Reklama
Reklama

50 rokov od podpisu slovenskej štátnosti

Počet zobrazení: 908

V posledných dňoch sa neustále objavuje diskusia na tému Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Niet pochýb, že tento akt je kľúčovým aktom slovenských dejín,  pretože práve vtedy sa Slovensko prihlásilo k spoločnému štátu Čechov a Slovákov – udalosť si treba neustále pripomínať. Na druhej strane je však dôležité, aby sme kvôli oslavám Martinskej deklarácie neopomenuli ďalšie významné výročie, spojené s dátumom 30. október. Ide o podpísanie ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, ktoré sa uskutočnilo slávnostnou formou 30. októbra 1968 – nie v Prahe, ale symbolicky v Bratislave. Išlo tiež o akt mimoriadneho významu, pretože sa ním vytvorila slovenská štátnosť, ktorá pretrvala až dodnes.
 

Výsledok reformného procesu
 

V roku 1968 bola téma statusu slovenského národa v ČSSR naozaj aktuálnou témou. Šesťdesiate roky sa totiž v celom svete vyznačovali realizáciou práva na sebaurčenie národov, najmä vďaka dekolonizačného procesu. Tento trend našiel vyjadrenie najmä v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966, ktorým OSN uznala význam práva na sebaurčenie národov (čl. 1). Pre ČSSR bolo dôležitým faktom i to, že ostatné mnohonárodné socialistické štáty prešli federalizáciou oveľa skôr. Sovietsky zväz hneď od svojho vzniku uznal Ukrajinu i Bielorusko ako zväzové republiky odlišné od Ruska a oba štáty boli od roku 1945 aj zakladajúcimi členmi OSN! Podobne v Juhoslávii proces federalizácie za J. B. Tita veľmi pokročil a pojem federácia sa objavoval i v názve štátu. J. B. Tito si ako Chorvát uvedomoval potrebu garancií práv menších národov, a preto vystupoval proti majorizácii Srbov v štátnych orgánoch.

V Československu pretrvávala idea unitárneho štátu oveľa dlhšie. Na rozdiel od medzivojnového obdobia už síce ústavné dokumenty nepresadzovali ideu československého národa, ani ideu československého jazyka a uznávali aj existenciu dvoch národov, ale spoločný štátny útvar sa na Slovensku stále javil ako „pragocentrický“. Ústava z roku 1960 poznala síce aj Slovenskú národnú radu (SNR), tá však mala veľmi slabé ústavné postavenie a nebola zákonodarným orgánom. Komplikovanú situáciu vyhrocovala aj necitlivosť prezidenta A. Novotného k slovenskej otázke pri jeho návštevách Slovenska. Preto keď sa začiatkom roku 1968 objavila požiadavka demokratizácie verejného života, bola otázka štátoprávneho usporiadania nutnou súčasťou verejného diskurzu.

czechoslovakia-1.jpg
Československo v rokoch 1969 – 1990. Mapa: Wikipedia.org

Otázke statusu Slovenska sa venoval už Akčný plán KSČ z 5. apríla, kde sa vytýčil cieľ prijatia novej ústavy a nového ústavného postavenia Slovenska. Spomedzi hlavných princípov treba spomenúť najmä deľbu kompetencií, ako aj vytvorenie zákonodarného orgánu a výkonných orgánov na Slovensku. Dôležitým princípom bol i zákaz majorizácie Čechov vo federálnych orgánoch. 24. júna zasa Národné zhromaždenie schválilo zákon č. 77/1968 Zb. o príprave federatívneho usporiadania ČSSR. Predsedom výboru pre prípravu projektu federalizácie sa stal G. Husák a 7. augusta 1968 bol prijatý i Návrh zásad federatívneho usporiadania.

Príprava federalizácie nebola zastavená ani okupáciou z 21. augusta 1968 a najmä v októbri prebiehali vecné rokovania štátnych orgánov. Nakoniec sa podarilo odstrániť rozpory a 27. októbra Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o československej federácii (č. 143/1968 Zb.). Ten bol slávnostne podpísaný 30. októbra, práve pri oslavách 50-teho výročia Martinskej deklarácie. Ústavný zákon nadobudol účinnosť síce až 1. januára 1969, ale vznik štátnosti sa najväčšmi spájal s oficiálnym aktom z 30. októbra 1968. Určite pritom treba oceniť realistický postoj ľudí okolo G. Husáka, ktorí v čase okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy z hľadiska federalizácie dokázali odhadnúť hranice možného.
 

Význam federalizácie štátu
 

Treba povedať, že hoci na konci roku 1968 sužovali krajinu viac problémy okupácie, z historického pohľadu išlo pri vytváraní federácie o udalosť mimoriadneho významu. Slovenská socialistická republika (SSR) sa práve vtedy konštituovala ako štátny útvar, ktorý bol aj jedným zo subjektov federácie. Aj do roku 1968 existovali na Slovensku správne celky a orgány, používajúce názov „slovenský“, nemali však štátoprávny charakter. Samozrejme, že definícia pojmu štát a znakov štátu zostávajú v teórii stále otvorené, avšak za subjekty federácie sa tradične považujú entity, ktoré majú charakter štátov. Naopak, v unitárnom štáte, ktorý existoval až do roku 1968, sa objavoval len jeden subjekt s charakterom štátu.

Medzi štátovednými teóriami, ktoré sa dominovali v čase vzniku federácie i v súčasnosti, prevláda predstava, že štát sa vyznačuje troma primárnymi znakmi: územie, obyvateľstvo a štátna moc. Z hľadiska štátnosti je najspornejší pojem „štátna moc“, ktorá je nadaná aj suverenitou. Tá totiž do roku 1968 existovala len v podobe štátnej moci ČSR. Vznikom federácie však prišlo aj k deľbe štátnej moci a tiež deľbe suverenity medzi centrom a súčasťami federácie s charakterom štátov. Túto verziu potvrdzujú aj ustanovenia Preambuly úst. zákona č. 143/1968 Zb., kde sa používa formulácia: „presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť“. Zvlášť pojem „federatívne štátne spojenie“ treba vnímať ako dôležitý, lebo hovorí o spojení dvoch štátov do federácie.

Za závažný musíme považovať i fakt, že 30. októbra 1968 uznali slovenskú štátnosť slávnostným podpisom aj českí politickí predstavitelia. SSR, neskôr Slovenská republika (SR), pokračovala ako štátny útvar až do súčasnosti, a to i po zmene ústavných noriem. Rovnako platí, že SNR, ktorá bola vytvorená na základe ústavného zákona z roku 1968 ako slovenský parlament, schválila súčasnú ústavu SR (č. 460/1992 Zb.) a plynule pokračovala v práci aj po roku 1992 – už ako Národná rada SR. Touto kontinuitou sa vytvorenie slovenskej štátnosti v roku 1968 líši aj od vojnového štátu, ku ktorému sa súčasná SR zo známych dôvodov nehlási a, naopak, považuje sa za právneho následníka ČSR, pretrvávajúcej počas vojny cez exilové orgány.

Zvlášť veľkú dôležitosť nadobudli slovenské štátne orgány pri delení ČSFR v roku 1992. Nie je jasné, ako by bez ich existencie vyzerali snahy o delenie štátu. Bez SNR ako zákonodarného orgánu by zrejme nebolo možné schváliť Deklaráciu zvrchovanosti ani Ústavu SR. Naopak, bez zákazu majorizácie by v spoločných orgánoch českí politici slovenských ľahko prehlasovali a schválili také ústavné pravidlá, ktoré by na Slovensku nemusela väčšina prijať. Fakt, že V. Mečiar mohol v roku 1992 vystupovať ako predseda vlády SR a nielen ako líder separatistickej frakcie, veľmi posilnil jeho postavenie v rokovaniach o rozdelení ČSFR. Nie je jasné, ako by na začiatku deväťdesiatych rokov konali slovenskí politici bez prípadnej existencie SR ako subjektu s charakterom štátu, ale je možné, že by konali i v rozpore s existujúcou ústavou. To by mohlo mať veľmi nebezpečné dôsledky.
 

Dôvody podceňovania vzniku federácie
 

Napriek tomu, že vytvorenie slovenskej štátnosti a vznik federácie predstavujú výnimočnú udalosť, význam aktu z 30. októbra 1968 zostáva stále nedocenený. Častým argumentom je tvrdenie, že išlo len o federáciu na papieri a v realite zostal štát silno centralizovaný, najmä prostredníctvom straníckej disciplíny komunistov. To je síce pravda, v žiadnom prípade to však nie je popretie významu federalizácie v ústavnom systéme. Právne normy totiž nepopisujú realitu, ale len hovoria, ako to má podľa práva byť. Realita pritom býva odlišná od ústavných noriem aj v súčasnosti. Napr. čl. 1 ústavy SR sa uvádza: „Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.“ Fakticky je však zvrchovanosť SR otázna, najmä vo vzťahu k EÚ. Taktiež pri „demokratickom a právnom štáte“ možno vzniesť viaceré výhrady poukazom na súčasnú realitu, najmä na obrovský vplyv oligarchických skupín.

Jedným z dôvodom nedocenenia vzniku slovenskej štátnosti je aj to, že sa udiala v októbri 1968 a pri jej príprave zohrávali vedúcu úlohu politici, ktorí sa dnes oficiálne nevnímajú ako pozitívne politické osobnosti, najmä G. Husák. Rovnako tak obdobie po 21. auguste 1968 býva považované za negatívne obdobie našich dejín, čo je vo všeobecnosti pravda. V roku 1968 tak bola otázka vyhlásenia slovenskej štátnosti prekrytá problémami okupácie a ani dodnes sa toto vnímanie nepodarilo zmeniť. Napriek tomu treba povedať, že dotiahnutie federalizácie až do prijatia ústavného zákona bolo úspechom. Išlo o jeden z mála politických cieľov „pražskej jari“, ktorý zaznamenal úspech. Bez vytvorenia slovenskej štátnosti v roku 1968 by bol vývoj Slovenska i vzťah českého a slovenského národa komplikovanejší.

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama