A ty, občan, oslavuj!

Počet zobrazení: 3163

Čo treba oslavovať, opýtal sa občan. Isteže, otázka nezahŕňala Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, bola len prirodzenou reakciou na objav Petra Tatára – predsedu poslaneckého klubu VPN v Slovenskej národnej rade v rokoch 1990/1992 –, že „dnes máme dva Novembre 1989. November Budajov, Kňažkov a Mečiarov, ktorý hovorí: Postav sa na tribúnu a môžeš všetko! Iný je November Bútorov, Langošov, Gálov, Mikloškov, Hubov, Strýkov, Hunčíkov, Szigetiho a mnohých ďalších, ktorí nikdy neuhli. November, ktorý túžbu po vlastnej sláve obetuje bezvýhradnej podpore slobody, pravdy a lásky.“ (https://komentare.sme.sk, 8. 11. 2019) Iskrenie medzi platformami VPN zaregistrovala verejnosť aj v týchto jubilejných dňoch. Tribún Milan Kňažko sa posťažoval na Gálovo vyhlásenie, že jeho „prejavy písal šéf ŠtB Jaroslav Svěchota.“ (Pravda.sk, 17. 11. 2019) Táto téma nezasyčala vo VPN prvýkrát. „Výsledky prvých slobodných volieb v roku 1990 poznamenal nie celkom uspokojivo vysvetlený škandál okolo Budaja, vedúcej postavy Verejnosti proti násiliu, ktorý bol v čase volebného moratória označený predstaviteľmi vlastného hnutia za spolupracovníka ŠtB a stiahnutý z kandidátskej listiny.“ (https://www.hlavnespravy.sk, 14. 12. 2016) Ruku na srdce, ak prirátame zabitého študenta Martina Šmída, ktorého zahral  dôstojník ŠtB Ludvík Zifčák, Drahomíru Dražskú, ktorá vypustila zvesť o jeho smrti, a disidenta Petra Uhla, ktorý sa o Dražskej vyjadril, že „podle některých údajů je prý na zdravotní kartě Drahomíry Dražské uvedeno, že je zaměstnankyní ministerstva vnitra“ (Václav Bartuška POLOJASNO, EXLIBRIS, Praha 1990), nie je tej záhadnej pavučiny za Novembrom 89 akosi priveľa?

nov68-98-843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Na ďalšiu podobu Novembra 89 a jeho dôsledkov poukázal bývalý europoslanec Boris Zala: „Kratučko po Novembri prevládala gradualistická koncepcia transformácie plánovanej ekonomiky na trhovú, s konceptom malej privatizácie a premeny veľkých podnikov na akciovky vlastnené štátom. Tu ešte hrali dominantnú úlohu komárkovci či kočtúchovci, no o niekoľko mesiacov ako blesk z čistého neba prichádza šoková terapia... Tieto pravidlá nastavili neoliberáli a to tak, že priestor pre podnikanie ostal otvorený, ba priam priťahujúci podvodníkov, vekslákov, mafiánov a oligarchov.“ (Pravda.sk, 18. 11. 2019) Z tých čias si pamätáme Klausov výrok, že nepozná špinavé peniaze. Ponovembrový vývoj prekvapujúco zhodnotil Ivan Hoffman, autor a interpret revolučnej hymny Sľúbili sme si lásku. „S odstupom času si myslím, že československým prezidentom sa mal stať Alexander Dubček. Znamenalo by to kontinuitu s násilne prerušeným československým pokusom o socializmus s ľudskou tvárou z roku 1968. Voľbou Václava Havla sme prepásli šancu vydať sa treťou cestou, budovať systém, ktorý kombinuje prvky solidarity, sociálnej spravodlivosti a slobody, teda skúsiť čosi lepšie, než bol reálny socializmus či kapitalizmus.“ (Zurnal.Pravda.sk, 4. 11. 2019) Zrejme to viselo vo vzduchu už v decembri 1989, lebo jediný kandidát Havel v predvolebnom príhovore občanom uviedol: „Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socializmu, že chci v naši zemi obnovit kapitalizmus... Byli to všechno lži.“ (www.zvedavec.org/komentáre/2006)

Najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky, mimovládky a médiá rozhodli za občana. Z názorovej palety vybrali Bútorovu, Langošovu, Mikloškovu, Gálovu či Tatárovu podobu Novembra 89. Ako najmenej riskantnú. Preto sme namiesto sebareflexie nad tridsaťročnou cestou počúvali, ako sme zo socializmu vhupli do – slobody! Bez jedinej zmienky o návrate do kapitalizmu. Z desiatok médií sa na nás hrnulo jedno a to isté, čo voľakedy zvládol jeden rozhlas po drôte na kuchynskom kredenci. Podobne vyznel Galavečer v SND, kde nás moderátor potešil, že na javisko prichádza operná speváčka, ktorá je nežná ako Nežná revolúcia a krásna ako sloboda. Pri uvádzaní huslistu Dalibora Karvaya si moderátor povzdychol, čo by bolo zo zázračného chlapca, keby nepadla železná opona! Asi nula ako z Petra Dvorského, ktorému bývalý režim nedovolil vycestúvať na medzinárodné súťaže pre mladých spevákov, doškoľovať sa u talianskych majstrov ani účinkovať v najchýrnejších operných domoch po celom svete... Akoby scenáristi a dramaturgia slávnostného večera pozabudli, že menej býva niekedy viac. Ale prečo takto revolučne roznežnení nevyčítali socíku povinnosť pracovať, nedostatok banánov, králikárne, ba ani „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk? Aby staršiemu ani mladému divákovi nepripomenuli hladové doliny v tieni rozpadnutých fabrík, potravinovú nesebestačnosť, novodobé otroctvo v podobe úverov na bývanie alebo zrážanie podpätkov na povely z opačnej svetovej strany? Nuž čo, horlivých škrabákov a interpretov mal socializmus a má ich aj kapitalizmus. Niektorí na námestiach bojujú proti oligarchii a finančným skupinám, ale prepožičiavajú hlas do reklám ich bánk či poisťovní. A komu sa neujde úloha „matky plesu“, ochotne poslúži aspoň ako mediálna ozdoba oberbálu. Kto sa ako prvý spamätá a labudovsky vykríkne: „Ukradli nám tváre, ukradli nám tváre!“? A kto z novinárov sa odváži – aspoň teraz, po tridsiatich rokoch – povedať, že tvár sa nedá ukradnúť, len predať a kúpiť. Výhodne pre obe strany nad pultom.

No občana už väčšmi trápi, že v oslavnej atmosfére sa nenašiel ani jeden predstaviteľ štátu, ktorý by spoza mikrofónu odkázal, že „jak sa jedna ovca stratí,/on sa hľadať ju navráti!/Nebojí sa zanechať/pre tú jednu deväťdesiat aj deväť.“ Zato sme začuli zafrflanie reformných ekonómov, že keď sa rúbe les, lietajú triesky. Ani médiá nemysleli na stratené ovečky so zadretými trieskami, a vypomstilo sa im to. Hoci ponúkli relácie, ktoré mali vypovedať o nás a za nás. Napríklad dokument s názvom Cesta k Slobode (Markíza) sledovalo 18 percent divákov a priamy prenos zo SND (RTVS) 7 percent divákov. Televíznemu večeru kraľovala Rozborilova šou V siedmom nebi (Joj) s 24 percentami. Nie je aj toto signál, aby sme sa o Víťaznom novembri 89 a jeho šľapajach od námestí začali rozprávať inakšie? Bez tabu a strachu, čo nás pri tom môže ovaliť a z čoho všetkého nás najbližší spojenci môžu podozrievať?

Alexander Dubček sa o takú sebareflexiu pokúsil. Ani nie dvadsať rokov od Víťazného februára 48. V čase neslobody a zákazu myslieť – ako sme v posledných dňoch verklíkovali.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984