Máš právo na názor – ten môj

Byť ľavičiarom akoby nebolo na Slovensku „in“. Spŕška invektív sa zosypala na všetkých, ktorí si dovolili nevoliť pravicu. Mohli sme sa dozvedieť, že sme retardi či boľševici, že sme zaspali dobu o dvadsať rokov a že by sme mali konečne odísť na večnosť. Nuž, taký je zrejme údel takmer 900-tisíc občanov, ktorí mali „neskonalú drzosť“ svojím hlasovaním podporiť Smer - sociálnu demokraciu. Tieto výroky najčastejšie pochádzali od ľudí, ktorí najviac kritizujú režim obmedzujúci pluralitu názorov. Od voličov „slušných ľudí“, liberálov prinášajúcich novú politickú kultúru a slobodu. Slobodu slova a názoru však sami rešpektujú, len ak sa zhoduje s tým ich, alebo spadá do nimi stanovenej názorovej odchýlky. Ak sa ocitnete mimo nej, váš postoj prijmú prinajlepšom s takýmto komentárom: „Máš právo na svoj názor, ale mal by si sa spamätať...“ Tí, čo sympatizantov ľavice posielajú do večných lovísk, si ani nevšimli, ako sa sami stali tým, proti čomu bojovali – elitárskou skupinou, ktorá jediná má patent na pravdu a snaží sa eliminovať právo na polemiku. Diskusia s nimi sa však likviduje sama. Je takmer nemožná. Ich hlavy sú zvyčajne zbavené kritického samostatného myslenia a ich „názory“ nie sú ničím iným, len naučenými, dookola omieľanými poučkami. Mohlo by sa zdať, že poučky naučené z Hayeka a Friedmana nemajú šancu súperiť s racionálnym rozmýšľaním. Stokrát opakovaná lož sa však stáva pravdou zrejme aj v tomto prípade. A tak ľudia namiesto toho, aby sa zamysleli nad tým, prečo odsudzujú svojich priateľov a známych, citujú ako Bibliu istého politicky aktívneho „nápaditého“ blogera a tehličku po tehličke skladajú novú totalitu. Autor je spolupracovník Slova