2. O moldavských parlamentných voľbách

Predbežné úvahy o ich výsledkoch a súvislostiach pred začiatkom rokovaní o vládnej koalícii
Počet zobrazení: 3191

Moldavské parlamentné voľby sa skončili patom, ktorý je už bežný aj v „liberálno-demokratických“ štátoch. V politicko-mocenskej oblasti sa totiž používajú „osvedčené“ postupy, ktoré s rôznou účinnosťou pôsobia zrejme všade. Nie sú to žiadne konšpiračné teórie, ale fakt, že boj o moc má klasicky marxisticky vyjadrené stále triedny charakter a hoci v rôznych podmienkach sa môže prejaviť rozdielne, základným politickým cieľom vývoja súdobého kapitalizmu je úsilie o posilňovanie moci bohatých (najmä veľkých vlastníkov).

Výsledkom je narastajúci chaos, ktorý sa však tým, čo vládnuce sily, opierajúce sa o zvláštny finančno-právno-informačný nátlak, uplatňujú, účinne riešiť nedá (a možno sa ani nechce). Neskrotiteľná túžba po moci (kombinovaná s ďalšími sociálnymi a psychologickými fenoménmi) nakoniec vyúsťuje do úsilia o zvyšovanie ziskov (príjmov). V kapitalizme s akýmkoľvek prívlastkom zostáva stále alfou a omegou všetkého, čo sa robí, s čím sa kalkuluje, o čom sa hovorí, aj keď sa to sofistikovane kamufluje...

Počkajme si, čoho všetkého sa dočkáme na Slovensku po najbližších parlamentných voľbách. Blížiace sa prezidentské voľby budú len malou „ouvertúrou“ k tomu, čo nás čaká neskôr. Nech v nich zvíťazí ktokoľvek, potenciál (z politicko-analytického hľadiska – osobne to možno vnímať ináč) priniesť pokoj za súčasnej (úmyselne?) rozorvanej mocensko-politickej konštelácie pre nás, ani naše končiny, nemá. 
 

Paradoxy patového výsledku volieb

Komentáre k výsledkom moldavských parlamentných volieb hovoria o pate, ktorý je spojený s paradoxmi. Formálne (podľa zisku kresiel) Strana socialistov Moldavskej republiky (Partidul Socialiştilor din Republica Moldova) voľby vyhrala, ale vlastne ich prehrala, lebo nie je zatiaľ ochotná ísť do koalícií so silami, zastúpenými v parlamente a na realizáciu svojej vízie (zmeny) politiky nemá možnosť.  

Demokratická strana Moldavska (Partidul Democrat din Moldova ďalej len DSM) na čele s oligarchom V. Plahotniucom voľby nevyhrala. Neoficiálne (de facto) sa však počíta za ich víťaza, vzhľadom na to, čo sa v moldavskej politike deje posledné roky (presnejšie od čias nepodarenej farebnej revolúcie v apríli 2009) a ako sa v nich dokázala „pohybovať“ (uplácať, manipulovať, vydierať, zrádzať...) a presvedčiť aj časť voličov. Predpokladá sa, že v tom chce pokračovať a znovu vziať moc do svojich rúk, ako sa jej to podarilo v predchádzajúcom parlamente, kde bola štvrtou najpočetnejšou frakciou s 19 poslancami.

Vo voľbách 24. februára kandidovalo 14 politických strán a 1 koalícia. Prebehli v jednom kole a zvolilo sa 50 poslancov zo straníckych zoznamov a 51 vo volebných obvodoch, kde zvíťazil kandidát, ktorý mal najviac hlasov (nemusel mať nadpolovičnú väčšinu). Pre jednotlivé strany bolo kvórum 6 %, pre koalície zložené z dvoch strán 8 %, pre koalície zložené z troch a viacerých strán 11 % a pre nezávislých kandidátov 2 %.

Volebná účasť bola 49,22 %, čo je najmenej od vzniku samostatného Moldavska a naznačuje narastajúcu nespokojnosť s politikou. Hranica účasti pre platnosť volieb nie je stanovená.

V predchádzajúcom parlamente bolo 5 politických strán. Do nového parlamentu sa dostali 3 strany (socialisti, DSM a strana Șor) a jedna koalícia (ACUM/TERAZ/), ktorá pozostáva z dvoch strán (strany „Platforma Dôstojnosť a pravda“ a Strany akcie a solidarity), teda fakticky tiež 5 strán. Dve sú teda také, ktoré v ňom boli doteraz (socialisti a DSM), takže parlament sa matematicko-štatisticky obmenil na 60 %, ale dve „staré“ strany v ňom majú 65 poslancov (čo je 64 % ich celkového počtu), pričom časť ich poslancov bude tiež nová. V parlamente však budú aj poslanci, ktorí majú skúsenosti z pôsobenia vo viacerých stranách.

Stručne budeme charakterizovať len tie strany a koalíciu, ktoré sa parlamentu dostali. Ešte predtým však doplníme dva momenty.

Prvým je, že Strana komunistov Moldavskej republiky, ktorá bola v rokoch 1998 až 2010 šesťkrát víťazom volieb (z toho trikrát získala väčšinu kresiel), mala teraz len 3,75 % hlasov. K politickej biede komunistov prispelo aj to, že v marci 2017 sa 14 členov frakcie strany (z pôvodných 21) pridalo k DSM. Nielen v moldavských pomeroch je veľký rozdiel medzi abstraktnou teóriou politiky a politického boja a praktickým konaním rôznych „straníkov“. Aj tu prudké zmeny, náhle precitnutia, prebehnutia do iného „košiara“ či „politické zrady“ dokazujú, že k dlhodobému úspechu nevedú, dnes sú však realitou, s ktorou sa musí počítať, najmä v podmienkach, kde politické strany často vznikajú a zanikajú.

Druhým je to, že dve strany, ktoré tvorili jadro pravicových, prozápadných koalícií a uchytili sa v parlamente od volieb v júli 2009, v novom už nie sú. Ide o Liberálnu stranu (pod týmto názvom pôsobí od roku 2005), ktorá dostala 1,25 % hlasov. Liberálno-demokratická strana Moldavska (založená v roku 2007) sa na voľbách už ani nezúčastnila.

 

Tabuľka – Poslanci moldavského parlamentu podľa politickej príslušnosti

(výsledky podľa Ústrednej volebnej komisie platné budú až po schválení Ústavným súdom)


moldova_tab.jpg

O zložení nového moldavského parlamentu – „staré“ strany

Strana socialistov Moldavskej republiky pôsobí od roku 1997. Vytvorili ju odštiepení členovia Moldavskej socialistickej strany. Od januára 2005 do apríla 2014 sa nazývala Stranou socialistov Moldavska „Patria-Vlasť“. V parlamente zastúpená nebola, pokiaľ v novembri 2011 traja poslanci za komunistickú stranu nevytvorili skupinu socialistov. V decembri 2011 sa predsedom strany stal I. Dodon. Vo voľbách v novembri 2014 socialisti získali najviac hlasov – 20,51 % a mali v parlamente 25 poslancov (v júli 2015 jeden poslanec frakciu opustil). Vzhľadom na rozloženie síl v parlamente socialisti prešli do opozície a vyjadrili nesúhlas s oligarchickým charakterom politiky ako aj so silami, ktoré sa usilovali o integráciu do EÚ. Na čele strany je od decembra 2016 Z. Greceanîiová (od marca 2008 do septembra 2009 bola predsedníčkou vlády za komunistov).

Vo voľbách socialisti získali 31,15 % hlasov (teda o polovicu viac ako pred necelými piatimi rokmi), ale vzhľadom na preferencie, ktoré mali v prieskumoch, tento výsledok nepovažujú za úspech. Okrem 18 kresiel za hlasy získané na straníckom zozname, sa do parlamentu dostalo z obvodov ďalších 17 poslancov, teda majú 35 miest.

DSM získala na základe straníckeho zoznamu za 23,62 % hlasov a 13 poslancov a bola až na treťom mieste, ale jej kandidáti zvíťazili v 17 obvodoch, čím sa počtom kresiel (30) stala druhou najväčšou frakciou. Strana vznikla v roku 1997 pod názvom Hnutie za demokratické a prosperujúce Moldavsko (ďalej len HDPM) a hlási sa k sociálno-demokratickej orientácii, k ľavému stredu (je na zamyslenie /otrasné?/, kto a čo všetko sa dnes hlási k sociálnej demokracii či socialistom, čo je aj základnou príčinou devalvácie tohto názvu, hodnôt i politiky aj úpadku ľavice). Od roku 2000 pôsobí pod súčasným názvom. Predsedom strany je od decembra 2016 je kontroverzný V. Plahotniuc.

Zaujímavé je sledovať vývoj zastúpenia strany v parlamente. HDPM sa v roku 1998 dostala do parlamentu v rámci koalície Za demokratické a prosperujúce Moldavsko (18,64 % hlasov, 24 kresiel) a stala sa súčasťou pravicovej vládnej koalície Aliancia za demokraciu a reformy. I. Sturza za HDPM bol od februára do decembra 1999 predsedom vlády. Vo voľbách v roku 2001 sa DSM, keď kandidovala samostatne, do parlamentu nedostala (5,0 %). Vo voľbách v roku 2005 sa dostala do parlamentu v rámci koalície troch strán – Volebný blok Demokratické Moldavsko (28,5 % a 34 poslancov). V apríli 2009 sa do parlamentu znovu nedostala (3,0 %).

Od júla 2009 sa začal politický vzostup DSM, keď získala 12,55 % hlasov a 13 poslancov. V novembri 2010 za ňu hlasovalo 12,70 % voličov a mala 15 poslancov. V novembri 2014 získala 15,80 % hlasov a zastupovalo ju 19 poslancov. Od septembra 2009 bola DSM členom všetkých vládnych koalícií. V januári 2016 bol stranou navrhnutý na post predsedu vlády V. Plahotniuc, ale prezident N. Timofti jeho kandidatúru odmietol na základe podozrenia, že nezodpovedá  kritériám nepodplatiteľnosti. Premiérom v rámci koalície Za európsku integráciu sa stal člen DSM P. Filip.
 

O zložení nového moldavského parlamentu – „nové“ strany

Ako sme už uviedli, koalícia ACUM sa skladá z Politickej strany „Platforma Dôstojnosť a pravda“ (Partidul Politic „Platforma Demnitate și Adevăr“, skrátene Platforma DA, niekedy aj PPPDA) a zo Strany akcie a solidarity (Partidul Acțiune și Solidaritate, v skratke PAS). Ide o pravicové strany, ktoré sa hlásia k sociálnemu liberalizmu a európskej (euroatlantickej) orientácii. Za koalíciu hlasovalo 26,84 % voličov, čo znamenalo zisk 14 mandátov. Ďalších 12 kresiel získala v obvodoch, čo je spolu 26 miest.

„Platforma Dôstojnosť a pravda“ sa objavila na moldavskej politickej scéne pôvodne ako strana „Ľudová sila“ v apríli 2013. Doplníme, že prvým predsedom strany bol N. Chirtoacă, bývalý veľvyslanec Moldavska v USA (v rokoch 1977 – 1990 slúžil v Ozbrojených silách ZSSR). Vo voľbách v roku 2014 získala 0,73 % hlasov. Po bankovo-finančnom škandále označovanom za krádež storočia sa vo februári 2015 vytvorila Občianska platforma Dôstojnosť a pravda, ktorá začala organizovať veľké protesty. V decembri 2015 sa „Ľudová sila“ na zjazde premenovala na Politickú stranu „Platforma Dôstojnosť a pravda“ a do jej čela bol zvolený A. Nastase. Považuje sa za jedného z hlavných politických protivníkov V. Plahotniuca. V máji 2018 zvíťazil v druhom kole predčasných volieb primátora Kišiňova, ale tento výsledok bol súdnou cestou zrušený (na čele mesta je od augusta 2017 dodnes už tretí  dočasne poverený primátor).

Strana akcie a solidarity vznikla v máji 2016 a na jej čelo bola zvolená Maia Sandu, ktorá na konci roku 2015 vytvorila proeurópske politické hnutie „Urob (krok) s Maiou Sandu“. V roku 2010 skončila štúdium na John F. Kennedy School of Government na Harvardskej univerzite. Roky pôsobila vo Svetovej banke (2010 – 2012 vo Washingtone). V júni 2015 ju Liberálno-demokratická strana Moldavska navrhla za kandidátku na premiéra, ale ďalšie koaličné strany ju nepodporili. V roku 2016 sa uchádzala o post prezidenta a dostala sa do druhého kola, kde ju porazil I. Dodon. Má aj rumunské štátne občianstvo a považuje sa za zástankyňu zblíženia s Rumunskom.

Predvolebné prieskumy Strane Șor nedávali šance na vstup do parlamentu, čo sa však zmenilo tesne pred voľbami. Strana, ktorá sa prezentuje ako ľavicovo sociálno-liberálna, získala 8,32% hlasov, na základe čoho má 5 kresiel, ktoré doplnili ešte 2 poslanci z obvodov. Do októbra 2016 pôsobila ako Spoločensko-politické hnutie Rovnoprávnosť (od júna 1998), ktorého predsedom sa stal v júni 2016 I. Șor (od júna 2016 je aj primátorom mesta Orhei). Ako zaujímavosť okrem toho, že je nezvyklé spájať stranu s názvom jej vodcu (vidíme to však aj na Ukrajine), možno doplniť, že I. Șor sa narodil v Tel-Avive a jeho manželkou je populárna ruská speváčka pôvodom z Dagestanu Jasmin (Жасмин – rodená Sara Ľvovna Manachimova).

Șor sa obviňuje z podplácania voličov prostredníctvom siete sociálnych obchodov, v ktorých môžu nakupovať len dôchodcovia, veteráni a invalidi, disponujúci „sociálnymi kartami“ vydávanými stranou. Na svojich predvolebných zhromaždeniach vraj rozdávala aj rôzne darčeky. Niektoré zdroje poukazujú aj na možné prepojenia strany s DSM.

Celkový počet poslancov doplňujú ešte traja nezávislí. Z nich sú dvaja z obvodov v Podnestersku. V Podnestersku sa na voľbách zúčastnilo asi 38 tis. voličov (má okolo 500 tis. obyvateľov).
 

Predbežné úvahy o možných koalíciách

Výsledky volieb zatiaľ nie sú oficiálne. Musí ich potvrdiť Ústavný súd. Boli podané viaceré sťažnosti na priebeh a výsledky volieb. Vo všeobecnosti sa však pripúšťa, že napriek niektorým problémom a nedostatkom boli voľby vcelku regulárne. Pozitívne, hoci opatrne sa v tomto smere vyjadrili aj zahraniční pozorovatelia z OBSE, Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a Európskeho parlamentu. Prvé zasadnutie nového parlamentu musí byť zvolané najneskôr do 30 dní po voľbách.   

Hlavná zložitosť spočíva v tom, že jedine DSM bola pred voľbami ochotná rokovať o koalícii s kýmkoľvek, ale socialisti aj ACUM ju odmietali, pričom neboli ochotní uzavrieť koalíciu ani medzi sebou. Pripusťme, že povolebné predstavy môžu byť aj iné.

Formálne (matematicko-štatisticky) sú možné tri dvojkoalície s nadpolovičnou väčšinou poslancov. Socialisti s DSM (35 + 30) – 65 hlasov, socialisti s ACUM (35 + 26) – 61 hlasov a DSM s ACUM (30 + 26) – 56 hlasov. Ani jednej z troch veľkých frakcií nestačí koalícia so stranou Șor, ani v prípade podpory nezávislými poslancami na vytvorenie väčšinovej koalície.

Prezident I. Dodon okrem týchto troch koalícií pripúšťa ešte dva scenáre. Prvým z nich sú predčasné voľby, ktoré sú podľa neho pravdepodobné, lebo ani jedna z troch väčšinových koalícií sa mu v súčasnosti nejaví ako „vyrokovateľná“. Podľa niektorých názorov žiadna zo strán zatiaľ nie je príliš naklonená tejto myšlienke, ale predčasné parlamentné voľby by boli najmenej výhodné pre DSM.

Druhým scenárom je nelegitímne úsilie DSM vytvoriť koalíciu na základe kupčenia s hlasmi poslancov z iných frakcií. V tomto prípade I. Dodon chce využiť svoj vplyv na to, aby vyzval občanov na protesty proti takémuto postupu.  
 

Na záver niekoľko zložitých úvah v spojení s medzinárodnými vzťahmi

„Zvonku“ sa zdá, že hlavným problémom Moldavska je jeho geopolitická orientácia. Moldavsko sa dokonca označuje už aj za jedno z „bojísk“ novej studenej vojny. Časť znalcov vnútorných pomerov však tvrdí, že táto otázka bežných Moldavcov, na rozdiel od elít, až tak nezaujíma a chcú odstránenie veľkej korupcie a viac poriadku v záujme zlepšenia svojho života, veľmi ťaživých sociálno-ekonomických podmienok.

Moldavsko sa však určitým spôsobom skutočne dostalo do siločiar, ktoré sú mimo neho a najmä v podmienkach zvyšujúceho sa chaosu v medzinárodných vzťahoch pôsobia. Je to spojené najmä s úsilím o prozápadnú orientáciu Moldavska, ktorá je v niektorých prípadoch spojená s prorumunskou orientáciou časti moldavských elít, ale aj so snahami určitých síl v Rumunsku ovládnuť Moldavsko. Procesy, ktoré sa začali po nepodarenej farbenej revolúcii v apríli 2009 Západ (či už USA, NATO ale najmä EÚ) zatiaľ nezvláda podľa svojich predstáv, ale zrejme nemá ani víziu ďalšieho postupu. Moldavsko sa jeden čas (uvádza sa do roku 2014, max. do 2016) považovalo za úspešné v západnej integrácie, ale niečo sa niekde „zaseklo“.

Na zamyslenie sú výsledky Východného partnerstva EÚ, ktoré zahŕňa Bielorusko, Moldavsko a Ukrajinu v Európe a Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko v Zakaukazsku. Ponecháme bokom zložitú súhrnnú problematiku značne zbyrokratizovanej agendy (v ktorej dostávajú peniaze aj mnohé „mimovládne“ organizácie) a poukážeme len na podivné pôsobenie nacionalizmu, ktoré sa objavuje v tomto priestore vo vzťahu k štátom EÚ, ktoré susedia s Moldavskom a Ukrajinou. V kombinácii s rusofóbiou podnecovanou z USA prispieva k vytváraniu ďalšieho chaosu, ktorého tam je aj tak už viac ako dosť.  

Ide najmä o „prelínanie“ názorov politických kruhov z Rumunska a Moldavska v otázke pripojenia Moldavska k Rumunsku – označuje sa to aj ako unionizmus. Paradoxom je, že moldavský nacionalizmus v takej podobe, ako to poznáme u iných malých postsocialistických národov (štátov), neexistuje. Zato na moldavskej politickej scéne sú prorumunské sily – predtým ich predstavovala najmä Liberálna strana, ktorá bola zastúpená v parlamente v rokoch od apríla 2009 do februára 2019 a vo viacerých vládach v tomto čase. V súčasnosti má takéto prvky vo svojej politike Strana akcie a solidarity, ktorej predsedníčka M. Sandu otvorene zastáva prorumunské názory. Prehliada sa, že počas nepodarenej farebnej revolúcie v apríli 2009 časť protestujúcich vyšla s prorumunskými heslami.

Z Rumunska možno na ilustráciu uviesť názory bývalého prezidenta T. Basescu (2004 – 2014), ktorý sa ešte v roku 2010 vyjadril že za 25 rokov sa Moldavsko môže stať súčasťou Rumunska, čo by vraj prospelo aj Ukrajine. Pri inej príležitosti sa vyjadril, že Rumunsko nikdy nepodpíše zmluvu o hranici s Moldavskom, lebo by to znamenalo uznanie „paktu Molotov-Ribbentrop.“ Ideu zopakoval aj v novembri 2013, ale vo vtedajšej moldavskej vláde nenašla odozvu.

Vzniká však problém takmer ako s kvadratúrou kruhu. Časť rumunských politických síl robí určitým spôsobom to, čo Maďarsko voči nemu, ale v Moldavsku to považuje za správne. A Maďarsko zas svoju nacionalistickú politiku robí aj voči Ukrajine, kde vládne extrémizmus spojený s vyhroteným nacionalizmom. EÚ je v tomto prípade ticho, ale spôsobuje to starosti na rokovaniach NATO s Ukrajinou. S ukrajinským nacionalizmom (a v jeho rámci najmä s banderizmom) sa dostáva do sporov aj Poľsko, ale ináč Ukrajinu politicky i ekonomicky podporuje.

No a tu sa podivný proces uzaviera. Poľskí poľnohospodári totiž doplácajú na protiruské sankcie, ale aj na podporu Ukrajiny (v januári boli protesty proti nej). No a predstavme si (aj keď to v najbližších rokoch nie je aktuálne – ale dôjsť k tomu môže), ako by situáciu poľských poľnohospodárov skomplikovalo (zrušenie protiruských sankcií je v nedohľadne), ak by sa na trhy EÚ dostali ešte aj produkty z Moldavska (pripojeného k Rumunsku), ktoré má kvalitnú pôdu, dobré klimatické podmienky i lacnú pracovnú silu. Paradoxom je nakoniec aj to, že Poľsko bolo hlavným iniciátorom vytvorenia Východného partnerstva (ešte v časoch, keď bol jeho premiérom súčasný predseda EÚ D. Tusk).

Nechceme strašiť, ale EÚ dokáže vytvoriť sama pre seba mnohé problémy, ktoré sa dotýkajú jej východnej časti a priľahlých priestorov. No a potom tu veľmi kontraproduktívne pôsobia aj iné fóra, ktoré sa okrem Východného partnerstva EÚ snažia prioritne s rusofóbnym zameraním ovplyvniť dianie v regióne. Či už je to projekt (iniciatíva) Trojmorie, zahŕňajúci 12 štátov EÚ ležiacich medzi Baltským, Jadranským a Čiernym morom (z nich okrem Rakúska ide o všetky postsocialistické členské štáty), ktorý má vytvoriť spoluprácou v rôznych oblastiach a akési nové severo-južné prepojenie v európskej integrácii. Zaujímavé je, že na druhom samite vo Varšave v júli 2017 sa zúčastnil aj D. Trump.

No a nebolo by to NATO, keby sa v tomto priestore tiež neangažovalo. To, že o Slovensko je v pakte záujem, sa dôrazne pripomenulo aj na nedávnom „rozlúčkovo-spomienkovom“ samite prezidentov Bukureštskej deviatky (ide o štáty z iniciatívy Trojmorie bez Rakúska, Slovinska a Chorvátska – teda východnejšie v Európe – domyslime si asi kvôli čomu) v Košiciach, na ktorom sa zúčastnil aj generálny tajomník NATO J. Stoltenberg (a tentokrát ani nebedákal nad neplnením mystických 2 % HDP na vojenské výdavky). Nebudeme veci ďalej rozoberať, len je na zamyslenie, čo všetko je schopná urobiť silne euroatlanticky orientovaná slovenská diplomacia urobiť pre Slovensko v týchto i ďalších regionálnych „iniciatívach“ smerom na Východ.

Moldavsko je síce malý štát a má problémy, ktoré ho rozkladajú predovšetkým zvnútra. Neprispieva k ich posilňovaniu však aj to, ako sa Západ voči nemu správa? Škodoradosť z toho, že sa darí brániť užšej spolupráci Moldavska s Ruskom je len slabou náplasťou. Pochvália to iste vo Washingtone a anglo-amerických nadnárodných finančných kruhoch, ale Európanom (či už v EÚ alebo aj mimo nej) nič neprináša.

(Dokončenie nabudúce)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984