Reklama
Reklama

Výrobcovia v klepci

Voči obchodným reťazcom sú slovenskí výrobcovia ešte väčšími vazalmi ako zákazníci, ktorí sa chytajú na udice s návnadami „výhod“. Keď na to, že sú vyciciavanou korisťou, prídu zákazníci, môžu reťazec ignorovať. Keď to zistia výrobcovia, môžu nanajvýš – čušať.
Počet zobrazení: 2271
Ilustracne_foto_Leo_Blanchette-m.jpg

Voči obchodným reťazcom sú slovenskí výrobcovia ešte väčšími vazalmi ako zákazníci, ktorí sa chytajú na udice s návnadami „výhod“. Keď na to, že sú vyciciavanou korisťou, prídu zákazníci, môžu reťazec ignorovať. Keď to zistia výrobcovia, môžu nanajvýš – čušať. Vydrží dlho, hoci je bez konzervačných látok. Hrdí sa logom Značka kvality Slovakia, ktoré udeľuje Ministerstvo pôdohospodárstva SR v rámci Národného programu podpory poľnohospodárskych výrobkov a potravín, len ak výrobok „najmenej v jednom znaku vykazuje nadštandardné kvalitatívne charakteristiky“. Spotrebiteľom doma aj v zahraničí chutí a netrápi ich to, čo by mohlo výrobcu – že na amerických internetových stránkach uvádzajú ako krajinu jeho pôvodu „Czech Republic“. Pravda, výrobcu viac trápi to, že s výrobou produktu, ktorý vymyslel a začal vyrábať bezmála pred dvadsiatimi rokmi, zrejme bude musieť skončiť. Podmienky, ktoré mu diktujú obchodné reťazce, mu totiž namiesto zisku prinášajú narastajúce dlhy. Až také, že aby mohol vo výrobe pokračovať, musel prepustiť niekoľkých zamestnancov a uvaliť hypotéku na vlastnú strechu nad hlavou. „Hrozí, že sa stanem bezdomovcom. Je strašné, že reťazcom u nás nik nebráni v ich vydridušských praktikách.“ Kritika len inkognito Príklad za všetky: do jedného z reťazcov dodal tento výrobca tovar zhruba za 3 500 eur, ale odberateľ mu pri vyúčtovaní zaplatil len čosi nad 30 (slovom tridsať...) eur! Zvyšok pohltili faktúry, ktoré mu naúčtovali za zväčša fiktívne „bonusy“, ktorých výstupy nikdy nevidel. Platiť však musí. Za údajný marketingový prieskum, za informovanie o výrobku na letákoch, za umiestnenie na regály, keďže na dokladanie svojho tovaru mená v predajni odberateľa vlastného zamestnanca. Platiť musí aj za otváranie novej predajne či za „akcie“, v ktorých sa výrobky ponúkajú pod cenu, ale ich zlacnenie nejde na úkor obchodu, ale výrobcov. Oni pritom tento fakt nemôžu ovplyvniť. Môžu iba – platiť. To všetko sa deje do bodky v duchu sloganu jedného z reťazcov: So spotrebiteľmi proti výrobcom, za najnižšie možné ceny. Za jeden z mála logických výdavkov označil tento podnikateľ z chudobného slovenského regiónu náklady na dopravu. Na otázku, prečo za nijakú cenu nechce dovoliť zverejnenie svojho mena a názvu výrobku, odpovedal, že keby sa o jeho kritike dozvedel čo i jeden z odberateľov, zničil by ho. V tomto prípade totiž reťazce zakladajú vzájomnú rivalitu ad acta a dodávateľa, ktorý sa odvážil postaviť sa proti ich praktikám, odstavia z trhu úplne. A tak bude pre tieto riadky pán Inkognito. „Keby sa našla firma, ktorá by sa domáhala svojich práv na súde, ihneď ju spoločnými silami zlikvidujú, pretože taký protest je nákazlivý a oni nestoja o nepríjemnosti ani o to, aby výrobcovia držali spolu. A ja mám zodpovednosť aj za svojich ľudí. Tým skôr, že podnikám v regióne s extrémne vysokou nezamestnanosťou. Som z toho všetkého už unavený, zhnusený a znechutený. Veď len zháňam peniaze, zadlžujem sa a stále čakám, že niekto z tých, čo o tom rozhodujú, konečne dostane rozum a začne vychádzať v ústrety aj domácim výrobcom, nie iba zahraničným žralokom.“ Strach vyplývajúci z faktickej bezmocnosti voči obchodným reťazcom (žijeme predsa v ére, kde podaktorí „myslitelia“ presadili tézu, že všetky problémy spoločnosti vyrieši trh) nie je len špecifikom Slovenska. Ako sa o skúsenostiach s obchodnými reťazcami vo Francúzsku možno dozvedieť z textu v týždenníku Le Point, spracovaného riaditeľom Odboru potravinárstva a obchodu Slovenskej priemyselnej a potravinárskej komory Igorom Šarmírom na jej internetovej stránke, aj tamojší podnikatelia sú o svojich skúsenostiach ochotní hovoriť iba anonymne. A to aj napriek tomu, že ich krajina je pri ochrane domácich podnikateľov oveľa striktnejšia ako naša. Všetko na predaj Z dokladov, ktoré mi ukázal pán Inkognito, vyplýva, že reťazec, ktorému dodáva svoj tovar, má z neho základný rabat bezmála 70 percent. To je pre neho likvidačné. A veľmi si ťažká, že štát je voči takýmto spôsobom hluchý a slepý, hoci sa hovorí, že čím väčšia sloboda, tým musia byť prísnejšie zákony. „Čudujem sa, že sa tým nik z politikov nezaoberá, že nezriadil samostatnú inštitúciu, ktorá by aj obchodnou politikou chránila vlastných občanov, výrobcov rovnako ako zákazníkov a že tu už dávno nemáme obchodnú políciu. Namiesto toho dávame nadnárodným reťazcom k dispozícii, alebo dokonca predávame (!) pomaly najkvalitnejšiu poľnohospodársku pôdu, aby si na nej stavali nákupné opachy s virtuálnym svetom, v ktorých zdierajú nielen nás výrobcov, ale aj spotrebiteľov. Namiesto našich produktov sa u nás predáva zahraničné mlieko a mliečne výrobky, zemiaky, mäso, zelenina, kvety – pritom naši farmári krachujú, naše polia a lúky pustnú, poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel upadajú... A nikomu to neprekáža. Ak si niekto robí posmech z tých, čo sa usilujú primäť štát, aby vlastných výrobcov a spotrebiteľov chránil zákonmi, poukazuje len na vlastnú hlúposť. Voľakedy sme boli v produkcii potravín takmer sebestační. Mali by sme sa za to hanbiť? A osočovať tých, ktorí sa k tomu chcú priblížiť? Vari tu potrebujeme kadejaké plechové búdy, cez ktoré od nás odtekajú miliardy a ktoré likvidujú slovenských dodávateľov?“ Prečo to volanie po obchodnej polícii a po inštitúcii, ktorá by chránila dodržiavanie dohodnutých pravidiel, z ktorého si nejeden „ekonomický“ komentátor vydávajúci sa za renomovaného, robí posmech? Napríklad aj preto, aby reťazce nesmeli, kedykoľvek im to vyhovuje, jednostranne meniť zmluvy vo svoj prospech, aby sa im zabránilo oberať výrobcov o peniaze fakturovaním často len fiktívnych „služieb“, alebo počas zmluvného obdobia meniť bez vedomia druhej strany pravidlá hry. Sofistikované výpalníctvo „Nedávno sme dostali žiadosť o vystavenie dobropisu na ročný obratový bonus dohodnutý v zmluve pre prípad, že by sme dosiahli istú výšku obratu,“ povedal mi pán Inkognito. „Pretože sme ju nedosiahli, dodatkom, o ktorého existencii sme nemali ani tušenie, ju zmenili tak, aby do centíka zodpovedala dosiahnutému obratu a oni mohli inkasovať. Nemajú ani toľko rozumu a citu, ako ozbrojení výpalníci. Tí vedia, že ak podnikateľovi zoberú všetko, nebudú mať o chvíľu čo vypaľovať.“ S tým však zahraniční veľkovýpalníci v podobe reťazcov nemajú problém. Nebude tovar od domácich? Majú ho dosť z cudziny a krachu sa báť nemusia. Naši spotrebitelia nie sú ako Rakúšania, ktorí dávajú pred zahraničnými potravinami prednosť domácim, hoci o čosi drahším. A keby sme sa v tomto zmysle predsa len stali patriotmi, reťazce potiahnu ďalej. Diktuje ten, kto predáva posledný. Výstižne to dokumentuje ďalší rozbor doktora Šarmíra, podľa ktorého „je rozhodujúca predajná sila spotrebiteľov v rukách niekoľkých obchodných spoločností. Len vo Veľkej Británii či Francúzsku kontrolujú štyria veľkodistribútori až 80 percent trhu. Podľa odborníkov je pritom medzi podielom obchodnej spoločnosti na trhu a jej schopnosťou presadiť si u dodávateľov čo najpriaznivejšie podmienky úzky vzťah. Výsledkom býva – úpadok dodávateľov. A nielen to. Iba v dôsledku neskorých platieb zaniká v krajinách Európskej únie každý rok 450 000 pracovných miest a straty súvisiace s úpadkami dosahujú ročne 26 miliárd eur...“ Čudná sloboda Mimochodom, neskoré platby sú ďalší klepec, ktorým predajcovia držia mnohých slovenských dodávateľov v šachu dlhé mesiace, často až kým im neprivodia absolútny krach. A to sa nám má páčiť? Prečo? A prečo si podaktorí „experti“ robia posmech z toho, ak domáci výrobcovia v tejto súvislosti čakajú legislatívnu ochranu od štátu, ktorému aj na takéto účely odvádzajú dane? Pretože je to „in“? Skutoční odborníci konštatujú: „O podnikateľskej slobode možno hovoriť iba v prípade, ak majú možnosť výberu obaja partneri, nie len jeden z nich, ktorý si môže do zmluvy presadiť všetko, čo chce a akákoľvek sťažnosť druhého znamená okamžité ukončenie obchodnej spolupráce, a teda existenčné problémy.“ Znova podľa pravítka Hľadať dnes v niektorom slovenskom regióne výrobky typické len preň je zväčša zbytočná námaha a stratený čas. Všade dostanete presne to isté ako u susedov (aj zahraničných), suveníry nevynímajúc. V móde je absencia akejkoľvek originality a špecifickosti. Byť „trendy“ znamená nelíšiť sa. Na to, ako sme vášnivo kritizovali nezmyselné potláčanie akejkoľvek individuálnosti a individualít v minulosti, sme akosi priľahko pristúpili na životný štýl podľa cudzieho pravítka. Jediný rozdiel spočíva v tom, že má zdanlivo iné parametre ako to, ktoré nás zarovnávalo predtým. Pred rokmi sľubovaná pestrosť trhu má napriek množstvu lákavo zabalených tovarov a prehýbajúcich sa regálov v nejednom prípade iba málo naozajstných farieb. Za niekoľko rokov sa z obchodov vytratili mnohé naše kvalitné produkty a nahradilo ich zopár značiek, ktorých kvalitou je neraz len pekné balenie a vzhľadom na to, čo obsahujú, zaslúžene dumpingová cena. Špecifiká regiónov a ich výrobkov sa takmer úplne vygumovali. Nositeľov geografickej typickosti potravín, ktorá sa stále viac zdôrazňuje aj v súvislosti s bezpečnosťou a kvalitou potravín v EÚ, dovolíme reťazcami tlačiť k múru tak tesne, až je spolu s nimi zlikvidovaná. Na ich podporu sa zmôžeme, až keď sa z kategórie podnikatelia prepadnú spolu so svojimi zamestnancami do kategórie nezamestnaní. Či z hlúposti alebo za nejaký bakšiš, vedia len tí, ktorí sa na zaháňaní našich výrobcov do klepca závislosti od reťazcov podieľajú. Slovenskí zákazníci preferujú najmä nízke ceny. Ak sa tovar predáva s dostatočne hlasným humbugom, uspokoja sa aj s ledačinami, ktoré by sa v minulosti boli dostali nanajvýš do predajní s partiovým tovarom. Politika nízkych cien však nemilosrdne likviduje dodávateľov, pretože jej náklady plne znášajú oni. Dôsledok – mizne konkurencia, zužuje sa sortiment, klesá kvalita výrobkov. Aj vzhľadom na zlikvidovanú konkurenciu začnú reťazce v tom momente zvyšovať ceny. O zákazníkov sa však neboja. Veď niekde nakúpiť treba. A pretože reťazce chytili do klepca svojich záujmov malé miestne predajne rovnako ako miestnych výrobcov, víťazia. Tí, čo túto ekonomickú vojnu – podľa pána Inkognito ešte nebezpečnejšiu ako bola prvá aj druhá svetová – prehrávajú, sme my všetci, lebo sme sa dali spútať reťaz(c)ami či zavrieť do ich klepcov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama