Zhubnosť národov: agresívna sebaľútosť
K zhubnému významu chronifikovanej sebaľútosti ma priviedla práca v oblasti dospelej i detskej psychiatrie. Bolo potrebné objasňovať rodinné rozvraty, prejavy ubližovania deťom (často rodičmi), prejavy agresívneho násilia dospelých i mladistvých.
Na začiatku práce v psychoterapii som sa zaoberala najmä prejavmi agresivity, ktorá sa javila ako rakovina medziľudských vzťahov. Všetky doterajšie zdravé society vyvíjali protitlak voči nej zákonmi. Všeobecné odsudzovanie agresie je zatiaľ dosť silné na to, aby si útočník uvedomil, že jeho správanie spoločnosť neschváli, že mu hrozí postih.
Keď čas nelieči
Inak je to so zákernou chronifikujúcou sebaľútosťou. Napriek malformáciám (vrodené vývojové odchýlky), ktoré spôsobuje, ju spoločnosť toleruje i nepriamo podporuje súcitením. Tak sa mi postupne menil postoj – za rakovinu duše som začala považovať nielen agresivitu, ale aj chronifikovanú sebaľútosť. Chronifikovaná sebaľútosť nie je stav depresie krátko po tragickej udalosti. Po hlboko zraňujúcom zážitku sa u väčšiny ľudí prejavuje postupné hojenie rany odpútavaním pozornosti od psychickej bolesti, pomalé zameranie na denný beh života. V ľudovej múdrosti sa hovorí: čas lieči. Objavuje sa potreba racionálne objasniť príčinu traumatickej situácie, pritom časť ľudí sa usiluje nájsť vinu prevažne v sebe, časť v nepriaznivých náhodných okolnostiach. Časť z nich však sústredí pozornosť na hľadanie vinníka mimo seba. V tomto prípade nezaberajú racionálne argumenty, vzniká pocit obete, sebaľútosť sa chronifikuje a rodí sa silná nenávisť voči „vinníkovi“ spojená s pocitom nároku na odplatu. Najzhubnejšie, a pre sebaľútosť typické, je zníženie „latky morálnych nárokov na seba“, teda zníženie dovtedy rešpektovaných noriem morálky. Obeť sebaľútosti je schopná dopustiť sa zločinov, ktoré by inokedy odmietla. Človek s chronifikovanou ľútosťou sa cíti v práve stále, aj po zločine, a časť okolia mu dokonca vyjadruje sympatie. Relatívne často sa mu podarí do tejto polohy dostať príbuzných, v istých sociálnych podmienkach sa sebaľútosťou môže infikovať i významná časť národa. Podiel sebaľútosti sa dá vycítiť u samovražedných moslimských atentátnikov.
Hľadanie viny v iných
Prečo tento typ reakcie u niekoho vzniká a u iného nie? Odpoveď ešte nie je úplne zodpovedaná, v poslednom čase prebiehajú rôzne výskumy, ktoré pomocou vyspelej techniky, napr. špeciálne skonštruovaných prístrojov magnetickej rezonancie, majú možnosť sledovať na obrazovke okamžité reakcie mozgu (rôznofarebné škvrny) podľa toho, ktorá jeho časť sa v určitej situácii aktivuje viac ako iné. Podstatou chronifikovanej ľútosti sú v minulosti utŕžené rany sebavedomiu – výsmech či nedostatok pochvaly, ktorú jedinec za svoj výkon očakával. K tomu sa obyčajne pridružuje výchovou nastavený typ správania, ktorý nedopustí uznanie vlastnej viny, to by bolo ďalším terčom výsmechu. Vina sa preto hľadá v iných. Aby sa znížila citová bolesť tejto traumy, zranená duša si vytvára pancier, podobne ako telesné zranenie hrubú jazvu. Duševnou jazvou je arogancia k iným. Vnútornou potrebou niekým iným pohŕdať s cieľom zvýšiť si vlastnú sebaúctu sa vyznačujú aj iné antisociálne vlastnosti: mizogýni pohŕdajú ženami, antisemiti Židmi, šovinisti iným národom atď. V minulom storočí bolo takým príkladom Nemecko a jeho vodcovia, ktorí ho viedli takmer do záhuby. Prvým z tejto dvojice bol cisár Viliam II. Bol síce prvorodeným, ale odmietaným dieťaťom svojej matky – pyšnej dcéry anglickej kráľovnej Viktórie. Pri jej prvom pôrode bolo dieťa poškodené, budúci cisár mal skrátenú hornú končatinu. V ére oslavujúcej bojovnú zdatnosť aristokrata bolo vlastne mrzákom. Synovou odpoveďou bola nenávisť ku všetkému, čo bolo anglické. Ustavične zdôrazňoval kladné vlastnosti Nemcov, ich skvelé bojovné vlastnosti. V novinách sa pod jeho tlakom všetko nemecké prehnane vychvaľovalo. Nemecko sa stavalo do pozície nešťastného národa, ktorému sa odopierali nároky na kolónie, aké mali Angličania a Francúzi. Vytváral sa obraz národa, ktorému nezostáva nič iné, len si vybojovať svoje miesto na slnci vojnou. Po vytvorení vhodnej situácie, keď išlo o získanie Balkánu v roku 1914, Viliam II. spolu s predsedom uhorskej vlády Štefanom Tiszom dotlačili rakúskeho cisára Františka Jozefa k vyhláseniu vojny Srbsku, ktorá spustila prvú celosvetovú vojnu. Cisár Viliam II. nikdy neuznal svoje chyby, ani po vojne, hoci prehra priniesla Nemecku katastrofálne dôsledky. Ťažké finančné sankcie odsali z krajiny peniaze, hyperinflácia zruinovala všetkých, dodatočne prebehla občianska vojna podľa vzoru ruských boľševikov. Tú sa podarilo zastaviť, ale v národe sa zrodil pocit neprimeraného trestu a nenávisť hlavne voči Francúzsku a Anglicku, ako aj presvedčenie, že katastrofu môže vyriešiť len „silná ruka“. Na tomto podhubí sa dostal k moci Adolf Hitler, tiež pôvodne zakomplexovaný neúspešný uchádzač o výučbu maliarstva na viedenskej akadémii. Odmietnutie prijatia si vysvetlil „vinou“ iných. Proti nemu stála „klika Čechov a Židov“, ktorá medzi seba nepustila iných. Hitler podobne ako Viliam II. nikdy nepriznal svoje chyby. Pred svojou samovraždou nechal odkaz: nemecký národ ma nebol hoden. Prerastenie pocitov menejcennosti do arogancie až nenávisti sa dá vystopovať aj v mase národa, ale tu veľmi záleží na intenzite „vymývania mozgov“ vládnucou elitou. Pretože v boji o politickú moc sa prostriedky nevyberajú podľa morálky, ale podľa efektívnosti, intuitívne i plánovane sa zatlačuje masa voličov – najmä prostredníctvom médií – do zhubnej rakoviny sebaľútosti a pocitov zranenej pýchy národa. Na tom zakladá svoju osobnú moc pôvodca manipulácie. Politická elita Uhorska sa najskôr z obavy pred trvalým prečíslením maďarsky hovoriaceho obyvateľstva Slovanmi pustila na cestu maďarizácie. Bola si vedomá, že ekonomicky i kultúrne zaostáva za okolitými štátmi, a tak využila romantické predstavy éry feudalizmu o bojovných Staromaďaroch, ktorí cválajú stepou a šíria strach. Mladého básnika Alexandra Petroviča očaril tento malebný obraz natoľko, že si zmenil meno na Šándor Petőfi a písal už len po maďarsky. Politické elity v Budapešti si doteraz nedokázali priznať, že to bola arogancia maďarskej aristokracie, čo vyhnala nemaďarské národy z jej područia. Pripustili to, aj to len sčasti, iba najmladší a najosvietenejší politici pri rokovaniach koncom 1. svetovej vojny. Vtedy ponúkli slovenskej politickej elite uznanie slovenského národa, ale bolo už neskoro. Časť občanov Maďarska aj teraz pripúšťa, že svoj podiel viny na zaniknutí tisícročnej ríše má nešťastná maďarizácia, ale nejde o väčšinový názor.
Ani Slováci nie sú imúnni
Voči skĺznutiu k sebaľútosti nad svojím večným utláčaním i s následnou toleranciou k arogantným výrokom niektorých politikov nie je celkom imúnny nik, ani Slováci. Najlepšou poistkou voči sebaľútosti je okrem primeraných postojov politickej elity primerané sebahodnotenie, a to sa najzdravšie vytvára dobre vykonanou prácou, plným uplatnením pracovných zručností alebo využitím vrodeného talentu. Sú však aj oveľa kratšie a pohodlnejšie cesty vytvorenia silného sebavedomia. Jednou je pohŕdanie výsledkami práce iných, druhou pocit „vrodenej superkvality“. V minulosti sa pocit nadradenosti získal vtedy, keď sa človek narodil do aristokratickej rodiny, neskôr do rodiny boháčov a v posledných dvoch storočiach – spolu s rozvojom šovinizmu – aj ak sa narodil v tom „správnom národe“. Výchova mu od malička vštepovala arogantný pocit, že je už pôvodom lepší ako iní. Aby sa pocit nadradenosti jedného národa nad iným rozplynul, musí si ho národ „popolvára“ korigovať svojím ekonomickým úspechom, stále stúpajúcou úrovňou kultúry a vedy, ktoré získavajú uznanie v okolitých štátoch. Pri naočkovanom komplexe menejcennosti sme sa sami zbavovali spolupatričnosti k významným osobnostiam minulosti. Bolo poučné sledovať seriál Českej televízie o 72 významných osobnostiach českého národa, u ktorých je pomerne dosť často národnosť iná – nemecká i francúzska, ale hlavným meradlom je práca v prospech českého kráľovstva, a tým v prospech českého národa. Móda znížiť hodnotu našich významných osobností pod akoukoľvek zámienkou je smiešna. Je to hlúposť? Trend stáda? Ako sa má vytvoriť pocit hrdosti v ľubovoľnom príslušníkovi nášho národa, keď sa všetky dobré výsledky znevažujú pod lacnou nálepkou politickej kritiky? Vo Švajčiarsku bolo zvykom podrobiť študentov pred prijatím na pedagogické školy hĺbkovým testom pre vylúčenie slabých morálnych kvalít či perverzií. Pretože médiá spolu s politikmi majú moc masívne manipulovať národmi, na zlepšenie celkovej klímy spoločnosti by bolo vhodné urobiť tieto testy aj im. Dovtedy je úlohou voličov, aby sledovali svoju politickú elitu vo všetkých aspektoch jej života, nielen podľa slov, ale podľa činov v politike i v súkromí.
Pýcha predchádza pád
Akú nádej máme v tejto súvislosti na zmiernenie napätia medzi Slovákmi a Maďarmi v budúcich desaťročiach? Iste by pomohlo viac obojstrannej informovanosti. Neoficiálne sa podarili spojiť sily palestínskych a izraelských pedagógov na napísanie spoločnej učebnice prehľadu histórie z pohľadu Palestínčanov a súbežne s pohľadom Izraelčanov. U nás sa čosi podobné začalo, ale zatiaľ to z maďarskej strany dajako zaspalo. Pomohlo by viac obyčajných ľudských kontaktov. Na prekonanie jazykovej bariéry sa dá u mladšej generácie použiť angličtina. Alebo treba vkladať nádeje do zasiahnutia mocnejších štátov EÚ? Ak sa ich samotných maďarsko-slovenský konflikt netýka, je pre nich Trianon len vzdialenou ozvenou z minulosti. Ale pre Maďarov je to stále žeravý bod, ich bolesť sebaľútosti z neho bude ešte dlho jatriť naše susedské vzťahy. V našich rukách je, ako si vypestujeme na zdravom základe vytvorené sebavedomie, aby sme odolali sklonom k vlastnej sebaľútosti. Svet môžeme zmeniť len tým, že sa zmeníme k lepšiemu sami. Potom si pri prejavoch arogancie politickej elity Maďarska budeme môcť s nadhľadom opakovať staré porekadlo: pýcha predchádza pád. A vydržať, kým ich prejde sebaľútosť.
Autorka je lekárka
