Mrazivý chlad k vlastenectvu

Búrka okolo tzv. vlasteneckého zákona utíchla, keď Národná rada SR prijala premiérovu rozumnú alternatívu používania štátnych symbolov. V návale iracionálneho rozhorčenia na oboch stranách sa však nevytvoril priestor na kľúčovú diskusiu na tému: Ako by mala vyzerať výchova k vlastenectvu? A potrebujeme vôbec niečo také?
Počet zobrazení: 1513
22-010-xx-ilustracna foto-SITA Ludovit Vaniher-m.jpg

Búrka okolo tzv. vlasteneckého zákona utíchla, keď Národná rada SR prijala premiérovu rozumnú alternatívu používania štátnych symbolov. V návale iracionálneho rozhorčenia na oboch stranách sa však nevytvoril priestor na kľúčovú diskusiu na tému: Ako by mala vyzerať výchova k vlastenectvu? A potrebujeme vôbec niečo také? Spomedzi transparentov protestujúcich študentov jeden hlásal, že vlastenectvo je cit a ten si nemožno vynútiť zákonom. To je, nepochybne, pravda. Patrím však medzi tých, ktorí už dlho kritizujú nedostatok výchovy k vlastenectvu najmä na základných a vari aj na stredných školách. Chápem hnev tých, čo majú oprávnene pocit, že niektorí politici používajú „národovectvo“ iba ako zásterku na zakrytie celkom iných, vôbec nie šľachetných úmyslov. To však neznamená, že vlastenectvo či výchova k nemu je nezmysel. Vlastenectvo si naozaj nemožno vynútiť, ale ľudí k nemu možno viesť. A je to legitímne i v prípade, že ide o povinnosť. Na školách nájdete veľa detí, ktorým sa nepáči, že sa musia učiť matematiku, gramatiku či cudzí jazyk. Ale aj tak nik rozumný neprišiel s nápadom, že do týchto predmetov „nemožno nikoho nútiť“ a že by sa ich mal učiť len ten, kto chce. S vlastenectvom to nie je inak. Iste, k vlasteneckej výchove nepostačí zástava vyvesená v každej triede a text hymny či preambuly ústavy na stenách, najmä ak ho nepoznajú ani poslanci, ktorí to navrhujú. Ale vzťah dnešných mladých ľudí na Slovensku k svojej vlasti, k jej literatúre, histórii, kultúre, prírodnému dedičstvu, ale i k jej vonkajším symbolom je hrozivo chladný. Neraz musím aj svoje deti napomínať, aby boli k sebe navzájom milé, aby si nerobili zle. Učím ich, aby pomáhali mame, aby nezabudli na jej sviatky. To všetko je výchova k citu – k láske a úcte k súrodencom, rodičom, starým rodičom. Keby sme to nerobili, keby k tomu neprispievala škola, deti by tento cit nezískali. Áno, aj k citom treba vychovávať, nevznikajú samé od seba. Nik by nemal pochybovať, že rovnako pozitívnym citom je aj vlastenectvo. Ani ono sa v ľuďoch nezrodí samo od seba. Preto aj výchova k vlastenectvu musí byť súčasťou výchovného procesu v školách. Od materskej a prinajmenšom po strednú. Určite nejde o obyčajný vyučovací predmet. Vlastenecká výchova musí byť komplexný systém, do ktorého treba zapájať aj mimovládne organizácie, samosprávy, ba i politikov. Samozrejme, ak môžu byť pozitívnym príkladom. V opačnom prípade by v politike vôbec nemali byť. Vlastenectvu totiž iba škodia. Autor kandiduje do NR SR za Smer-SD

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984