Reklama
Reklama

Pani Roza, na hrad!

V Biškeku sa 3. júla konal na základe výsledkov všeľudového plebiscitu slávnostné uvedenie Rozy Otunbajevovej na post prezidentky Kirgizskej republiky. Tento v komplikovanej situácii krajiny mimoriadne závažný akt bol protokolárne a časovo skromný. Nič to však nemení na tom, že ide o prvú ženu, ktorá bude zatiaľ dočasne, do 31. decembra 2011, stáť na čele tohto štátu.
Počet zobrazení: 1372
29-010-30_31-ilustracna foto-SITA AP Photo Maxim Shubovich-m.jpg

V Biškeku sa 3. júla konal na základe výsledkov všeľudového plebiscitu slávnostné uvedenie Rozy Otunbajevovej na post prezidentky Kirgizskej republiky. Tento v komplikovanej situácii krajiny mimoriadne závažný akt bol protokolárne a časovo skromný. Nič to však nemení na tom, že ide o prvú ženu, ktorá bude zatiaľ dočasne, do 31. decembra 2011, stáť na čele tohto štátu.

Ide súčasne aj o prvú prezidentku v politicky a nábožensky autoritárno-dogmatickej Strednej Ázii. Vo svojej inauguračnej reči zdôraznila, že sa v krajine musí uskutočniť „duchovná revolúcia v oblasti štátnej politiky“ a že dozrel čas na prechod „od osobných k štátnym ambíciám“. Otunbajevová v rámci mobilizujúceho prejavu napomenula kompetentných, že udalosti z miest Oš a Džalalabad nebudú len tak zabudnuté, ale že dozrela „nevyhnutnosť prijatia adekvátnych záverov“. Zaujímavá bola i pasáž týkajúca sa budovania a upevnenia krehkej štátnosti Kirgizska, keď vyhlásila, že „demokracia nie je cudzia kirgizskému ľudu“.

Hrozby zvnútra i zvonku

Týchto pár vybraných citátov pomerne jasne určujú kontúry toho, akým smerom a s akou logikou sa bude profilovať krajina, ak sa nedostane do opakovaných ťažkostí spôsobených zvonku (vplyv radikálneho islamu z Afganistanu, narkobiznis a nové trasovanie drogových dodávok do Európy) alebo zvnútra (staronová klanovo-politicko-podnikateľská opozícia). Samozrejme, fatálnym problémom by bola aj recidíva konfliktu medzi severom a juhom krajiny a následnými etnicko-náboženskými komplikáciami vo Ferganskej doline. Pričom zrejme už nielen v jej kirgizskej časti, ale v celom tomto fenomenálnom území. V širšom kontexte vývoj v krajine môže naznačiť, aká bude etapizácia ďalšej faktickej demontáže Sovietskeho zväzu, resp. reformulovanie toho, čo ešte zo sovietskej éry ostalo fungovať v postsovietskom priestore. Samit Eurázijského ekonomického spoločenstva, na ktorom sa Otunbajevová 5. júla v Astane už ako prezidentka zúčastnila a bola rovnocennou partnerkou ostrieľanejším kolegom z Arménska, Tadžikistanu, Ruska, Kazachstanu a Bieloruska, využila na požiadanie o ekonomickú pomoc. Na oplátku v predstihu sľúbila, že Kirgizsko bude mať záujem o vstup do colnej únie, ktorú zatiaľ tvoria Rusko, Kazachstan a rebelujúce Bielorusko. Na margo ostrieľanosti treba konštatovať, že Otunbajevová nie je nováčikom v medzinárodných vzťahoch. Pôsobila ako veľvyslankyňa ZSSR, o čo sa postaral „perestrojkový“ minister zahraničných vecí Eduard Ševarnadze. Bola aj členkou kolégia jeho ministerstva v Moskve. Neskôr sa ako poslucháčka Standford University zoznámila s jej rektorkou Condoleezzou Riceovou.

Riskantné referendum

V Kirgizsku sa 27. júna konalo referendum o prijatí novej ústavy. Podľa oficiálnych údajov sa na ňom zúčastnilo 70 percent oprávnených voličov, z ktorých „za“ povedalo 90,55, „proti“ 8,07 a 1,38 percenta hlasov bolo neplatných. Všeľudové hlasovanie pôvodne ohrozovali vnútorné rozpory pretavené do otvoreného násilia v „etnickom“ konflikte medzi Uzbekmi a Kirgizmi žijúcimi na juhu krajiny, ktoré pripomenulo tragické udalosti z roku 1990. Tie však ešte sovietska Moskva dokázala mocensky zvládnuť. Referendum bolo medzinárodne akceptované, jeho výsledkom je nový základný zákon Kirgizska, prezidentka vo funkcii, ale aj ďalší dôležitý prvok – krajina by sa mala postupne zmeniť na funkčnú parlamentnú republiku, čo bude v prostredí stredoázijských tradícií, priam vyžadujúcich autoritarizmus, heroický výkon. Hoci zatiaľ s nejasnou perspektívou. Podľa hodnotenia šéfa Štátnej služby národnej bezpečnosti Kirgizska Kenešbeka Dušebajeva za vyprovokovanie nepokojov na juhu krajiny, ktoré sa začali v „druhom hlavnom meste“ Oš, môžu „medzinárodné teroristické organizácie Islamské hnutie Uzbekistanu a Zväz islamského džihádu pri aktívnej účasti členov rodinného klanu exprezidenta Bakijeva“. Strategickým cieľom spomínaného hnutia je likvidácia stredoázijských štátov ako subjektov medzinárodného práva a spočiatku vo Ferganskej doline, neskôr i s presahom na časť územia Ruska a Číny vytvoriť Kalifát. Netreba pritom zabúdať, že mesto sa nielen v Strednej Ázii správa v rámci politických, ale aj sociálnych vzťahov inak než vidiek. Nie je to len otázka chudoby, či rozdielneho sociálneho štatút. S nadsázkou by sme sa mohli oprieť o tézu Umberta Eca, ktorý v románe Meno ruže konštatuje, že „mesto je vždy skazené“.

Nie je demokracia ako demokracia

História to asi chcela, že sa v jednotlivých krajinách Strednej Ázie po zániku Sovietskeho zväzu, vďaka ktorému sa tieto štáty dostali na cestu skromnej modernizácie a nie smerom k plnej afganizácii, sa etablovali autoritárske režimy. Tie po svojom riešili aktuálne politické problémy. Kirgizsko, ako novotvar, nebolo výnimkou. V celkovej stredoázijskej politickej kultúre dominuje presvedčenie, že politický súboj nemôže byť iný ako akceptovanie princípu víťaz berie všetko. Tu je prazáklad tamojšej túžby po monopolizácii moci a likvidácii politických (a iných) protivníkov. Pravidlá hry neobsahujú zásadu konsenzu, nie sú ničím iným než ultimátum sformulované víťaznou stranou. Preto sa v postsovietskej ére v Strednej Ázii vyprofilovalo päť foriem moci: osvietenský absolutizmus Nursultana Nazarbajeva (Kazachstan), emirát prezidenta Islama Karimova (Uzbekistan), dnes „modernizujúci“ sa systém Turkmenbašiho (Turkmenistan), roľnícke družstvo Emomaliho Rachmonovova (Tadžikistan) a niečo v Kirgizsku, čo ešte dnes nie je možné, napriek mediálnemu optimizmu, pomenovať. Úspech kirgizského referenda znamená, čo je v tejto chvíli z taktického, ale tiež strategického hľadiska veľmi dôležité: legitimizácia moci. Teraz môžu medzinárodné inštitúcie uvažovať už nie či, ale akými nástrojmi pomôcť krajine, ktorej občania sa postavili aj de jure za novú vládu. Je vôbec možné, aby sa prakticky hodila pre Strednú Áziu demokracia podľa všeobecného chápania, alebo budú naďalej (žiaľ aj v prípade Kirgizska) fungovať pseudodemokratické princípy? Parlamentná republika sa môže „skĺznuť do poslaneckej diktatúry“, myslí si v moskovskej emigrácii bývalý kirgizský prezident Askar Akajev. Ten ale na rozdiel od svojho nástupcu a tiež exprezidenta v exile (v Bielorusku) Kurmanbeka Bakijeva referendum a Otunbajevovú na najvyššom poste privítal. Možno iba chcel ostať verný svojej prezývke „Jefferson Strednej Ázie“. Za jeho vlády sa totiž Kirgizsko označovalo za ostrov demokracie v tejto časti sveta. To, samozrejme, jeho susedom Kazachstanu a Uzbekistanu nevoňalo.

Stredná Ázia ako spojené nádoby

Kirgizsko je súčasťou regiónu, ktorý susedí s Afganistanom, kde sa situácia nevyvíja najlepšie. Krehký štát s neustále opakujúcim sa chaosom by mohlo destabilizovať celú Strednú Ázii a následne aj celú Centrálnu Áziu. A to zrejme nik rozumný nechce. To už nie je res nulius, vec nikoho... Veď biškekské referendum bolo najmä o politicko-právnej stabilite v krajine. Pokiaľ sa tam v minulosti „hore“ uskutočňovali rôzne revolúcie, „dole“ sa situácia stávala neúnosnou. Preto by júl roku 2010 nemal byť spojený iba s premaľovaním fasády režimu, ale mali by sa kardinálne zmeniť aj elity. Ak sa tento významný fenomén nezmodernizuje, bude dnešný optimizmus zbytočný. Lenže okrem teoretických konceptov tu existuje aj geopolitická a geoenergetická realita. Niekto potrebuje prírodné zdroje, ktoré sú v Strednej Ázii k dispozícii. Potom logicky hlučné zmeny môžu byť len demokratickou dekoráciou pre udržanie personálneho autoritarizmu. Aktuálne ospevovaná Roza Otunbajevová bola pri tom, keď sa v Kirgizsku menil dvojkomorový parlament na jednokomorový, čím sa posilnilo vtedajšie postavenie prezidenta. Súčasne sa stala jednou z hlavných osobností nedokonanej a Američanmi režírovanej revolúcie tulipánov v roku 2005. Pritom vtedy, ako sme o tom už písali v Slove (16/2007), cítila výbušnú náladu v krajine a snažila sa presvedčiť aktérov, aby riešili spoločenskú krízu „cestou dialógu a nie pouličnými akciami“. Jej opozičný kolega a bývalý tajomník Rady bezpečnosti Kirgizska Miroslav Nijazov bol radikálno-konkrétnejší: „V prípade, že moc použije proti vôli občanov silu, národ nebude mať inú šancu, než túto moc násilne zvrhnúť.“ Predpokladaný scenár, že Kirgizsko opäť zažije horúcu jeseň, sa, žiaľ, naplnil. Boli potrebné stovky mŕtvych, desaťtisíce utečencov, stovky vyhorených domov, aby sa „vláda vrátila k ľudu“. Len aby to bolo nadlho. Biškek, Piškek, či Frunze - tu prežil mladosť so svojimi rodičmi z Interhelpa Alexander Dubček. Takže to, čo sa deje v Kirgizsku, by nám nemalo byť až také vzdialené... Kotol tam za 20 rokov síce nevybuchol, ale ďalších x rokov už nemusí zniesť politický pretlak. A potom by to bolo v Strednej Ázii veľmi komplikované.

Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama