Reklama
Reklama

(2) Najdrahší sedemdesiatnik na svete

O paradoxoch NATO, ktoré nemusí prežiť Donalda Trumpa
Počet zobrazení: 2242

O kapitolách z politického a morálneho úpadku NATO


(1) Najdrahší sedemdesiatnik na svete
(Dokončenie)

1200px-2018_nato_summit_in_brussels.jpg
Foto: Wikimedia.org

Vzhľadom na to, že NATO nemá vlastné ozbrojené sily a disponuje len tým, čo mu dajú k dispozícii jeho členské štáty, hovoriť o jeho vojenskej činnosti je síce možné, ale ide o jej podmienenosť politikou jednotlivých štátov. Je to organizácia, ktorej cieľom je používať pri riešení bezpečnostných problémov ozbrojené sily. A tak o vojenských akciách NATO rozhodujú USA. Uvedieme tri „operácie“, ktoré vojensky pakt vôbec nectia a dokazujú jeho politickú a morálnu dvojtvárnosť a koniec-koncov aj úpadok.
 

Bombardovanie Juhoslávie v marci až júni 1999

V operácii Spojenecká sila v roku 1999 išlo o  prvé vážne a masívne bezprecedentné porušenie medzinárodného práva zo strany USA pod zámienkou donútiť Belehrad k ústupkom v kosovskej vojne a na pomoc či prikrytie pozvali NATO. Z vojenského hľadiska o nejakej „slávnej“ operácii vôbec nemožno hovoriť – bola spojené s mnohými lapsusmi – či už zámerne, omylom alebo z neschopnosti.

Na operácii sa podieľali všetky „staré“ štáty NATO okrem Grécka (a, samozrejme, malého Luxemburska a Islandu, ktorý nemá ozbrojené sily). Počas konfliktu sa uskutočnilo 37 000 bojových vzletov, z ktorých zhruba štvrtina bola spojená s bombardovaním. Na Juhosláviu padlo vyše 400 000 bômb a rakiet. Použili sa aj zakázané kazetové bomby. Bombardovala sa aj Subotica vo Vojvodine, ktorá je centrom maďarskej menšiny v Srbsku a vzdialená stovky kilometrov od Kosova. Masívne sa útočilo na civilné ciele – nielen továrne, elektrárne (s použitím grafitových bômb), telekomunikačné zariadenia, prvky infraštruktúry, ale aj na nemocnice a školy. Ťažko bolo poškodených 14 najväčších závodov a zničilo sa asi 50 mostov (v tom všetky mosty cez Dunaj). Zničených a poškodených bolo asi 40 000 obytných budov. Celkové hospodárske škody sa odhadovali od 30 do 100 miliárd USD.

Viackrát mali omyly „natovského“ bombardovania veľmi tragické následky. Najhorší bol útok na konvoj albánskych utečencov, pri ktorom bolo zabitých 75 ľudí.

Medzinárodnoprávny škandál spôsobilo bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Belehrade 7. mája, pri ktorom boli zabité 3 osoby. Došlo k nemu vraj náhodou, podľa NATO v dôsledku „chyby navigátora“. Washington neskôr v tichosti vyplatil obetiam útoku odškodné a nahradil škody aj na objektoch, ale za „omyl“ sa neospravedlnil.

Straty NATO – v tejto „bezkontaktnej“ operácii s nesmiernou prevahou nad objektom útoku, lebo operácii pozemných síl sa vyhlo, boli malé. Neoficiálne to boli zničené 3 lietadlá, 2 vrtuľníky, 21 zničených bezpilotných lietadiel, 3 poškodené lietadlá, 2 mŕtvi a 3 zajatí vojaci. Na juhoslovanskej strane sa uvádza od 1 200 do 2 500 mŕtvych z nich asi 600 vojakov. Hanbu si NATO urobilo nafúkanými údajmi o stovkách zničených vojenských cieľov, lebo ako sa neskôr ukázalo, mnohé z nich boli len maskovanými objektmi, ktoré juhoslovanská armáda zručne a vo veľkom používala. Z ohlasovaných 120 zničených juhoslovanských tankov sa nakoniec preukázalo, že ich bolo len 13.
 

Vojna v Afganistane – od 2001 do súčasnosti

Druhou akciou je operácia – misia Medzinárodných bezpečnostných a pomocných síl v Afganistane ISAF (International Security Assistance Force). Zriadila ju Bezpečnostná rada OSN v decembri 2001 na základe Rezolúcie č. 1386. Vykonávalo ju NATO a jej hlavným cieľom bolo vycvičiť Afganské národné bezpečnostné sily a pomôcť v obnove vládnutia v štáte Afganskej dočasnej správy na čele s H. Karzajom. Pôvodne sa v nej zabezpečoval Kábul a okolie pred Talibanom, Al-Káidou a ostatnými miestnymi frakčnými bojovníkmi.

V auguste 2003 za medzinárodnoprávne nejasných okolností NATO prevzalo riadenie ISAF. V októbri 2003 BR OSN povolila rozšírenie misie ISAF na celý Afganistan. V rokoch 2006 – 2011 došlo aj k bojovým operáciám v južnom a východnom Afganistane. V júni 2013 začali USA postupne odovzdávať zaistenie bezpečnosti v štáte afganským bezpečnostným silám a vojsku. ISAF bol zložito prepojený s operáciou USA (s podielom Veľkej Británie) Trvalá sloboda v Afganistane, ktorá nebola sankcionovaná BR OSN.

Operácia Trvalá sloboda i misia ISAF síce v decembri 2014 skončili, ale od januára 2015 boli nahradené misiou NATO Rozhodná podpora (Resolute Support), ktorej poslaním je poskytovať afganským bezpečnostným zložkám a vojsku výcvik, poradenstvo a podporu. Misiu schválili ministri zahraničných vecí členských krajín NATO koncom júna 2014. Dohoda o misii bola medzi Afganistanom a NATO podpísaná 30. septembra 2014, BR OSN ju podporila rezolúciou č. 2189 z 12. decembra 2014.

Vojna v Afganistane sa stala najdlhšou vojnou v dejinách USA. Formálne nebola nikdy vyhlásená, ale na území Afganistanu bojujú so súhlasom kábulskej vlády cudzie jednotky až do súčasnosti. Podľa neoficiálnych údajov od začiatku útoku na Afganistan do konca januára 2019 prišlo v bojoch o život vyše 3 500 vojakov, z toho viac ako 2 400 z USA.

Opäť paradox. Ani po vyše 17 rokov bojov sa Taliban nepodarilo zničiť a okrem boja proti cudzím ozbrojeným silám uskutočňuje kruté teroristické útoky prevažne proti domácim objektom. Realisti na Západe pripúšťajú, že bez spolupráce s Talibanom sa pomery v Afganistane nestabilizujú. A tak po sérii protichodných vyhlásení na oboch stranách sa začali v Katare vo februári 2019 rozhovory medzi USA s Talibanom.

Načo vlastne bola operácia i misia, keď v ich dôsledku zahynulo pri aktivitách bojujúcich síl najmenej 40 000 civilistov. Tri sekcie organizácie Lekári proti jadrovej vojne (International Physicians for the Prevention of Nuclear War – IPPNW) z Kanady, Nemecka a USA odhadli už v roku 2015 celkový počet obetí bojov (teda nielen priamo v spojení s nimi, ale aj v ich dôsledku) v Afganistane dokonca na viac ako 220 tisíc osôb.
 

Bombardovanie Líbye v marci až októbri 2011

Ďalšou protirečivou operáciou NATO a jeho členských štátov bolo bombardovanie Líbye vo februári až októbri 2011. Opäť ide o bezprecedentné narušenie medzinárodného práva, keď rezolúcia BR OSN č. 1973 zo 17. marca 2011 o bezletovej zóne nad Líbyou bola zneužitá na podporu povstalcov proti M. Kaddáfímu, ktorý najmä USA a Veľkej Británii, ale aj Francúzsku ležal už dlho v politickom žalúdku.

Útoky sa začali 19. marca nasadením letectva Francúzska, Kanady, USA a Veľkej Británie. NATO sa do operácie Zjednotený ochranca (Unified Protector) zapojilo 31. marca a išlo o tri úlohy: kontrola zbrojného embarga, „presadzovanie“ bezletovej zóny a ochrana civilistov pred útokom alebo hrozbou útoku. Keďže pakt nemá vlastné ozbrojené sily, aj kontrolu embarga mohlo začať uskutočňovať len potom, ako mu členské štáty na tento účel vyčlenili 22 lodí.  

Podľa údajov NATO sa v operácii, ktorá sa skončila 31. októbra, uskutočnilo vyše 26 000 vzletov, z ktorých takmer 9 700 bolo útočných, pričom ich drvivá časť bola zameraná proti iným ako leteckým cieľom porušujúcim bezletovú zónu. Mnohonásobne viac ako sily M. Kaddáfího narušilo bezletovú zónu vojenské letectvo NATO.

Výsledky angažovanosti NATO v operácii v Líbyi (a v občianskej vojne na strane povstalcov) boli katastrofálne (okrem asi 10 až 20 tisíc mŕtvych podľa rôznych odhadov a asi 4 tisíc zmiznutých) sa prejavujú do súčasnosti. Iste režim M. Kaddáfího bol príliš svojský a nezodpovedal „štandardom západnej liberálnej demokracie“. Zvrhnutie tohto režimu, ktoré by povstalci bez masívnej podpory v rámci operácie Zjednotený ochranca asi neboli schopní uskutočniť, viedlo však k tomu, že z najbohatšieho a relatívne stabilného štátu v Afrike sa stal zlyhávajúci štát, v ktorom pokračujú boje o moc medzi rôznymi silami doteraz. Aktuálne maršal Haftar útočí na Tripolis. Najhoršie je však to, že vo vzniknutých podmienkach cez Líbyu prúdia do Európy migranti a teda príspevok NATO k európskej bezpečnosti v tomto prípade je len a len negatívny a morálne veľmi pochybný.
 

O oslavách 70. výročia vzniku NATO

Bolo by možné citovať z mnohých materiálov a popisovať mnohé akcie, ktoré sa v štátoch NATO pripravili v súvislosti so sedemdesiatimi rokmi od jeho vzniku. Pokiaľ majú materiály relatívne objektívny charakter, najmä v akademickom prostredí, popr. v niektorých think-thankoch, prevláda v nich vo výhľadoch do budúcnosti opatrný optimizmus až skepsa. Ako jeden z príkladov uvedieme text z londýnskeho Centre for European Reform NATO pri 70: súmrak rokov alebo nový úsvit?, kde sa uvádza, že pri sedemdesiatke NATO sú hrozby pre jeho prežitie vonkajšie aj vnútorné.

Iný je pohľad aktivistov mimovládnych organizácií (spravidla štedro sponzorovaných atlantickými kruhmi), najmä v postsocialistických štátoch. Nasadili si ružové okuliare, snažia sa šíriť neprimerane pozitívny obraz NATO a vystupujú proti jeho kritike, lebo to môže prispieť k jeho oslabeniu a to považujú v našich končinách za veľké nešťastie.

Nebudeme sa zaoberať intelektuálnym ani morálno-politickým obsahom a zameraním akcií, ktoré sa pri tejto príležitosti uskutočnili. V ČR, Maďarsku (tam najmenej) a Poľsku boli spojené aj s 20. výročím ich vstupu do NATO a na Slovensku s jeho 15. výročím.

Málokedy sa však ozval hlas, ktorý by ukázal na to, že vlastne ani nieto veľmi čo oslavovať, či pýšiť sa niečím. Ozbrojené sily v ČR či v Maďarsku alebo aj na Slovensku od vstupu do NATO zápasia s mnohými problémami. Čo je ich príčinou, je ťažké jednoznačne povedať, ale patrí medzi ne aj to, že v duchu anglo-americkej vojenskej kultúry sa vo veľkej miere pripravujú ako expedičné sily. Možno sa uštipačne opýtať, ako pomohla účasť slovenských vojakov v Afganistane pri obrane Slovenska, alebo čo také tam získali, čo sa dá doma využiť? Obrana vlastného územia a obyvateľstva na ňom, ktorá je základom vojenskej kultúry vo väčšine európskych kontinentálnych štátov, je v pozadí a na to, že tento moment je mimoriadne dôležitý pre obyvateľstvo, sa prišlo až po rokoch nadšenia zo vstupu do NATO. Aspoň krátka vojenská služba, vojaci v regióne mnohým ľuďom u nás chýbajú viac ako imaginárne NATO, ktoré rinčí zbraňami, potrebuje základne a hrozí ruským nebezpečenstvom.
 

Záverom – prežije NATO Donalda Trumpa?

Ak pri pripomenutí 60. výročia NATO bol veľký slávnostný samit v Štrasburgu a Kehli, v tomto roku sa pri 70. výročí konalo skromnejšie zhromaždenie ministrov zahraničných vecí vo Washingtone. Zlé jazyky tvrdia, že slávnostný samit sa nedal uskutočniť kvôli D. Trumpovi, lebo nebolo možné predvídať, čo zahlási či urobí mimo protokolu, čo dôstojnosť akcie naruší...

Prezident USA D. Trump pri stretnutí s J. Stoltenbergom (ktorému predĺžili mandát o dva roky, hoci podľa pravidiel to je možné len o rok...) pred niekoľkým dňami znovu zopakoval, že NATO je zastaralé. Poukázal zase aj na možnosť vystúpenia USA z paktu kvôli tomu, že viaceré štáty nechcú zvýšiť vojenské výdavky na požadovanú hranicu. Spomenul pritom aj Nemecko.

Vlastne ani jednota členov NATO už nie je taká, aká bola pred desiatimi rokmi. Veľký problém predstavuje Turecko, ktoré chce kúpiť ruský systém S-400 a menších je oveľa viac, ale sa o nich radšej nehovorí.

V protirečivom pôsobení pokračuje D. Trump, ktorý je o necelé tri roky starší ako NATO. Časť prostriedkov Ministerstva obrany USA chce použiť pri stavbe múru na mexických hraniciach, čo má s riešením bezpečnostných problémov „severného Atlantiku“ máločo spoločné. Inokedy zase požaduje, aby za základne USA štáty, na území ktorých sa nachádzajú, platili oveľa viac ako doteraz. Ako obarení zostali v Poľsku, keď napriek sume, ktorú sľubovali za vybudovanie základne Fort Trump, prezident USA túto akciu nepodporil.

Zatiaľ sú ojedinelé také vystúpenia, ako mal poslanec Bundestagu za DieLinke. A. Neu, ktorý vyzval na vystúpenie Nemecka z NATO a vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti s Ruskom a ďalšími štátmi. Pokiaľ sa však NATO nespamätá a bude naďalej spupné bez väčšieho zohľadnenia záujmov kontinentálnych štátov v Európe, ktoré majú iné bezpečnostné problémy ako USA a v duchu politiky D. Trumpa pôjde v prvom rade o peniaze, hoci washingtonský etablišment robí, čo môže, aby jeho vyjadrenia či dokonca aj kroky usmernil a uviedol „na pravú mieru“, môžeme sa dočkať rôznych prekvapujúcich zmien. V politike ani v bezpečnosti nič nie je večné – svedkami toho sme boli už viackrát aj za posledné polstoročie, nehovoriac o sedemdesiatich rokoch dozadu.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama