Štvrťstoročie Charty 77

Vznik voľného združenia Charta 77 patril k tým prelomovým udalostiam v dejinách Československa, ktoré nielen signalizovali budúce historické zlomy, ale zároveň vypovedali o negatívnych stránkach národných pováh Čechov a Slovákov.
Počet zobrazení: 2222

Vznik voľného združenia Charta 77 patril k tým prelomovým udalostiam v dejinách Československa, ktoré nielen signalizovali budúce historické zlomy, ale zároveň vypovedali o negatívnych stránkach národných pováh Čechov a Slovákov.

Normalizačný režim sa podpisom Záverečného aktu helsinskej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1975 zaviazal, že súčasťou vnútroštátneho československého práva sa stanú medzinárodné dokumenty zaručujúce základné ľudské práva. Keď sa tieto dokumenty prijímali v 50. a 60. rokoch, v krajinách sovietskeho bloku sa vyhlasovalo, že obsahujú viaceré formulácie nezlučiteľné s vládnucou ideológiou, ktoré by mohli odôvodňovať odpor voči režimu. Lenže po podpise helsinského aktu boli v ČSSR prijaté príslušné dokumenty, ktoré potvrdili platnosť medzinárodných dohovorov o ľudských právach aj na území ČSSR.

Prvý dokument Charty 77 neobsahoval nič iné len konštatovanie, že táto proklamácia je čisto formálna. Reakcia režimu sa nedá charakterizovať inak ako hysterická. Zorganizovali sa rozličné zhromaždenia a akcie, ktoré mali dokázať, že československá verejnosť tento text odmieta. Napriek tomu, že radový občan sa s ním mohol oboznámiť iba z vysielania západných rozhlasových staníc. Väčšina účastníkov týchto organizovaných podujatí odmietala to, čo vlastne ani nepoznala.

Najvýznamnejšou režimovou akciou sa stalo pražské zhromaždenie prominentných predstaviteľov českej a slovenskej kultúry začiatkom roka 1977. Organizátori dokázali vybrať umelcov vo verejnosti veľmi dobre známych. Bol tu však trpký paradox - práve podpis tzv. anticharty umožnil niektorým dovtedy proskribovaným tvorcom návrat na divadelné dosky a pred televízne kamery. Najvýznamnejším spomedzi nich bol Jan Werich, na Slovensku zrejme Milan Lasica a Július Satinský.

Naopak podpis Charty znamenal „uvoľnenie“ z lepšie plateného zamestnania a nátlak k emigrácii. Môžeme sa však iba dohadovať, čo by sa stalo tým, ktorí by odmietli podpísať antichartu. Lenže, pokiaľ viem, žiaden prominent to neurobil. Bolo by dnes hádam zbytočné a dokonca zlomyseľné pripomínať mená jej signatárov. Jedno meno si však považujem za vhodné pripomenúť, pod antichartou zažiaril aj podpis populárnej herečky Dáše Veškrnovej.

Chartu signovali ľudia najrôznejších názorov, od ľavice po pravicu. Spájala ich však tá okolnosť, že sa stali obeťami normalizácie po roku 1969. Pre dnešok má spomienka na Chartu 77 aj aktuálny aspekt. Ľudské práva žiaden, ani ten najdemokratickejší režim nedodržiava automaticky. Porušovali sa a porušujú doslova všade, rozdiel je iba v miere. Preto by mali existovať (v demokratických režimoch aj existujú) organizácie, ktoré účinne dozerajú na držiteľov moci. Tí budú mať vždy pokušenie meniť aj tie najkrajšie deklarácie na kus papiera.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984