Odišiel Matej Andráš, bývalý osobný tajomník Vlada Clementisa

S pánom Matejom Andrášom bolo Slovo (predtým Nové slovo) vo veľmi dobrom vzťahu, bol aj členom Klubu Nového slova. V úvode citovaná Silvia Ruppedtová je jeho vnučka, sama bola istý čas redaktorkou Slova.

Posledná rozlúčka s Matejom Andrášom bude v stredu 14. marca 2012 o 15. hodine v bratislavskom Krematóriu. Česť jeho pamiatke!


„Neznesiteľné“ spomienky osobného
tajomníka Vlada Clementisa


Keby ste ho stretli na ulici, ale najmä keby ste sa s ním pustili do reči, neverili by ste, že je na tomto svete už vyše 80 rokov. Nenápadný muž, ktorý vás prekvapí svojou vitalitou, aktuálnym prehľadom, modernými názormi a dobrou pamäťou. Aj po 60 rokoch plynule vyťahuje spomienku za spomienkou a má čo vyťahovať. Niekoľko povojnových rokov prežil po boku jedného z najvýznamnejších predstaviteľov komunistického a vôbec ľavicového hnutia na Slovensku, ktorého meno však prekročilo ideologické i štátne hranice. Blízky spolupracovník Vlada Clementisa.

Kedy ste po prvýkrát zaregistrovali, že nejaký Clementis existuje?

- Prvýkrát som sa s ním stretol nepriamo, v rozhlasovom éteri, keď pod pseudonymom vysielal na vlnách BBC a vtedy to bol môj najväčší zážitok. Bolo to jasné, boli to presne tie názory, ktoré som vyznával aj ja.

O čom vtedy rozprával?

- Glosoval situáciu na Slovensku, ale pamätám si najmä, ako hovoril o perspektíve, hovoril o oslobodení a obnove Česko-Slovenska, ktoré bude štátom dvoch rovnoprávnych národov.

A to vás oslovilo.

- Samozrejme, pretože veľká časť mojej generácie bola sociálne založená. Ja pochádzam z chudobného goralského prostredia, hoci naša rodina zásluhou schopného a podnikavého otca žila na slušnej úrovni, ale predsa len sme žili v tej oblasti Magury a to bola veľmi chudobná oblasť. Už ako stredoškolák som si teda veľmi zreteľne uvedomoval, v akých nedôstojných podmienkach sa u nás žije, preto mi boli ľavicové názory prirodzene blízke. Veď vtedy neexistovala žiadna sociálna politika, žiadna podpora chudobných, nezamestnaných.

Toho Clementisa ako Hrona ste počúvali už na vysokej škole?

- Kdeže, doma. Zmaturoval som v roku 1941 v Kežmarku a na jeseň som odišiel študovať právo do Bratislavy. Ale BBC sa mi najlepšie počúvalo doma, v Tatranskej Kotline u rodičov sme mali vynikajúci príjem.

Nebáli ste sa odhalenia?

- Vôbec, veď my sme to rádio počúvali tak, že sme mali otvorené okná a Clementisa bolo počuť až na ulicu. U nás nebola taká atmosféra, lebo veľkú časť tamojšieho obyvateľstva tvorili Česi, ktorí po rozdelení neodišli do protektorátu, ani Gorali nenadŕžali klérofašistickému režimu, báli sme sa iba miestnych Nemcov. Ale inak sme neboli opatrní.

Vedeli ste už vtedy, že ten, kto sa vám tak páčil, je Vladimír Clementis?
- Veru nevedel a ani dnes si nespomeniem, kedy som to zistil. Ale asi mi bolo súdené dostať sa ku Clementisovi. Na vysokej škole som našiel veľa ľudí, ktorí zmýšľali podobne ako ja: Ivan Téren, Miro Procházka, Miloš Krno, s ktorým som na Krížnej býval na priváte. Medzi nich patril aj Miloš Ruppeldt, ktorý odišiel študovať do Španielska, aby sa odtiaľ dostal do Veľkej Británie.

Kedy to bolo? - Začiatkom roku 1944. Po dramatických udalostiach sa mu to podarilo. V Británii musel najskôr narukovať, ale keďže priniesol množstvo dôležitých materiálov, zbavili ho vojenskej služby a zobrali na ministerstvo vnútra, odkiaľ prešiel ku Clementisovi do rozhlasu. A ten sa pre neho úplne typicky rozhodol ešte pred koncom vojny nastúpiť na prvú loď, ktorá zo Škótska plávala cez Stredozemné more do Rumunska, aby bol doma čo najskôr. Miloš sa pridal ku Clementisovcom a tak sa spolu z rozhlasu ešte pred príchodom do Constance dozvedeli, že bola vymenovaná prvá česko-slovenská vláda s Clementisom ako štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí.

A kedy ste sa stretli s Clementisom osobne? - Po potlačení povstania som u nás ukrýval niekoľkých ľudí, medzi nimi Petra Karvaša. Miloš Krno mi vtedy poslal list, aby som prišiel k nemu. Šípil som, že to nebude len tak, tak som si vybavil doklady a odišiel som za ním do vtedy Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupče. A on tam skrýval Petra Karvaša. Horela mu však pôda pod nohami, tak ma Miloš požiadal, aby som ho ukryl v Tatrách. Zobral som ho k nám a hoci som musel dosť tvrdo presviedčať správcu sanatória, podarilo sa mi to a Peter tam vydržal až do príchodu frontu. Jeho prechod sme prečkali v horách a začiatkom februára 1945 sme spoločne odišli do Košíc. Karvaš robil v rozhlase a ja som robil v spravodajskej agentúre. Zachytával som nočné správy moskovského rozhlasu a pripravoval ich do našich vtedajších médií. No a jedného dňa som na ulici narazil na Clementisa s Ruppeldtom.

Vtedy ste dostali ponuku ísť pracovať ku Clementisovi?

- Miloš už bol s Clementisom dohodnutý, že mu bude robiť tajomníka, a mne poradil, aby som si podal žiadosť. V auguste som nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí v Prahe a v politickej sekcii mi pridelili poľský referát.

Spolupracovali ste už vtedy s Clementisom?

- Okrem iných bolo mojou úlohou vypracovávať návrhy diplomatických nót, čo bola vtedy veľmi ošemetná práca, lebo vzťahy medzi Poľskom a Česko-Slovenskom boli veľmi napäté. Samozrejme, mal som svojich nadriadených, ale ja som vždy zašiel do kabinetu štátneho tajomníka a návrhy predkladal priamo Clementisovi a môžem povedať, že ani raz mi nič neopravil, iba to parafoval písmenami V a C. Po voľbách v júni 1946 som bol preradený za osobného tajomníka Vlada Clementisa. Odvtedy som s ním bol takmer každý deň.

Čo bolo vašou prácou?

 - V prvom rade vybavovať poštu, mám na mysli úradné záležitosti. Všetko bolo treba spracovať a s nejakým odporúčaním predložiť Clementisovi. Vlado Clementis bol veľmi pracovitý človek a túto funkciu bral neobyčajne vážne. Aby ste to pochopili, musím sa vrátiť ku Košickému vládnemu programu. Ten predpokladal tri ministerstvá, na čele ktorých boli dvaja šéfovia: minister a štátny tajomník. Tí traja štátni tajomníci neboli zástupcovia ministra, ako je to dnes. Boli to plnoprávni členovia vlády, zúčastňovali sa na jej zasadaniach, aj keď tam boli ich ministri, a mali rovnocenné hlasovacie právo. Išlo o Clementisa, Lichnera na ministerstve zahraničného obchodu a generála Ferjenčíka na ministerstve obrany. A to platilo až do prijatia novej ústavy v máji 1948.

Ale to znamená, že fungovanie ministerstva najviac záviselo od spolupráce i ľudských vzťahov medzi ministrom a jeho štátnym tajomníkom.

- Samozrejme.

Takže aké boli vzťahy medzi Janom Masarykom a Vladom Clementisom?

- Neobyčajne harmonické. Možno práve preto, že Masaryk bol iná letora než Clementis. Hoci bolo zaujímavé, že Masaryk sa narodil 14. septembra a Clementis 20. septembra. Mimochodom, Miloš Ruppeldt sa narodil 18. a ja 19. septembra, takže sme v kabinete štátneho tajomníka vytvorili krásnu narodeninovú postupku. Pokiaľ ide o Jana Masaryka, ja som sa s ním zblížil počas dvoch zahraničných služobných ciest. V júni 1946 som v Moskve s ministrom strávil niekoľko nocí, lebo on mal záujem o bližšie osobné spoznanie sa. Podobne to bolo neskôr na mierovej konferencii v Paríži.

Tak odbočme na chvíľu od Clementisa a povedzte, prosím, aký bol Masaryk.

- Hlavný rozdiel bol v tom, že Masaryk bol taký ľudovejší, dnes by sme možno povedali populistický typ. Nikdy nemal problém prísť medzi obyčajných ľudí. Keď sme sa vracali osobitným vlakom z Paríža, v Chebe, na prvej stanici na našom území, sa zišlo mnoho ľudí, zväčša zamestnancov železníc, ktorí vedeli, že prídeme. Vlado Clementis pozeral z okna a bafkal a Jano Masaryk hneď vystúpil a išiel medzi ľudí, podával im ruky. Lenže na rozdiel od dnešných politikov to nehral, bolo to v ňom. Raz, keď bol Clementis kdesi odcestovaný, som si popoludní ľahol na kanape v kancelárii. Naraz sa otvorili dvere a vošiel minister, ja som, samozrejme, hneď vstával, ale on ku mne prikročil, doslova ma vtlačil naspäť a pekne po slovensky povedal: Len lež.

Po slovensky?

- On sa vždy so Slovákmi rozprával po slovensky, aj keď s chybičkami.

Ako vôbec vyzerala personálna zostava ministerstva, na ktorom ste spolu s Clementisom pôsobili?

- Keď po oslobodení prišla vláda z Košíc do Prahy, tak pôvodne chcela ísť do Černínskeho paláca, ale ten už bol obsadený. Vyzeralo to len ako také plané sťažnosti, ale skutočne to bola pravda, lebo keď po oslobodení Prahy ľudia odtiaľ vyhnali Frankovu administratívu, čiže protektorátnu vládu, „nasťahovali sa“ tam tí, čo pred vojnou robili na ministerstve zahraničných vecí. Potom prišli ľudia z Londýna, ktorí začali pracovať pre ministerstvo zahraničných vecí, niekoľko ľudí prišlo s Clementisom a napokon tam nastúpilo aj dosť veľa Slovákov zo slovenského ministerstva zahraničných vecí, ktorí prišli z Bratislavy. A takto vyzeralo ministerstvo do roku 1946. Potom tam už nastupovalo čoraz viac – dnes by sme povedali – straníckych nominantov a tá doba sa skončila Masarykovou smrťou a neskôr Clementisovou popravou.

Hovorili sme o tom, aký bol Masaryk, takže aký bol v osobných vzťahoch Clementis?

- V práci bol veľmi sústredený a veľmi vážny. A tiež veľmi prísny, ale nielen na svoje okolie ale, aj na seba. Uvediem ako príklad malú príhodu. Mali sme poradu, na ktorej boli len asi štyria ľudia, vrátane mňa, a ja som z nej robil záznam. Tesnospis neovládam, ale robil som si skratky a okamžite po zasadaní som to prepísal, kým som mal celý obsah zasadania ešte čerstvo v hlave. Clementis diktoval a Jano Masaryk ho v jednej chvíli zastavil so slovami: Pomalšie. Clementis bol vždy taký sústredený na prácu, že takéto veci nevnímal, Masaryk naopak.

A viete, že toto je obraz iného Clementisa, než ho vykresľujú jeho životopisci?

- Nechcem sa robiť múdrym, ale je prirodzené, že inak sa správal, keď bol s kamarátmi, keď sa čosi vypilo, keď sa spievalo. Lenže domnievam sa, že v tomto období, po roku 1945 už na také čosi veľmi často príležitosť nemal. Aj ja, samozrejme, poznám mnoho takých príhod a rozprávaní, ale tie sa viažu skôr na jeho medzivojnové obdobie, keď bola predsa len iná spoločenská atmosféra, ale čo je najdôležitejšie, úplne iné postavenie a úplne iný život mal aj samotný Clementis. Takže to, čo hovorím ja, nie je vôbec vyvracaním toho, na čo poukazujete vy, skôr to obraz o Clementisovi dopĺňa.

Takže sa zdá, že medzi Clementisom a Masarykom existovali isté osobnostné rozdiely, ale napriek tomu, či možno práve preto im to pracovné partnerstvo fungovalo bezchybne. Je to tak?

- Ale áno, pracovne bola medzi nimi vždy zhoda. Možno to vyplývalo aj zo špecifického postavenia ministerstva zahraničných vecí. Do zahraničnej politiky totiž okrem ministra a štátneho tajomníka zasahoval alebo sa usiloval zasahovať kde-kto. Napríklad prezident Edvard Beneš mal eminentný záujem, aby zahraničnú politiku riadil Hrad, predseda vlády, pochopiteľne, zasahoval do zahraničnej politiky tiež. Okrem nich všetky parlamentné strany. Napríklad českí národní socialisti tvrdo požadovali niektoré časti nemeckého územia, ktoré však spojenci nikdy Česko-Slovensku „nepriklepli“.

Ale naopak, práve Vlado Clementis bol veľmi úspešný, keď presadzoval malé územné požiadavky Česko-Slovenska voči Maďarsku. Išlo o pripojenie troch obcí na pravom brehu Dunaja pri Bratislave: Rusovce, Jarovce a Čunovo.

- Netvrdím, že to bol len jeho úmysel, ale zostane historickým faktom, že Clementis presadil na mierovej konferencii v Paríži rozšírenie územia okolo Bratislavy na úkor porazeného Maďarska, teda za pravý breh Dunaja. V súvislosti s výstavbou vodných diel na Dunaji sa to ukázalo ako nesmierne prezieravý ťah, veď by sme nikdy nič také nevybudovali. On vtedy veľmi vehementne vysvetľoval, že naša metropola nemôže ležať nechránená na hraniciach, čo sa jej stalo osudným pred začiatkom druhej svetovej vojny. A bol úspešný.

Naopak, nebol úspešný s návrhom na podobné vysídlenie Maďarov, o akom rozhodla Postupimská konferencia v prípade Nemcov. Prečo to tak bolo podľa vás?

- Pretože tento návrh nikto okrem Sovietskeho zväzu nepodporoval. Dodnes si pamätám na vystúpenie Vyšinského, ktorý ako člen sovietskej delegácie o tom veľmi zanietene hovoril v politickej sekcii mierovej konferencie. Bolo naozaj zaujímavé sledovať ho, ako veľmi vehementne obhajoval česko-slovenskú požiadavku. Ale ešte zaujímavejšie bolo, keď začal hovoriť krásnou francúzštinou. Dovoľte mi na chvíľu odbočiť od Clementisa...

Toto znie zaujímavo, takže pokojne.

- Ja som až na tej mierovej konferencii zistil, že Vyšinský je absolventom slávnej parížskej Sorbony, nie nejakej komunistickej politickej školy. Zistil som to vtedy, keď najskôr hovoril po rusky, ale tlmočník, ktorým bol mladý Francúz, vyzeral, akoby bol dosť mimo, no nebol v kondícii, povedzme. Povedal by som, že mal predtým veľmi ťažkú a bujarú noc, ako to už na veľkých medzinárodných podujatiach býva. A čo sa nestalo... Keď Vyšinský videl, že mladý Francúz nestíha tlmočiť, zastavil ho a s ospravedlnením vyhlásil, že on teda svoju reč dokončí vo francúzštine. A naozaj to urobil a hovoril plynulo a bez chýb až do konca.

Doteraz sme si vykresľovali Clementisa ako kolegu, nadriadeného, ale ako ste sa naňho pozerali ako na štátneho tajomníka a po Masarykovej smrti na ministra zahraničných vecí z hľadiska odbornosti?

- Po odbornej stránke bol nesmierne pripravený na túto prácu. Už dávno predtým to bol veľmi erudovaný znalec medzinárodnej politiky a medzinárodných vzťahov s obrovským rozhľadom, historickými znalosťami a zmyslom pre pochopenie reálií, ale aj vývoja. Nebol len akýsi diplomatický „technokrat“, ale skutočný politik, ktorý mal svoje myšlienky a predstavy. Stačí si prečítať jeho názor, ktorý publikoval už v roku 1937, ktorý publikoval po smrti prezidenta T. G. Masaryka, že budúcnosť Česko-Slovenska nezachráni zotrvávanie na pozícii národa československého, ale národ český a národ slovenský musia byť v spoločnej republike rovnocennými partnermi a musia úzko spolupracovať. Uvedomte si, že myšlienku, na ktorej bol prijatý ústavný zákon o federácii až v roku 1968, on nosil v sebe už v druhej polovici tridsiatych rokov. Škoda, že to Praha nevedela pochopiť, rýchlo sa odbúravalo aj to, čo garantoval Košický vládny program a po februári 1948 stratili slovenské národné orgány postupne akékoľvek reálne právomoci. Pozrite sa, ako pozitívne sú dnes hodnotené česko-slovenské vzťahy, a je to pravda.

Nazvali by ste z dnešného pohľadu Clementisa workoholikom?

- Ale áno, celkom pokojne. On túto prácu na ministerstve považoval za svoju povinnosť voči slovenskému národu, práve pre tie myšlienky, o ktorých som pred chvíľou hovoril. A domnievam sa, že práve na to doplatil aj životom.

Na workoholizmus? - Nie, na svoje intenzívne angažovanie sa v otázke maďarsko-slovenskej. Na svoje presadené územné návrhy i nepresadený návrh na odsun Maďarov. Dodnes si pamätám – to som už pôsobil ako konzul v Katoviciach – ako tvrdo a iniciatívne vystupoval na rokovaniach s maďarskou delegáciou v Tatrách. Napokon sme o mnoho rokov neskôr zistili, že to bol Mátyás Rákosi – vtedajší maďarský komunistický vodca – kto neustále opakoval Stalinovi, že aj v Česko-Slovensku treba zlikvidovať „zradcovské“ živly, ako to urobil v Maďarsku. A práve Rákosi predložil Stalinovi zoznam s menami niekoľkých slovenských komunistov a Clementis bol na prvom mieste. Veď si spomeňte, že toto besnenie sa u nás rozpútalo až po podobných udalostiach v Maďarsku. Nikto z našich „nedonášal“ na Maďarov.

Pociťovali ste Clementisov workoholizmus aj vy ako jeho podriadený?

- No isteže. Ja som v Prahe býval spolu s Milošom Ruppeldtom. Bola to taká dvojgarzónka veľmi blízko Černína. Takže my sme radšej aj v nedeľu občas chodili aspoň nakrátko do práce, aby nám niečo dôležité neušlo.

Stalo sa, že ste aj v nedeľu našli Clementisa v práci?

- Nie, to nie. Ale my sme boli zvyknutí na to, že tam radšej zájdeme. Samozrejme, to nebolo len „nakazenie sa“ Clementisovým workoholizmom, to by som mu krivdil, my sme vtedy tou prácou naozaj žili.

Keď ste hovorili o Clementisovom pohľade na „česko-slovenskú otázku“, usiloval sa dostať Slovákov do Prahy, obsadzovať nimi miesta na „svojom“ ministerstve?

- Masovo to možné nebolo, ale pokiaľ sa to dalo, Clementis na to myslel. Pritom mu nešlo len o ministerstvo, ale celú diplomaciu. Preto odišiel Juraj Slávik za veľvyslanca do Washingtonu, Paulíny-Tóth zasa do Vatikánu a to bola aj Clementisova zásluha. Ale Clementis chcel demonštrovať ten vyvážený vzťah, preto napríklad po mojom odchode do Poľska ma nahradil zaťom Ludvíka Svobodu Milanom Klusákom.

A čo jeho príslušnosť ku komunistickej strane? Je známe, že nikdy nebol ortodoxným straníkom, ale správal sa tak aj v štátnej funkcii, v ktorej reprezentoval práve komunistickú stranu?

- Samozrejme, on svoju stranícku príslušnosť nikdy na ministerstve nedával najavo, nerobil z nej zbraň ani pracovný nástroj. Práve naopak. Vôbec sa nezúčastňoval na straníckom živote na ministerstve zahraničných vecí, tamojšej straníckej bunke sa radšej vyhýbal.

To bolo neskôr súčasťou jeho kritiky a dokonca aj obžaloby...

- A nielen neskôr. Miloš Ruppeldt mi raz hovoril, ako ich pri stretnutí Viliam Široký ironicky slovami: Tak čo, páni – súdruhovia. Lebo my sme sa ani na ministerstve ako komunisti medzi sebou neoslovovali „súdruh“. Clementis to nikdy nechcel a my sme to brali ako samozrejmosť. Pamätám si, ako som ho aj s manželkou sprevádzal po Poľsku v roku 1948, keď už bol ministrom a ja konzulom. Boli sme vo Varšave, potom v Gdyni, Gdaňsku, odtiaľ sme išli loďou do Štetína, odkiaľ sa on vrátil do Prahy, ja do Katovíc. Bol to veľmi príjemný zážitok, veľa sme sa spolu zhovárali, ale ani vtedy sme sa „nesúdruhovali“.

Najneskôr od konca roku 1949 sa už začali nad Clementisom sťahovať mraky a v roku 1950 ho odvolali z postu ministra zahraničných vecí. Ako sa to dotklo vás ako jeho blízkeho spolupracovníka?

- Krátko po tom, v septembri 1950 som sa musel vrátiť z Poľska. Nastúpil som síce znovu na ministerstvo, ale dlho tam so mnou nikto nehovoril.

Kam vás zaradili? - Práveže nikam. Asi nevedeli, čo so mnou. Takže som síce každý deň chodil do roboty, ale nikto mi žiadnu prácu nedával. V podstate som len poberal plat. Potom ma preradili do knižnice a mesiac som robil prírastkový katalóg. Potom ma zaradili do sekcie ľudových demokracií, ktorú viedla Marta Gottwaldová-Čepičková, ktorej sa zapáčilo, že nie som Maďar, ale Goral.

Z Vlada Clementisa bol v tom čase už len bankový úradník. Stretli ste sa po návrate aj s ním?

- Nie hneď, ale stretol. Bolo to v decembri 1950 a bolo to moje posledné stretnutie s ním. Tesne pred Vianocami mi brat pani Lídy, inžinier Pátek, zariadil pozvanie k nim na večeru. Vlado akoby cítil, a možno aj naozaj cítil, že to je jeho rozlúčka nielen so mnou, ale s priateľmi a rodinou. Celý čas bol mĺkvy a zamyslený, myslím si, že sa neusmial, a to ani pri zvítaní. Pani Lída zasa mala starosti, či ten Theo Florin, ktorý bol šéfom Clementisovho kabinetu na ministerstve a v tom čase už bol takmer rok – od januára – zatknutý, niečo nenatáral proti Vladovi. Bola to naozaj smutná večera a mala byť aj prečo. Oboch Clementisovcov bez výstrahy zavreli hneď v januári, dokonca aj ich psa Brocka.

Ako ste to prežívali?

- Bolo to neznesiteľné. Ja som akurát v decembri absolvoval previerku pred plenárnou schôdzou straníckej organizácie na ministerstve. Hoci tí, ktorí stáli na jej čele – to boli takí narýchlo „kvasení“ absolventi politickej školy – ma preveriť nechceli, väčšina členov sa postavila za mňa, takže som previerkou úspešne prešiel. Ale ďalšie štyri roky mi odmietali vystaviť členskú legitimáciu a až v roku 1954 mi z ústredného výboru oznámili, že politický sekretariát moju previerku neschválil, ale to som už pôsobil vo výrobe.

Dozvedali ste sa niečo o Vladovi Clementisovi aj po jeho zatknutí?

- V lete som nútene odišiel z ministerstva tak, že som si vybral dovolenku, ktorú som strávil u rodičov v Tatrách a na ministerstvo som sa už nevrátil. Nastúpil som k fréze do ČKD Sokolovo, tri mesiace som sa zaúčal, potom som robil v dielni. Rok 1951 bol dramatický, nielen v Prahe, ale aj v Bratislave, veď za mreže sa dostal aj Gustáv Husák, Laco Novomeský v rámci ťaženia proti „buržoáznym nacionalistom“. Všetko som to sledoval veľmi pozorne a neveril som vlastným očiam a ušiam.

Mali ste o Clementisovi aj neoficiálne informácie?

- V podstate len oficiálne. Viete, ja som sa cítil ako na púšti v miliónovom meste. Stýkal som sa len s Bohušom Černým a Milošom Ruppeldtom. Vo fabrike bol kolektív rôznorodý. Musím sa priznať, že tí starší boli ohľaduplnejší a veľmi ma prekvapila vysoká kultúrna úroveň českých robotníkov. Akí boli sčítaní, rozhľadení, ale je pravda, že v tých politických veciach mali všelijaké názory.

Sledovali ste aj proces „s centrom protištátneho sprisahaneckého centra“ na čele s Rudolfom Slánskym“?

- Samozrejme, každú minútu, každú sekundu, v každej chvíli som tým žil a verte mi, že som to veľmi hlboko a veľmi tragicky prežíval. Naživo to vtedy vysielal rozhlas, ale s nikým som sa o tom nemohol rozprávať a nič som s tým nemohol robiť. Tie lavíny rezolúcií, schôdzí, vyhlásení, žiadostí o trest smrti pre „zradcov“, to bolo čosi strašné najmä pre mňa, keďže som tých ľudí, aspoň niektorých z nich, poznal.

A pamätáte si na oznam o Clementisovej poprave?

- Áno, ale o tej chvíli nedokážem ani po rokoch hovoriť bez rozrušenia.

Udržiavali ste potom kontakty s kolegami z Clementisovho kabinetu?

- Mňa rehabilitovali v roku 1963. Neuveriteľným spôsobom. Prišiel za mnou pracovník ÚV KSČ z Prahy a oznámil mi, že všetky obvinenia voči mne sa ukázali ako neopodstatnené, a vrátil mi členský preukaz. Najväčšie šťastie mal Miloš Krno, s ktorým som vlastne najdlhšie priateľom, už od gymnázia v Kežmarku. Ten prežil tých strašných sedem rokov na veľvyslanectve v Moskve. Po jeho návrate sme sa, samozrejme, zasa začali stýkať a stretávame sa dodnes. Intenzívne som sa stýkal aj s Milošom Ruppeldtom, aj s celými rodinami. Zomrel však veľmi skoro, pár dní pred svojimi 45. narodeninami. Naše manželky však udržiavali veľmi blízke kontakty aj potom. A nakoniec aj rodiny sa nám cez deti spojili. Bohuš Černý odišiel do Košíc, ale po čase sa aj mal vrátiť na ministerstvo, čo mu vybavil Jozef Lenárt, s ktorým sa dobre poznal, ale stranícky sekretariát v Košiciach mu to na istý čas zatajil a on skôr, než na to prišiel, dostal v kine mozgovú príhodu a zomrel. Theo Florin, s ktorým som mal veľmi dobrý vzťah a ktorý bol šéfom Clementisovho kabinetu, dopadol z nás, Clementisových tajomníkov, najhoršie. Bez súdu si odsedel vyše tri roky vo väzení. Potom ho vykopli na ulicu s lístkom do Dolného Kubína a nikdy mu nič, čo mu zhabali, nevrátili. Najskôr sa veľmi bál, s nikým sa nechcel ani len nakrátko stretnúť, ale neskôr kedykoľvek prišiel do Bratislavy, zašiel k nám a aj my sme ho boli pozrieť na Orave.

(Slovo, 20. 9. 2006)

 

Foto: Rodinný archív