Slovo čitateľov

Naša naozajstná hrozba Aj dnes nájdeme na našej súčasnej politickej scéne ľudí, ktorí šíria názor, že hrozbou pre celkový rozvoj Slovenska sú Maďari. A čo je horšie, majú za sebou tisíce prívržencov. Ako by asi vyzeralo ich pôsobenie, ak by mali nekontrolovateľnú moc v štáte? Tým, samozrejme, nechcem ani náznakom tvrdiť, že máme byť nevšímaví voči šovinistickým tendenciám extrémistov, žijúcich iba pre vidinu obnovenia tzv. veľkého Uhorska. Musíme dokázať zaujať jasné stanovisko v otázke práva na sebaurčenie, ale nie siláckym nacionalizmom a násilím, ale zrelým vedomím, že jediným a skutočným nepriateľom môže byť iba naša spoločenská, kultúrna a duchovná nerozhľadenosť. Nič iné. Jedine jej deficit je pre nás hrozbou, pretože len so slepými a hluchými ľuďmi sa dá manipulovať a viesť ich do otroctva tak, aby mali pocit radosti, že kráčajú k vytúženej slobode. Milan Šupa, Košice

Význam Červenej armády V komentári denníka SME, ktorý reagoval na prejav ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva na Slavíne, som si prečítala vetu: „V guberniách, ako vtedy bolo aj Slovensko, sa však o ničom nerozhoduje...“ O čom nezávisle – rozhoduje občan Slovenska dnes? Rozhodujú sa azda tí, čo sa písmom živia, naozaj slobodným písaním? Nestáva sa slovo predmetom kupčenia? Je priam hrôza čítať „Najlepšie asi je tvrdenie, že Červená armáda miliónmi životov zaplatila za slobodnú Európu, ktorá je dnes preto taká, aká je, krásna a prekvitajúca, slobodná a demokratická.“ Smrť miliónov ľudí – mladých, ktorí ešte ani žiť nestačili a bez výčitiek svedomia sa mohli na jar 1945 zastaviť pred Duklou a vrátiť sa domov k svojim – je pre novinára 21. storočia „najlepším tvrdením“! Hrôza! Nikto so zmyslom pre spravodlivé posúdenie dejín nemôže eliminovať význam Červenej armády. Irónia a neúcta voči všetkému, čo prichádza z východu, je v podaktorých ľuďoch priam nezdravo nenávistná. Viera Ondrejičková, Bratislava

Národný, alebo občiansky? Ad: Víťazi a porazení (Eva Blažeková) Slovo 23/2010 Keď čítam niektoré úvahy k súčasným slovensko-maďarským vzťahom, mám dojem, že ich autori sa v stroji času dostali niekde pred dvadsiate roky minulého storočia. Vrátane Roberta Fica, Ivana Gašparoviča alebo Pavla Pašku. V 21. storočí musí byť spoločnosť, a teda aj štát, založený na občianskom princípe, nie na národnom. Ten platil pre dobu štúrovcov, keď sa konštituovali moderné európsky národy, nie dnes. Jedine na občianskom princípe možno konštituovať aj vlastenectvo. Teda nie vyčleňovanie sa na etnickom princípe, alebo na princípe konfesionálnom, čo forsírujú najmä kardináli Tomko a Korec. Viktor Petrakovič, Modra

Podľa Suvorova bolo všetko inak Ad: Až neuveriteľne provokujúci autor (Jozef Špaček) Slovo 22/2010 Čítal som v mladosti pamäti maršala Žukova (Spomienky a úvahy), Povinnosť vojaka od Rokossovského, Generálny štáb od Antonova a mnoho ďalších memoárov z obdobia druhej svetovej vojny. Boli to tituly poznačené dobou a určitým heroizmom. No bolo v nich aj veľa nevyvrátiteľných faktov. Po roku 1989 som sa dostal ku knihe Všetko bolo inak od autora s pseudonymom Suvorov. Môžem skutočne súhlasiť s recenzentom, že to bolo šokujúce čítanie. Našťastie, človek môže analyzovať a oddeľovať zrno od pliev. A v tomto prípade majú autorove tvrdenia hodnotu bulvárnych informácií. UM

Permakultúra pre budúcnosť Ad: Sebestačný život podľa prírody (Eva Blažeková) Slovo 21/2010 Permakultúra je dnes možná na základe spojenia vymožeností ľudskej civilizácie a rešpektovania trvalo udržateľného života. Má perspektívu v spoločnosti, ktorá sa môže rozvinúť v priebehu nasledujúcich 10 až 15 rokov na celej planéte. Teda, v postkapitalistickej spoločnosti založenej na využívaní nevyčerpateľného ekonomického zdroja, akým sú vedomosti. Naša spoločnosť má ekonomické, technické aj spoločenské zdroje na to, aby sa myšlienky o udržateľnom živote v praxi ujali. Obávam sa však, aby sa to zase raz ideologicky nezvrhlo v extrémizmus, akým sa vyznačovali v 19. storočí stúpenci „návratu k prírode“ alebo diktátori typu Maa a Pol Pota, ktorí hlásali „návrat k vidieku“ v tej najdrastickejšej podobe. Peter Zajac-Vanka, Bratislava