Mikloš našiel vinníkov krízy
Moderátor Branislav Dobšinský 26. júna v Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu citoval výňatky z môjho článku Dávam modrým rok, maximálne dva (Slovo 25/2010), pritom v rozpore v novinárskou etikou neuviedol zdroj.
Chytil sa myšlienky, že pre sociálnu demokraciu má pravicové vládnutie v časoch hospodárskej krízy politické výhody, pretože ľudia si spoja znižovanie svojej životnej úrovne s neoliberálnou politikou. Nešlo o moju myšlienku, ale o myšlienku známeho českého sociológa Jana Kellera, ktorú som v článku uviedol ako parafrázu. Dobšinský na to neupozornil, čo je ďalším dôkazom jeho neprofesionality. Zarážajúca však bola skôr reakcia designovaného ministra financií Ivana Mikloša, ktorý spustil tirádu o tom, akí sú Ľuboš Blaha a Smer-SD zákerní, ako nastupujúcej vláde ubližujú. Pritom Kellerova konštatácia nemá hodnotiaci charakter, je čisto deskriptívna, a teda faktická. Žiaden politológ nemôže spochybniť, že pravica vo vláde je politicky výhodnou perspektívou pre ľavicu v každom období a v každej krajine, tobôž v časoch hospodárskej krízy, keď sa pravica chystá razantne škrtať verejné výdavky. Ak sú politológovia zákerní iba preto, že pomenúvajú fakty, potom má Mikloš asi veľmi zvláštne videnie sveta na úrovni bývalých boľševických aparátnikov. Z jeho slov vyznelo, akoby svetovú hospodársku krízu zapríčinil Smer-SD, či rovno „zákerný“ Ľuboš Blaha. Ak opustíme miklošovský paranormálny svet, zistíme, že významní svetoví ekonómovia sa zhodujú, že za vypuknutie globálnej krízy môže neoliberálna politika deregulácie a liberalizácie, ktorej najagilnejším predstaviteľom na Slovensku bol práve on. Z tohto hľadiska je priam karmické, ak si politicky „vylíže“ dôsledky krízy práve jej vinník. Nikde v článku som však nenapísal, že mu to želám. Iba som pomenoval fakty. Fakty, ktoré Mikloš nedokáže uniesť, a preto sa znižuje k pejoratívnym poznámkam na moju osobu. A to je skutočne zákerné. Základným predpokladom Kellerovej myšlienky bolo, že pravica je typická svojou asociálnou politikou a predvádzala ju aj v časoch konjunktúry. Miklošove reformy z rokov 2002 až 2006 sú žiarivým príkladom. Čo iné ako reštrikcie môže politológ očakávať od pravice v časoch recesie? Rozdiel oproti ľavici je pritom očividný. Smer-SD dokázal aj v časoch krízy robiť politiku pre ľudí, nesiahať na ich sociálne práva a pri tom všetkom udržiavať hospodársku kondíciu Slovenska na relatívne lepšej úrovni ako väčšina európskych štátov. Aj preto si krízu „nevylízal“ a získal vo voľbách 35 percent hlasov. Ak to dokáže aj pravica, klobúk dole. Všetko však napovedá tomu, že to nedokáže a bude škrtať na ľuďoch. Práve preto si hospodársku krízu politicky „vylíže“, bez ohľadu na to, či si to želám alebo nie. Na tom nie je nič zákerné. Zodpovednosť je čisto na strane Ivana Mikloša a jeho kolegov z vlády. Vyhovárať sa hneď na začiatku na Smer, Blahu a ich zákernosť, či na rôzne politické sprisahania, to je nielen alibistické, ale aj smiešne a nehodné vrcholového politika. Pri takomto videní reality nebude vládnuť ani ten rok či dva, ktorý som jeho vláde odhadol.
