam, kde to maďarskej strane vyhovuje, „využíva“ medzištátnu spoluprácu podľa príslušných zmlúv. Inde zasa aplikuje „vnútorný komunitný“ dialóg v rámci integrujúceho sa maďarského národa v Karpatskej kotline. Pochopiteľne o tom, ktorá cesta bude použitá, sa rozhoduje v Budapešti. Susedné štáty tak zostávajú v úlohe štatistov s ohľadom na pozíciu maďarskej vlády, že „akokoľvek maximálne bude susedný štát plniť svoje menšinové záväzky, potreby maďarských menšín môžu byť uspokojené jedine a len štátom, ktorý je tu – za a pre – maďarský národ“. Perfídnosť stratégov v Budapešti sa prejavila tak, že v reakcii na závažné výhrady medzinárodného spoločenstva, doplnila do pôvodného textu krajanského zákona výslovný odkaz že iniciátorom tejto legislatívy bol MAÉRT. Inými slovami, Budapešť sa schovala za zahraničných Maďarov.
 

Snaha susedných štátov riešiť spor vyvolaný maďarským krajanským zákonom
 

Uprostred tejto medzinárodnej trmy-vrmy, spôsobenej maďarským zákonom, sa usilovali najviac dotknuté susedné štáty SR a Rumunsko záležitosť vyriešiť bilaterálne s Budapešťou. S odstupom času možno konštatovať, že spolupráca dotknutých štátov mohla byť podstatne kvalitnejšia. Predovšetkým s ohľadom na to, že problém a jeho pôvodca vo vzťahu k nim bol – identický. Pripomeňme si v tomto kontexte parlamentný prejav maďarského premiéra G. Horna z roku 1995, kedy predložil na ratifikáciu ním podpísanú základnú zmluvu so SR. Za najväčší prínos tejto zmluvy maďarská strana považovala zabránenie užšej spolupráce medzi Bratislavou a Bukurešťou (eventuálne aj Belehradom). Toto sa Budapešti aj úspešne darí. Na škodu Rumunska, ale najmä SR, keďže je najmenším štátom v tomto pomyselnom trojuholníku. Maďarsko vníma SR a Rumunsko ako dve spojené nádoby a takto k nim tiež pristupuje. Možno sa to nie každému páči, ale je to fakt overený dlhodobým vývojom.

Obe spomínané krajiny boli v čase riešenia sporu okolo krajanského zákona v kvalitatívne inej situácii. Bratislava, na rozdiel od Bukurešti, už očakávala pozvánku na rokovanie o vstupe do EÚ. Preto na jednej strane mohla byť viac motivovaná vyriešiť tento susedský spor ešte pred vstupom do únie. Maďarsko bolo vo vzťahu k EÚ v rovnakej pozícii ako SR (ktorá však na rozdiel od južného suseda nebola ešte v NATO). Preto malo byť logicky rovnako tak motivované urovnať spor so susedmi. Navyše, všetky relevantné politické a právne argumenty kľúčových európskych inštitúcií vyznievali jednoznačne v neprospech Maďarska – pozri vyššie. Budapešť však konala v rozpore s touto logikou. No konzistentne so svojím doterajším správaním voči susedom, kedy nikdy svoju prehru s nimi neprizná. Ignorovala preto závažné výhrady medzinárodného spoločenstva jednoznačne uprednostňujúc svoje záujmy v regióne. Paralelne, svojimi krokmi dostávala pod tlak susedov. Budapešť obom pripomínala, že budú potrebovať aj jej súhlas k vstupu do NATO.

Motivácia rumunskej strany mohla byť ovplyvnená tým, že nechcela príliš zaostať za (vtedy) vedúcou skupinou kandidátskych krajín na vstup do únie. Navyše si dobre pamätala, že šesť rokov predtým, sa Bratislava dohodla na zmluve s Budapešťou ešte pred kľúčovou konferenciou o Pakte stability v Paríži. Následkom tohto slovenského kroku zostal vtedy „čierny Peter“ v rukách Bukurešti, čo rozhodne neprispelo jej integračným ambíciám. Prirodzene rumunská strana nechcela, aby sa situácia zopakovala. Pozrime sa teda bližšie na to, ako si oba štáty poradili s problémom krajanského zákona. Objektívne treba uznať, že...
 

Rumunsko bolo svojou otvorenou diplomaciou v tejto hre s Budapešťou asertívnejšie
 

V dôsledku toho aj efektívnejšie. Na pôde PZ RE rumunský poslanec G. Prisacaru inicioval rozpravu v Štrasburgu k tejto téme. Vyššie sme spomenuli, že rumunský premiér A. Nastase požiadal BK o právnu analýzu maďarského zákona hneď (na druhý deň) po jeho prijatí. SR sa k tejto žiadosti nepripojila, čím nepriamo posilnila pozíciu Budapešti v jej rokovaniach s oboma stranami – odporcami. Pre úplnosť pripomíname, že SMK bola súčasťou vtedajšej vlády SR.

Správa BK vyznela jednoznačne v prospech Rumunska, takže bolo jasné, kto je víťazom sporu na medzinárodnej scéne. Nasledovala však nemenej ťažká fáza – ako toto víťazstvo pretaviť do bilaterálneho riešenia sporu s Maďarskom. V decembri 2001, na základe správy BK a pod tlakom medzinárodného spoločenstva, Budapešť podpísala memorandum o porozumení s Bukurešťou. Memorandum bolo teda na svete ešte pred nadobudnutím platnosti krajanského zákona 1.januára 2002. Toto bolo jedným zo zásadných rozdielov v porovnaní so slovensko-maďarskou dohodou v tejto veci. V memorande boli vyriešené tie otázky, ktoré rumunská strana považovala za kľúčové. Z nižšie uvedeného rozboru bude zrejmé, že rumunskej strane sa podarilo preniesť „hru na súperovo ihrisko“, čo je ďalším podstatným rozdielom oproti dohode Bratislavy s Budapešťou.

Maďarská strana umožnila prístup na svoj pracovný trh všetkým rumunským občanom bez ohľadu na ich etnický pôvod. Takýto krok sektorovo (zamestnanosť) denacionalizoval maďarskú legislatívu a súčasne pomohol riešiť nezamestnanosť v Rumunsku. Maďarská strana sa zaviazala, že celá procedúra vystavovania osvedčení pre krajanov sa bude realizovať na území Maďarska. Takto bol eliminovaný vývoz jurisdikcie maďarského štátu na územie Rumunska. Taktiež sa zabránilo tomu, aby sa menšinové organizácie koordinovali v tejto agende na rumunskom území.

Maďarská strana sa zaviazala k tomu, že nebude poskytovať rumunským občanom nemaďarského pôvodu osvedčenia ani žiadne benefity podľa krajanského zákona. Tento krok mal zabrániť „pomaďarčovaniu“ rumunských občanov.

V nadväznosti na memorandum, Rumunsko a Maďarsko podpísali medzivládnu Deklaráciu o strategickom partnerstve, ktorej hlavným cieľom bolo verejne garantovať podporu zo strany Budapešti k vstupu Rumunska do NATO. V tom čase Maďarsko už bolo členom NATO.
 

Slovensko-maďarské riešenie sporu ohľadne krajanského zákona
 

Slovensko-maďarské vzťahy sa po prijatí maďarského zákona, dostali na bod mrazu. Bratislava bola krokom spoza Dunaja zaskočená. Nie prvýkrát a pravdepodobne nie naposledy!!!. Slovenskí politici žili v (naivnom?) presvedčení, že „problém s maďarskou menšinou, ktorý najviac zaťažoval vzťahy s MR“ bol predsa vyriešený: rozsiahlymi ústupkami v menšinovej politike a najmä prizvaním SMK do vlády. Všetko nasvedčuje tomu, že práve táto politická strana sa stala prekážkou v riešení problému s Maďarskom. Inými slovami, táto menšinová strana hrala „v drese Budapešti“ a aktívne prispela k chabému výsledku slovensko-maďarských rokovaní o tomto spore. Pozri tiež nižšie. Rozhodujúce vládnuce politické strany z oboch štátov boli súčasťou tej istej európskej politickej rodiny (EPP), čo na slovenskej strane ešte viac prehlbovalo nepochopenie maďarského prístupu.

V porovnaní s rumunskou stranou Bratislava nebola tak verejne aktívna vo vzťahu k príslušným medzinárodným inštitúciám. SR sa snažila svoje vážne výhrady ku krajanskému zákonu riešiť zásadne v dvojstrannom dialógu s Budapešťou usilujúc sa využiť mechanizmus podľa zmluvy z roku 1995. Nechápala pri tom ad 1) strategický význam zákona pre maďarskú stranu, ktorá ním de facto aj de iure odišla od zmluvne dohodnutej spolupráce so SR. Zmluva nevyhovovala jej strategickým cieľom v regióne. Ad 2) opätovne si neuvedomila (osvedčenú) taktiku maďarskej strany – naťahovať čas a oddialiť tým riešenie sporu, resp. neriešiť ho vôbec. V apríli 2001, niekoľko mesiacov pred prijatím maďarského zákona, slovenský premiér M. Dzurinda počas návštevy v Maďarsku vyjadril svoje obavy a naznačil, že môže dôjsť k zhoršeniu vzťahov. Čo sa aj stalo. Málo razantná aktivita, najmä však jej nízka efektívnosť, boli možno tiež dôsledkom nádeje slovenskej strany, že medzinárodné inštitúcie svojimi kritickými stanoviskami „presvedčia“ Budapešť o malígnosti jej zákona. Neskôr sa Bratislava rovnako tak nádejala, že maďarská strana bude novelizovať svoj zákon v duchu výhrad medzinárodného spoločenstva. Čo sa pochopiteľne nestalo. SR opätovne nepochopila svoju pravú úlohu v sporoch s Maďarskom. Medzinárodné inštitúcie nám síce dajú do ruky politické, právne a iné argumenty (tromfy), avšak hrať s nimi musíme my. To za nás nikto neurobí!

Svojím, mierne povedané, nekonaním, resp. málo efektívnym konaním sa slovenská strana dostávala pod tlak. V dôsledku tohto tlaku sa rôzni domáci „politickí hráči“ v úprimnej snahe vyriešiť problém, uberali rôznym smerom. Podobne ako labuť, šťuka a rak v známej bájke A. Krylova. Začiatkom januára 2002 slovenský predseda vlády oznámil, že navrhne vyňatie SR z maďarského zákona, podobne ako to dosiahlo Rakúsko. Bol to síce skvelý nápad, ale možno si nevšimol „kozmetický nedostatok“ svojho návrhu. Prišiel s ním neskoro, keďže zákon už medzitým nadobudol platnosť. Pravdepodobne by bol úspešnejší, keby užšie spolupracoval s rakúskym predsedom vlády, resp. EÚ... Slovenský prezident R. Schuster začal verejne kritizovať slovenské ministerstvo zahraničných vecí a nabádal vládu k riešeniu sporného zákona. Ozývali sa aj radikálne hlasy, vyzývajúce k vypovedaniu základnej zmluvy s našim južným susedom. Do tejto „kakofónie“ vstúpila vo februári 2002 aj skupina vládnych poslancov za KDH so svojím návrhom zákona o zabezpečení zvrchovanosti SR. Cieľom zákona malo byť zrušenie tých právnických osôb, ktoré na území SR napomáhali vykonávať zákon susedného štátu. Bol to síce neštandardný postup, berúc však ohľad na podstatne menej štandardný zákon z dielne Budapešti sa zdal byť mimoriadne efektívny, pretože mieril presne na jeden z  hlavných cieľov maďarského zákona.

Po parlamentných voľbách 2002 sa udialo niečo veľmi zvláštne, ba priam nepochopiteľné. V čase, kedy slovenská diplomacia viedla delikátne rokovanie s maďarskou stranou o tom, ako vyriešiť zložitý rébus s krajanským zákonom, sa do vedenia ministerstva zahraničných vecí na vysokú pozíciu štátneho tajomníka dostal nominant strany SMK. Strany, ktorej predstavitelia boli jednými z iniciátorov sporného zákona. Strany, ktorá úplne otvorene spolupracovala s Budapešťou. Absurdné! Bežec si počas pretekov sám strelí do nohy!

Napokon, s cieľom vyriešiť problém spôsobený ako vždy maďarskou stranou, Bratislava tiež ako obvykle ustúpila. Po intenzívnych rokovaniach sa koncom roka 2003 prijala medzivládna dohoda, ktorá de facto aj de iure legalizovala používanie maďarského zákona na území SR a voči občanom SR. Zákona, ktorý sa uplatňoval už dva roky!

Základnou podmienkou slovenskej strany bolo, aby „pomoc kultúrnej a jazykovej identite maďarskej menšiny“, prichádzajúca z Budapešti mala formát spolupráce, t. j. aby sa táto pomoc realizovala dohodnutou cestou s odvolaním sa na zmluvu z roku 1995. Táto podmienka bola formálne podpisom dohody splnená. Bolo dohodnuté, že „finančné benefity“, prichádzajúce spoza Dunaja budú dostávať osoby patriace k maďarskej menšine prostredníctvom dohodnutej inštitúcie. Inými slovami, aby slovenská strana mala „kvázi-dohľad“ nad finančnými tokmi na svojom území.

V porovnaní s rumunsko-maďarskou dohodou je vidieť ešte jeden zaujímavý rozdiel. Zatiaľ čo rumunská strana v dohode s Budapešťou vylúčila rumunských občanov nemaďarskej národnosti z aplikácie krajanského zákona, slovenská strana to nenamietala.

Po niekoľkých rokoch však maďarská strana od tejto dohody o spolupráci so SR jednostranne odstúpila a presmerovaním finančných tokov začala dohodu otvorene porušovať. Nedala si ani tú námahu, aby o tom informovala slovenských partnerov! Symptomatické je správanie Bratislavy, ktorá svoju reakciu obmedzila na občasné pripomenutie Budapešti, že maďarská strana nerešpektuje dohodu a že by to veru nemala robiť. Takéto „napomínania“ sa však dejú na nízkej a nepolitickej úrovni, preto si z nich maďarská strana nerobí ťažkú hlavu...

Ďalší vývoj potvrdil aj význam strategického rozmeru v prístupe maďarskej strany (nielen) k SR. Na krajanskom zákone, ktorý môžeme považovať za „predskokana“ zákona o štátnom občianstve, si Maďarsko testovalo správanie susedných krajín. Ich reakcie, pokiaľ dovolia Budapešti ísť v jej politike porušovania dobrých susedských vzťahov a princípov medzinárodného práva. Maďarská strana veľmi pozorne sledovala tiež úroveň (ne)spolupráce dotknutých štátov, čo ju muselo veľmi potešiť. Žiaľ, aj zásluhou slovenskej strany, ktorá sa vyhýba efektívnemu dialógu so susedmi Maďarska, majúcimi identický problém ako my. Na škodu slovenských štátnych záujmov.

Pri nevyčerpávajúcom hodnotení, ako sa slovenská strana vysporiadala s krajanským zákonom, treba zohľadniť nasledujúce. Oponenti maďarského zákona, vrátane SR, mali v rukách absolútne všetky tromfy. Tým najsilnejším bol politický a odborný konsenzus celej demokratickej Európy ohľadne mimoriadnej škodlivosti zákona v mnohých aspektoch. Vysoko rešpektované autority z rôznych krajín: Belgičan (spravodajca PZ RE), Talian, Rakúšan a Holanďan (autori správy BK), Švéd (Vysoký komisár OBSE), Angličanka (autorka reprezentatívnej a európskymi elitami citovanej vedeckej analýzy) – všetci mali zásadné výhrady ku  krajanskému zákonu.

Vnímavejší čitateľ si teraz automaticky položí nasledujúcu otázku. Ako je možné, že po takomto fiasku dokázala maďarská strana „uhrať“ dohodu s Bratislavou a legalizovať tak účinky svojho zákona vo vzťahu k SR a na jej území? Navyše v situácii, keď predtým Bukurešť dosiahla dohodu – v tej istej veci a s tým istým partnerom –, ktorou eliminovala najviac toxické účinky maďarskej legislatívy.

Nechajme stranou brilantnú maďarskú diplomaciu. Je to konštanta, s ktorou musí kalkulovať každý „protivník“ Budapešti. Nuž a kto iný ako susedia Maďarska by mali toto vedieť. Vyzerá to tak, že neúspech aktivít slovenskej strany bol spôsobený ad a) nepochopením „základných azimutov“ uvažovania a cieľov partnerov spoza Dunaja. Ad b) nejednotnosťou v samotnej vládnej koalícii, ktorá vôbec neuľahčovala prácu slovenskej diplomacii.  Ad c) nehľadala si prirodzeného spojenca, ktorý mal s Budapešťou ten istý problém – tu máme na mysli prednostne Rakúsko a/alebo Rumunsko. Ad d) v prístupe slovenskej strany sa prejavovali prvky pasivity a maďarónstva. Tieto sú, zdá sa, stále súčasťou DNA časti slovenských politických elít vo vzťahu k Maďarsku ako „fenoménu“. Možno aj istou formou mentálneho (politického?) dedičstva ešte z čias monarchie. Poľahčujúcou okolnosťou bola skutočnosť, že v prvom roku platnosti zákona a v čase prebiehajúcich rokovaní s maďarskou stranou, bola slovenská scéna ovplyvnená parlamentnými voľbami. Nemôže to však byť ospravedlnenie. Jednak s ohľadom na pravidelný výskyt volieb, ale najmä na skutočnosť, že SR čelí maďarskej politike s týmito cieľmi – dlhodobo. Akokoľvek, najsmutnejším záverom lekcie s krajanským zákonom bolo to, že vznikol...
 

Precedens na základe opätovného „nepoučenia“ sa slovenskej strany
 

Precedens spočíva v tom, že oba štáty sa dohodli na uplatňovaní maďarského zákona na našom území a voči našim občanom. Takáto možnosť „riešenia“ sa, žiaľ, usadila aj v myslení slovenských politických elít. Dôkaz: o necelých desať rokov neskôr, po „kauze“ krajanského zákona, seriózne uvažovali o dohode s Maďarskom o jeho novom zákone o štátnom občianstve. Nuž, rozbehnutý proces integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline si bude zo strany Budapešti vyžadovať prijímanie aj ďalších opatrení na všakovaký spôsob. Ak sa nič dramatické nezmení v prístupe slovenskej strany, budeme svedkami aj ďalších náročných rokovaní, ako napomáhať realizácii maďarskej legislatívy v podmienkach SR...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama