Reklama
Reklama

V Tatrách a v podtatrí

Nie činnosť prírody, ale nečinnosť ľudí je katastrofou, upozorňuje nápis na zvláštnom pamätníku v Starom Smokovci. A zvláštny nie je len pre čudesné kovové torzo listnatého stromu podobné rotačnému sušiaku na bielizeň, ktoré je jeho súčasťou.
Počet zobrazení: 1683
2910_xx_Aj_toto_je_cinnost_prirody_vo_Vysokych_Tatrach-m.jpg

Nie činnosť prírody, ale nečinnosť ľudí je katastrofou, upozorňuje nápis na zvláštnom pamätníku v Starom Smokovci. A zvláštny nie je len pre čudesné kovové torzo listnatého stromu podobné rotačnému sušiaku na bielizeň, ktoré je jeho súčasťou.

Pamätník pripomínajúci dvoma radmi žulových dosiek – akoby tatranských štítov – ničivú víchricu, čo 19. novembra 2004 zmenila tvár nášho najvyššieho horstva, pôsobí ako ulička. Na jej konci stojí, že Vysoké Tatry ďakujú. Teda akási ulička slávy... Otázka, či náhodou nemôže byť katastrofou aj činnosť ľudí, ak prírodu znásilňujú, na pamätníku chýba. Možno preto, že okrem pripomenutia jednej ľudskej obete znamená predovšetkým poctu firmám, mestám, samosprávam, sem-tam jednotlivcovi, ktorých názvy a mená sú na ňom zvečnené. Hoci večnosť je relatívny pojem. Aj v tomto prípade trvá len dovtedy, kým sa znova nerozhodne zasiahnuť príroda. Podobu, akú Tatrám aj vysadením smrekovej monokultúry kedysi vtisli ľudia, víchrica zmietla a priblížila toto horstvo azda jeho pôvodnejšej tvári. Urobila to búrlivo, hrozivo a z ľudského hľadiska devastačne. Ako to vie (a ďalším generáciám možno raz zasa ukáže) len ona. Zvečniť na frekventovanom mieste Starého Smokovca mená mecénov ratujúcich Tatry po ničivej víchrici umožnilo hlavné mesto Českej republiky Praha. Podľa medializovaných údajov to českú metropolu stálo dva milióny korún. Či českých alebo slovenských (euro sme vtedy ešte nemali) sa neuvádzalo. Ani to nie, akými čiastkami, či už vo forme financií, mechanizmov alebo ochotných rúk, prispeli ostatné české a slovenské mestá, firmy a jednotlivci. Ktovie, aká dlhá by musela byť ulička pocty, keby sa tam umiestnili mená všetkých, ktorí niečím prispeli k zlepšeniu ich povíchricovej existencie. A aká dlhá by musela byť ulička slávy (ale možno aj hanby), ktorá by pripomínala všetko a každého, kto sa Tatry pokúsil a pokúša zmeniť tak, aby im vtlačil ľudskú či najmä svoju pečať.

Ako sa stať celebritou

Mimochodom – ktovie, či na pamätník katastrofy pribudnú mená nejakých mecénov aj po tohtoročných mokrých pohromách, ktoré spláchli kus Slovenska a aj v Tatrách podmyli napríklad Cestu slobody tvoriacu chrbticu tatranskej cestnej dopravy zo Štrbského Plesa do Tatranskej Kotliny. Ak by to niekto zorganizoval, azda áno. A hoci vo Vysokých Tatrách to tentoraz nebola katastrofa rozsahu víchrice, možno by zasa prispela aj nejaká česká firma. Veď táto cesta, pôvodne Zbojnícky chodník, ktorý vyšliapali pašeráci, dostal názov Cesta slobody v roku 1919 na počesť vzniku Československej republiky. Pravda, v polovici 18. storočia to bola Cesta cisárovnej Márie Terézie, ktorá dala pozdĺž chodníka, kde zbojníci striehli, vyrúbať široký pás lesa. Uhorský karpatský spolok dal chodník roku 1885 upraviť na dva metre širokú hradskú a nazval ju Turistická cesta. Neskôr ju rozšírili o ďalšie dva metre a na úseku Starý Smokovec – Štrbské Pleso pomenovali Klotildina – pretože arcikňažná Klotilda, akoby vtedajšia celebrita, naň prispela 50 zlatými. Hoci mnohé necelebrity prispeli vyššími sumami, takúto poctu si nevyslúžili. Chýbal im lesk a známosť mena... Mala ho však habsburská arcikňažná Mária Terézia (pozor, nie cisárovná rovnakého mena), ktorá s manželom Karolom Ľudovítom prešla na koči úsek Starý Smokovec – Tatranská Kotlina, a tak táto časť cesty niesla istý čas jej meno. Zdá sa, že presláviť sa je pre celebrity rovnako jednoduché v každej dobe.

Škrípajúca brána

Keď ma rýchlik vypľul na popradskej stanici, do spustenia májových a júnových dažďov, ktoré Slovensko, ale aj iné krajiny zasiahli krutými povodňami a zosuvmi pôdy, zostával približne týždeň. Ešte som o nich nevedela. Ani Tatranci nie. Ešte netušili, že dažde podmyjú časť Cesty slobody a mnohé iné hradské, že zatopia domy, polia, lúky a že ľuďom aj stromom vezmú, podobne ako víchrica, pevnú pôdu pod nohami. Skutočnú aj pomyselnú. Ešte sa tešili, ako sa v tom týždni rozslnečnelo. Slnko pridalo na vľúdnosti aj na stavenisko premenenej popradskej železničnej stanici. Pre domácich nič nové. A zahraniční turisti? Azda si na to na slovenských staniciach, a nielen na nich, už zvykli. Ale nie všetci. Z pootvorených dverí k toaletám bolo počuť, ako nemecká turistka nechápe, prečo sa tam u nás ľudia nezamykajú a seba aj tých, ktorí ich nechtiac vyrušia v chúlostivej situácii, strápňujú. Ako jej vysvetliť, že toalety bez možnosti zamykania (nehovoriac o ich často nevábnom vzhľade a hygiene) patria ešte stále k našim národným špecialitám? Pochopila by, že nielen táto „maličkosť“, ale ani (azda) závažnejšie problémy podľa všetkého neveľmi trápia tých, pre ktorých by mohol byť cestovný ruch s perfektnými službami zdrojom obživy? Hádam na nepríjemný zážitok zabudne v tatranskej električke, ktorá navidomoči ide s dobou. Moderný dizajn, nijakí sprievodcovia, len automat, ktorý cestujúcich vyzýva, aby si označili lístky. To, že na rozdiel od tiketu z trafiky sa normalizovaný železničný lístok do označovača vojde len ťažko, automaty neriešia. Neskúseným pomôžu domáci, ktorí lístok trošku ohnú, a je to. Slovač sa vynájde v každej situácii.

Enem pro nás...

Električka sa už neštverá smrekovou húštinou, ako si to pamätám z predchádzajúcich ciest. Stúpa takmer po holine. A keď sa dostane na dohľad od Starého Smokovca, akoby vchádzala do fotografie z tridsiatych rokov, podľa ktorej toho ani vtedy na týchto kopcoch veľa nerástlo. Holina však nepôsobí bezútešne. Je síce medzisezónie, takže snehu už v oblasti Smokovcov niet a jar sa sem vkráda len po troškách, ale už je zeleno a pohľad na vrchy bez smrekov už nepôsobí tak veľmi bezútešne. Zato mne takmer bezútešne je. Vystúpila som, kam ma poslali, ale toho, čo hľadám, niet. Ešteže existujú mobilné telefóny: „Som tam, kam som mala prísť, ale niet tu ani nijakej budovy, ani smerovky či tabule. Ani človiečika, čo by mi poradil. Kde vás nájdem?“ spytujem sa recepčnej ubytovne, kde mám bývať. „Jáj, zle ste vystúpili. Mali ste na predchádzajúcej stanici. Adresou sa riadiť nesmiete. Je poštová, v skutočnosti sídlime inde. Musíte sa vrátiť.“ Vyliečená z omylu, že nové časy u nás v cestovnom ruchu čosi zmenia, odrazu lepšie rozumiem šoférom, ktorí hromžia na dopravné značenie na slovenských cestách. V Tatrách či iných turistických centrách, ale aj v celkom obyčajných obciach, kde by mali rátať aj s nedomácimi pocestnými, je skôr mätúce. Ani za uplynulých dvadsať rokov sa nezmenilo tak, aby okrem miestnych, ktorí aj bez smeroviek trafia, kam treba, doviedlo do cieľa predovšetkým cezpoľných. Čo je proti tomu moje pešie putovanie s plnou poľnou na pleciach...

Ako zvečniť dočasnosť

Poučená skúsenosťou mapujem na druhý deň tatranské osady nohami pre istotu už len s fľašou vody v ruke a malým batôžkom. Z Horného do Starého Smokovca, ktorý je akýmsi hlavným mestom mesta Vysoké Tatry, rozlohou 398 km2 najväčšieho na Slovensku, celého na unikátnom území TANAP-u a poskladaného z pätnástich osád, je to aj pešo iba pár minút. Od kostola z roku 1888 s vitrážovými oknami Vincenta Hložníka, ktorými ho spolu s dcérou obohatil v roku 1977, k pamätníku povíchricovým mecénom ešte menej. A peší presun do Nového Smokovca, ktorý – neuspejúc s projektom klimatickej liečby v Starom Smokovci – založil v roku 1876 rodák z Dolného Kubína, doktor Mikuláš Szontagh starší ako prvú špecializovanú liečebňu tuberkulózy na území vtedajšieho Uhorska, trvá tiež len pár minút. Na informačnej tabuli pred vilou Dr. Szontagh, ktorá bola prvým tunajším sanatóriom na liečbu tuberkulózy stojí, že v Tatrách sa z nej vyliečil aj jeho zakladateľ. Ten liečbu podporoval fyzickými aktivitami a zaviedol aj zimné liečebné pobyty. A čaro tatranskej zimy bolo zrazu objavené aj pre turistov. Dr. Szontagh dal vybudovať aj kino, spoluzaložil prvú turistickú organizáciu, ktorá zveľadila vtedajší Zbojnícky chodník, školil tatranských horských vodcov a nabádal ich presúvať sa po horách na lyžiach. Tatry sa teda ani pred dvoma storočiami nemohli sťažovať na ľudskú nečinnosť. Napriek tomu (či práve preto?) v nich živly, hoci nie vždy len prírodné, zavše vyčíňajú stále. Lebo aj tu, ako všade na svete, sa zavše rozvášnia nielen prírodné, ale aj ľuďmi stvorené víchrice. Mnohí miestni obyvatelia napríklad hromžia na devastovanie, no najmä na rozpredávanie Slovenska. Upozorňujú, že ak slovenskú pôdu zahraničným podnikateľom pod ich fabriky namiesto prenajímania predávame, boli opatrenia proti dvojitému občianstvu (ešte nevedeli, že ich nová vláda ruší), z ktorého by mohli poľahky vyplynúť územné nároky susedného štátu, zbytočné. Slovensko sa svojho územia za pár grošov spustených do vreciek tých, čo rozpredávanie iniciujú, po troche zbaví i bez nich. Aj Cesta slobody možno čoskoro znova zmení meno. Podľa potreby novodobých Klotild, Márií Terézií či Franzov Jozefov...

Vyľudnené podtatrie

Po slnečnom dni mrholí, a tak sa namiesto túry po horách zdá rozumnejšie zistiť, ako to vyzerá pod nimi. Napríklad v Poprade. Stanica takmer na dohodenie od hotela Gerlach, kde kedysi bývali účastníci najstaršej literárnej súťaže na Slovensku Wolkrova Polianka (od roku 1963 na počesť básnika Jiřího Wolkra, ktorý sa tu liečil) či o dva roky mladšieho Literárneho Kežmarku. Hotel sa za dlhý čas existencie zvonka veľmi nezmenil, a to dáva čosi tušiť aj o interiéri... Zato predstaničné námestie zveľkolepelo. Okrem malého parčíka pribudlo konča neho zdravotnícke centrum, ktoré nepochybne uľahčuje život chorým z okolitých obcí. Neďaleké občerstvovacie zariadenie však trochu komplikuje život tým, ktorí podnikajú v centre mesta. „To viete, ľuďom z okolitých obcí sa už po ošetrení ďaleko chodiť nechce. Centrum mesta je ľudoprázdne,“ sťažujú sa majitelia stravovacích zariadení. Ešte nie povodňový, ale zato vytrvalý drobný dážď nie je jediná príčina vyľudnenia stredu mesta, ktoré viac ako našim patrí ázijským obchodníkom. Aj tí sa vraj už začínajú obzerať po čomsi inom. Popradčania sa údajne už dlhšie pravidelne presúvajú zväčša len do obchodno-zábavného Maxu či do plechových búd, ako tu volajú nákupné strediská obchodných reťazcov. Žiť v mestách pod strechou či pod zemou, ako v sci-fi príbehoch, patrí k súčasnému bontónu. Kto sa mu nepodriadi, je outsider. V Poprade rovnaký ako v Bratislave.

Slovač je vynaliezavá

Nie menej ako pred rokmi sú však navštevované veľmi dobre zásobené kníhkupectvá či originálna kaviareň-cukráreň Domenico, o ktorej som pred rokmi písala ako o vzore podnikateľskej invencie. Je to pôvabný priestor s útulným interiérom a príťažlivou farebnou dušou, kde okrem iných excelentných a doslova domácich zákuskov bez konzervantov, z poctivých nenáhradkových surovín podávajú ako špecialitu nadýchaný jablkový paj a iné dobroty. Popradské Domenico, takisto ako jeho materská prevádzka v miestnej časti Veľká, hostí víta aj vyprevádza certifikátom Hotel & Gourmet Forum za najlepší kaviarenský koncept roka 2008. Zaslúži si ho. Primnohé prázdne predajné priestory s nápismi Na predaj či Na prenájom na Námestí svätého Egídia však vyvolávajú otázku, či budúci pocestní nájdu Domenico v Poprade aj o rok. Na štadión, kde sa kedysi dalo v rámci nocovania v ubytovni aj zakorčuľovať a kde si to na korčuliach vyskúšal zrejme nielen hokejista Peter Bondra, ale možno aj tenistka Danie­la Hantuchová, herec Ján Gallovič či bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák alebo súčasný vicepremiér Rudolf Chmel (všetci majú s Popradom čosi spoločné), sa už nedostanem. Električka do Smokovcov nepočká. Nie ako pred kostolom kúsok od stanicečaká na mokrej igelitke kľačiaca ošumelo oblečená žena s miskou na drobné. Pár jej ich tam hodí mladý Róm. Preto, že biedni majú s biednymi viac súcitu ako bohatí, alebo Róm len dobre zahral herecký part vábnika? Možno, lebo žena, vidiac, že si čosi píšem, potichu hovorí: „Teraz sem nechoď!“ Slovač sa vynájde v každej situácii.

Bili sa dvaja, vyhrali tretí

Turistické medzisezónie dáva najvyššie položenej osade Vysokých Tatier Štrbskému Plesu, punc istého pokoja. Návštevníkov je neveľa. Aj tí sú viac ako na pleso zvedaví na Grandhotel Kempinski (pôvodne hotel, neskôr liečebňa Hviezdoslav) a jeho novšie satelity. Ich majitelia si zo sporov obce Štrba a mesta Vysoké Tatry, kroeé sa o pleso bijú, ťažkú hlavu nerobia. Sú v tej bitke tretí, teda víťazi. Peniaze prebijú všetko. Miestni sa na majetnícke spôsoby víťazov i čudesné sivé opachy trochu hnevajú, ale turistom je to jedno. Skôr ich zaujme, že grandhotel ponúka možnosť ochutnať aj jedlá, aké kedysi servírovali cisárovnej Sisi. Napríklad palacinky Keiserschmarren, teda čosi ako cisársky trhanec. Vznikol vraj tak, že keď raz mala Sisi chuť na palacinky a kráľovskému kuchárovi sa stále trhali, vynašiel sa. Potrhané cesto premiešal so skaramelizovaným cukrom a ovocím, a z kuchárskeho problému sa stala obľúbená panovnícka pochúťka. Pre bežných návštevníkov, ktorí si môžu hotel Kempinski pozerať nanajvýš zvonka (veď aj akciová cena na noc a osobu je 75 resp. 99 eur a bežná okolo 270 až 330 eur), sa zväčša len prechádzajú okolo plesa, ktoré sa podľa údajov a mapky na informačnej tabuli nezmenšuje iba odvtedy, čo sa jeho voda využíva na umelé zasnežovanie. Ale všetkého len do času: kým tohtoročné dažde zväčša priniesli na Slovensko smútok, Štrbskému plesu pomohli zdvihnúť klesajúcu hladinu.

Devastujúca potrava

Rybky plávajúce kúsok od brehu lákajú deti a ich rodičia bližšie keksami. Nie je to najlepší nápad, ale ktovie, či pre plesá platí to isté čo pre zoo, a tak mlčím. Ale nemusela som. Kúsok ďalej totiž na informačných tabuliach čítam: Chcete zachovať čistotu vody v jazere? Nekŕmte ryby a kačice. Jazero nie je prietočné, preto musí všetky cudzie látky samo biologicky spracovať. Stovky kilogramov pečiva, ktoré sa doň kŕmením každý rok dostanú, spôsobujú, podobne ako v akváriu, veľké znehodnocovanie vody. A urýchľujú aj samovoľnú zmenu osadenstva. Prikrmovanie nevyhovuje vzácnemu sihovi maréne, pochádzajúcemu z jazera Miedwie v Poľsku, najvzácnejšej rybe plesa. V geneticky čistej forme sa už zrejme inde na svete nenachádza. Možno preto nie, že sa vraj pre svoju delikátnu chuť podával na cisárskych dvoroch. Projekt na jeho záchranu, ktorého súčasťou je aj výlov plotíc a ostriežov, však nerátal s ľuďmi. A keby aj rátal, ľudskú nedisciplinovanosť odloviť nemožno. Ani neprezieravosť rozvadených obcí, ktoré namiesto toho, aby sa v úsilí ochrániť toto miesto od devastačných zásahov spojili, bijú sa oň tak, že im neprekáža, ako si ho už podelili súčasní finanční cisári. Pravda, možné je aj to, že sa oň bijú práve pre vydobytie ich priazne. Slovač sa vynájde v každej situácii.

Tatrami nie sú živí len Tatranci

Čakám na električku do Tatranskej Lomnice, keď nástupište obsadzuje skupina priveľmi „spoločensky unavených“ maturantov. Chlapci naširoko mávajú fľašami a častujú spolužiačky oplzlosťami. A dievčatá sa blažene usmievajú: je o ne záujem. A aby oň nebodaj neprišli, odpovedajú rovnako oplzlo. O pár rokov nimi možno budú častovať svoje deti. Alebo si nimi budú uľavovať, keď tie deti budú tĺcť a stlčú ich pod obraz, pretože budú tiež – pod obraz. Maturanti s puncom zelenej dospelosti našťastie nastupujú do iného vláčika, takže do Lomnice sa cestuje pokojne. Táto najväčšia tatranská osada ležiaca 850 metrov nad morom, založená v roku 1892, s lyžiarskymi terénmi, so sídlom vedenia Tatranského národného parku a Múzeuom TANAP-u, kasínami, fitnescentrami, bazénmi a zábavnými zariadeniami a lanovkou až na Lomnický štít, sa za mnohé roky navonok dramaticky nezmenila. Do zimy však má pribudnúť 1 889 metrov dlhá šesťsedačková lanovka s vyhrievanými sedadlami a prepravnou kapacitou 2 600 osôb za hodinu, takže Lomnici pribudne minimálne jej nová stanica. A zrejme aj mohutnejší cestovný ruch. Lebo mimo sezóny je tu, aspoň podľa mienky Lomničanov, azda až priveľmi pokojne. Priveľa zostarnutých obyvateľov, primálo peňazí na rozvoj aj ešte menej pracovných príležitostí, ktoré by lákali mladých... Podľa viacerých Tatrancov by však vzhľadom na ich medzinárodný význam nemal štát nechať rozvoj Tatier, ale ani iných centier cestovného ruchu iba na nebohaté samosprávy. Ak chceme, aby naše prírodné a kultúrne klenoty boli akýmsi rohom hojnosti turistov, ktorí by napĺňali pokladnice, mala by to byť záležitosť nás všetkých. Mala by. My však také záležitosti zvykneme prenechávať radšej zahraničným podnikateľom. Pravda, keby štát rovnako ako cudzincom vychádzal v ústrety domácim, možno by sme sa obracali rezkejšie. Lenže na Slovensku je to... inak.

Sobota v Sobote

Na Slovensku je to tak, že väčšiu cenu ako vlastné má hocičo cudzie. A nie iba teraz. Pripomína to aj história pôvabnej Spišskej Soboty. V historických listinách sa spomína od roku 1256, mestské práva jej v roku 1271 udelil Štefan V. A nemeckí obyvatelia boli oproti slovenským zvýhodnení privilégiom spoločenstva Saských Nemcov. Súčasné privilégiá zahraničným investorom teda nie sú nijakou novinkou. Nové je to, že po skončení obdobia výhod zväčša cudzí tiahnu ďalej. Dávni kolonisti však Spišskej Sobote, mestu s jarmočným právom, sídlu cechov, obchodu i kultúrneho života, ktoré malo už v roku 1821 vlastné kníhkupectvo, zostávali verní. A zveľaďovali ju. A tak zostali pastvou pre oči gotické, renesančné i barokové meštianske domy aj Kostol sv. Juraja s neskorogotickým hlavným oltárom z dielne majstra Pavla z Levoče. Pozoruhodnou pamiatkou je aj drevená kolorovaná perspektívne sa zbiehajúca sústava kulís Božieho hrobu od spišskosobotského maliara Jozefa Lercha a mnohé iné pamiatky, o ktorých sa možno dozvedieť z vrúcne zasväteného výkladu pracovníčok múzea, pre ktoré je naša história srdcovou záležitosťou a ktoré nechápu, ako mnohým z nás môže byť ľahostajná. Sobota v Sobote sa končí a ja sa s Tatrami lúčim krátkou prechádzkou Kežmarkom. Ešte neviem, že do týždňa bude spolu s ďalšími slovenskými mestami a obcami zaliaty povodňami a ja sa nebudem vedieť zbaviť pocitu, že na povíchricovom pamätníku by malo pribudnúť nielen poďakovanie tým, ktorí pomáhajú po povodniach, ale aj konštatovanie, že nie činnosť prírody, ale činnosť ľudí môže byť katastrofou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama